znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 223/2012-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením   čl.   1   ods.   1   a 2   a čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012 doručená   sťažnosť F.   P.,   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 17. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uviedol, že „Predkladám Ústavnému súdu Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktoré dokazuje porušovanie Ústavy SR, uznesenie   5   K/162/2002-580   z dňa   17.   októbra   2011   je   protizákonné  ,   protiústavné... Krajský   súd   v Košiciach   schvaľuje   konečnú   správu   z 26.   6.   2009,   príjmy   z konkurzu, odmenu správcovi a pohľadávku daňového úradu Prešov. Krajský súd v Košiciach dňa 16. 11. 2009 schválil záverečnú správu a dňa 2. 12. 2009 bola správa zavesená a veritelia boli poučený o tom, že môžu podať námietku proti konečnej správe do 15 dní... Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení jasne a zrozumiteľne neodôvodnil prečo nenariadil výkon súdnych rozhodnutí, ktoré sú vykonateľné a platné... Krajský súd v Košiciach sa zaoberal mojou   námietkou   tak,   že   v súlade   s   §   30   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   až   po schválení konečnej správy a vyúčtovaní odmeny a výdavkoch správcu vydá súd na návrh správcu konkurznej podstaty rozvrhové uznesenie. V rámci toho uznesenia budú následne vysporiadané v súlade s § 31 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. To znamená, že moja pohľadávka bude uspokojená len v súlade s ustanovením § 31 ods. 1 písmena f) zákona o konkurze a vyrovnaní a teda až po nárokoch oddelených veriteľov uvedených v § 31 ods. 1 písm.   e)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní,   ak   bude   na   uspokojenie   týchto   pohľadávok dostatok   finančných   prostriedkov...   Je   zavádzajúce,   protizákonné   a protiústavné,   keď Krajský súd tak rozhodne v uznesení, veď sám nariadil, že výkon súdnych rozhodnutí sa nevykoná lebo niet na spomínaný výkon právoplatných rozsudkov finančné prostriedky, tu ide zo strany súdu podľa môjho názoru o úmyselný podvod a zavádzanie veriteľa. Je preukázateľné a dôvodné, že sa porušuje Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1, 2   (kde)   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický   a právny   štát.   Môj   prípad dokazuje, že Slovenská republika nie je právnym štátom, keď domáce súdy rozhodujú viac ako   16   rokov   a nedodržuje   SR   medzinárodný   dohovor,   základnú   listinu   ľudských   práv a slobôd... nedodržuje článok 6 a 13 medzinárodného dohovoru... Porušujú sa základné práva   a slobody   čl.   12   ods.   1   Ľudia   sú   slobodní   a rovní   i v právach.   Také   právo   sa nedodržuje v súdnom konaní na Krajskom súde v Košiciach v konaní 5 K 162/2002, kde sú zvýhodňovaný v právach záložní veritelia a zaraďujú sa do prvej triedy... čo potvrdzuje takéto porušenie záverečná správa a uznesenie Krajského súdu v Košiciach... Porušuje sa základné právo a sloboda v čl. 20, kde každý má právo vlastniť a užívať majetok. Moja mzda priznaná v právoplatných rozsudkoch je môj majetok, ktorý nemôžem užívať a je mi odňaté právo v spomínaných článkoch ústavy. Porušuje sa čl. Ústavy 47 ods. 2, 3, kde Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   uznesení   5   Obo   26/2011   nariadil,   aby   mi   Krajský   súd v Košiciach   priznal   právneho   zástupcu   na   právnu   pomoc   v konaní   5   K   162/2002,   no spomínaný   Krajský   súd   v Košiciach   to   nevykonal   a takéto   nariadenie   najvyššieho   súdu zamietol v celom rozsahu.

Porušuje   sa   čl.   48   ods.   2,   čo   dvakrát   za   sebou   bolo   porušené   základné   právo v spomínanom článku ÚS. Prieťah a právna neistota trvá aj naďalej a nebola odstránená od posledného rozhodnutia ani po viac ako dvoch rokoch a siedmych mesiacoch.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti nálezom o nej takto rozhodol:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   svojim   rozhodnutím   nech   vysloví...,   že   boli porušené práva alebo slobody podľa článku 127 odseku 1, 2. Žiadam zrušiť rozhodnutie Krajského súdu – uznesenie č. 5 K/162/2002 z dňa 17. októbra 2011 opatrením alebo iným zásahom Ústavného súdu. Je dôvodné a preukázateľné, že boli porušené práva a slobody podľa odseku 1 čl.   127 a vznikli nečinnosťou Krajského súdu v Košiciach,   čo dokazuje rozhodnutie ÚS č. IV. ÚS 156/09-71. Aby prikázal vo veci konať podľa čl. 144 ústavy Slovenskej   republiky.   Žiadam   Ústavný   súd,   aby   bezodkladne   zakázal   Krajskému   súdu v Košiciach konať v súdnom spore č. 5 K 162/2002 v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy...“

Sťažovateľ   sa   súčasne   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a ustanovenia právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V   súlade   s   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať, že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom   o   ústavnom   súde,   čo   by   pri   prísne   formalistickom   prístupe   zakladalo   dôvod na jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   a   preto   posudzoval   jeho podanie   podľa obsahu.

Vychádzajúc z   obsahu   podania   a prihliadajúc na v   ňom   uplatnenú argumentáciu ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011.

