znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 223/03-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť Ing. J. H., bytom B., a Ing. J. K., bytom B., zastúpených advokátkou JUDr.   E.   K.,   B.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 220/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   J.   H.   a Ing.   J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 220/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   220/01 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H. p r i z n á v a   primerané f inančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom Dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing.   J.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 25 000   Sk (slovom Dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   9. októbra 2003 doručená sťažnosť Ing. J. H. a Ing. J. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 220/01.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 223/03-10 z 5. decembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predsedníčka   senátu   krajského   súdu   vo   vyjadrení   z 29.   januára   2004   v sťažnosti okrem iného uviedla, že:

«Predmetná vec napadla na tunajší súd 14. 5. 2001. Spis mi bol ako predsedníčke senátu pridelený na základe opatrenia predsedu krajského súdu dňa 12. 3. 2002 (č. l. 12 spisu). Preto sa k ústnej sťažnosti vyjadrujem od uvedeného obdobia, aj keď sa sťažnosť žalobcov dotýka tiež obdobia pred týmto momentom. Ďalšími členmi senátu boli určení JUDr.   E.   P.   a sudca   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   ku   Krajskému   súdu   v Žiline. Týmito   sudcami   od   uvedeného   času   boli   JUDr.   Š.   M.,   JUDr.   P.   B.,   JUDr.   J.   U. a JUDr. J. H.   Referujúcim   sudcom   sa   stala   predsedníčka   senátu.   Vzhľadom   na   to,   že v priebehu konania bola podaná na Okresný súd Bratislava III žaloba o ochranu osobnosti a to voči sudcom obchodného úseku tunajšieho súdu, (...) nedovolila mi táto skutočnosť vec nezaujato   prejednať   a rozhodnúť.   Preto   som   sa   cítila   vo veci   zaujatá.   Vzhľadom na vyjadrenie   týkajúce   sa   zaujatosti   aj   u ostatných   členov   senátu   bola   vec   podaním z 26. 9. 2002 predložená predsedovi krajského súdu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 veta prvá   O.   s.   p.   a to   na   rozhodnutie   o jej   pridelení   inému   senátu.   Po nevyhovení   žiadosti a uložení predložiť vec nadriadenému súdu bola vec podaním z 22. 10. 2002 predložená NS SR na rozhodnutie podľa ustanovenia § 16 ods. 1 veta prvá O. s. p. Dňa 26. 11. 2002 v spojení s prípisom z 3. 12. 2002 bola vec zo strany NS SR vrátená bez vybavenia, lebo „podľa § 15 ods. 1 O. s. p. vec sa nepredkladá nadriadenému súdu, ale predseda súdu pridelí   vec   inému   sudcovi.   Nemožno   súhlasiť   s právnym   názorom,   že   na   vec   je   treba aplikovať   ustanovenie   §   16   ods.   1   O.   s.   p.,   lebo   sami   sudcovia   oznámili   predsedovi skutočnosť, podanie žaloby proti nim zo strany účastníka, pre ktorú sú vylúčení“. Vzhľadom na   záver   NS   SR   bola   dňa   17.   12.   2002   vec   predložená   predsedovi   krajského   súdu   na rozhodnutie podľa ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. Listom z 4. 2. 2003 predseda krajského súdu opätovne predložil vec NS SR ako súdu nadriadenému na rozhodnutie v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. o vylúčení, resp. nevylúčení sudkýň JUDr. P., JUDr. R., JUDr. B. (opatrením predsedu   krajského   súdu   z 3.   2.   2003   sa   vzhľadom   na   zmenu   rozvrhu   práce   ohľadne zaradenia dočasne pridelených sudcov okresných súdov stala tretím členom senátu JUDr. O. B.). Uznesením NS SR z 20. 3. 2003 č. k. Ndob 54/03–26, ktoré bolo doručené krajskému súdu   9. 4.   2003   bolo   rozhodnuté,   že   sudkyne   nie   sú   vylúčené   z prejednávania a rozhodovania veci. Dňa 13. 5. 2003 bola krajskému súdu doručená zo strany žalobcu 1/ námietka   zaujatosti   voči   prejednávajúcim   sudcom   a návrh   na   prikázanie   veci   z dôvodu vhodnosti Krajskému súdu v Bratislave. Prípisom z 18. 6. 2003 bola vec predložená na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom 1/ a to v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 veta prvá O. s. p. nadriadenému súdu. Po vrátení veci 30. 7. 2003 Najvyšším súdom SR s tým, že námietka zaujatosti smeruje voči všetkým sudcom bol spis opätovne predložený 27. 8. 2003. NS SR uznesením z 27. 10. 2003 č. k. Ndob 473/03-44 rozhodol, že sudcovia Krajského   súdu   v Žiline,   nie   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci   a návrh na prikázanie veci inému súdu zamietol. Rozhodnutie bolo doručené 3. 11. 2003. Následne dňa 14. 11. 2003 boli žalobcovia 1/ a 2/ vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby a na deň 6. 4. bolo vytýčené súdne pojednávanie. (...) Nemôžem súhlasiť so sťažovateľmi, že po   tom,   ako   vzniesli   námietku   zaujatosti   listom   z 5.   5.   2003   nebol   zo   strany   súdu vykonaný žiadny úkon, a súd nekoná vyše 2 rokov a 6 mesiacov.»

