znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV ÚS 224/05-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 21. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., bytom V., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K.,   vo veci   namietaného porušenia   práva   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   ods. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   44 Cb 91/97, postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK-11 Er 663/03 (pôvodne   vedenom   na   Okresnom   súde   Pezinok   pod   sp. zn.   11 Er 663/03)   a postupom súdneho exekútora JUDr. J. K., T., v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 299/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2005 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   44 Cb 91/97,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   PK-11 Er 663/03   (pôvodne   vedenom   na   Okresnom   súde Pezinok pod sp. zn. 11 Er 663/03) a postupom súdneho exekútora JUDr. J. K., T., (ďalej len „súdny exekútor“), v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 299/03.

Sťažovateľka   uviedla,   že «Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava III, PK-11 Er 663/03-60,   právoplatnosť ktorého nastala 13. 5. 2005,   bolo zastavené konanie o návrhu na výkon rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. 44 Cb 91/97-40, v ktorom bola sťažovateľka žalobkyňou a žalovaným bývalá (...) F. s. r. o.

Týmto   uznesením   bola   ukončená   typickým   spôsobom   a   z   typického   dôvodu dlhotrvajúca snaha sťažovateľky dosiahnuť možnosť nazrieť do dokumentácie žalovaného (neskôr   povinného),   a tak   môcť   predložiť   súdu   kvalifikovanú   žalobu   o náhradu   škody. Bez tejto   možnosti   totiž   sa   sťažovateľka   nemohla   o skutočnej   výške   škody   žiadnym spôsobom presvedčiť.

Sťažovateľka   sa domáhala   práva spoločníčky bývalej   firmy   F.   s r. o.,   V.,   nazrieť do dokumentácie tejto   firmy žalobou   podanou   na Krajský   súd v Bratislave v roku 1997. Tento súd konal vo veci pod č. 44 Cb 91/97-140.

Na   prieťahy   v konaní   sa   sťažovateľka   sťažovala   predsedovi   Krajského   súdu   dňa 20. 5. 2002.

V odpovedi na túto sťažnosť Krajský súd prieťahy čiastočne uznal. Napokon vyniesol rozsudok, ktorý po relatívne rýchlom konaní na Najvyššom súde SR nadobudol právoplatnosť 7. 7. 2003.

Sťažovateľka   požiadala   27. 7. 2003   JUDr.   J.   K.,   súdneho   exekútora   o   vykonanie exekúcie. Okresný súd v Pezinku dňa 29. 9. 2003 poveril tohto exekútora výkonom exekúcie uznesením č. 5107*004197. Tento začal vo veci konať, pre výrazné nedostatky v jeho konaní sťažovateľka   požiadala   Okresný   súd   o odňatie   poverenia   tomuto   exekútorovi   a o výkon rozhodnutia súdom.

Okresný súd - teraz už Bratislava III - pod č. PK-11 Er 663/03 exekúciu vykonávanú exekútorom dňa 22. 2. 2005 zastavil a vo veci „konal“ sám. Výsledkom tohto konania bolo v úvode uvedené zastavenie exekúcie pre výmaz povinného z obchodného registra. Ako sa z priložených dokladov dá skonštatovať, povinný bol z obchodného registra vymazaný dňa 4. 5. 2004. Existuje teda reálny predpoklad, že sťažovateľka nebude mať možnosť vykonať právo, priznané súdom. Pritom je príznačné, že sťažovateľka s rovnakým neúspechom, a to práve vinou neuveriteľných prieťahov v konaní viedla a vedie niekoľko sporov proti firme s miliardovým obratom, čo celkom prirodzene evokuje dohady o možných dôvodoch týchto neúspechov.

Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   aj   Ústavného   súdu   SR   je   výkon rozhodnutia integrálnou súčasťou konania o uplatnenie konkrétneho práva. Je prirodzeným pokračovaním základného konania a tvorí s ním jeden celok. V dôsledku toho je z hľadiska zbytočných prieťahov v konaní potrebné vec takto komplexne posudzovať.

