znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 224/2010-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. C., K., O. C., K., a J. C., Č., zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. C., O. C. a J. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010 doručená sťažnosť A. C. (ďalej len „sťažovateľka“), O. C. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a J. C. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“ a spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/1998 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„Sťažovateľka   v   1. rade   spolu   ešte   s právnym   predchodcom   sťažovateľov v 2. a 3. rade   A.   C.   podala   v   roku   2006   ústavnú   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR,   sp. zn.: I. ÚS 355/06,   o   ktorej   Ústavný   súd   SR   rozhodol   nálezom   č. I. ÚS 355/06-27   zo   dňa 20. 02. 2008 tak, že konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky v 1. rade a A. C. na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 C 471/98.   Okresnému   súdu   Čadca   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov. Zároveň sťažovateľke v 1. rade priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- € (30.000,- Sk).

Po   podaní   predchádzajúcej   ústavnej   sťažnosti   predmetné   konanie   prebiehalo nasledovne:

Dňa   17. 01. 2007   Okresný   súd   Čadca   vo   veci   vydal   rozsudok   č. 9 C/471/98-307. Voči tomuto   rozhodnutiu   podal   odvolanie   dňa   05. 03. 2007   odporca.   Odvolanie   spolu so spisovým   materiálom   bolo   postúpené   odvolaciemu   orgánu   –   Krajskému   súdu   Žilina na rozhodnutie. Sťažovateľka v 1. rade aj s A. C. sa k tomuto odvolaniu prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   písomne   vyjadrili   v   zmysle   predchádzajúcej   výzvy   okresného súdu. Krajský súd Žilina vytýčil v tejto veci pojednávanie až na deň 11. 09. 2008. Ďalej bolo vo   veci   vytýčené   krajským   súdom   pojednávanie   na   deň   02. 10. 2008.   Dňa   21. 01. 2009 okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie,   ktorým   opravil   výrokovú   časť   prvostupňového rozsudku. Dňa 05. 06. 2009 odporca oznámil okresnému súdu, že JUDr. M. C., advokát, prevzal   jeho   zastupovanie   v   tejto   veci.   Na   podnet   krajského   súdu   Okresný   súd   Čadca ohľadne toho istého výroku, v súvislosti s ktorým vydal opravné uznesenie, vydal vo veci doplňujúci rozsudok zo dňa 04. 06. 2009. Dňa 08. 06. 2009 vydal okresný súd uznesenie, ktorým   zamietol   návrh   odporcu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia.   Návrhom   zo   dňa 10. 06. 2009 sťažovatelia v 1. až 3. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali na   okresný   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z   dôvodu,   že   predchádzajúce predbežné opatrenie, ktoré bolo vo veci vydané, znelo ešte na pôvodných navrhovateľov, ktorí už v priebehu konania zomreli. Dňa 08. 07. 2009 okresný súd vo veci vydal uznesenie č. 9 C/471/1998-441,   ktorým   vyhovel   návrhu   sťažovateľov   v   1.   až   3. rade   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Odporca   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dňa 30. 06. 2009   podal   na   okresný   súd   doplnenie   odvolania   odporcu   zo   dňa   17. 01. 2007, odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku zo dňa 04. 06. 2009 a odvolanie voči uzneseniu zo dňa   08. 06. 2009,   ktorým   súd   zamietol   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia. Dňa 29. 07. 2009 sa odporca odvolal voči uzneseniu okresného súdu č. 9 C 471/1998-441 zo   dňa   08. 07. 2009.   Sťažovatelia   v 1. až 3. rade   sa   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   listom   zo   dňa   30. 09. 2009   k podanému   odvolaniu   odporcu   písomne   vyjadrili. Okresný   súd   Čadca   si   listom   zo   dňa   30. 12. 2009   vyžiadal   od   právneho   zástupcu sťažovateľov   v   1.   až   3. rade   doloženie   úmrtných   listov   s uvedením   právnych   nástupcov zomrelých   pôvodných   navrhovateľov   a   doložením   plných   moci   od   týchto   právnych nástupcov.   Právny   zástupca   sťažovateľov   v   1.   až   3. rade   tak   urobil   listom   zo   dňa 13. 01. 2010,   kedy   okresnému   súdu   zaslal   osvedčenia   o   dedičstve   po pôvodných navrhovateľoch a plné moci od ich právnych nástupcov. Listom zo dňa 22. 03. 2010 právny zástupca   sťažovateľov   v   1.   až   3. rade   žiadal   Krajský   súd   Žilina   o urýchlenie   konania o podanom odvolaní odporcu voči uzneseniu okresného súdu zo dňa 08. 07. 2009, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie. Na túto žiadosť krajský súd odpovedal listom zo dňa 31. 03. 2010 tak, že dňa 31. 3. 2010 krajský súd zaslal okresnému súdu urgenciu za účelom vybavenia   prípisov   krajského   súdu.   Listom   zo dňa   21. 04. 2009   právny   zástupca sťažovateľov v 1.   až 3. rade žiadal okresný súd o poskytnutie informácií ohľadne stavu konania č. 9 C/471/1998.“

