znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 224/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 69/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2011 doručená sťažnosť Ing. A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 69/2002.

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa (v postavení žalobkyne) v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 15 Ct 69/2002 domáhala ochrany osobnosti proti žalovanému – Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:,,Od podania žaloby na Okresnom súde Bratislava III. v roku 2002 sudca štyri roky vôbec nekonal a prvé súdne pojednávanie bolo vytýčené až po viac ako šiestich rokoch, t. j. v roku 2009. Rozsudok, ktorý bol vynesený v júni v roku 2009 som dostala až po troch mesiacoch od vynesenia rozsudku a aj to až po sťažnosti adresovanej predsedovi Okresného súdu Bratislava III.   Dovolanie voči rozsudku Krajského   súdu v Bratislave   som   zaslala Okresnému súdu Bratislava III. 30. 3. 2010. Dovolanie bolo Okresným súdom Bratislava III.   zaslané   Najvyššiemu   súdu   SR   až   7.   10.   2010   a   aj   to   až   po   dvoch   sťažnostiach adresovaných   predsedovi   Okresného   súdu   Bratislava   III.   a   po   sťažnosti   adresovanej predsedníčke Krajského súdu v Bratislave, nakoľko ani jednu z dvoch sťažnosti predseda Okresného súdu Bratislava III neriešil.

Po   nahliadnutí   do   spisu   na   Najvyššom   súdu   SR   dňa   15.   2.   2011   spis.   zn. 1 Cdo 12/2011 vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 15 Ct 69/2002-107 som   sa   dozvedela,   že   28.   10.   2010   bol   spis   zo   strany   Najvyššieho   súdu   SR   vrátený Okresnému   súdu   Bratislava   III.   bez   rozhodnutia o   dovolaní s tým,   že Najvyšší   súd   SR požadoval od Okresného súdu Bratislava III., aby mi zaslal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku,   ako   i   informáciu   o   možnosti   požiadať   o   oslobodenie   od   zaplatenia   súdneho poplatku a so zreteľom na dôvod zrušenia mojej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu súdom, poskytnúť aj poučenie o tom, že odmenu a hotové výdavky ustanoveného advokáta platí štát a v prípade neúspechu v dovolacom konaní mi nevznikne povinnosť nahradiť štátu tieto trovy.

Nikto z Okresného súdu Bratislava III. ma však o tomto neinformoval a dokiaľ som si 15.   2.   2011   nepozrela   na   Najvyššom   súde   SR   spis,   ani   som   nevedela,   že   takéto   niečo Najvyšší súd SR od Okresného súdu Bratislava III. požadoval. Keďže som si myslela, že po prehre na dovolacom súde budem musieť zaplatiť náklady právneho zástupcu ustanoveného súdom, čo by som si nemohla dovoliť, nielenže som zrušila žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, ale 13. 12. 2010 som zrušila (späť vzala) i dovolanie voči rozsudku Krajského súdu, pretože som vedela, že bez právneho zástupcu by moje dovolanie Najvyšší súd SR stejne zamietol. Ak by ma Okresný súd Bratislava III. na základe listu Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2010 informoval o možnosti požiadať o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku, ako i to, že po prehre na Najvyššom súde SR nebudem musieť zaplatiť štátu náklady na právneho zástupcu ustanoveného súdom, nevzala by som späť dovolanie voči rozsudku Krajského súdu.“

Sťažovateľka ďalej uviedla:,,Na   základe   vyššie   uvedeného   sa   domnievam,   že   zo   strany   Okresného   súdu Bratislava III. došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i k porušeniu čl. 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

,,Základné právo A. K. na spravodlivý súdny proces, bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III. v konaní pod sp. zn. 15 Ct 69/2002-107 porušené.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v ním vedenom konaní pod sp. zn. 15 Ct 69/2002. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 Ct 69/2002-107 z 12.   júna   2009   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Označený   rozsudok   okresného   súdu potvrdil   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 6 Co 408/09-144 zo 4. februára 2010; rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 2. marca 2010 (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 25. februára 2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Z už spomenutého § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdiť, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ako   aj   vtedy,   ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 30. marca 2010 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 408/09-144 zo 4. februára 2010. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z informácie poskytnutej okresným súdom zistil, že sťažovateľka 13. decembra 2010 zobrala dovolanie v celom rozsahu späť, na základe čoho najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 12/2011 zo 16. februára 2011 dovolacie konanie zastavil.

Z uvedeného ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 12/2011 zo 16. februára 2011 o zastavení dovolacieho konania sa konanie vo veci sťažovateľky, na ktoré   sa   vzťahujú záruky vyplývajúce z   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6 ods.   1 dohovoru, právoplatne skončilo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda v čase doručenia jej sťažnosti ústavnému súdu už k namietanému porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v namietanom   konaní   nemohlo   dochádzať,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti o to viac, že sťažovateľka nemôže relevantne namietať porušovanie svojich ústavou garantovaných práv postupom okresného súdu v konaní, ktoré bolo na základe jej procesnej aktivity (späťvzatie) zastavené.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011