Sťažovateľka viedla uvedený spor v záujme zabezpečenia svojich majetkových práv prostredníctvom súdu, pretože žalovaná firma sa rôznymi spôsobmi dobrovoľnému plneniu vyhýbala.   Je   preto   praktické   znemožnenie   vyhľadať   potrebné   informácie   na   uplatnenie nároku v priamej príčinnej súvislosti so znemožnením ochrany jej vlastníctva.

Odporcovia v tejto veci majú každý svojím dielom vinu na súčasnom stave, ktorý je pre   podobné   prípady   už   charakteristický:   podľa   prieťahov   v súdnom   a inom   konaní   sa súčasne so svojím zánikom „premení“ firma na inú spoločnosť, proti ktorej už je právo nevymožiteľné.

Všetci odporcovia porušili právo sťažovateľky na konanie vo veci bez zbytočných prieťahov. Malý prieťah, ktorý svojím postupom zavinila v zúfalstve sťažovateľka (podanie odvolania),   nemal   žiadny   zásadný   vplyv   na   stav   konania   pre   promptné   rozhodovanie Najvyššieho súdu SR.

Podľa čl. 127 ods. 3 môže Ústavný súd priznať úspešnému sťažovateľovi primerané finančné   zadosťučinenie.   Po   náležitom   oboznámení   sa   s napadnutými   konaniami a príslušnými súvislosťami bude Ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľka musela objektívne byť v mimoriadne veľkom strese. Naviac ju veľmi pravdepodobne tento postup pripravil o relatívne vysoké sumy, ktoré jej zo žalovanej spoločnosti patrili. Súčasne teda bude zrejmé i to, čo bolo pre sťažovateľku „v hre“».

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť uvedenými skutočnosťami a navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po konaní vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. 44 Cb 91/1997-140, Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod č. PK-11 Er 663/03-60 a súdny exekútor JUDr. J. K. v konaní   vedenom   pod   č. Ex 299/03,   vedeného   z   poverenia   Okresného   súdu   Pezinok 5107*004197,   porušili   základné   právo   sťažovateľky   na   konanie   vo veci   bez   zbytočných prieťahov   chránené   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   a základné   právo na ochranu a pokojné užívanie majetku, chráneného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia sumu 3 000 000,- Sk, ktorú sumu sú povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť odporcovia sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov konania v rozsahu, v akom budú vyčíslené pri skončení veci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, čl. 20 ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 91/97 a postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 299/03

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...).

Podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03).   Inými   slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ústavy zaoberať opodstatnenosťou   námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03, I. ÚS 235/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 122/03,   I. ÚS 65/03,   I. ÚS 34/03, IV. ÚS 1/05).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto práva vymedzený subjektívne podľa možnosti sťažovateľa dozvedieť sa o jeho porušení. Posúdenie tejto   „možnosti“   je   vždy   individuálne   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   názor,   podľa   ktorého je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote)   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca sa rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (mutatis   mutandis   I. ÚS 89/02,   I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03,   I. ÚS 167/03,   I. ÚS 208/03).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania, a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

S prihliadnutím na uvedené východiská ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadne vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo   (mutatis mutandis I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľka   nachádzala   pred právoplatným skončením označeného súdneho konania, a preto k tvrdenému porušovaniu jej práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy už dochádzať nemohlo. Pokiaľ ide o konkrétne okolnosti rozhodujúce pre plynutie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, z obsahu sťažnosti sťažovateľky, ale najmä z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. PK-11 Er 663/03, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že namietané konanie krajského súdu sp. zn. 44 Cb 91/97 právoplatne skončilo 7. júla 2003   (keď   bol   sťažovateľke   doručený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 192/02 z 8. apríla 2003, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 44 Cb 91/97-140 zo 14. marca 2002).

Z uvedeného je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že právna neistota sťažovateľky bola v konaní krajského súdu sp. zn. 44 Cb 91/97 odstránená viac ako dva mesiace pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (13. júla 2005).

Rovnako pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, je možné s prihliadnutím na deň nadobudnutia právoplatnosti konečného rozhodnutia krajského súdu v uvedenom konaní konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom uplynula skôr, než bola doručená sťažnosť sťažovateľky.

