znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 223/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   E.   V.,   súdneho exekútora, Exekútorský   úrad,   N., zastúpeného advokátom JUDr. L. Č., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 71/2002   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 28/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť JUDr. E. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   6 C 71/2002   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obdo V 28/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „V uvedenej veci bolo začaté konanie vo veci začiatkom roku 2002 na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 6 C 71/02. Prvostupňový súd vydal vo veci rozsudok dňa 29. 06. 2004. Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ JUDr. E. V. odvolanie, na základe ktorého   Krajský   súd   Nitra   rozsudok   Okresného   súdu   Nové   Zámky   zo   dňa   29. 06. 2004 zrušil,   nakoľko Okresný súd nebol vo veci vecne príslušným súdom na konanie a teda prejednával 2 ½ roka vec, kde nebol vecne príslušný. Vo veci začal konať Krajský súd Bratislava ako súd vecne príslušný na konanie.

Krajský súd vydal dňa 30. 03. 2006 rozsudok, v ktorom žalobcovi vyhovel pod sp. zn. 9 Cbi 53/05-151. Namiesto pôvodného navrhovateľa vstúpil do konania nový navrhovateľ, ktorému   správkyňa   konkurznej   podstaty   pohľadávku   postúpila,   a   to   –   F.,   a. s...   Voči rozsudku Krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18. 12. 2007 sp. zn. 4 Obo 290/2006 sťažovateľovi v odvolaní vyhovel, žalobu odmietol a priznal mu náhradu trov. Nový navrhovateľ podal vo veci dovolanie, ktorému   Najvyšší   súd   SR   dňa   28. 01. 2010   vyhovel   a spätne   po   dvoch   rokoch   potvrdil pôvodný rozsudok Krajského súdu.

Porušenie práv sťažovateľa vidíme najmä v prieťahoch v konaní, a to:

- konanie nepríslušného súdu vo veci v priebehu 2 ½ roka /Okresný súd Nové Zámky/

- zmena   právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   na   základe   dovolania   žalobcu po dvoch rokoch.

Vo   veci   existujú   dve   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   a   to rozhodnutie   o   odvolaní   sp. zn.   4 Obo 290/2006   zo   dňa   18. 12. 2007   a   rozhodnutie o dovolaní sp. zn. 1 Obdo V 28/2008-191 zo dňa 28. 01. 2010, ktoré sú v právnom posúdení v absolútnom protiklade.

Máme za to, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo hrubo porušené jak na začiatku konania vo veci a/ 2 ½ roka konal vo veci vecne nepríslušný   súd   /,   tak   v   konečnej   fáze   konania   /   2   roky   rozhodoval   o   dovolaní   senát Najvyššieho súdu SR /.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Práva   sťažovateľa   JUDr.   E.   V.,   súdneho   exekútora,   Exekútorský   úrad   v N., vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, konkrétne právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v   konaní,   ktoré   začalo   na   Okresnom   súde   v   Nových   Zámkoch   pod   sp. zn. 6 C 71/02 a skončilo rozsudkom Najvyššieho súdu SR o dovolaní zo dňa 28. 01. 2010 pod sp. zn. 1 Obdo V 28/2008-191, boli porušené.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už   okresný   súd   aj   najvyšší   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie pôvodne začalo v roku 2002 na okresnom súde, kde bolo vedené pod sp. zn. 6 C 71/2002, pričom 6. júna 2005 bola vec postúpená na ďalšie konanie miestne a vecne príslušnému Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   kde   jej   bola   pridelená   sp. zn. 9 Cbi 53/05.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   z 30.   marca   2006   bolo   podané   odvolanie a najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   vec   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   4 Obo 290/2006 z 18. decembra 2007. Proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, pričom najvyšší súd ako   súd   dovolací   rozsudkom   sp. zn.   1 Obdo V 28/2008   z 28.   januára   2010 rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 53/06-151 z 30. marca 2006   potvrdil.   Po   doručení   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Obdo V 28/2008 z 28. januára   2010   účastníkom   konania   bolo   napadnuté   konanie   právoplatne   skončené 18. marca 2010.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať.   Ak preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistí,   že   konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a teda k porušovaniu   označeného   základného   práva   už   nemohlo   dochádzať,   sťažnosť   zásadne odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel)   sa   dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Keďže stav právnej neistoty sťažovateľa bol odstránený právoplatným skončením napadnutého   konania   v čase   pred   podaním   sťažnosti   (17.   máj   2010)   a   k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010