znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 222/03-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť V. K., L. K. a J. K., všetci bytom S., zastúpených advokátom Mgr. I. R., R., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Rožňave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   V.   K.,   L.   K.   a J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu v Rožňave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92)   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   Štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   v Rožňave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. L.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk (slovom   Štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Rožňave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. J.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučineniev   sume   40   000   Sk (slovom   Štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Rožňave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd v Rožňave   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. K., L. K. a J. K. trovy konania vo výške 22 968 Sk (slovom Dvadsaťdvatisícdeväťstošesťdesiatosem slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta Mgr. I. R., R.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2003 doručená sťažnosť V. K., L. K. a J. K. (ďalej aj „sťažovatelia“) „pre porušenie Ústavy Slovenskej   republiky“,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92).

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 222/03–12 z 5. decembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Sťažovatelia   odôvodňujú   svoju   sťažnosť   tým,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby prikázal okresnému súdu vo veci konať, domáhajú   sa   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   pre   každého   vo   výške 40 000 Sk a úhrady trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne sp. zn. 5 C 51/92) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 30. januára 2004 okrem iného   uviedol,   že v predmetnej   veci   už   podal   vyjadrenie   28.   februára   2003,   z ktorého vyplýva:

„Návrh na začatie konania vo veci sp. zn. 5 C 51/92 došiel súdu dňa 20. 1. 1992. Jedná   sa   o návrh   na   vydanie   nehnuteľností   v zmysle   z.   č.   87/1991   Zb.   na   návrh navrhovateľov M. K., V. K., H. K., H. Z. a Z. O., proti odporcom Reštaurácie, š. p. Rožňava, Mesto Jelšava, Československé štátne dráhy, Oblastné riaditeľstvo Bratislava a Slovenské magnezitové závody, š. p. Košice. Vec bola pridelená v zmysle rozvrhu práce na vybavenie sudcovi Mgr. Ľ. H. Po doručení návrhu na začatie konania odporcom a doplnení listinných dôkazov bolo vytýčené pojednávanie na 2. 6. 1992. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito   za   účelom   vyžiadania   úmrtného   listu   L.   K.,   pripojenia   dedičských   spisov a vyžiadania listov vlastníctva. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 24. 9. 1992, ktoré bolo odročené na 28. 9. 1992 pre neúčasť navrhovateľov. Navrhovatelia sa však nedostavili ani na toto pojednávanie, a preto bolo odročené na neurčito. Pojednávanie dňa 16. 11. 1992 bolo odročené na 23. 11. 1992 za účelom znova predvolania neprítomných účastníkov na   tomto   pojednávaní.   Na   tomto   pojednávaní   súd   rozhodol,   keď   návrh   navrhovateľov v plnom rozsahu zamietol. Voči tomuto rozsudku podali navrhovatelia odvolanie a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 24. 9. 1993 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 2., 3., 4., 6. a 7. rade a vo výroku o trovách prvostupňového   konania   vo   vzťahu   medzi   týmito   navrhovateľmi   a odporcami.   Spis   bol vrátený tunajšiemu súdu z Krajského súdu v Košiciach dňa 18. 2. 1994. Vo veci potom bolo vytýčené   pojednávanie   na   21.   4.   1994,   na   ktorom   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   a návrh navrhovateľky   M.   K.   bol   v celom   rozsahu   zamietnutý.   Rozhodovanie   o návrhu navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade ohľadom vydania nehnuteľností bolo vylúčené na samostatné   konanie.   Navrhovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie   a spis   bol predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o tomto odvolaní dňa 23. 8. 1994. Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 25. 3. 1996 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 28. 5. 1996).