Ústavný súd pritom nezistil v obsahu sťažnosti sťažovateľky žiadnu skutočnosť alebo dôvod   na   to,   aby   zákonnú   lehotu   dvoch   mesiacov   počítal   v danej   veci   až   odo   dňa právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu   č. k.   PK-11 Er 663/03-60   zo   14. apríla 2005, t. j. od 17. mája 2005, čo sťažovateľka usudzujúc podľa obsahu jej sťažnosti požadovala, keď   uviedla,   že „Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   aj   Ústavného   súdu   SR je výkon   rozhodnutia   integrálnou   súčasťou   konania   o uplatnenie   konkrétneho   práva. Je prirodzeným pokračovaním základného konania a tvorí s ním jeden celok. V dôsledku toho   je   z hľadiska   zbytočných   prieťahov   v konaní   potrebné   vec   takto   komplexne posudzovať“.

V zmysle spomínanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (zhodného s názorom Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahujúceho sa na čl. 6 ods. 1 dohovoru)   by   právo   na   súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. «Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“,   by   stratili   svoj   dôvod   na   existenciu   v   Ústave   Slovenskej   republiky» (napr. I. ÚS 123/03).

Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku   takéhoto   rozhodnutia,   ktorá   nebola   splnená   dobrovoľne   (I. ÚS 5/00, IV. ÚS 58/02, IV. ÚS 230/04).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno z citovanej judikatúry vyvodiť, že by na jej základe mala v danej veci vo vzťahu k namietanému konaniu krajského súdu začať plynúť lehota   (ustanovená   v § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde)   na   podanie   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až od právoplatného skončenia vykonávacieho konania. Ako už bolo uvedené,   je   v kontexte   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti. Ústavný súd preto v týchto   prípadoch zásadne   považuje   za   rozhodujúci   okamih pre začatie   plynutia dvojmesačnej   lehoty   to,   kedy   sa   dozvedel   o „inom   zásahu“ do   jeho   práv   v sťažnosťou napadnutom konaní.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní, ktoré na ňom bolo vedené pod sp. zn. 44 Cb 91/97, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Pokiaľ ide o namietaný postup súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp.   zn.   Ex 299/03   právoplatne skončenom 9. marca 2005 (keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie   okresného   súdu   č. k.   PK-11 Er 663/03-48   z 22. marca 2005,   ktorým   bola predmetná   exekúcia   na   základe   žiadosti   sťažovateľky   zastavená),   ústavný   súd   z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka podala 1. augusta 2003 na základe vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. 44 Cb 91/1997 zo 14. marca 2002 návrh na vykonanie exekúcie uskutočnením prác a výkonov. Na základe žiadosti súdneho exekútora z 11. augusta 2003 vydal pre neho 29. septembra 2003 Okresný súd Pezinok pod č. 5105*004197 poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 13. novembra 2004 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie. V podaní zo 14. novembra 2004 adresovanom súdnemu exekútorovi sťažovateľka špecifikovala, ktoré doklady a informácie od povinného požaduje. Podaniami z 29. marca 2004 a 7. mája 2004 žiadala sťažovateľka súdneho exekútora o informáciu o stave exekúcie.

Dňa   11. júna 2004   doručila   sťažovateľka   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Žiadosť   o odňatie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a Žiadosť   o výkon   rozhodnutia prostredníctvom súdu“.

