znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť R. M. vedenú pod sp. zn. Rvp 13093/2013 a sťažnosť I. S. vedenú pod sp. zn. Rvp 13094/2013, oboch zastúpených advokátom   JUDr.   Jurajom   Gavalcom,   Teodora   Tekela   23,   Trnava, ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť R. M. vedenú pod sp. zn. Rvp 13093/2013 a sťažnosť I. S. vedenú pod sp. zn. Rvp 13094/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13093/2013.

2. Sťažnosti R. M. a I. S. o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2013 doručené   sťažnosti   R.   M.   a   I.   S.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“,   v citáciách   aj „obžalovaní“), ktorými namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom, pracoviskom Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), pod sp. zn. BB-3 T 12/2012   konal   prvostupňový   súd   o   obžalobe   proti   sťažovateľom   a   spol.   pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy   podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného   zákona   a iné,   pričom   rozsudkom   sp. zn.   BB-3 T 12/2012   z   29.   júna   2012 špecializovaný trestný súd odsúdil I. S. na úhrnný trest odňatia slobody na doživotie a R. M. na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, oboch so zaradením v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a súčasne im uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.

Proti označenému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podali sťažovatelia odvolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením (ako súd odvolací) tak, že ich zamietol.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovatelia   namietajú   porušenie   nimi označených   základných práv podľa   ústavy   a listiny a práv podľa   dohovoru   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu z týchto dôvodov:«1. Nevypočutie „G.“ a uskutočnenie rekognície tejto osoby bez obhajoby Zásadnou   obhajobnou   námietkou   sťažovateľ[ov] v   trestnom   konaní   bolo   to,   že obžaloba zatajila pred obžalovaným[i] (a v konečnom dôsledku aj pred súdom) skutočnosť, že pozná totožnosť osoby pod menom „G.“, s ktorou mal sťažovateľ spáchať najprísnejšie trestný   skutok   a   sťažovate[lia] tak   nemal[i] možnosť   navrhnúť   jej   vypočutie   v trestnom konaní a ani prípadne navrhnúť vykonanie iných dôkazov na svoju obranu (napríklad, že s takouto osobou nemohol skutok spáchať, lebo ponúkne dôkaz, že už zomrela alebo bola v danom čase preukázateľne na inom mieste a podobne).

Zásadným   problémom   je   to,   že   v trestnom   konaní   sa   vytvorila   situácia   klamlivá a zavádzajúca sťažovateľ[ov] v tom, že identita „G.“ je neznáma aj pre druhú stranu, pre obžalobu,   nešlo   tu   o   situáciu   odmietnutia   sprístupnenia   takejto   informácie   z   dôvodov nejakého   dôležitého   verejného   záujmu,   ktorý   by   tu   prípadne   mohol   existovať,   ale   išlo o svojvoľne zvolený prístup obžaloby k právam sťažovateľ[ov] , ktorá nepredložila príslušné materiály   ani   súdu,   ktorý   by   prípadne   mohol   zvážiť   význam   relevantnosti   dôkazu   pre obhajobu   sťažovateľ[ov] a   posúdiť   odôvodnenosť   nesprístupnenia   informácie   obhajobe (rozsudok zo dňa 25. 9. 2001 vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu alebo Jasper proti Spojenému kráľovstvu a Fitt Spojenému kráľovstvu).

Na hlavnom pojednávaní dňa 27. 6. 2012 pred Špecializovaným trestným súdom – pracovisko Banská Bystrica (č. l. 122 zápisnice z hlavného pojednávania) svedok S. O., vyšetrovateľ Prezídia PZ, UBOK, Odbor Západ, Trnava, na otázky obhajoby uviedol, že totožnosť osoby menom G. pozná a pri rekognícii ohľadne G. so svedkami K., P. a D. všetci G. opoznali a ukázali ho. Úkony boli realizované v inom spisovom materiáli, týkajúcom sa D., teda až v tomto momente sa obhajoba, a napokon aj súd, dozvedeli, že totožnosť tak dôležitej osoby je známa.

Túto výpoveď v časti týkajúcej sa vykonania rekognície „G.“ potvrdili aj svedkovia R. K..., P. D...

