znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   apríla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 356/29012-60 z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 356/29012-60 z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým bol potvrdený   zamietajúci   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   č. k.   10 C/66/2011-44 zo 4. apríla   2012   v právnej   veci   sťažovateľa   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nie je spokojný s odôvodnením napadnutého rozsudku tvrdiac, že krajský súd sa vôbec nezaoberal meritom veci. Podľa jeho názoru   všeobecný   súd   nemôže   zamietnuť   žalobu   iba   na   základe „marginálneho nedostatku“ (nesprávne   označenie   žalovaného),   čo „platí   o to   viac   z dôvodu,   že   tento nedostatok   bol   odstránený   odvolaním“. Podľa   sťažovateľa „z právneho   odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pri rozhodovaní odvolacieho   súdu   nebol   v danej   veci   naplnený   obsah   sťažovateľovho   práva   na   súdnu ochranu a v dôsledku toho bolo porušené aj jeho právo na majetok“.

K sťažnosti   sťažovateľa   bolo   pripojené   vyhlásenie   k povinnému   právnemu zastúpeniu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   z ktorého   vyplýva,   že   zákonnú   požiadavku obligatórneho   právneho   zastúpenia   podľa   § 20   ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) odmieta akceptovať.

Ústavný súd, poukazujúc na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   prípisom z 26. marca   2013   sťažovateľa   upozornil,   že   vo   svojej   doterajšej   praxi   splnenie   tejto zákonnej   podmienky   bezvýhradne   vyžaduje.   V nadväznosti   na   to   ho   vyzval,   aby   mu v lehote 14 dní predložil kvalifikované splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Zároveň bol upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu. Ústavný súd sťažovateľa taktiež poučil o tom, že s účinnosťou od 1. januára 2012 došlo k zmene § 30 Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   účastníka,   ktorý   požiada   o   ustanovenie   advokáta a u ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   súd   odkáže na Centrum právnej pomoci.

Dňa 28. marca 2013 bolo ústavnému súdu doručené padanie sťažovateľa z 22. marca 2013,   v ktorom   vyjadril   názor,   že   doterajšie   uznesenia   ústavného   súdu,   ktorými   boli odmietnuté jeho sťažnosti   v dôsledku   nepredloženia splnomocnenia   pre advokáta už pri predbežnom   prerokovaní, „nemožno považovať za súladné s ústavnoprávnymi   princípmi ochrany   ústavných   práv   sťažovateľa   v zmysle   II.   hlavy   ústavy“. Sťažovateľ   poukazuje aj na to, že „vplyvom nenaplnenia ústavnoprávnej ochrany mojich ústavných práv zo strany súdu nastala situácia, ktorá mi spôsobuje značné problémy v profesionálnom a súkromnom živote“. V súvislosti s tým malo okrem iného dôjsť k zhoršeniu jeho zdravotného stavu a v neposlednom rade sa to prejavuje aj vo finančnej situácii jeho rodiny.

V   ďalšej   časti   svojho   podania   sa   sťažovateľ   kriticky   vyslovuje   k rozhodovacej činnosti ústavného súdu uvádzajúc, že využíva „ svoje právo na odpor vyplývajúce z čl. 32 ústavy – ius resistendi a podávam svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z 22. 1. 2013 bez právneho zastúpenia.“.

Sťažovateľ   v závere   svojho   podania   z 22.   marca   2013   vyslovuje   názor,   že „doterajšie rozhodnutia vydané Ústavným súdom Slovenskej republiky v mojich právnych veciach potvrdzujú moju domnienku o tom, že vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR nemožno   v zmysle   čl. 13   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   považovať za účinný prostriedok nápravy podľa vnútroštátneho práva“.

Dňa 12. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa, v ktorom   oznamuje,   že   na   svojich   doterajších   stanoviskách   týkajúcich   sa   povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom zotrváva.

II.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu obsahujúcej upozornenie na možnosť odmietnutia jeho sťažnosti v prípade nepredloženia splnomocnenia na   jeho   zastupovanie   v konaní o sťažnosti   nevyhovel   a vo   svojich   odpovediach   na   túto výzvu výslovne uviedol, že zákonnú požiadavku povinného právneho zastúpenia nemieni akceptovať.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd so zreteľom na odmietavý postoj sťažovateľa, ktorý odmieta vykonanie relevantných   úkonov   smerujúcich   k zabezpečeniu   svojho   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom, rozhodol o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom   predpísaných náležitostí   návrhu.   S prihliadnutím   na   uvedené   sa   ústavný   súd   bližšie   argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   pokiaľ   ide   o vecnú   stránku   sťažovateľových námietok,   teda   o   kritiku   inštitútu   povinného   právneho   zastúpenia,   na   opodstatnenosť zákonnej úpravy povinného právneho zastúpenia vo svojej judikatúre opakovane poukazuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013).

Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a v súlade s čl. 2   ods. 2   ústavy   môže   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone   o ústavnom   súde   a   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   môže   prijať   na   ďalšie   konanie   iba   také   podanie,   ktoré   spĺňa   všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

Odmietnutie tejto sťažnosti neznamená, že ústavný súd sa v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením práv sťažovateľa. Poskytnutie ochrany ústavnosti ústavným súdom   však   predpokladá   splnenie   všetkých   ústavných   a   zákonných   predpokladov a podmienok   konania   pred   ústavným   súdom   vrátane   splnenia   zákonom   predpísaných náležitostí sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013