V   uvedenom   podaní   sťažovateľka   uviedla,   že: „Okresný   súd   Pezinok   vydal   dňa 29. 9. 2003   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   č. 5107*004197   vo   veci   rozsudku   č. k. 44 Cb 91/97-140,   ktorý   vydal   Krajský   súd   Bratislava   dňa   14. 3. 2002   a ktorý   sa   stal právoplatným dňa 7. 7. 2003 a vykonateľným 23. 7. 2003, ktorým sa ukladá povinnému F. s r. o., V., IČO (...), predložiť oprávnenej Ing. V. K., V., k nahliadnutiu písomné doklady týkajúce   sa   povinného,   umožniť   jej   získať   informácie   o záležitostiach   spoločnosti a nahliadnuť   do dokladov   spoločnosti   a zaplatiť   pohľadávku   2 000,- Sk   oprávnenému Ing: V.   K.,   V.,   narodená:   (...).   Súdny   exekútor   JUDr.   J.   K.,   Exekútorský   úrad   P.   B., Kancelária – (...), ktorému bolo poverenie vydané, mi listom zo dňa 13. 11. 2003 oznámil, že upovedomil spoločnosť F., s. r. o., V., o začatí exekúcie. Spoločnosť F., s r. o., mi ešte pred   začatím   exekúcie   dňa   11. 9. 2003   zaslala   úhradu   mojej   pohľadávky   vo   výške 2 000,- Sk,   ktorá   vyplývala   z rozsudku.   O tejto   skutočnosti   som   exekútora   informovala a zaslala   som   mu   faxom   fotokópiu   poštovej   poukážky   dňa   14. 11. 2003   a v tom   istom termíne   som   mu   zaslala   požiadavky   na   realizáciu   exekúcie   –   na konkrétne   informácie a dokumenty od spoločnosti. Exekútor JUDr. J. K. však od tej doby v prospech uvedenej vôbec nekoná, na moje telefonické výzvy v priebehu mesiacov január – marec 2004 vôbec nereaguje,   rovnako   ani   na   moje   písomné   požiadavky   a urgencie   –   list   zo   dňa 29. marca 2004, list zo dňa 7. 5. 2004. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam vážený súd, aby odňal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. K. J. z dôvodu jeho nečinnosti poverenia na exekúciu v tejto veci.“

Sťažovateľka   zároveň   s poukazom   na   to, „... že   vymáhanie   rozsudku   vo   veci 44 Cb 91/97-140,   ktorý   vydal   Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   14. 3. 2002   a ktorý   sa   stal právoplatným dňa 7. 7. 2003 a vykonateľným dňa 23. 7. 2003 je voči spoločnosti F., s. r. o., V., (...) cestou exekúcie prostredníctvom súdneho exekútora vzhľadom k jeho nečinnosti neúčinné...“, požiadala okresný súd „... o realizáciu mojich práv vyplývajúcich z uvedeného rozsudku, t. j. o výkon rozhodnutia prostredníctvom súdu...“.

V nadväznosti na citované podanie okresný súd 23. júna 2004 vyzval sťažovateľku, aby doplnila svoj návrh na odňatie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na výkon rozhodnutia prostredníctvom súdu tak, aby bolo možné posúdiť, či ide o návrh na zastavenie výkonu exekúcie prostredníctvom súdneho exekútora a zaplatený súdny poplatok 500 Sk je poplatok   za   návrh   na   zastavenie   tejto   exekúcie,   alebo či   je   tento   poplatok   zaplatený za návrh   na   výkon   rozhodnutia   prostredníctvom   súdu.   Zároveň   okresný   súd   poučil sťažovateľku,   že súčasne   nemôžu   prebiehať   dve   exekučné   konania,   preto   je   potrebné najskôr zastaviť exekučné konanie vykonávané prostredníctvom   súdneho exekútora a až potom možno podať nový návrh na výkon rozhodnutia prostredníctvom súdu.

Na   výzvu   okresného   súdu   mu   sťažovateľka   podaním   z   21. júla 2004   oznámila, že poplatok 500 Sk, ktorý uhradila, bol za návrh na zastavenie exekúcie prostredníctvom súdneho   exekútora,   a   zároveň   uhradila   súdny   poplatok   za   návrh   na   súdny   výkon rozhodnutia.   V závere   uviedla,   že „v súlade   s poučením   dovoľujem   si   Vás   požiadať o výkon rozhodnutia prostredníctvom súdu až následne – po zastavení exekučného konania vykonávaného prostredníctvom súdneho exekútora“.

V   súlade   s týmto   podaním   sťažovateľky   okresný   súd   31. augusta 2004   zaslal súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie exekúcie a vyzval ho na predloženie vyúčtovania trov exekúcie. Toto podanie súdny exekútor prevzal 30. septembra 2004.

Dňa   4. októbra 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   pôvodne splnomocneného   zástupcu   spoločnosti   F.,   s r. o.,   V.,   ktorým   mu   oznámil,   že „Ku   dňu 17. 12. 2003 došlo   k   zrušeniu   spoločnosti   F.,   s r. o.,   z právneho   dôvodu   rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti F., s r. o., pre nedostatok majetku“. Na základe uvedeného došlo k 4. máju 2004 k výmazu uvedenej spoločnosti z obchodného registra, a preto požiadal o zastavenie exekúcie, resp. o jej vyhlásenie za neprípustnú.