Z uvedeného vyplýva, že obžaloba už od začiatku vyšetrovania poznala totožnosť osoby menom „G.“ a úmyselne časť vyšetrovania trestnej veci sťažovateľov viedla v inom spise,   ku   ktorému   nemala   obhajoba   prístup,   čím   došlo   k   zásadnému   porušeniu   práva sťažovateľ[ov] na   obhajobu   a   jeho   ústavného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, v dôsledku čoho je závažným spôsobom spochybnený celý procesný postup orgánov činných v   trestnom   konaní,   ktorý   nedáva   záruku,   že   konanie   prebehlo   zákonným   spôsobom, zaručujúcim rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie.

Obhajoba v dôsledku takéhoto postupu nemala možnosť navrhnúť dôkazy v prospech sťažovateľov a niektoré z nich nemožno už ani vykonať, pretože prebehlo verejné súdne konanie a svedkovia môžu ním byť ovplyvnení a tiež boli vykonané neopakovateľné úkony bez účasti obhajoby.

Namiesto   zaujatia   jasného   postoja   súdu   k   tejto   námietke   sťažovateľ[ov] v rámci obhajoby   v   trestnom   konaní,   aj   súd   pokračuje   v   zavádzaní   sťažovateľ[ov],   čo   priamo deklaruje vo výroku skutkovej vety rozhodnutia o vine sťažovateľ[ov], v ktorom stále hovorí o nestotožnenej osobe, vystupujúcej pod menom „G.“, hoci to je v rozpore so skutočnosťami zistenými na hlavnom pojednávaní.

V záujme spravodlivého rozhodnutia bolo nevyhnutné zabezpečiť také podmienky, aby sťažovate[lia] ako obvinen[í] v trestnom konaní mohli realizovať svoje práva cestou príslušných   procesných   záruk   [napr.   nález   Ústavného   súdu   ČR   sp. zn.   I. ÚS 592/2000 zo dňa 12. 2. 2002 (N 15/25 SbNU 115), čo sa nestalo...

Sťažovateľ[om]nebolo   umožnené   vypočuť   svedka   a   dokonca   ani   navrhnúť   jeho vypočutie, vystupujúceho pod menom „G.“, ktorého totožnosť bola počas celého konania orgánom činným v prípravnom trestnom konaní známa.

Sťažovate[lia] nemal[i] možnosť zúčastniť sa rekognície (alebo [ich] obhajca), pri ktorej tak dôležití svedkovia ako je K., P. a D. opoznávajú osobu meno „G.“, ktorá zohráva podstatnú úlohu pri skutku, pričom takýto úkon je kľúčovým pre obhajobu a obhajobou zvolený ďalší postup, vrátane navrhovania dôkazov.

Súd pri svojom rozhodovaní taktiež nepoznal výsledky tejto rekognície, hoci je dôkaz tak závažného významu, ktorý by mohol súd viesť k iným záverom o vine sťažovateľa (napr. by každá z opoznávajúcich osôb ukázala ako „G.“ niekoho iného alebo by ukázala osobu, o ktorej by sa dalo celkom jednoznačne zistiť, že so skutkom nemôže nič mať a podobne, situácii v prospech sťažovateľ[ov] a [ich] nevinu je množstvo).

Možnosť obhajoby navrhnúť dôkazy v jej prospech bola takýmto konaním tak výrazne obmedzená, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o „fair procese“, o zachovaní práva sťažovateľ[ov] na spravodlivé súdne konanie.

V   dôsledku   nevykonania   dôkazu   výsluchom   osoby   menom   G.   a   nevykonania rekognícii za účasti obhajoby nemohol byť skutkový stav v danej veci zistený bez dôvodných pochybností, čo možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Skresľovanie dôkaznej situácie prostredníctvom utajeného svedka V predmetnej trestnej veci [majú] sťažovate[lia] dôvod domnievať sa, že postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľ[ov] na spravodlivé súdne konanie a zároveň jeho práva na obhajobu, a to zásadným spôsobom aj v dôsledku skresľovania   svedeckých   výpovedí   a   tým   celkovej   dôkaznej   situácie   v   trestnom   konaní v súvislosti s výsluchom utajeného svedka.

Sťažovateľo[m] je už známe, že utajený svedok bol vypočutý aj ako utajený a aj ako bežný svedok, pričom obsah spisu svedčí o tom, že obe výpovede sú tak odlišné, že jedna z nich je zákonite nepravdivá.

O tejto skutočnosti sa sťažovate[lia] dozvedel[i] až počas prebiehajúceho trestného konania pred súdom dňa 13. 6. 2012....

