znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 224/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom 1. apríla 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta o prijatej sťažnosti Z. P., bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. I. S., B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 187/02, takto

r o z h o d o l :

Základné právo Z. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 187/02   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 224/03-29 z 5. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Z. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 187/02.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Predseda   najvyššieho   súdu   v písomnom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   KP   9/03 z 19. februára 2004 uviedol: „Odvolací senát však aj v tejto veci konal v rámci poradia vzniknutého dňom, v ktorom opätovne došla odvolaciemu súdu a vec rozhodol dňa 9. júna 2003. Vzhľadom na počet veci došlých Najvyššiemu súdu, ako súdu odvolaciemu, lehota, v ktorej odvolací súd uvedenú vec prejednal a rozhodol v rámci tohto poradia bola, a aj v súčasnosti je obvyklá.“

Právny zástupca sťažovateľky písomne reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   10.   marca   2003,   v ktorom   uvádza: „Aj   po oboznámení   sa   s obsahom   vyjadrenia   predsedu   NS   SR   k našej   sťažnosti   môžeme konštatovať,   že   trváme   na   nej,   lebo   skutočná   doba,   kedy   bola   naša   vec   predložená Najvyššiemu   súdu   na   rozhodovanie,   ako   najvyššiemu   článku   súdnej   sústavy   (nie   je podstatné, či konal ako súd odvolací alebo dovolací), t. j. od 1. 12. 1998 - a nie až od 2. 6. 1999, ako tvrdí predseda Najvyššieho súdu (...).“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka (v napadnutom konaní žalobkyňa) podala 20. decembra 1994 žalobu Obvodnému   súdu   Bratislava   1   proti   Slovenskej   poisťovni,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   len „poisťovňa“), o zaplatenie 370 243 Sk z titulu poistnej udalosti.

Obvodný   súd   Bratislava   1   z obsahu   žaloby   zistil,   že   návrh   bol   podaný   miestne nepríslušnému   súdu   a spis   postúpil   Obvodnému   súdu   Bratislava   3   (ďalej   len   „obvodný súd“).Obvodný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C 261/95 z 2.   mája 1996   zaviazal poisťovňu zaplatiť sťažovateľke sumu 370 243 Sk s prísl. Proti tomuto rozsudku sa poisťovňa 24. júna 1996 odvolala.

Mestský   súd   Bratislava   (ako   odvolací   súd)   uznesením   sp.   zn.   19   Cob   488/96 z 15. novembra   1996   zrušil   napadnutý   rozsudok   obvodného   súdu   z dôvodu   jeho   vecnej nepríslušnosti   a vyslovil,   že   vecne   príslušným   súdom   bol   v tomto   prípade   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   65 Cb   1/97   z 13.   mája 1998   zaviazal poisťovňu zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu z titulu poistnej udalosti. Proti rozsudku sa odvolala poisťovňa 18. augusta 1998.

Najvyšší súd (ako odvolací súd) rozsudkom sp. zn. 5 Obo 165/99 z 26. mája 2000 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že návrh sťažovateľky zamietol. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 7. septembra 2000 dovolanie.

Najvyšší súd (ako dovolací súd) rozsudkom sp. zn. Obdo V 85/2000 zo 14. februára 2002 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 23. mája 2002 bol spis doručený najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu.

Sťažovateľka   listom   zo 17.   júla   2002   požiadala   odvolací   súd   o nariadenie pojednávania a 28. apríla 2003 podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní.

Odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Obo   187/02   z 9.   júna   2003   zmenil   rozsudok krajského súdu tak, že návrh sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka 27. augusta 2003 podala proti predmetnému rozsudku dovolanie.

Odvolací súd 28. augusta 2003 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie.

Dňa 9. septembra 2004 bol odvolaciemu súdu doručený list sťažovateľky, v ktorom namietala zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie.

Spis bol predložený na rozhodnutie o dovolaní 2. októbra 2003, a vec je vedená pod sp. zn. Obdo V 69/03 a dosiaľ o dovolaní nebolo rozhodnuté.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. marca 2004 sťažovateľka žiadala rozšíriť petit sťažnosti, ktorým žiada vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom aj v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 165/99, v dovolacích konaniach vedených pod   sp.   zn.   Obdo   V 85/2000   a Obdo   V 69/03,   prikázať   najvyššiemu   súdu   konať a rozhodovať v označenej veci a priznať jej úhradu trov konania v sume 17 592 Sk (4 úkony po 4 398 Sk).

Ústavný   súd   pripomína,   že   uznesením   z 5.   decembra   2003   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie iba vo vzťahu ku konaniu na najvyššom súde vedenom pod sp.   zn.   5   Obo   187/02   a v   ďalšom   konaní   rozhoduje   o jej   sťažnosti   už   len   v rozsahu vymedzený   vo   výroku   citovaného   uznesenia.   Vzhľadom   na   špecifiká   konania   pred ústavným   súdom   je   totiž   vylúčené,   aby   sťažovateľ   dodatočne   zmenil   predmet   konania vymedzený   sťažnosťou   a uznesením   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Z toho   dôvodu   sa ústavný   súd   návrhom   sťažovateľky   z 10.   marca   2004   nemohol   zaoberať   a ani   nemohol rozhodovať   o porušení   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v dodatočne napadnutých   konaniach   pred   najvyšším   súdom   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   162/02, I. ÚS 47/03).

Ústavný   súd   pripomína,   že   pri   rozhodovaní   je   viazaný   návrhom   sťažovateľky (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Pri posudzovaní otázky, či v konaní najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 5 Obo 187/02 došlo k zbytočným prieťahom v konaní a tým aj k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri kritériá: 1) právna a faktická zložitosť veci, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu.

1) Predmetom napadnutého konania na najvyššom súde je rozhodovanie v právnej veci sťažovateľky po zrušení jeho rozsudku sp. zn. 5 Obo 165/99 z 26. mája 2000 najvyšším súdom a vrátení veci odvolaciemu súdu. Ústavný súd konštatuje, že ide o vec, ktorá zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty právnej a faktickej zložitosti. Keďže ani predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení nenamietal faktickú a právnu zložitosť danej veci, ústavný súd ju nehodnotil ako takú, ktorá by svojou právnou alebo faktickou zložitosťou mohla ovplyvniť dĺžku napadnutého konania.

2)   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tomto konaní nezistil, že by sťažovateľka alebo jej právny zástupca prispeli k vzniku zbytočných prieťahov v konaní (sťažovateľka 17. júla 2002 požiadala o nariadenie pojednávania a 28. apríla 2003 podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní).

3) Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Obo 187/02.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn 5 Obo   187/02   v   období   od   23.   mája   2002   (doručenie   spisu)   do   9.   júna   2003 (vyhlásenie rozsudku) nemožno z hľadiska dĺžky konania považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   postup   odvolacieho   súdu   počas   vyššie   vymedzeného   obdobia,   v ktorom   nekonal, vyhodnotil ako nečinnosť, ktorá spôsobila určité prieťahy v konaní. Ako už bolo uvedené, nešlo o také prieťahy, ktoré by svojou kvalitou smerovali k označeniu „zbytočné“ a celkový postup súdu v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 187/02 porušené nebolo.

V nadväznosti na toto rozhodnutie už ústavný súd nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2004