Dňa   27. októbra 2004   okresný   súd   urgoval   súdneho   exekútora   na   predloženie vyúčtovania trov exekúcie, čo súdny exekútor urobil 8. decembra 2004.

Uznesením   z 22. februára 2005   č. k.   PK-11 Er 663/03-48   okresný   súd   zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 299/03. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. marca 2005.

Okresný súd napokon uznesením zo 14. apríla 2005 sp. zn. PK-11 Er 663/03 konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie výkonu rozhodnutia proti povinnému, spoločnosti F., s r. o., V., zastavil po tom, ako po oboznámení sa s obsahom návrhu zistil, že na základe uznesenia   krajského   súdu   právoplatného   17. decembra 2003   bol   povinný   dňom   4.   mája 2004 vymazaný z obchodného registra.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky podľa § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o   nedostatok právomoci   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   do   sféry   pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti daného prípadu zdôrazniť, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu,   a je preto podmienený tým,   že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Zhrňujúc uvedený priebeh exekučného konania ústavný súd predovšetkým konštatuje, že   sťažovateľka   nevyužila   proti   postupu   súdneho   exekútora   prostriedok   nápravy   ňou označených   práv,   ktorý   mala   k dispozícii   podľa   § 44   ods. 6   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   (ďalej   len   „Exekučný poriadok“) v znení platnom v relevantnom čase, t. j. nepožiadala o zmenu exekútora a ani nepodala sťažnosť na jeho postup v zmysle § 218a Exekučného poriadku Slovenskej komore exekútorov, resp. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Ústavný súd zastáva názor, že postupy podľa citovaných ustanovení Exekučného poriadku   možno   považovať   za   prostriedok   nápravy,   ktorý   zákon   účinne   poskytoval sťažovateľke a ktorých využitím mohla dosiahnuť zabezpečenie ochrany pred nečinnosťou súdneho exekútora, ale zároveň aj ochrany jej práv, porušenie ktorých namieta v konaní o sťažnosti   pred   ústavným   súdom.   V dôsledku   nevyužitia   týchto   postupov   nie   je   daná právomoc ústavného súdu na konanie o tejto sťažnosti. Právomoc ústavného súdu je daná až vtedy,   keď   sú   vyčerpané   všetky   prostriedky   nápravy,   ktoré   zákon   sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu súdneho exekútora odmietol pri predbežnom prekovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, čl. 20 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-11 Er 663/03

Ako už bolo uvedené, dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže byť aj jej zjavná neopodstatnenosť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej proti postupu všeobecného súdu ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 184/03, IV. ÚS 64/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 168/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy, vychádzal   z   už   v   predošlom   bode   tohto   uznesenia   opísaného chronologického priebehu konania pred okresným súdom v konaní o návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia, na základe čoho dospel záveru, že sťažovateľkou napadnutý postup nesignalizuje   žiadnu   možnosť   „zbytočných   prieťahov   v konaní“   (resp.   „neprimeranosti lehoty,   v ktorej   bola   jej   záležitosť   prejednávaná“),   dôvodnosť   ktorej   by   bolo   potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl. 20 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručeného   v čl. 1   ods. 1 dodatkového   protokolu   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   by   mohlo   dôjsť   v tom prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu týchto práv účastníkovi konania, ktorý sa ochrany domáha (napr. III. ÚS 81/05).

V danej právnej veci tomu však s prihliadnutím na opísaný postup okresného súdu a uvedený skutkový stav nemohlo byť. Podľa názoru ústavného súdu treba v neposlednom rade vziať do úvahy aj to, že v čase, keď sťažovateľka podala návrh na výkon rozhodnutia, bol   už   povinný   vymazaný   z obchodného   registra,   a teda   neboli   splnené   ani   procesné podmienky, za ktorých môže súd vo veci konať.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o ďalších návrhoch   uvedených   v petite   sťažnosti   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa už týmito návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 21. septembra 2005