znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 222/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   J.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   9 Er 487/2007-11   z 1.   decembra   2009   a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE 28/2010-22 z 13. mája 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2010 doručená sťažnosť JUDr. M. J., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   9 Er 487/2007-11   z 1.   decembra   2009   a   uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 28/2010-22 z 13. mája 2010 vo výroku o trovách exekúcie, ktorým potvrdil namietané uznesenie okresného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že „konaním, ktorým došlo k porušeniu práv sťažovateľa je vydanie   uznesení   o   zastavení   exekučného   konania.   Uznesením   Okresného   súdu č. 9 Er 487/2007-11   zo   dňa   1.   9.   2009,   bolo   zastavené   exekučné   konanie   a   rozhodnuté o trovách exekučného konania, voči uzneseniu som v časti trov konania podal odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. 5 CoE 28/2010 zo dňa 13. 5. 2010 bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu.

Dňa   2.   7.   2009   som   ako   súdom   poverený   exekútor   podal   návrh   na   zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 pís. h, nakoľko som zo spisového materiálu mal preukázané, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekučného konania.

Uznesením č. 9 Er 487/2007-11 zo dňa 1. 12. 2009 bolo Okresným súdom Prievidza zastavené exekučné konanie Ex 924/2007, voči povinnému P., spol. s r. o. Súd v konaní o zastavení exekúcie zmenil návrh súdneho exekútora a vyhlásil exekúciu za neprípustnú, nakoľko spoločnosť bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Okresný súd vo svojom uznesení nepriznal náhradu trov exekučného konania.

Voči rozhodnutiu súdu som podal v zákonnej lehote odvolanie. V rámci odvolacieho konania Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozhodnutie exekučného súdu v časti trov konania. Vo svojom odvolaní som sa zameral predovšetkým na hlavné argumenty Okresného súdu Považská   Bystrica,   a   to   odkazy   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, Ústavného súdu Českej republiky a judikát Európskeho súdu pre ľudské práva vo ďalej len ESĽP) vo veci Van der Mussele v. Belgicko zo dňa 23. 11. 1983 Application no. 8919/80. Odvolací súd sa v rámci odvolacieho konania vôbec nezaoberal mojimi argumentmi, len takmer doslovne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

V rámci odvolania som sa snažil čo najpodrobnejšie rozobrať judikát Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vo veci Van der Mussele v. Belgicko. Podľa môjho názoru   je   rozhodnutie   ESĽP   nepresne interpretované na činnosť   a   postavanie   súdneho exekútora v slovenskom právnom systéme. Zdroj: http://echr.coe.int/echr/en/hudoc.“.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti analyzuje aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva,   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ale   aj   ústavného   súdu a dospieva k záveru, že rozhodnutím okresného súdu a rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Prievidza uznesením č. 9 Er 487/2007-11 zo dňa 1. 9. 2009 a Krajský súdu v Trenčíne uznesením č. 5 CoE 28/2010 zo dňa 13. 5. 2010 porušil základné právo JUDr.   M.   J,   na majetok   podľa   čl.   20 ods.1 Ústavy Slovenskej   republiky a ustanovenie článku 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na nerušenú držbu.

Uznesenie Okresného súdu Prievidza uznesením č. 9 Er 487/2007-11 zo dňa 1. 9. 2009 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. 5 CoE 28/2010 zo dňa 13. 5. 2010 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie konanie Okresnému súdu Prievidza. Sťažovateľovi   JUDr.   M.   J.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo výške   100,00 EUR, ktoré sú povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa ústavy a práva podľa dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 9 Er 487/2007-11 z 1. decembra 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojho základného práva podľa ústavy a práva podľa dodatkového protokolu uznesením okresného súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu,   a preto   ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa ústavy a práva podľa dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 28/2010-22 z 13. mája 2010

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dodatkového protokolu uznesením krajského súdu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   sústredil   na   posúdenie   jej opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho   odvolacím   dôvodom   a   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o nepriznaní   mu   ako súdnemu exekútorovi náhrady trov exekučného konania (sťažovateľ nenamietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a ani ďalších ústavnoprocesných princípov).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Porušenie týchto však sťažovateľ nenamieta.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd však nad rámec sťažovateľom navrhovaného petitu skúmal, či by za situácie, že by sťažovateľ namietal aj porušenie označených ústavnoprocesných princípov garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohol vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   akceptujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/09,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s označeným uznesením okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie č. k. 9 Er 487/2007-11 z 1. decembra 2009 v časti týkajúcej sa trov exekúcie (exekútorovi trovy exekúcie nepriznal), uviedol:

„Na   zdôraznenie   správnosti   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti odvolací súd dodáva, že z ust. § 203 Exekučného poriadku vyplýva možnosť súdu a nie jeho povinnosť   zaviazať   oprávneného   k   náhrade   trov   exekučného   konania.   Predpokladom uloženia takejto náhrady trov exekúcie je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na strane oprávneného.