Poznanie   tak   závažnej   okolnosti   je   významné   pre   zvolenie   spôsobu   obhajoby sťažovateľ[ov] a nemôže byť preto pred obhajobou utajované, v takomto prípade ide opäť o závažné porušenie práv na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie, ktoré ovplyvnilo celý rad krokov obhajoby sťažovateľ[ov], ktor[ých] tak úmyselne v trestnom konaní naviedli na určitý smer obhajoby,   hoci mohol realizovať   aj iné smerovanie obhajoby,   napríklad v otázke navrhovaných dôkazov, spôsobe vedenia výsluchov a podobne.

V každom   prípade   takáto   okolnosť   má   vplyv   na   spravodlivosť   celého   trestného konania i v časti konania pred súdom, pretože sťažovate[lia] bol[i] v omyle, do ktorého bol[i] úmyselne   uveden[í] konaním   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   ponechan[í] v nevedomosti aj súdom až do okamihu priamej otázky obhajoby voči súdu...

Podstatným záverom je, že celý proces vychádza z dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, za zákonný spôsob nemožno považovať „zavádzanie“ a „klamanie“ sťažovateľ[ov] v trestnom konaní skresľovaním dôkaznej situácie.

3. Selekcia dôkazov Prvostupňový súd, s ktorým sa stotožnil aj súd odvolací, v odôvodnení rozsudku vysvetľuje delenie dôkazov podľa niektorých kritérií, rozhodne však nie podľa všetkých. Sťažovate[lia] poukazuj[ú] na delenie dôkazov, ktoré majú význam v danej veci, t. j. podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti na priame a nepriame.

Dôležité v tomto trestnom konaní bolo hodnotenie priameho a nepriameho dôkazu z pohľadu výpovede svedka, pretože nič iné tu bez výpovedí svedkov nie je rozhodujúce. Z   pohľadu   svedeckých   výpovedí   možno   hovoriť   o   priamom   dôkaze   vtedy,   ak   ide o výpoveď svedka, ktorý na vlastné oči videl, že obžalovan[í] vykonali to, čo sa [im] kladie za vinu.

Z pohľadu svedeckých výpovedí možno hovoriť o nepriamom dôkaze vtedy, ak ide o výpoveď svedka, ktorý počul, že obžalovan[í] vykonali to, čo sa [im] kladie za vinu. V   danej   veci   v   súvislosti   so   sťažovateľ[mi] neexistuje   ani   jeden   priamy   dôkaz svedčiaci o [ich] vine...

Svedok R. K. v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 35 doslova uviedol, že obžalovan[í] mu o vražde nikdy nič nehovoril[i].

Svedok M. P. v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 125, 128 uviedol, že všetko sa dozvedel od D. (od P. D.)...

Nie je jasné na základe čoho dospel súd k záveru, že vozidlo, v súvislosti s ktorým ku skutku došlo, riadil sťažovateľ (R. M., pozn.) (a nie napríklad P. alebo úplne niekto iný). Zároveň sťažovateľ (R. M., pozn.) poukazuje na skutočnosť, že súd vôbec nebral do úvahy svedkov (priamy dôkaz), ktorí vypovedali v prospech sťažovateľa (R. M., pozn.), napr. I. K. (str. 36 rozsudku), L., či C...

Ani   odvolací   súd   sa   s   obhajobou   sťažovateľ[ov] nevysporiadava,   odvoláva   sa na prvostupňové rozhodnutie (aspoň tomu tak bolo v ústnom odôvodnení), a tak všetko, čo svedčí   v   prospech   sťažovateľ[ov] súd   opomína   a   všetky   dôkazy   hodnotí   len   z   pohľadu vopred zvolenej a predpokladanej pravdivosti skutkovej verzie o vine sťažovateľ[ov]...»

Vo vzťahu k R. M. bola sťažnosť ďalej odôvodnená touto argumentáciou: 4. Zavinenie k hodnote drogy

Záver o vine sťažovateľa urobený súdom je postavený podľa § 172 ods. 3 písm. c/ Tr. zák.   výlučne   na   domnienkach   súdu,   ktoré   nie   sú   podložené   procesné   vykonaným dokazovaním.

Úmysel sťažovateľa predávať drogu po dávkach a naviac zriedenú v pomere, ktorý nemohol ani len poznať, nebol v trestnom konaní žiadnym spôsobom dokázaný.

