znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 223/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   spol.   s r. o.,   T.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod sp. zn.   48 Er/903/2007   a jeho   uznesením   z 27.   decembra   2010 a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp. zn. 17 CoE 22/2011 a jeho uznesením z 30. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   48 Er/903/2007   a jeho   uznesením z 27. decembra   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 CoE 22/2011   a jeho   uznesením   z 30.   januára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č. k. 17 CoE/22/2011-21 z 30. januára 2012 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 48 Er/903/2007-14 z 27. decembra 2010, ktorým okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v prospech   sťažovateľky   ako oprávnenej,   a to   na   základe   exekučného   titulu   –   platobného   rozkazu   Okresného   súdu Bánovce   nad   Bebravou   č. k.   9 Rob/324/1999-30   z 18.   októbra   1999,   ktorým   tento   súd zaviazal Nemocnicu s poliklinikou Bánovce nad Bebravou, Námestie Ľ. Štúra (ďalej len „pôvodná   povinná“)   do 15 dní   zaplatiť   sťažovateľke   istinu   v sume   54 301,08   Sk   spolu s 20 % úrokom z omeškania p. a. a nahradiť jej trovy konania v sume 2 172 Sk. Vzhľadom na   to,   že   pôvodná   povinná   záväzok   v časti   istiny   uhradila,   exekúcia   bola   navrhnutá v rozsahu   príslušenstva   pohľadávky,   teda   zákonného   úroku   z omeškania,   ako   aj   trov súdneho a exekučného konania, spolu v sume 1 346,54 €.

Ako   dôvod   zamietnutia   žiadosti   o udelenie   poverenia   okresný   súd   uviedol,   že označenie   povinnej   osoby   v   exekučnom   titule   (platobný   rozkaz)   a v   samotnom   návrhu na výkon   exekúcie   nekorešpondujú   a   sťažovateľka   ani   po   výzve   vzniknutý   rozpor (nedostatok   podania)   neodstránila.   Sťažovateľka   podala   proti   uneseniu   okresného   súdu č. k. 48 Er/903/2007-14 z 27. decembra 2010 odvolanie, v ktorom opäť poukázala na § 55d ods. 6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 303/1995   Z.   z.   o rozpočtových pravidlách   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o rozpočtových   pravidlách“), podľa ktorého záväzky štátu, ktoré pri prechode zriaďovateľských funkcií podľa osobitného predpisu neprešli na obec alebo vyšší územný celok pri prechode majetku podľa osobitného predpisu,   sú   záväzkami   pôvodného   zriaďovateľa   alebo   orgánu,   ktorý   plnil   funkciu zriaďovateľa. Na toto zákonné ustanovenie odkazovala sťažovateľka už v samotnom návrhu na   vykonanie   exekúcie,   v ktorom   uvádza,   že   ho   podporila „aj   v   priebehu   konania priloženými dokumentami – delimitačným protokolom v znení jeho príloh“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   cituje   viaceré   ustanovenia   zákonných   predpisov (§ 55d ods. 6 zákona o rozpočtových pravidlách a § 2c zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991   Zb.   o   majetku   obcí   v znení   neskorších   predpisov),   ktoré   podľa   jej   názoru potvrdzujú, že „dochádza... k prechodu záväzkov pôvodného subjektu na SR – v zastúpení Min. zdravotníctva ako zriaďovateľa priamo zo zákona“, a preto podľa jej názoru «nie je potrebné   predkladať   ďalšie   listiny   či   rozhodnutia   št.   orgánov,   pokiaľ   prechod   záväzku vyplýva zo zákona. Zákonné ustanovenia nie je potrebné preukazovať v zmysle zásady „súd pozná právo“ a súd na ne musí prihliadať ex offo.».

Sťažovateľka   sa   odvoláva   aj   na   judikát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 M Cdo 1/2008, podľa ktorého v prípade, že k prechodu práva alebo povinnosti došlo pred začatím exekučného konania, je povinnosťou oprávneného už pri podaní návrhu na vykonanie   exekúcie   preukázať,   že   naňho   prešlo   právo   alebo   na   iného   povinnosť z exekučného titulu, pokiaľ prechod nenastal priamo na základe zákona.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že okresnému súdu predložila „tzv. Delimitačný protokol zo dňa 9. 6. 2003 medzi MZ ako odovzdávajúcim a preberajúcim Mesto Bánovce nad   Bebravou,   kde   predmetom   delimitácie   bola   Nemocnica   Bánovce   nad   Bebravou. Prílohou 5a je (úplný) súpis záväzkov, ktoré prechádzajú na Mesto Bánovce nad Bebravou. Prílohou   5b   je   informatívny   súpis   záväzkov,   ktoré   neprechádzajú   do   vlastníctva   Mesta B. nad   Bebravou.   Z   toho   vyplýva,   že   ak   naša   pohľadávka   nebola   uvedená   v   úplnom zázname   prílohy   5a   ani   v   zázname   prílohy   5b,   ide   o   pohľadávku   podľa   5b   –   teda neprechádzajúcu na Mesto B. nad Bebravou, kde ide o informatívny výpočet.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   oboma   napadnutými   uzneseniami,   postupom,   ktorý predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj „neprimerane   dlhou   dobou   trvania   konania až do rozhodnutia vo veci došlo k porušeniu nášho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd – právo na prístup k súdu a súčasne k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a slobôd“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy sťažovateľka uvádza, že k jeho porušeniu došlo tým, že „súdy použili nesprávny výklad právnej normy – ust. § 37 ods. 3 Exekučného poriadku a zároveň sa nami aplikovaným ust. § 55d ods. 6 Zákona NR SR č. 303/1995 Z. z. ani nezaoberali, nezaujali k nemu žiadne stanovisko. Súdy nám tým zároveň odňali možnosť konať pred súdom/ exekučne vymôcť existujúcu a splatnú pohľadávku, keď právne nesprávne vyhodnotili ust. § 37 ods. 3 Exek. por. tak, že nedošlo k prechodu povinností zo zrušenej nemocnice na SR – Ministerstvo zdravotníctva SR, resp. toto nebolo z našej strany dôkazmi preukázané, napriek tomu, že prechod záväzkov vyplýva priamo zo zákona a bol podporený aj list. dôkazmi – delimitačným protokol z 9. 6. 2003 s prílohami 5a, 5b.

