znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 222/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. T., V., vo veci návrhu na začatie konania o súlade § 62   ods. 1   zákona   č. 36/2005   Z. z.   zákona   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 461/2003   Z. z.   o   sociálnom   poistení   v   znení neskorších   predpisov   a vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   bližšie   neoznačených   práv rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5 C 31/09 z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   PhDr.   S.   T. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010 doručená sťažnosť PhDr. S. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci návrhu na začatie konania o súlade   § 62   ods. 1   zákona   č. 36/2005   Z. z.   zákona   o rodine   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prídavku na dieťa“) a vo veci namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených práv rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 31/09 z 25. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. marca 2010“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Navrhovateľ sa sťažuje proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 25. 3. 2010.   sp. zn.   5 C 31/09-70,   ktorý   zrušuje   vyživovaciu   povinnosť   navrhovateľa k odporkyni, ktorá bola uložená rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 17. 6. 2008 sp. zn. 5 C 166/07-68 dňom 16. 7. 2009.

Navrhovateľ   podal   návrh   na   Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou,   aby   zrušil k 16. 1. 2009 vyživovaciu povinnosť k dospelej dcére D. T., ktorá v tento deň mala dovŕšiť 25 rokov veku. Okrem iného argumentoval aj tým, že odporkyňa podľa § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003 o prídavku na dieťa, už nie je nezaopatrené dieťa. Súd vychádzal z právnej skutočnosti   a   rozsudkom   zo   dňa   23. 6. 2009   sp. zn.   5 C 31/09-27   zrušil   vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni zo dňa 17. 6. 2008 sp. zn. 5 C 166/07-68.

Odvolaním sa odporkyne na odvolací súd ten zrušil uznesením zo dňa 26. 11. 2009 sp. zn. 13 Co/56/2009-54 rozsudok prvostupňového súdu a ako čiastočne dôvodnú vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd potvrdil právny názor odvolacieho súdu a rozsudkom zo dňa 25. 3. 2010 sp. zn. 5 C 31/09-70 zmenil svoj pôvodný rozsudok zo dňa 23. 6. 2009 sp. zn. 5 C 31/09-27. Sťažovateľ tvrdí, že medzi právnymi predpismi a to § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých predpisov a § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z.   o   prídavku   na   dieťa   je   nesúlad.   Vychádza   z toho,   že   v jeho   veci   súdy   rozhodujú nejednotne a to práve pre nesúlad medzi týmito zákonmi. Zároveň poukazuje na to, že kým štát   prostredníctvom   orgánov   štátnej   správy   sa   podľa   zákona   o   rodinných   prídavkoch zbavuje zodpovednosti za dospelé dieťa dovŕšením 25 roku veku a to tým, že mu nevypláca rodinné   prídavky   a   pracujúcemu   rodičovi   daňový   bonus,   tak   podľa   zákona   o   rodine nejednoznačným výkladom, kedy končí povinnosť zaopatrovať dospelé dieťa, súdy rozporne rozhodli   vo   veci   navrhovateľa.   Sťažovateľ   argumentuje   aj   tým,   že   § 62   ods. 3   zák. č. 36/2005 Z. z.   o   rodine sa   odvoláva na § 3   ods. 1 zák.   č. 600/2003   Z. z.   o rodinných prídavkoch, ale výklad tejto právnej skutočnosti v konaní o veci na súde nie je jednotný. Pritom ide o dva zákony sociálnej oblasti.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že na základe existencie nesúladu „medzi zákonmi a to § 62 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine a § 3 ods. 1 zák. č. 600/2003 Z. z. o rodinných prídavkoch“ boli „rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 25. 3. 2010 sp. zn. 5 C 31/09-70... porušené jeho práva podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR ruší takéto rozhodnutie“.

II.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov   s ústavou,   s   ústavnými   zákonmi a s medzinárodnými   zmluvami,   s   ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   rada   Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

1.   K vysloveniu   nesúladu   § 62   ods. 1   zákona   o rodine   s   § 3   ods. 1   zákona o prídavku na dieťa

Sťažovateľ argumentuje vzájomným nesúladom právnych predpisov, a to § 62 ods. 1 zákona o rodine s § 3 ods. 1 zákona o prídavku na dieťa. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má právomoc konať o súlade právnych predpisov v osobitnom type konania v prípadoch tam uvedených, a nie v inom type konania, ako je napríklad konanie o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy. Podľa   citovaného   čl. 125 ods. 1 ústavy nemá však ústavný súd právomoc ani v konaní o súlade právnych predpisov konať o „vzájomnom“ súlade právnych predpisov rovnakého stupňa právnej sily. Ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti v súlade s doterajšou judikatúrou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec toho ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keby sťažovateľ doručil ústavnému   súdu   návrh   na   konanie   o súlade   označených   ustanovení   zákona   o rodine a zákona o prídavku na dieťa s právnym predpisom vyššej právnej sily (ústavou), ústavný súd   podľa   čl. 125   ústavy   by   jeho   návrh   musel   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako návrh podaný neoprávnenou osobou, pretože takýto návrh môže podať podľa   čl. 130   ods. 1   ústavy   len   taxatívne   ustanovený   okruh   aktívne   legitimovaných subjektov,   a to   aspoň   pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident Slovenskej   republiky, vláda Slovenskej   republiky, súd,   generálny prokurátor   Slovenskej republiky a verejný ochranca práv (vo veciach súladu takých právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť zákonné práva alebo slobody).

2. K vysloveniu porušenia presne neoznačených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 31/09 z 25. marca 2010

Keďže   sťažovateľ   považuje   za   nesúladné   napadnuté   ustanovenia   označených zákonov, je podľa jeho názoru aj rozsudok okresného súdu z 25. marca 2010 vydaný na ich základe taktiež porušujúci jeho bližšie neoznačené práva.

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie svojho bližšie   neoznačeného   práva   rozsudkom okresného   súdu   z 25.   marca   2010, ústavný súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo   domáhať   sa   ochrany   označeného   práva   na ústavnom   súde   v prípade,   ak   mu   túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   o sťažovateľovom   návrhu   na   zrušenie výživného na dospelé dieťa rozhodol okresný súd prvýkrát 23. júna 2009 tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa na odporkyňu počnúc 16. januárom 2009, keď dovŕšila 25   rokov.   Na   základe   odvolania   odporkyne   krajský   súd   zrušil   odvolaním   napadnutý rozsudok   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie prvostupňovému   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol rozsudkom z 2. marca 2010 tak, že túto vyživovaciu povinnosť zrušil 16. júla 2009, keď odporkyňa   ukončila   univerzitné   štúdium   vo   Veľkej   Británii.   Ako   vyplýva   zo   zistení ústavného súdu, sťažovateľ sa 5. mája 2010 proti rozsudku okresného súdu z 25. marca 2010 odvolal.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ môže domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 25.   marca   2010 sťažovateľ   využil   riadny   opravný   prostriedok,   na   základe   ktorého   bude   tento   rozsudok preskúmaný nadriadeným (druhostupňovým) súdom, povinnosťou ktorého bude poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa v prípade, že tieto boli prvostupňovým súdom porušené.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 294/09).

V zmysle uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže v oboch prípadoch išlo o neodstrániteľné nedostatky sťažnosti, ústavný súd sťažovateľa   nevyzýval   na   odstránenie   nedostatkov   zákonom   predpísaných   náležitostí sťažnosti.

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010