Ďalej sťažovatelia uviedli:„V podstate Krajský súd Žilina o podanom odvolaní odporcu zo dňa 05. 03. 2007, ako   aj   o   ďalších   odvolaniach   meritórne   do   dnešného   dňa   vôbec   nerozhodol.   Prípisom prikázal okresnému súdu o veci rozhodnúť doplňujúcim rozsudkom, voči ktorému sa však odvolal odporca, ani o tomto odvolaní krajský súd ešte nerozhodol. Napokon nerozhodol do dnešného   dňa   ani   o   odvolaní   odporcu   voči   uzneseniu,   ktorým   okresný   súd   vydal predbežné opatrenie. Na urgenciu právneho zástupcu sťažovateľov v 1. až 3. rade krajský súd odpovedal, že vo veci okresným súdom nie sú ešte vybavené prípisy krajského súdu.“Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľov A. C..., O. C... a J. C... priznané v čl. 46, ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 C/471/1998.

3. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Čadca, aby v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 C/471/1998 konal bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovatelia   ďalej   navrhli,   aby   im   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie každému v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného   textu   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98).

Touto judikatúrou sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to,   že   svojím   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 355/06 z 20. februára 2008 už konštatoval porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, mohol preskúmavať iba priebeh konania v období po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 355/06 z 20. februára 2008.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých   sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže zo samotnej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu v predmetnej veci vyplýva, že o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k sťažovateľke a právnemu predchodcovi sťažovateľov v 2. a 3. rade už bolo predtým právoplatne rozhodnuté označeným nálezom, nemal inú možnosť, ako ich sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v období   do   vydania   nálezu   sp. zn. I. ÚS 355/06, t. j. do 20. februára 2008, podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietnuť pre jej neprípustnosť.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označili za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy), keď navyše ústavný súd nemá dôvod spochybňovať   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie sťažovateľov. Konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľov.

V danom prípade to znamená, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv sťažovateľov v období po 20. februári 2008 okresným   súdom,   ktorý   sťažovatelia   v petite   návrhu   na   rozhodnutie   uviedli   ako porušovateľa nimi označených práv. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní vychádzal zo svojej   doterajšej   stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   len   vtedy,   ak bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Ústavný súd zo sťažnosti,   z jej príloh   a na okresnom   súde zistil, že okresný   súd vo veci meritórne rozhodol už rozsudkom zo 17. januára 2007, pričom v dôsledku podaného odvolania vec postúpil Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie 2. apríla   2008.   Je   pravdou,   že   krajský   súd   spis   opakovane   vrátil   okresnému   súdu   bez rozhodnutia z dôvodu nutnosti vykonania doplňujúcich procesných úkonov, na druhej strane však ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd po vykonaní požadovaných procesných úkonov spis riadne predložil krajskému súdu na rozhodnutie 21. apríla 2010, teda takmer mesiac   predtým,   ako   sťažovatelia   podali   sťažnosť   ústavnému   súdu   (20.   mája   2010). Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd nemohol žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom   ovplyvňovať priebeh   namietaného konania   ani spôsobovať   prieťahy   v ňom.   Na   inom   mieste   tohto   uznesenia   už   bolo   uvedené,   že porušovanie   označených   práv   postupom   krajského   súdu   sťažovatelia   v petite   návrhu nenamietali.

Pokiaľ sa sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti odvolávajú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej podanie oddelených sťažností na konanie v rôznych stupňoch   by   vylúčilo   nazeranie   na   dĺžku   celkového   konania,   ústavný   súd   opätovne poukazuje na to, že pri rozhodovaní danej veci vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry (napr.   IV. ÚS 237/09),   podľa   ktorej,   ak   v čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená,   už   nemohlo   postupom   súdu,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   dochádzať k namietanému porušovaniu označených práv, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietol ako zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Tento   právny   názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr.   rozhodnutie   vo veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť č. 16970/05).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené napokon dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nebolo možné uvažovať ani o eventualite namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v napadnutom   konaní,   ktoré   by   malo   takú   intenzitu,   že   by   ho   bolo   potrebné kvalifikovať ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (denegatio iustitiae – odmietnutie spravodlivosti).

Sťažnosť   sťažovateľov   bolo   preto   potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v uvedenej   veci   (o   priznaní   trov   právneho   zastúpenia,   ako   aj   finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   prípadná   nečinnosť   krajského   súdu   (resp.   okresného   súdu)   v   ďalšom priebehu konania v právnej veci sťažovateľov by mohla spôsobiť porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo nevylučuje, aby v takom prípade podali ústavnému súdu novú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010