Zrušená Nemocnica s poliklinikou Bánovce nad Bebravou nemohla byť v roku 2006 už nositeľom práv a povinností a teda mal nastúpiť na miesto povinného v exekúcii jej právny nástupca zo zákona: SR – Ministerstvo zdravotníctva SR.

Právo na spravodlivý proces bolo porušené aj neprimeranou dĺžkou trvania konania od podania nášho návrhu na výkon rozhodnutia v marci 2006 až do posledného rozhodnutia súdu vo veci v januári 2012, pričom konaniu vo veci súdom nebránili žiadne objektívne prekážky   a   ani   z   našej   strany   ako   účastníka   konania   nedochádzalo   k   neodôvodneným prieťahom či neúčinnosti. Trvanie takmer 6 rokov bolo nepochybne zapríčinené prieťahmi. Vzhľadom však na právoplatné ukončenie konania v čase podania tejto sťažnosti je tento náš argument len podporným vo vzťahu k vyššie uvedeným okolnostiam.“.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. l ústavy došlo „nesprávnym   výkladom   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie   na   strane   povinného a konštatovaním údajného nášho nepreukázania prechodu práv a povinností na označený povinný   subjekt   sme   boli   zbavení   jediného   právneho   spôsobu   vymoženia   našej právoplatným   a   vykonateľným   exekučným   titulom   priznanej   pohľadávky.   Pokiaľ   súd zamietol   žiadosť   exekútora   na   výkon   predmetnej   exekúcie,   súčasne   tým   odňal   možnosť domáhať sa výkonu rozhodnutia oprávnenému. Naše legitímne očakávania nadobudnutia majetku v danom rozsahu tým neboli naplnené a súčasne aj ich naplnenie v inom konaní je už v dôsledku zániku pôvodného dlžníka nemožné.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„V konaní pred Krajským súdom Bratislava vedenom pod číslom 17 CoE 22/2011 a pred Okresným súdom v Bratislave III č. k. 48 Er/903/2007 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 17 CoE 22/2011-21 zo dňa   30. 1. 2012   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súdu   v   Bratislave   III č. 48 Er/903/2007-14 zo dňa 27. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu v Bratislave III na nové konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 314,72 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,   IV. ÚS 355/09,   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Preto   namietané porušenie   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd,   ako   aj   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré sa nepremietlo do petitu sťažnosti, považoval ústavný súd za súčasť argumentácie sťažovateľky.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré má spočívať jednak v neprimeranosti dĺžky trvania konania o žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ako aj v nesprávnom vyhodnotení § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy napadnutým postupom okresného súdu a krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

V spojitosti   s namietaným porušením základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka uvádza, že v napadnutých   konaniach   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v konaní,   resp.   že   toto   je poznačené neprimeranou dĺžkou.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97,   II. ÚS 26/96).   K   porušeniu   tohto   základného   práva   by   došlo   vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98).

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že ochranu základnému právu účastníkov súdneho konania, aby bola ich vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov, poskytuje ústava primárne prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zbytočnými prieťahmi v konaní môže v zásade dôjsť až v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto konaní vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu   tým   právam   účastníka   konania,   ochrany   ktorých   sa   domáha.   Taktiež   podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré začalo 10. apríla 2007, keď bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 48 Er 903/2007 z 19. novembra 2012 zastavené, a preto je toto exekučné konanie už právoplatne skončené.