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v napadnutom   konaní   vedenom krajským súdom v období do 16. decembra 2011

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ v predchádzajúcom   období   už   viackrát   namietal   predchádzajúcimi   sťažnosťami   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v označenom konaní, a to aj v spojení s konaním vedeným Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 236/94; konkrétne išlo o sťažnosti doručené ústavnému súdu 3. júna 2003, 11. februára 2009, 26. októbra 2009, 5. marca 2010, 26. novembra 2010 a 27. júna 2011. O týchto sťažnostiach ústavný súd rozhodol takto:

1.   Sťažnosť   doručenú   3.   júna   2003   ústavný   súd   odmietol   uznesením č. k. III. ÚS 174/03-7 z 21. augusta 2003 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   O   sťažnosti   doručenej   11.   februára   2009   rozhodol   ústavný   súd   nálezom č. k. IV. ÚS   156/09-71 z 19. augusta   2009 tak, že vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal   krajskému   súdu   konať v   napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 600 € a úhradu trov konania (nález nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009).

3.   Sťažnosť   doručenú   26.   októbra   2009   ústavný   súd   odmietol   uznesením č. k. I. ÚS 375/09-14 z 9. decembra 2009, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol, že   „posudzované   obdobie   dvoch   mesiacov   (od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu ústavného   súdu   z   19.   augusta   2009,   pozn.)...   zatiaľ   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd považuje   dosiaľ   poskytnutú   ochranu   sťažovateľovi   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   156/09-71 z 19. augusta   2009   za   dostatočnú,   a   preto   odmietol   jeho   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“.

4.   O   sťažnosti   doručenej   5.   marca   2010   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 222/2010-8 z 1. júna 2010 tak, že ju odmietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia s poukazom na svoje zistenia konštatoval, že krajský súd v namietanom konaní „koná   priebežne,   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   namietaný   postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.“.

5. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 26. novembra 2010 ústavný súd odmietol pre neprípustnosť uznesením č. k. IV. ÚS 65/2011-20 z 3. marca 2011 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde s poukazom na odôvodnenie svojich predchádzajúcich zistení uvedených v rozhodnutiach   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   156/09   z   19.   augusta   2009,   sp.   zn. I. ÚS 375/09 z 9. decembra 2009 a sp. zn. III. ÚS 222/2010 z 1. júla 2010. Predmetné uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   11.   apríla   2011,   t.   j.   dňom   doručenia   uznesenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

6.   Sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   27.   júna   2011   ústavný   súd   uznesením č. k. II. ÚS 490/2011-6 z 26. októbra 2011 v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v napadnutom konaní, odmietol pre neprípustnosť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde vo vzťahu k obdobiu do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 65/2011 z 3. marca 2011, t. j. do 11. apríla 2011, a v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní vo vzťahu k obdobiu nasledujúcom po 11. apríli 2011, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd o sťažnostiach sťažovateľa, ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom   konaní,   už   viackrát   rozhodoval,   pričom   ostatné   rozhodnutie   (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 490/2011 z 26. októbra 2011, pozn.) nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2011.   Na právne závery,   ku   ktorým   v   rozhodnutiach   o   predchádzajúcich sťažnostiach   sťažovateľa   dospel,   ústavný   súd   v   podrobnostiach   poukazuje.   Zároveň skutočnosť, že ústavný súd o predchádzajúcich sťažnostiach už rozhodol [vzhľadom na § 24 písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde],   bráni   tomu,   aby   ústavný   súd   opätovne   meritórne posudzoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní v období do nadobudnutia právoplatnosti ostatného   zo   svojich   rozhodnutí   (uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   490/2011 z 26. októbra 2011), t. j. do 16. decembra 2011.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   napadnutom   konaní   vedenom krajským súdom v období po 16. decembri 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd poukazuje vo veci sťažovateľa tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní uznesením sp.   zn.   5   K   162/2002   z 20.   januára   2011   schválil   konečnú   správu   z 26.   júna   2009 o speňažení majetku úpadcu a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty (ďalej   len   „konečná   správa“)   s príslušnými   zmenami.   O odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 K 162/2002 z 20. januára 2011 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   Obo   26/2011 z 30. marca 2011 tak, že toto uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,   a to   z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   v časti   námietky   smerujúcej   k nároku veriteľa (sťažovateľa). Následne krajský súd uznesením sp. zn. 5 K 162/2002 zo 17. októbra 2011   viazaný   právnymi závermi   najvyššieho   súdu   vyslovenými v jeho   uznesení   sp.   zn. 5 Obo   26/2011   z 30.   marca   2011   schválil   konečnú   správu.   O opätovnom   odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 110/2011 z 13. januára 2012 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil, pričom spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie krajskému súdu vrátil 23. januára 2012. Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 110/2011 z 13. januára 2012 právoplatnosť 3. marca 2012.

Z uvedeného vyplýva, že v období od 16. decembra 2011, resp. od 23. januára 2012, aj s prihliadnutím   na špecifiká   konkurzného konania nedošlo   zo   strany krajského súdu v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Krajský   súd   po   vrátení   spisu   vzťahujúceho   sa na napadnuté   konanie   uskutočnil   procesné   úkony   súvisiace   s doručovaním   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   110/2011   z 13.   januára   2012   účastníkom   konania a napadnuté uznesenie krajského súdu o schválení konečnej správy sa stalo právoplatným 3. marca 2012. Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 16. apríla 2012, t. j. zjavne v čase,   keď   už nemohlo   dochádzať   k porušovaniu   jeho   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napadá postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a jeho uznesenie zo 17. októbra 2011. Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012