znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 222/08-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. I/132/3631-20467/08/Fre, BP č. 27/08 a postupom sekcie kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. 1473-4/2008/IP-52/OPS a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenia svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   v konaní   vedenom   pod č. I/132/3631-20467/08/Fre, BP č. 27/08 a postupom sekcie kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) v konaní vedenom pod č. 1473-4/2008/IP-52/OPS.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podaním z 18. februára 2008 doručeným daňovému riaditeľstvu 21. februára 2008 označeným ako „Sťažnosť na porušenie   individuálneho   a subjektívneho   práva   daňového   subjektu   (úmyselné   zatajenie protiprávneho   konania   ďalším   protiprávnym   konaním) namietal   postup   pracovníkov Daňového úradu K.

Daňové riaditeľstvo prípisom č. I/132/3631-20467/08/Fre, BP č. 27/08 z 21. februára 2008 vrátilo podanie sťažovateľovi, pretože s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon   č.   152/1998   Z.   z.“   alebo   „zákon o sťažnostiach“)   dospelo   k záveru,   že   jeho   podanie   nie   je   sťažnosťou.   Podľa   názoru daňového riaditeľstva sťažovateľ podal sťažnosť ako orgán verejnej správy a podľa § 4 ods. 1   písm.   b)   zákona   o sťažnostiach   podanie orgánu   verejnej   správy   upozorňujúce   na nesprávnu činnosť iného orgánu verejnej správy sa nepovažuje za sťažnosť podľa tohto zákona.

Pretože   sťažovateľ   so   spôsobom   vybavenia   svojho   podania   nesúhlasil,   obrátil   sa listom zo 14. marca 2008 na úrad vlády a žiadal ho o kontrolu nesprávneho postupu pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní jeho podania daňovým riaditeľstvom. Úrad vlády jeho podanie vybavil oznámením č. 1473-4/2008/IP-52/OPS z 1. apríla 2008, v ktorom uviedol, že   nie   je   vecne   príslušný   na   vykonanie   kontroly   vybavenia   jeho   podania   daňovým riaditeľstvom, pričom príslušným orgánom je Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), a preto bolo jeho podanie postúpené na vybavenie ministerstvu. Oznámenie úradu vlády o postúpení podaní bolo sťažovateľovi doručené 4. apríla 2008.

Sťažovateľ sa domnieva, že orgány, na ktoré sa obrátil so svojimi podaniami v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sťažnostiach, nepostupovali v zmysle platnej právnej úpravy.   Daňové   riaditeľstvo   nevybavilo   jeho   podanie   z 18.   februára   2008   v súlade so zákonom o sťažnostiach z toho dôvodu, že ho podal ako súdny exekútor, teda orgán verejnej   moci.   Sťažovateľ   však   argumentuje,   že   sťažnosť   podal   ako   daňový   subjekt, účastník   daňového   konania   a v tejto   súvislosti   uviedol: „Žiadne   ustanovenie   zákona č. 511/1992 Zb., ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť, aby fyzická osoba, ktorá má postavenie verejného činiteľa v inom konaní, v ktorom jej práva a povinnosti nie sú definované jej postavením súdneho exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje. Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR...“ Na túto skutočnosť poukázal aj vo svojom podaní zo 14. marca 2008 adresovanom úradu vlády, ktorý je podľa sťažovateľa jediným orgánom, v pôsobnosti ktorého je vybavenie sťažnosti daňovým riaditeľstvom. Napriek tomu úrad vlády odmietol vykonať kontrolu a postúpil jeho podanie ministerstvu.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uvedeným   postupom   daňového   riaditeľstva   a úradu vlády došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, a preto žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-4/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/3631-20467/08/Fre, BP č. 27/08 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-4/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/3631-20467/08/Fre, BP č. 27/08 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   zásah   do   ním   označeného základného práva, ktorý mal byť spôsobený daňovým riaditeľstvom a úradom vlády tým, že daňové riaditeľstvo jeho podanie z 18. februára 2008 nevybavilo riadne a o jeho podaní zo 14.   marca   2008   úrad   vlády   nekonal,   hoci   bol   povinný   preskúmať   postup   daňového riaditeľstva, čo však neurobil, a preto zásah do jeho práv trvá.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Ústavný   súd vo svojich   rozhodnutiach   opakovane   uvádza,   že   ochranu   konkrétneho   práva   a slobody, porušenie ktorých je namietané, môže poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   už nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym orgánom Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov (II. ÚS 73/03).

Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Podľa § 2 ods.1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) úrad vlády vykonáva kontrolu... vybavovania petícií a sťažností.

Podľa § 3 zákona č. 10/1996 Z. z. sa kontrolná činnosť úradu vlády vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, na iné štátne orgány,   ak   osobitné   predpisy   neustanovujú   inak,   na   orgány   miestnej   štátnej   správy a právnické osoby nimi zriadené, ako aj na obce pri plnení úloh štátnej správy.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom daňového riaditeľstva v súvislosti so spôsobom   prešetrenia   sťažnosti   sťažovateľa   na   postup   správcu   dane,   ústavný   súd vychádzal   z princípu   subsidiarity   svojho   konania   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva alebo slobody, v dôsledku ktorého je o nej ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom   štátu.   Ústavný   súd   už   predtým   rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať   o návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody, porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietal,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom.   Preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smerovala proti postupu daňového riaditeľstva, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa samostatne zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti postupu úradu vlády pri vybavovaní podania sťažovateľa zo 14. marca 2008.

Z oznámenia úradu vlády z 1. apríla 2008 vyplýva, že tento orgán postúpil sťažnosť sťažovateľa   pod   sp.   zn.   1473-4/2008/IP-52/OPS   ministerstvu   ako   nadriadenému   orgánu daňového riaditeľstva. V oznámení ďalej uviedol:

«Po   posúdení   predmetu   podaní   uvádzame,   že   vecná   pôsobnosť   Úradu   vlády   SR v oblasti vybavovania petícií a sťažností je stanovená zákonom č. 575/2001 Z. z. a zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z.“). Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. je Úrad vlády SR ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 10/1996 Z. z. tento úrad vykonáva aj kontrolu vybavovania petícií a sťažností, pričom podľa § 3 písm. a) citovaného zákona sa kontrolná pôsobnosť úradu vlády na výkon kontroly podľa § 2 vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, ako aj na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

Vaše námietky v podaniach zaslaných na Úrad vlády SR smerovali proti postupu DR SR B., ktoré je v zriaďovateľskej pôsobnosti MF SR a samostatnému oddeleniu MF SR, ktoré   súčasťou   organizačnej   štruktúry   tohto   ministerstva.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené dôvody   nie   je   na   vykonávane   kontroly   týchto   orgánov   vecne   príslušná   sekcia   kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády SR. V zmysle § 6 ods. 1 písm. a) zákona 10/1996 Z. z. takúto kontroly vykonávajú iné orgány štátnej správy (podľa § 1 ods. 1 písm. b) tohto zákona označované ako „orgány kontroly“), pričom vo Vašom prípade je týmto orgánom kontroly MF SR.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. sú tieto orgány povinné vytvoriť v rámci svojej pôsobnosti funkčný systém vnútornej kontroly, v rámci ktorého podľa § 7 ods. 4 písm. b)   citovaného   zákona   kontrolujú   aj   vybavovanie   petícií,   sťažností,   oznámení a podnetov a podľa vecnej príslušnosti ich aj prešetrujú.

Kontrolu, ktorej vykonania ste sa vo svojich podaniach dožadovali (s odvolaním sa na nesprávne ustanovenie zákona), je kontrola podľa § 21 zákona čl. 152/1998 Z. z., pričom z ods. 1 citovaného ustanovenia vyplýva, že uvedenú kontrolu vykonáva v orgánoch verejnej správy ich vedúci alebo ním poverená osoba.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Úrad vlády je ústredným orgánom štátnej správy, tak ako iné orgány štátnej správy uvedené   v   §   1   ods.   1   zákona   č.   10/1996   Z.   z.   Z uvedeného   vyplýva,   že   zákonom   je rozdelená právomoc na vybavovanie sťažnosti medzi orgány štátnej správy v Slovenskej republike. Jedným z takýchto orgánov je aj ministerstvo, ktoré je zriaďovateľom daňového riaditeľstva,   ktoré   je   súčasťou   organizačnej   štruktúry   tohto   ústredného   orgánu   štátnej správy.   Tento   orgán   je   zo   zákona   oprávnený   vybavovať   aj   sťažnosti   podľa   zákona č. 10/1996 Z. z. a zákona č. 152/1998 Z. z., ktorému bola sťažnosť sťažovateľa postúpená.

Znamená to, že úrad vlády nie je v danej veci príslušný vybaviť sťažnosť sťažovateľa podľa zákona č. 152/1998 Z. z., a preto absentuje príčinná súvislosť medzi postupom úradu vlády v danej veci a namietaným porušením základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené túto časť sťažnosti odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008