Preskúmaním doterajšieho postupu krajského súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 19 Cb 220/01 zistil, že v predmetnej veci od 14. mája 2001, keď bola krajskému súdu doručená žaloba sťažovateľov, boli vykonané tieto úkony:

V čase od 20. septembra 2001 do 26. septembra 2001 vyhlásili všetci traja sudcovia senátu, ktorému bola vec pridelená, zaujatosť. Dňa 17. októbra 2001 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Dňa   27.   februára   2002   bol   krajskému   súdu   spis   vrátený,   sudcovia   boli   vylúčení z rozhodovania a prejednávania veci. Dňa 12. marca 2002 predseda   krajského súdu vec pridelil   inému   senátu   krajského   súdu.   Dňa   26.   septembra   2002   dvaja   sudcovia   senátu, ktorým bola vec pridelená 12. marca 2002, vyhlásili zaujatosť vo veci. Dňa 30. októbra 2002   bol   z tohto   dôvodu   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   a 26.   novembra   2002   bol vrátený   z najvyššieho   súdu   bez   rozhodnutia   o vylúčení   sudcov   z prejednávania a rozhodovania veci. Dňa 2. decembra 2002 bol spis opätovne predložený najvyššiemu súdu a 5. decembra 2002 najvyšší súd spis vrátil krajskému súdu.

Dňa 3.   februára 2003   predseda   krajského súdu   určil   tretieho člena senátu   a spis predložil najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o vylúčení sudcov. Dňa 9. apríla 2003 bol   spis   vrátený   z najvyššieho   súdu   s rozhodnutím,   že   sudcovia   nie   sú   vylúčení z rozhodovania a prejednávania veci. Dňa 13. mája 2003 doručil krajskému súdu námietku predpojatosti   sťažovateľ   v prvom   rade   voči   všetkým   sudcom   krajského   súdu   a návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Dňa 19. mája 2003 krajský súd vyzval sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   z návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu z dôvodu vhodnosti. Dňa 6. júna 2003 bol súdny poplatok zaplatený. Dňa 20. júna 2003 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o námietke sťažovateľa a 30. júla 2003 ho najvyšší súd vrátil bez rozhodnutia. Dňa 31. júla 2003 bola vec predložená na vyjadrenie všetkým sudcom krajského súdu. Dňa 26. septembra 2003 bol spis predložený najvyššiemu súdu a 3. novembra 2003 bol spis vrátený z najvyššieho súdu, ktorý rozhodol, že sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z rozhodovania a prejednávania veci a návrh sťažovateľov na prikázanie veci inému súdu bol zamietnutý. Dňa 18. novembra 2003 krajský súd vyzval sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a 3.   decembra   2003   bol   súdny   poplatok zaplatený. Dňa 21. januára 2004 určil krajský súd termín pojednávania na 6. apríl 2004.

II.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 220/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   konaní   krajského   súdu   vedenom   pod sp. zn. 19 Cb 220/01   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 220/01 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je žaloba bývalých spoločníkov obchodnej spoločnosti o vyplatenie podielu na zisku s príslušenstvom. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetná   vec   zo   skutkového   ani   z právneho   hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Postup krajského súdu v tomto spore   je   upravený   v Obchodnom   zákonníku   a je   stabilizovaný   v pomerne   rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.   Napokon ani   krajský súd vo   svojom vyjadrení   nenamietal   skutkovú   a právnu zložitosť danej veci. Krajský súd do dňa predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nevykonal   ani   jedno   relevantné   pojednávanie,   ani   žiadny   dôkazný   prostriedok,   teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti veci vôbec nepristúpil.

2. Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade ide o vec, v ktorej je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Ústavný súd zo spisu zistil, že samotní sťažovatelia si pri podaní návrhu na začatie konania nesplnili poplatkovú povinnosť podľa   § 5 ods.   1 písm.   a) zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   ktorá   im   vznikla   v zmysle   citovaného ustanovenia podaním návrhu, a súdny poplatok zaplatili až na základe výzvy súdu, čo ale nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku konania, pretože krajský súd sa touto skutočnosťou začal zaoberať až po uplynutí viac ako 2,5 roka od podania žaloby.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup krajského súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť je konkretizovaná najmä v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 19 Cb 220/01 ústavný súd hodnotil celú dĺžku konania od podania návrhu, t. j. od 14. mája 2001 do 18. februára 2004, keď bol spis   doručený   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   zohľadnil   potrebu   procesných   postupov krajského súdu z dôvodu riešenia zaujatosti sudcov tohto súdu, ktoré umožňovali v čase rozhodovania   platné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   15   a 16),   posúdil pritom však aj časovú náročnosť, nesústredenosť a neefektívnosť tých úkonov, ktoré krajský súd realizoval, a zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou krajského súdu bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   v   období   od   14.   mája   2001,   keď   krajskému   súdu sťažovatelia   doručili   žalobu,   do 20.   septembra   2001,   keď   sudcovia   senátu   vyhlásili zaujatosť vo veci (viac ako 4-mesačná nečinnosť). Po predložení návrhu 17. októbra 2001 na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu   bola vec   vrátená   krajskému   súdu   27.   februára   2002. Ďalšia nečinnosť krajského súdu bola zistená od 12. marca 2002 (keď bola vec pridelená inému senátu) do 26. septembra 2002 (viac ako 6 mesiacov), keď dvaja sudcovia určeného senátu vyhlásili zaujatosť vo veci. Spis bol krajským súdom predložený 30. októbra 2002 najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o návrhu na vylúčenie sudcov, ale 26. novembra 2002   bol   vrátený   bez   rozhodnutia   ako   predčasne   predložený   a   2. decembra   2002   po odstránení nedostatkov krajský súd opätovne spis predložil najvyššiemu súdu.

Zo spisu ďalej vyplýva, že krajský súd vo veci vykazoval nielen nečinnosť, ale aj keď vo veci vykonal procesné úkony, tieto boli nesústredené, v dôsledku čoho sa konanie tiež neúmerne predlžovalo. V dôsledku jeho nesústredenej činnosti bol spis najvyššiemu súdu predložený   nepripravený   na   rozhodnutie,   a preto   najvyšší   súd   musel   spis   vrátiť   bez rozhodnutia ako predčasne predložený (26. a 5. decembra 2002 a 30. júla 2003).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   neefektívna   a nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovatelia obrátili na štátny orgán, aby o ich veci rozhodol.

Vychádzajúc   z týchto   skutkových   poznatkov   a právneho   hodnotenia   ústavný   súd uzavrel, že vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 220/01 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú účastníci domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia požadovali za porušenie ich označeného základného práva primerané finančné   zadosťučinenie   každý   vo   výške   75   000   Sk,   čo   odôvodňovali   pretrvávajúcou právnou   neistotou   spôsobenou   nečinnosťou   okresného   súdu, v   dôsledku   ktorej   boli vystavovaní psychickému stresu.

Vzhľadom   na   dobu   zistených   zbytočných   prieťahov,   nesústredenú   a neefektívnu činnosť   okresného   súdu   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   rozhodnúť   i   o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z dôvodov uvádzaných v sťažnosti, z princípov spravodlivosti a konkrétnych okolností prípadu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   priznal   každému   sťažovateľovi primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   25 000 Sk   (slovom   Dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je krajský súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľom právo na úhradu trov konania, pretože právna zástupkyňa sťažovateľov trovy konania pred ústavným súdom neuplatnila ani nevyčíslila.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004