Vylúčená vec bola zapísaná do registra pod sp. zn. 6 C 1122/00 dňa 21. 11. 2000 (tieto prieťahy boli sudcovi Mgr. Ľ. H. vytknuté). Pojednávanie bolo potom vytýčené na 5. 12. 2000, ktoré bolo odročené na 21. 12. 2000, pretože navrhovateľka v 1. rade sa na pojednávanie   nedostavila   a navrhovateľka   v 2.   rade   medzičasom   zomrela.   Ani   na   toto pojednávanie   sa   navrhovateľka   v 1.   rade   nedostavila   a nedostavili   sa   ani   dedičia   po navrhovateľke v 2. rade. Navrhovateľka v 1. rade namietala predpojatosť sudcu, a preto spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o tejto námietke. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 12. 9. 2002 rozhodol, že sudca Mgr. Ľ. H. nie je vylúčený z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Medzitým   zomrela aj   navrhovateľka v 1. rade a po zistení jej dedičov bolo pojednávanie vytýčené na 27. 2. 2003.

Po odchode sudcu tunajšieho súdu do dôchodku bola sudcovi Mgr. Ľ. H. pridelená podstatná časť jeho nevybavených vecí. Okrem toho v rokoch 1993 - 1994 sudca absolvoval stáž na Krajskom súde v Košiciach.

Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej ako aj právnej.

Vec spisovej značky 5 C 1122/00 (predtým sp. zn. 5 C 51/92) je z tohto hľadiska ako vec   s vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti.   Ide   o vydanie   nehnuteľností   v zmysle   z.   č. 87/1991 Zb., keď bolo sporné, či navrhovatelia podali v zákonom stanovenej lehote výzvu voči povinným osobám na vydanie sporných nehnuteľností. Pritom navrhovatelia svojím pôvodným návrhom si uplatnili štyri nároky, a to jednak ohľadom vyslovenia neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi L. K. a Čsl. Štátom, ohľadom vyslovenia neplatnosti hospodárskej zmluvy o prevode 2/4-tín z nehnuteľností uzavretej medzi Miestnym národným výborom v Jelšave a Reštauráciami, š. p. Rožňava, ohľadom vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   M.   K.   a Reštauráciami,   š.   p.   Rožňava   a ohľadom   vydania predmetných nehnuteľností.

Právna   zložitosť   sa   prejavuje   v posúdení   týchto   jednotlivých   nárokov   ako   aj posúdenia   oprávnenosti   nároku   navrhovateľov,   hlavne   či   v zákonom   stanovenej   lehote vyzvali povinnú osobu na vydanie predmetných nehnuteľností.

Procesná zložitosť je daná procesným postupom účastníkov konania, to že v priebehu konania niektorí z pôvodných navrhovateľov zomreli, viackrát namietali vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci.

Pri   posudzovaní   primeranosti   dĺžky   konania   sa   musia   zohľadniť   aj   postupy účastníkov konania. Navrhovatelia sa vo viacerých prípadoch nedostavili na pojednávanie a aj pre ich neúčasť museli byť pojednávania odročené. V občianskoprávnych veciach sa vyžaduje, aby účastníci konania poskytli súdu potrebnú súčinnosť.

Na   konštatovanie   vzniku   prieťahu   v zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   musí   byť preukázané závažné prekročenie určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov prekročenie tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu.“

Ďalej predseda okresného súdu vo vyjadrení z 30. januára 2004 uviedol:

„Po podaní vyššie uvedeného vyjadrenia súd vo veci vykonal nasledovné úkony: vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 27. 2. 2003, ktoré bolo odročené na 23. 4. 2003 (nakoľko spis bol predložený Ústavnému súdu SR v Košiciach). Toto pojednávanie bolo odročené na 14. 5. 2003 za účelom znovu predvolania neprítomných dedičov na tomto pojednávaní po neb. M. K. a tiež za účelom predvolania zástupcu SMZ, a.s. Jelšava. Toto pojednávanie bolo odročené na 19. 6. 2003 za účelom znovu predvolania neprítomných účastníkov konania a uložil právnemu zástupcovi žalobcov predložiť výzvu na vydanie od neb. M. K. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd vyzval Železnice SR Bratislava, aby sa vyjadrili k tomu, či výzva uplatňujúca nárok im bola doručená do 1. 10. 1991. Táto správa došla dňa 9. 10. 2003. Pojednávanie bolo vytýčené na 10. 12. 2003, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že súd žalobcom uložil lehotu do 15. 1. 2004 na vypracovanie písomného návrhu na zmenu žaloby. Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcov došlo súdu dňa 20. 1. 2004.“