V predmetnej veci podal oprávnený návrh na začatie exekúcie u súdneho exekútora dňa 6. 3. 2007, pričom uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 30. 5. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. 11. 2008 bol povinný zrušený bez likvidácie a dňom 9. 1. 2009 bol vymazaný z obchodného registra.

Z tohto potom následne súd prvého stupňa správne uzavrel, že nemožno pričítať za vinu oprávnenému zastavenie exekúcie, keďže tento v čase podávania návrhu na vykonanie exekúcie nemohol predpokladať, že povinný bude vymazaný z obchodného registra ku dňu 9. 1. 2009, teda s dostatočným časovým odstupom od podania návrhu na začatie exekúcie. V danom prípade súd prvého stupňa postupoval správne, ak súdnemu exekútorovi náhradu   trov   exekúcie   nepriznal.   Z   tohto   dôvodu   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého stupňa v napadnutej časti (keď výrok uznesenia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie je právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý) ako vecne správne potvrdil.“

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   argumentoval   aj   odôvodnením okresného súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí poukázal na § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 Exekučného poriadku a v tejto súvislosti uviedol:

„v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v zásade náklady exekúcie má uhrádzať povinný. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov exekúcie a táto výnimka je upravená v §   203   Exekučného poriadku,   a to iba pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k náhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré   viedlo   k   zastaveniu   exekúcie.   Nie   je   možné   postihovať   alebo   hodnotiť   správanie oprávneného v priebehu exekučného konania,   pretože   prípadná   povinnosť   oprávneného k náhrade   trov   exekúcie   sa   viaže   výlučne   len   k   procesnému   hľadisku,   a   to   ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po 3 rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod   zastavenia   exekúcie.   V   danom   prípade   mal   preto   súd   prvého   stupňa   za   to,   že súdnemu   exekútorovi   v   tejto   výnimočnej   situácii   nie   je   možné   priznať   náhradu   trov exekúcie. Poukázal na to, že exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Musí znášať riziko, že nie vo všetkých prípadoch   dosiahne   uspokojenie   svojich   zákonných   nárokov   ako   účastník   exekučného konania (v časti trov). Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode aj s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der   Mussele   proti   Belgicku   (rozsudok   z   23.11.1983),   pričom   otázkou   nepriznania   trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR, v ktorých konštatoval,   že   v   konečnom   dôsledku   môže   nastať   stav,   keď   nebudú   uspokojené   všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie a tento stav nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.“

Ústavný   súd   opierajúc sa   o svoju   doterajšiu   judikatúru   (IV.   ÚS   297/2010)   nemá v okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať   o   správnosti   právneho   záveru krajského   súdu,   podľa   ktorého   oprávnený   zastavenie   konania   nezavinil   a   jeho   dôvod nemohol   predvídať.   Tento   záver   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil aj s odvolaním sa na právne závery okresného súdu, a preto ich možno považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   posúdil,   či   možno   v   rámci ústavne konformného výkladu § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Sťažovateľ je presvedčený, že oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. Odôvodňuje to predovšetkým s poukazom na znenie § 196 Exekučného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským súdom   nie   je   v   rozpore   s   účelom   a   cieľom   tohto   ustanovenia,   ktoré   vo   svojom   texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie (m. m. II.   ÚS   12/05). Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, ako aj o to, že keby tu bol dôvod na to, aby oprávnený znášal trovy konania, zo strany všeobecného súdu je potrebné zobrať do úvahy   účelnosť   vynakladaných   trov.   Odôvodnenie   nepriznania   nevyhnutných   trov zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad   rámec   §   203   Exekučného   poriadku,   preto   napadnutým   uznesením   krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práv označených sťažovateľom, čo by zakladalo aj v tomto prípade   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone   exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa je primeraným spôsobom   aplikovateľný   aj právny   názor   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta.Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011