znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 223/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Gröslingová 4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa   doc.   JUDr.   Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   bližšie   neoznačeného   krajského   súdu   a jeho   uznesením sp. zn. 43 CoE 382/2013 z 21. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   EX CREDIT,   a. s.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom bližšie neoznačeného krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 382/2013 z 21. novembra.

Sťažovateľka   uvádza,   že   Okresný   súd   Zvolen   doručil „jej právnemu   zástupcovi uznesenie   zo   dňa   21.   9.   2013   sp. zn.:   Spr.   HP   1106-2013,   ktorým   došlo   k uloženiu povinnosti   úhrady   súdneho   poplatku   vo   výške   73,00   EUR   za   spracovanie   hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.). Sťažovateľ   s uložením   povinnosti   nesúhlasil   a preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v uznesením   zo   dňa   21.   11.   2013 sp. zn.:   43 CoE   382-2013   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   ukladajúce   povinnosť   úhrady potvrdil. Sťažovateľ sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva...“.

Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje ako jej prílohy „plnomocenstvo“ a „Uznesenie   Okresného   súdu   Zvolen   zo   dňa   21.   9.   2013   sp. zn.:   Spr.   HP 1106-2013; Uznesenie Krajského súdu v uznesením zo dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013“.

Splnomocnenie   ani   uvedené   rozhodnutia   však   sťažovateľka   k   svojej   sťažnosti nepripojila. Zo   sťažnosti   vyplýva, že bola spísaná a podpísaná advokátom a konateľom právnej   zástupkyne   sťažovateľky   doc.   JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD., a na hlavičkovom   papieri advokátskej   kancelárie, prostredníctvom   ktorej bola 10. marca 2014 podaná na poštovú prepravu.

Sťažovateľka s poukazom na § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené. Jej výhrady sa týkajú aj toho, že všeobecné súdy mali podľa nej „prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP.   Totižto   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorého   položka   č. 20b   Sadzobníka súdnych   poplatkov   (príloha   zákona   č. 71/1992   Zb.),   ktorý   sa   týka   veci,   je   v rozpore s ústavou.   Porušovateľ,   alebo   súd   prvého   stupňa,   mali   v tomto   prípade   postúpiť   návrh ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Porušovateľ   pokračoval   v konaní,   aj   keď   mal zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú   právnu   úpravu   kontrole   ústavnosti.“. K tomuto tvrdeniu predkladá sťažovateľka v sťažnosti podrobnú argumentáciu.

Sťažovateľka vyjadruje názor, „že opisované konania vedené všeobecnými súdmi neboli   spravodlivé   ako   celok   a v je[j]   prípade   nie   je   možné   hovoriť   o tom,   že   došlo k spravodlivému výkonu súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustili všeobecné súdy, viedli   k porušeniu   práv   zaručených   Ústavou   SR   a Dohovorom   tak,   ako   to   špecifikuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo spoločnosti EX   CREDIT,   a. s.,   IČO: 36 572 586 so sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava,   ktorá je zapísaná v OR OS BA   I,   oddiel: Sa,   vložka č.: 1410/V na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v v konaní vedenom pod sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.

2) Základné   právo   spoločnosti   EX   CREDIT,   a. s.,   IČO:   36   572   586   so   sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava,   ktorá je zapísaná v OR OS BA   I,   oddiel: Sa,   vložka č.: 1410/V   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl.   6   ods. 1   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   v   konaní vedenom pod sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.

3) Základné   právo   spoločnosti   EX   CREDIT,   a. s.,   IČO:   36   572   586   so   sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava,   ktorá je zapísaná v OR OS BA   I,   oddiel: Sa,   vložka č.: 1410/V na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v zo dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.

4) Základné   právo   spoločnosti   EX   CREDIT,   a. s.,   IČO:   36   572   586   so   sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava,   ktorá je zapísaná v OR OS BA   I,   oddiel: Sa,   vložka č.: 1410/V   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   zo   dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.

5) Uznesenie Krajského súdu v zo dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

6) Spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava,   ktorá   je   zapísaná   v   OR   OS   BA   I,   oddiel:   Sa.   vložka   č.: 1410/V   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100,- EUR, ktoré je jej Krajský súd v povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7) Krajský súd v je povinný uhradiť spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa. vložka č.: 1410/V trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet   jej   právneho   zástupcu   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   č.:   2641788159/0200,   vedený vo VÚB, a. s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v ústave   a v zákone   o ústavnom   súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotnú sťažnosť, v jej texte ani v jej petite vôbec neuviedla, proti ktorému všeobecnému súdu smeruje, t. j. neoznačila porušovateľa svojich práv, čo je zjavne v rozpore s § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde. Ústavný súd   ďalej   v spojitosti   s uvedeným   vyslovuje   názor,   že   sťažovateľkou   predložený   návrh rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit)   nemožno   považovať   za   vymedzený   presne,   určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej   veci   a v súlade s § 20 ods. 3   zákona o ústavnom   súde.   Taktiež v rozpore so svojou povinnosťou podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní o jej sťažnosti.

Zároveň   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   so   sťažnosťou   nedoručila   ani   kópiu napádaného   rozhodnutia,   proti   ktorému   smeruje,   a to   ani   do   dňa   jej   predbežného prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v § 20 ods. 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010,   III. ÚS 206/2010,   IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   uzatvára,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky   náležitostí   predpísaných zákonom, že nemožno preskúmať splnenie hoci   len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014