V závere vyjadrenia okresný súd uviedol:

„Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 28. 5. 2003   číslo   II.   US   8/03–31   bolo   rozhodnuté,   že   základné   právo   K.   K.   a K.   M.   na prerokovanie bez zbytočných prieťahov upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   v Rožňave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1122/00   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) bolo porušené. Prikázal Okresnému súdu v Rožňave, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov (rozhodnutie ako aj spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 26. 6. 2003). Od tej doby v konaní som nezistil prieťahy a vo veci súd konal plynule. Preto som toho názoru, že v predmetnom konaní nedošlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Z návrhu na začatie konania, ktorý bol okresnému súdu doručený 21. januára 1992, tiež vyplýva, že navrhovateľmi boli: 1. M. K., rod. K., bytom J., 2. V. K., bytom B., 3. Ľ. K., bytom L., 4. L. K., bytom K., 5. H. K., bytom J., 6. H. Z., bytom T., 7. Z. O., bytom K. n. H. V pôvodnom konaní odporcami boli: 1. Reštaurácie, š. p., Rožňava, 2. mesto Jelšava, 3. Železnice Slovenskej republiky Bratislava a 4. Slovenské magnezitové závody, š. p., Jelšava, pričom navrhovateľka M. K., rod. K., zomrela... 2002 a jej právnymi nástupcami sú: 1. K. M., bytom J., 2. K. K., bytom B., 3. V. K., bytom S., 4. L. K., bytom S. a 5. J. K., bytom S.To znamená, že v právnej veci vedenej pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5 C 51/92) sú právnymi nástupcami M. K. tiež sťažovatelia V. K., L. K. a J. K. (ako aj K. K. a K. M.).

Obdobné procesné úkony, ktoré konkretizoval predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Okresný súd v tejto veci dosiaľ právoplatne nerozhodol aj napriek nálezu ústavného súdu z 28. mája 2003 sp. zn. II. ÚS 8/03, ktorý bol vydaný na základe sťažnosti K. K. a K. M.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo veci koná. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Predmetom   posudzovania   postupu   okresného   súdu   bolo   jednak   konanie   vedené pod sp. zn. 5 C 51/92 a naň nadväzujúce konanie vedené pod sp. zn. 5 C 1122/00, kde účastníčkami na strane navrhovateľa boli M. K. a H. K., ktoré medzičasom zomreli, a do konania   vstúpili   ich   právni   nástupcovia.   V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   vyslovil,   že navrhovatelia (sťažovatelia) môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj   pre   štádium   konania,   ktoré   predchádzalo   zmene   účastníkov   (I. ÚS 52/01).   Preto predmetom posudzovania bolo konanie od podania návrhu na začatie konania vedené pod sp. zn. 5 C 51/92, t. j. od 20. januára 1992, vo vzťahu k sťažovateľom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp.   zn.   5   C   51/92)   ide   o   vydanie   nehnuteľností   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb. o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „reštitučný zákon“). Podľa názoru ústavného súdu ide o vec značne právne a skutkovo zložitú (vydanie nehnuteľností od viacerých právnych subjektov na strane odporcu), ako tomu nasvedčujú vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu,   ale   pri   sústredenom   postupe   okresného   súdu rešpektujúcom právny názor nadriadeného súdu by nemalo dochádzať k takým prieťahom, ktoré by mali znaky zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92), bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania.

