znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 223/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., S., ktorou namietal porušenie svojho základného práva   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Poprad   sp. zn.   Pn 4043/06 z 23. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2007 doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresnej   prokuratúry   Poprad   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp. zn.   Pn 4043/06 z 23. januára 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu povereného príslušníka Železničnej polície v Poprade sp. zn. ŽP-52/2006- PP z 18. decembra 2006 (ďalej len „uznesenie železničnej polície“).

Z pripojeného namietaného uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva, že „Poverený príslušník Železničnej polície v P. uznesením sp. zn. ŽP-52/2006-PP z 18. decembra 2006 podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku odmietol vec podozrenia z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť tak (...), že v roku 1995   jeho   ošetrujúca   lekárka   mu   neumožnila   dlhodobo   sa   liečiť,   čím   spôsobila   trvalé poškodenie jeho zdravia, ako nedôvodnú“.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   okresná   prokuratúra   svojím   uznesením „... formulovaným ako zamietnutie sťažnosti pre údajnú nedôvodnosť hrubo porušila všetky hore uvedené ustanovenia a tým sa stala podozrivou zo spáchania tr. činu podľa § 326 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 písm. c/ Tr. zákona a jej konanie nesie znaky marenia spravodlivosti podľa   § 344   ods. 1   písm. c/   marenie   prítomnosti   alebo   výpovedi   strany   tr.   konania pro futuro/ voči osobe ID uplatňujúcej ťažkú újmu na zdraví podľa § 123/3/B Tr. zák. spolu s náhradou škody podľa § 125 Tr. zák. /značná škoda/ voči vedúcemu pracovníkovi RD P. ŽSS a. s....“.

V ďalšej časti sťažnosti vznáša sťažovateľ viaceré výhrady voči postupu okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu železničnej polície, a to najmä pokiaľ   ide   o právnu   kvalifikáciu   skutku,   ktorého   sa   týkalo   jeho   trestné   oznámenie, a nesprávne posudzovanie veci podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.

Tvrdenia okresnej prokuratúry o zjavnej neodôvodnenosti jeho sťažnosti považuje sťažovateľ za ničím nepodložené a zároveň vyslovuje názor, že „... jej interpretácia zák. ust. Tr. zákona aj Tr. poriadku sú prekrucovaním pravdivej skutočnosti, ktorú si ani nedala námahu preskúmať“.

Sťažovateľ obšírne polemizuje s odôvodnením namietaného uznesenia a vyčíta mu viaceré nezrovnalosti a logické nesprávnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že:

„a,   Protiprávnym   postupom   OP   P.   boli   porušené   nielen   ustanovenia   hmotné a procesné tr. zákonov, ale aj čl. 4b/1 Ústavy SR a č1. 36 Listiny základných práv a slobôd. b,   Občan   SR   E.   K.   má   právo   na   súdne   konanie   a   tým   i   na   prípravné   konanie vč. podania obžaloby OP P., voči páchateľom voči nemu spáchaných trestných činov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   36 ods.   1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   označeného základného práva uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. Pn 4043/06 z 23. januára 2007, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu železničnej polície.

Z uvedeného   vyplýva,   že   uznesením   železničnej   polície   bola   odmietnutá   ako nedôvodná   vec   podozrenia   z trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   podľa   § 158   Trestného zákona,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tak,   že   v roku   1995   ošetrujúca   lekárka   neumožnila sťažovateľovi dlhodobú liečbu, čím mala spôsobiť trvalé poškodenie jeho zdravia. Toto uznesenie bolo 3. januára 2007 doručené sťažovateľovi, ktorý proti nemu podal 8. januára 2007 sťažnosť. V sťažnosti uviedol, že nesúhlasí s právnou kvalifikáciou uvedeného skutku, pretože príslušník železničnej polície je závislý od svojho zamestnávateľa a súčasne pracuje aj   ako   policajt   pre   rezort   vnútra,   čím   dochádza   k   neobjektívnosti   a   zaujatosti   v jeho rozhodovaní,   a žiadal,   aby   vec   vyšetroval   vyšetrovateľ   polície.   Namietal   aj   dôvod odmietnutia,   ktorý   uviedol   príslušník   železničnej   polície   v odôvodnení   uznesenia,   že sťažovateľ je psychicky chorý, ako aj to, že sa nezmienil o tom, či vypočul lekárku, ktorá mala zapríčiniť zhoršenie jeho psychického stavu, a taktiež ani jeho nadriadených.

