znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 222/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla 2004 po predbežnom prerokovaní sťažnosti JUDr. P. M., advokáta so sídlom v B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. D., B., ktorou namietol porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa   čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Sž-o-NS   76/03 z 23. marca 2004, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   JUDr.   P.   M.,   advokát   so   sídlom   v   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. júla 2004 tvrdí,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 23. marca 2004 sp. zn. Sž-o-NS 76/03 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušeniu základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa   čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.

Podstatným dôvodom na toto tvrdenie sťažovateľa je to, že najvyšší súd ako odvolací súd   v správnom   súdnictve   potvrdil   rozsudok   najvyššieho súdu   sp.   zn. 4 Sž 152-153/02 z 24. apríla 2003, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiam Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   B.,   ktorými   sa   sťažovateľovi   nepriznal nadmerný odpočet DPH uplatnený za zdaňovacie obdobie január 2002.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   porušil   jeho   základné   právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu, že :

„... Výkon funkcie správcu konkurznej podstaty je čiastočne odlišný od štandardného poskytovania   právnych   služieb   v zmysle   zákona   o advokácii,   avšak   iba   v súvislosti s ustanovovaním do tejto funkcie. Činnosť správcu konkurznej podstaty je správou majetku a teda je jednou z klasických činností advokáta. Podľa § 2 písm. a) vyhlášky č. 493/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá upravuje podrobnosti o vedení zoznamu správcov, je zrejmé, že do zoznamu sú zapisované najmä subjekty vykonávajúce podnikateľskú činnosť, ktorej predmetom je poskytovanie právnych služieb.

Predmetom zmluvy o poskytovaní poradenských služieb zo dňa 15. 12. 2000, v ktorej na strane objednávateľa vystupoval sťažovateľ, bola kontrola účtovníctva, keďže správca konkurznej podstaty (druhý člen združenia) JUDr. P. B. je aj za túto oblasť zodpovedný. Vykonanie   kontroly   účtovníctva,   ktorá   mala   zabrániť   prípadným   budúcim   rizikám,   sa uskutočnilo   z iniciatívy   sťažovateľa   a JUDr.   B.   ako   účastníkov   zmluvy   o združení   a to z dôvodu, že účastníci tejto zmluvy zodpovedajú za záväzky spoločne a nerozdielne a ako advokáti celým svojím majetkom. Osoba sťažovateľa bola v tejto zmluve uvedená s ohľadom na ust. § 46b ZDPH, keďže vystupovala ako oprávnená osoba, ktorá je jediná oprávnená uplatniť odpočet DPH.

Opätovne   zdôrazňujeme,   že   všetky   príjmy   a výdavky   spojené   s výkonom   funkcie advokáta   resp.   správcu   konkurznej   podstaty   oboch   spoločníkov   boli   spoločné   a to   bez ohľadu na titul ich vzniku resp. nadobudnutia. Veď išlo o spoločný výkon advokácie. Práve z dôvodu zodpovednosti za výkon funkcie správcu, v snahe preveriť správnosť vykonaných krokov, najmä sťažovateľ nástojil na vykonaní predmetného auditu. Prípadné pochybenie spoločníka ako správcu konkurznej podstaty by malo z hľadiska prípadnej náhrady škody priamy dopad aj na sťažovateľa. Je ale nepochopiteľné, že potom takýto výdavok nemôže zaviesť   do   svojho   účtovníctva   s odôvodnením,   že   ide   o činnosť   nesúvisiacu   s výkonom funkcie advokáta, hoci práve skutočnosť, že je niekto zapísaný v zozname členov Slovenskej advokátskej   komory   je   podmienkou   na   zápis   do   zoznamu   správcov.   Štát   zinkasoval   za vykonaný audit DPH, ale už sa bráni priznať sťažovateľovi právo na zákonný odpočet. Máme   za   to,   že   porušovateľ   svojím   rozhodnutím   porušil   ústavné   právo   sťažovateľa vyplývajúce z čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko žiadny zákon nestanovil obmedzenia výkonu funkcie advokáta vo vzťahu k vykonávaniu funkcie správcu konkurznej podstaty, daňový úrad ako aj porušovateľ konali taktiež v rozpore s čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky.   Nepriznaním   nadmerného   odpočtu   DPH,   na   ktoré   má   sťažovateľ zákonný nárok, bolo taktiež porušené jeho ústavné právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

... Vzhľadom   na   vyššie uvedené   skutočnosti   navrhujeme,   aby Ústavný súd,   v zmysle čl. 127   Ústavy   SR   a   §   49   a nasl.   zákona   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov,   v znení   neskorších predpisov, o predmetnej sťažnosti rozhodol nasledovne:

1.   Rozsudkom Najvyššieho   súdu SR,   č.   k.   Sž-o-NS 76/03 z 23.   marca   2004   bolo porušené základné právo JUDr. P. M., B., na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   vyplývajúce   z čl. 35   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. Sž-o-NS 76/03 z 23. marca 2004 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľ   má   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške nepriznaného   nadmerného   odpočtu   DPH   322.000,-   Sk,   z dôvodu   porušenia   vyššie uvedených základných práv sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 15.740,- Sk za 2 úkony právnej   pomoci   (príprava   a prevzatie   zastúpenia,   podanie   ústavnej   sťažnosti)   v zmysle vyhlášky 163/2002 Z. z.“

2. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   (sťažnosť   sa   považuje   za   návrh   podľa   citovaného   ustanovenia) predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V   tejto   veci   sa   ústavný   súd   sa   sústredil   predovšetkým   na   otázku   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti s osobitným zreteľom na to, že sťažnosť smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu v správnom súdnictve.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   (napríklad I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03 a iné) za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný (rozsah   právomoci)   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj I. ÚS 20/03).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom,   ktorý   mu   predchádzal.   V   takom   prípade   ústavný   súd   považuje   sťažnosti za zjavne   neopodstatnené   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   základnej   slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

3. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že najvyšší súd v odvolacom konaní interpretoval   postavenie   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   aj   advokátom,   ako postavenie   osoby,   ktorá   neposkytuje   právnu   pomoc,   a   nejde   preto   o   klasický   výkon advokácie.   Najvyšší   súd   takto   spochybnil   postavenie   advokáta   v   spojitosti   s   činnosťou správcu konkurznej podstaty, a preto porušil základné právo sťažovateľa na podnikanie a inú zárobkovú činnosť. Preto sťažovateľovi vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty, jeho   spoločníkovi   v advokátskom   združení   nebol   priznaný   nadmerný   odpočet   dane z pridanej hodnoty.

Najvyšší   súd   v   odvolacom   konaní   vysvetlil   svoju   interpretáciu   a   aplikáciu relevantných ustanovení takto:

„Základným   predpokladom   vzniku   nároku   na   odpočet   je,   aby   platiteľ   prijaté zdaniteľné plnenie použil na dosiahnutie obratu za svoje zdaniteľné plnenie.

Nebolo sporným, že žalobca nebol príjemcom dokladu týkajúceho sa a. s. Kable M. a plnenie nemohol použiť na uskutočnenie vlastného zdaniteľného plnenia.

Nebolo sporným tiež, že žalobca bol spoločníkom JUDr. B. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. pri samostatnom poskytovaní právnej pomoci je spoločník advokáta oprávnený ho zastupovať priamo zo zákona.

V   danom   prípade   však   išlo   o   špecifické   postavenie,   pretože   činnosť   správcu konkurznej   podstaty   nie   je   poskytovanie   právnej   pomoci,   teda   neišlo   o   klasický   výkon advokáta. Neišlo o prípad, kedy bol požiadaný advokát o právnu pomoc, ale išlo o prípad, kedy advokát bol priamo ustanovený súdom za správcu konkurznej podstaty. V tom prípade advokát vykonával správu majetku v osobitnom režime a za osobitných podmienok, ako konkrétna osoba.

Výkon   správcu konkurznej podstaty   je funkcia   nezastupiteľná,   okrem prípadu,   že zástupcu určí súd. Zástupcom teda nemôže byť člen združenia.

Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 246b ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého odpočet za prijaté zdaniteľné plnenie pre združenie môže uplatniť len poverená osoba, a to len v prípade ak daňový doklad znie na jeho meno.

Nebolo sporným, že ani jeden z dokladov rozhodujúcich pre posúdenie veci neznel na meno žalobcu.“

4.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   objasnil   sporné otázky rozhodujúce pre priznanie nadmerného odpočtu danej z pridanej hodnoty spôsobom, ktorý sa nedá hodnotiť ako svojvoľný alebo ústavne neudržateľný. Závery, ktoré sú uvedené na strane 3 odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, sú logické, vychádzajú zo zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), zohľadňujú aj vtedy platný zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii (ďalej len „zákon o advokácii“).

Podľa § 9 zákona o konkurze ak to vyžaduje rozsah správy, môže súd ustanoviť na pomoc správcovi osobitného správcu pre určitý odbor správy. Osobitný správca má práva, povinnosti a zodpovednosť správcu v medziach svojej pôsobnosti. Ak je to účelné, môže súd   ustanoviť   správcovi   zástupcu   pre   prípad,   že   by   zo   závažných   dôvodov   nemohol prechodne   svoju   funkciu   vykonávať.   Pre   ustanovenie   do   funkcie,   odmeňovanie   a zbavovanie funkcie osobitných správcov a zástupcu správcu platia ustanovenia o správcovi. Súčasne   zákon   o   konkurze   odkazuje   len   na   podporné   použitie   Občianskeho   súdneho poriadku. V žiadnom ustanovení nie je odkaz na podporné alebo priame použitie zrušeného zákona o advokácii.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu vykonal ústavne súladný výklad nielen vtedy platného zákona o dani z pridanej hodnoty, ale aj zákona o konkurze   a   zákona   o   advokácii,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

5.   Okrem   toho   ústavný   súd   podotýka,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   už   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy nemôže byť žiadna taká   súvislosť,   ktorú   tvrdí   sťažovateľ,   pretože   tento   rozsudok   objektívne   nebráni   a   ani nemôže   brániť   sťažovateľovi   vo   výkone   jeho   povolania,   slobodnej   voľbe   povolania   a príprave naň a zárobkovej činnosti.

6.   Z   uvedených   právnych   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Po odmietnutí sťažnosti v celom rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o   takých   nárokoch   na   ochranu   ústavnosti,   ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré požadoval sťažovateľ, a ani o zrušení napadnutého rozsudku (čl. 127 ods. 2 ústavy).