Zjavným skutkovým základom sťažnosti v tejto časti sú zbytočné prieťahy v konaní okresného   súdu   a krajského   súdu   a   argumentácia   sťažovateľky   vzťahujúca   sa   na   ich nečinnosť.   Základom   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   právo   na   spravodlivý   proces,   a   nie   právo na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné   uvažovať   o   odmietnutí   spravodlivosti,   ako   aj   že   by   takého   porušenie   ešte mohlo trvať.   V   danej   veci   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   o   takýto   prípad   nejde (m. m. IV. ÚS 242/07).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti   dospel   k   záveru,   že   je   potrebné   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením okresného súdu

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vo vzťahu voči napadnutému uzneseniu okresného súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. V tejto súvislosti ešte treba poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Ústavný súd preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

3.1   K namietanému porušeniu   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   aj právo   účastníka   konania   na také   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať   aj   rozsudok,   resp.   uznesenie   opravného   (odvolacieho)   súdu   (§ 211   OSP). Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľky, ktorá namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zdôvodňuje nesprávnym právnym výkladom § 37 ods. 3 Exekučného poriadku a tvrdí, že krajský súd pochybil, ak aplikoval toto ustanovenie tak, že „nedošlo k prechodu povinností zo zrušenej nemocnice na SR – Ministerstvo zdravotníctva SR, resp. toto nebolo z našej strany dôkazmi preukázané, napriek tomu, že prechod záväzkov vyplýva priamo zo zákona a bol podporený aj   list.   dôkazmi   –   delimitačným   protokolom   z 9. 6. 2003   s prílohami   5a,   5b“. Ďalej sťažovateľka   argumentuje   arbitrárnosťou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorý nereagoval na jej argumenty uvedené v jej odvolaní, ktoré mali podľa nej zásadný význam.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti zisťoval,   či   postup   alebo   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nevykazujú   znaky svojvoľného   (arbitrárneho)   konania   spôsobilého   porušiť   označené   základné   práva sťažovateľky, pričom sa sústredil predovšetkým na to, či postup pri aplikácii uvedeného zákonného ustanovenia je ústavne udržateľný a nie je svojvoľný.

Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil v relevantnej časti takto: „Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu,   sú   účastníci   konania   povinní   bez   zbytočného   odkladu   písomne   oznámiť   tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému   a   povinnému,   ktorí   sú   označení   v   exekučnom   titule   a   tomu   účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla.

Odvolací   súd   sa   plne   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   a   má   za   to,   že uznesenie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne.   Odvolací   súd   plne   sa   stotožňujúc s odôvodnením   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   poukazuje,   že   v   danom   prípade   nebol preukázaný prechod práv z pôvodného povinného na Slovenskú republiku – Ministerstvo zdravotníctva SR. Oprávnený v odvolaní namietal, že na základe delimitačného protokolu, podpísaným NsP Bánovce nad Bebravou v mene Slovenskej republiky ako odovzdávajúcim a Ministerstvom zdravotníctva SR ako zriaďovateľom do 31. 12. 2002 a Mestom Bánovce nad Bebravou ako preberajúcim súčinnosťou 1. 1. 2003, neprevzalo Mesto Bánovce nad Bebravou žiadne záväzky od bývalej NsP Bánovce nad Bebravou, no tento fakt v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, a ani nenavrhol nariadiť dokazovanie ohľadom prechodu práv a povinností z odovzdávajúceho na prijímací subjekt.“

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd posudzoval, či napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom je ústavne udržateľný, teda či ho nemožno kvalifikovať ako   interpretáciu   natoľko   extrémnu,   a   teda   svojvoľnú,   že   by   vybočovala   z   postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, a taktiež nezistil ani žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by naznačovali, že by ním mohlo byť zasiahnuté do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,   keď   sa   v odvolacom   konaní   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi   ním preskúmavaného uznesenia okresného súdu a na tieto vo svojom uznesení odkázal.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých   zákonných   ustanovení   a   vylučujúcich   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   zdôrazňuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   (v   spojení   s jemu   predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu, ktoré je potrebné vnímať ako celok, pozn.) je zrejmé, že tento založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že sťažovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala prechod práv a povinností z pôvodnej povinnej na Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“).

Ďalej zodpovedá skutočnosti, že krajský súd (a ani okresný súd) sa vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľky, že k prechodu práv a povinností došlo zo zákona. Z na vec sa vzťahujúceho   spisového   materiálu   (ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal   v rámci   prípravy predbežného prerokovania sťažnosti) nevyplýva, že by sťažovateľka predložila okresnému súdu „delimitačný protokol z 9. 6. 2003 s prílohami 5a, 5b“, hoci na viacerých miestach v sťažnosti   tak   uvádza   [napr. „že   prechod   záväzkov   vyplýva   priamo   zo   zákona   a bol potvrdený aj list. dôkazmi – delimitačný protokol z 9. 6. 2003 s prílohami 5a, 5b“ alebo „na predmetné   zákonné   ustanovenie (§ 55d   ods. 6   zákona   o rozpočtových   pravidlách, pozn.) sme   odkazovali   už   v samotnom   návrhu   na   výkon   rozhodnutia,   podporili   sme   ho aj v priebehu konania priloženými dokumentami – delimitačným protokolom v znení jeho príloh“].

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nič nesvedčí o arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia,   resp.   o   arbitrárnosti   záverov   v   ňom vyslovených, a absencia vysporiadania sa s predmetnou námietkou sťažovateľky nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označeného práva. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013