Na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   okresná   prokuratúra   preskúmala napadnuté   uznesenie   železničnej   polície,   ako   aj   spis   vzťahujúci   sa   na   vec   a dospela k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. Okresná prokuratúra pritom dala čiastočne za pravdu sťažovateľovi v tom, že dôvodom odmietnutia sťažnosti nemôže byť jeho psychický stav, avšak zároveň poukázala na ustanovenie § 189 Trestného poriadku, podľa ktorého nemožno úspešne namietať chybu v odôvodnení uznesenia, ak je jeho výrok správny. Rovnako tak nemala podľa okresnej prokuratúry vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci nesprávna právna kvalifikácia oznámeného skutku. Ďalšie argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodnil svoju sťažnosť proti uzneseniu železničnej polície, okresná prokuratúra neakceptovala, podrobne sa však s nimi vysporiadala a na základe toho rozhodla tak, ako už bolo uvedené.

Základnou a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktoré je ústavnou bázou aj pre práva garantované v čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 47 až 50 ústavy, je existencia namietaného práva (v právnom poriadku Slovenskej republiky), ktorého   ochrany sa fyzická   osoba   alebo   právnická osoba domáha   na súde   alebo inom orgáne verejnej moci.

Ústavný   súd   už   opakovane   vyslovil,   že   «Súčasťou   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (...) nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho   návrhu   (trestného   oznámenia)   boli   orgány   činné   v trestnom   konaní   povinné   začať trestné   stíhanie   a následne   podať   obžalobu   voči   oznamovateľom   označenej   osobe. Subjektívne   právo   fyzickej osoby,   ktorá   podala   trestné oznámenie,   na   začatie   trestného stíhania iného nemožno vyvodiť ani z ústavy, ani z Trestného poriadku, prípadne zo zákona o prokuratúre» (napr. m. m. II. ÚS 42/00, IV. ÚS 191/07).

Aj   keď   je   prokurátor   povinný   stíhať   všetky   trestné   činy,   o ktorých   sa   dozvedel, posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   začatie   trestného   stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných v trestnom konaní (policajný orgán, vyšetrovateľ, prokurátor).

Sťažovateľ sa cíti byť poškodený údajným trestným činom, a keď sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní, požíval ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy.   Hoci   z tohto   práva   mu   nevyplývalo   subjektívne   právo   na trestné stíhanie iného, bol oprávnený, aby tieto orgány venovali jeho trestnému oznámeniu riadnu pozornosť (zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam), prešetrili ho, rozhodli o ňom a o výsledku vybavenia veci ho vyrozumeli.

V okolnostiach daného prípadu sa to aj stalo a o trestnom oznámení sťažovateľa bolo konané a rozhodnuté, aj keď nie v súlade s jeho predstavami. Na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave, však sťažovateľ nemá nárok (II. ÚS 88/99).

Ústavný súd poznamenáva, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by sa nebola náležite vysporiadala s jeho argumentáciou uvedenou v sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu   železničnej   polície.   Namietané   rozhodnutie   však   prijatie   takéhoto   záveru na základe zistení ústavného súdu neumožňuje.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98).   Inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také   porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností daného prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   napokon   pripomína,   že zamietnutím   jeho   sťažnosti   namietaným   rozhodnutím   nie   je   dotknuté   jeho   právo   na prípadnú náhradu škody voči osobám uvedeným v jeho trestnom oznámení, ktorú si môže uplatniť v občianskoprávnom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2007