Zavinenie sťažovateľa podľa § 16 a 18 Tr. zák. k predpokladu, že je možné hodnotu drogy určiť vynásobením počtu dávok podľa KEÚ PZ s hodnotou dávky, ktorá je predávaná na čiernom trhu za určenú sumu podľa NPJ, keď nikto nedokázal ich zhodnosť, naopak samotná NPJ a KEÚ PZ ju potvrdiť nevedia, nie je dané.

Práve zhodnosť pojmu dávka podľa KEÚ PZ a NPJ PZ a ich možnosť vynásobenia je sporná,   na   čo   upozornila   aj   samotná   NPJ   vo   svojom   vyčíslení   hodnoty   drogy,   pričom v tomto smere bolo zabránené viesť obhajobe dokazovanie zamietnutím jej návrhov. Hodnota drogy nebola v danej veci objasnená. Sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 32/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a jeho právne závery, ktoré vychádzajú z obdobného prípadu ako je daná trestná vec.“

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach zhodne navrhujú, aby ústavný súd rozhodol po prijatí ich sťažností na ďalšie konanie vo veci samej nálezmi, v ktorých vysloví, že „Konaním Najvyššieho súdu SR trestnej veci... vedenej na Najvyššom súde   SR   pod   č. k.   1 To 7/2012,   v   súvislosti   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   č. k. 1 To 7/2012 zo dňa 30. 1. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   (aj   porušenie   článku   čl. 8   ods. 2   a   36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd...,   ako   aj   článku   50   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   ňom vyjadrenom princípe prezumpcie neviny.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 To 7/2012 zo dňa 30. 1. 2013 sa zrušuje... náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 130,16 + 7,81 x 2 = 275,94 + 20 % DPH (55,18) = 331,12 Eura).“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť,   taktiež prihliadajúc na totožnosť najvyššieho súdu, ako aj napadnutého rozhodnutia, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia   v   sťažnostiach   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013.

Pre posúdenie sťažností považuje ústavný súd za kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Tento   princíp   okrem   iného   znamená, že ústavný súd   môže   konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v trestnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v tvrdení o porušení ich základného práva na   súdnu   ochranu   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny,   základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2   listiny,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30.   januára   2013,   ktorého   bezprostredným   dôsledkom   je   ich   právoplatné   odsúdenie za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona a iné na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov (R. M.), resp. na doživotie (I.   S.)   so   zaradením   v ústave na výkon   trestu   odňatia   slobody   s maximálnym stupňom stráženia.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   po   doručení   ich   sťažností ústavnému súdu podali 21. novembra 2013 proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu dovolania, o ktorých do predbežného prerokovania ich sťažností ešte nebolo rozhodnuté. Vec je vedená najvyšším súdom (ako súdom dovolacím) pod sp. zn. 2 Tdo V 1/2014.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na to   konštatuje,   že   v   okolnostiach   daných   prípadov sťažovatelia podaním dovolaní z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, ako aj sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu, a to najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd, čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   ústavne   udržateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 257/2011).

Aj keď nie všetky námietky sťažovateľov formulované v ich sťažnostiach sú totožné s tými, ktoré uplatnili v podaných dovolaniach, v prípade ich úspechu v dovolacom konaní, teda v prípade zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu by došlo aj ku korekcii sťažovateľmi   vytýkaných   nedostatkov   konania   premietnutých   do   v   sťažnostiach namietaného porušenia ich označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom.

O   ochrane   v sťažnostiach   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovatelia namietajú,   bude   vzhľadom   na   podané   dovolania   vo vzťahu   k napadnutému   uzneseniu najvyššieho   (odvolacieho) súdu   rozhodovať   najvyšší   (dovolací)   súd.   Súbežné   podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   možno   sťažnosť považovať   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o dovolaní   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďže uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   sa   považuje   v   zásade za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (k   tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   a   jeho   body   51,   53,   54), s výnimkou prípadov, keď by to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   v petite sťažností označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a zároveň proti tomu istému rozhodnutiu smerujú aj ich ďalšie námietky uplatnené v nimi podaných dovolaniach, pričom tak sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolania podľa § 368 Trestného poriadku smerujú k rovnakému cieľu, a to k zrušeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,   a keďže v čase   rozhodovania   ústavného súdu   nie je dovolacie konanie skončené, ústavný   súd   sa   sťažnosťami   meritórne   nezaoberal,   ale podľa   zásady ratio   temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti v nich obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014