Ústavný súd aj súvislosti s nálezom sp. zn. II. ÚS 8/03 opätovne konštatuje, že počet a   zmeny účastníkov na   strane navrhovateľa   v dôsledku úmrtia účastníkov   (H.   K.   má 2 právnych nástupcov a M. K. má 5 právnych nástupcov) napriek ich v zásade súčinnostnému prístupu ku konaniu a vzhľadom na využitie niektorých procesných úkonov (napr. žiadosť M. K. o zmenu sudcu zo 17. mája 1994 a jej námietka zaujatosti zákonného sudcu z 12. decembra 2000 a zo 6. decembra 2001) boli skutočnosťami, ktoré síce mali určitý vplyv na doterajšiu   dĺžku   konania,   avšak   zásadným   spôsobom   ju   neovplyvnili.   V súvislosti s procesnými   úkonmi   účastníkov   konania   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   využitie   možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie ich práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v predmetnom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 25. marca 1996, ktorým   rozhodol   o odvolaní   navrhovateľky   M.   K.,   do   21.   novembra   2000   sa   vo   veci nekonalo, t. j. 56 mesiacov bol okresný súd nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky, pričom   predseda   okresného   súdu   túto   nečinnosť   nijako   neodôvodnil.   Zistenie   tejto nečinnosti viedlo ústavný súd k záveru, že v tomto   období došlo k zbytočným prieťahom v konaní. V tomto období uznal prieťahy v konaní aj podpredseda okresného súdu, t. j. od vylúčenia veci a jej zapísania pod sp. zn. 5 C 1122/00 dňa 21. novembra 2000. V roku 2000 boli   síce nariadené   dve   pojednávania,   ale   ani jedno sa neuskutočnilo   (v čase   druhého pojednávania už H. K. zomrela, avšak jej dedičky na výzvu okresného súdu oznámili, že na žalobe trvajú). V roku 2001 okresný súd neurobil žiaden procesný úkon bez toho, že by tomu bránila nejaká prekážka, čo ústavný súd zhodnotil ako zbytočný prieťah v konaní.

Keďže v celom konaní okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní (v   trvaní   cca   68   mesiacov),   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal

Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 5 C 1122/00 konal bez zbytočných prieťahov, pretože už raz svojím nálezom sp. zn. II. ÚS 8/03 o tejto povinnosti rozhodol.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovatelia požadovali finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk pre každého zvlášť a odôvodňujú to tým, „že nečinnosťou OS v Rožňave boli a sú hrubo porušované práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak, ako sú zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a preto ich sťažnosť je plne oprávnená“.

Sťažovatelia   uplatnili   nárok   na   ochranu   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   v reštitučnej   veci,   ktorá   sa   týka   ich   odškodnenia   za   niektoré majetkové krivdy spôsobené predošlým režimom. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (II. ÚS 67/02), že porušenie tohto základného práva je však zvýraznené tým, že v sporoch, ktoré vznikli na základe reštitučného zákona, treba predpokladať, že súd bude   s osobitnou   starostlivosťou   skúmať,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   predpoklady   na nápravu tých krívd, na odstránenie ktorých bol reštitučný zákon prijatý.  

Vychádzajúc z princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany ich základných práv   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   je   potrebné   sťažovateľom   priznať   aj   primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom   na   dobu   zistených   zbytočných   prieťahov   v konaní   okresného   súdu vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92), povahu a účel tohto   konania   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľov, ktorí sú právnymi nástupcami M. K., pôvodnej účastníčky posudzovaného konania, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   40   000   Sk   pre   každého   zo sťažovateľov   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   22   968   Sk   (slovom   Dvadsaťdvatisícdeväťstošesťdesiatosem slovenských korún) z dôvodu trov ich právneho zastúpenia. Úhradu trov konania im priznal za dva úkony právnej služby každému sťažovateľovi (za jeden úkon právnej služby v hodnote 4 270 Sk - základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk a 128 Sk režijný paušál) podľa § 1 ods. 3,   §   13   ods.   8,   § 16   ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba tarifnej odmeny však bola znížená podľa § 17 ods. 2 cit. vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004