znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v   konaní o   sťažnosti   Š.   P.,   D.,   E.   P.,   D.,   M.   P.,   B.,   a A.   Š.,   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 834/1993 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. P., E. P., M. P. a A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 834/1993 p o r u š e n é   b o l i.

2. Š. P., E. P., M. P. a A. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume každému po 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. P., E. P., M. P. a A. Š. trovy konania v sume 464,28 € (slovom štyristošesťdesiatštyri eur a dvadsaťosem centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. K. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 221/2011-25 z 2. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Š. P., E. P., M. P. a A. Š. (ďalej spolu aj „sťažovatelia“) v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Dolný Kubín (ďalej aj „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 834/1993.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli od 11. októbra 1993 účastníkmi súdneho konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   C   834/1993   v procesnom   postavení odporcov;   predmetom   označeného   konania   bolo   rozhodovanie   o žalobe   vo   veci vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnosti uviedli: „Sťažovatelia   v   1.   až   4.   rade   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní sp. zn.:   4   C   834/93   namietajú   hrubé   porušenie   ich   základného   práva   -   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 46, ods. 1 a 48, ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z dôvodu zbytočných a vážnych súdnych prieťahov v priebehu niekoľkých rokov. Z tohto dôvodu sťažovatelia namietajú aj porušenie práva garantovaného čl. 46, ods. 1 Ústavy SR.

V   priebehu   od   roku   1999   do   začiatku   roku   2007,   okrem   jedného   vytýčeného pojednávania (03.   06.   2003),   porušovateľ sa obmedzil iba na písomnú komunikáciu so Štátnym archívom. Aj napriek tomu, že porušovateľ mal už v tomto čase k dispozícii všetky podklady   (výpisy   z   pk   vložky,   kópie   pozemnoknižných   máp,   výpisy   z   listov   vlastníctva, nadobúdacie   tituly,   identifikácie   parciel   atď.),   ktoré   mu   umožňovali   vo   veci   riadne rozhodnúť   niektorým   zo   zákonných   spôsobov   (keďže   súd   nie   je   viazaný   návrhom účastníkov), bezdôvodne bol však vo veď nečinný.

Vo veci sa vystriedalo niekoľko zákonných sudcov, ani jeden z nich však vo veci do dnešného dňa nevydal meritórne rozhodnutie. Vo veci bolo vykonané široké dokazovanie (listinné, ohliadky na mieste samom), ktoré by odôvodňovali vo veci meritórne rozhodnúť. V tejto súvislosti dávame Ústavnému súdu SR do pozornosti, že ani vyťaženosť súdov, príp. nedostatočná personálna obsadenosť súdu nemôže byť dôvodom na tak vážne zásahy do základných   práv   účastníkov   konania   tak,   aby   nebolo   zabezpečené   spravodlivé   súdne konanie bez zbytočných prieťahov....

Nakoľko Okresný súd Dolný Kubín niekoľkokrát a zásadne a najmä bezdôvodne porušil základné práva sťažovateľov - právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na nezávislý a nestranný súd tým, že vo veci spôsobil niekoľko vážnych a najmä neodôvodnených   a   zbytočných   prieťahov   (ktoré   sa   počítajú   až   na   roky)   a   keďže   do dnešného dňa vo veci nie je právoplatne a spravodlivo rozhodnuté, sťažovatelia pociťujú závažnú ujmu na ich základných právach garantovaných tak Ústavou SR, ako aj Európskym dohovorom pre ľudské práva a základné slobody a preto požaduje od Ústavného súdu SR za citované   vážne   porušenie   základných   práv   Okresným   súdom   Dolný   Kubín   priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 15.000,- € (slovom pätnásťtisíc eur) a to pre každého zo sťažovateľov zvlášť.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľov P. Š..., P. E..., P. M... a Š. A..., priznané v čl. 46, ods. 1 a 48, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn.: 4 C/834/93.

3. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Dolný Kubín, aby v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 C/834/93 konal bez zbytočných prieťahov.

4.   Sťažovateľom   Š.   P.,   E.   P.,   M.   P.   a A.   Š.   Ústavný   súd   SR   priznáva   finančné zadosťučinenie a to každému po 15.000,- € (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré je im Okresný súd Dolný Kubín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5.   Okresný   súd   Dolný   Kubín   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia podľa § 11, ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a to za nasledujúce 2 úkony právnej pomoci za rok 2011 v celkovej výške 553,28,- €: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 247,- € + 4 x 7,41,- € éž. paušál, 2. vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti vo výške 247,- € + 4 x 7,41,- € rež. paušál, ktoré je povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. K. H. so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   v prípise sp. zn. Spr. 240/11 z 13. apríla 2011 vyjadrila JUDr. B. S., predsedníčka okresného súdu, v ktorom popri chronologickom popise priebehu namietaného konania okrem iného uviedla:„Vo veci bol dňa 01. 07. 2010 vydaný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod   č.   II.   ÚS   208/2010-34,   kde   Ústavný   súd   konštatoval,   že   vo   veci   vznikli   prieťahy v konaní.

S   poukazom   na   uvedený   prehľad   procesných   úkonov   vo   veci,   konštatujem,   že v doterajšom priebehu konania v jednotlivých obdobiach vznikli prieťahy. Ich príčinou však bola   aj   neujasnenosť   samotného   návrhu,   pretože   navrhovateľka   viackrát   zmenila   petit žaloby   avšak   v   rozhodujúcej   miere   majú   na   túto   skutočnosť   vplyv   objektívne   okolnosti spočívajúce v nedostatočnom personálnom obsadení okresného súdu v rokoch 1996 - 2004 (pri plánovanom počte 11 sudcov pracovali v skutočnosti v roku 1996 - šiesti sudcovia, v roku 1997 - štyria sudcovia, v roku 1998 - piati sudcovia, od apríla roku 1999 piati sudcovia a potom sa ich počet zvýšil na sedem, v rokoch 2000-2002 -siedmi sudcovia, v roku 2003 - traja sudcovia, do septembra 2004 štyria sudcovia a ich počet sa potom zvýšil na šesť, pričom vybavovali všetky druhy agend). Odchodom sudcov a príchodom nových dochádzalo k prerozdeľovaniu jednotlivých spisov v záujme zabezpečenia rovnomerného zaťaženia sudcov a preto vplyv na priebežnosť vykonávania jednotlivých úkonov v tejto veci mala aj osemnásobná zmena jej zákonného sudcu.

Konanie v predmetnej veci je v terajšom období pod dohľadom predsedníčky súdu, pričom od roku 2007 prieťahy v konaní zo strany zákonného sudcu neboli zistené keď sa jedná o obtiažny vlastnícky spor. Pojednávania boli niekoľkokrát odročované z dôvodu správania sa procesných strán.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   v prípise   sp.   zn.   Spr.   452/11 z 15. júna   2011,   podpísanom   sudcom   JUDr.   P.   B.   povereným   plnením   úloh   predsedu okresného súdu, ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a tiež to, že medzičasom bolo namietané konanie právoplatne skončené.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní z 29. júna 2011 ústavnému súdu oznámila, že sťažovatelia netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom zároveň tiež vyslovila nesúhlas s ospravedlňovaním prieťahov v namietanom konaní predsedníčkou okresného súdu a oznámila, že sťažovatelia zotrvávajú na svojom pôvodnom návrhu.

Na základe oznámení účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   834/93   ústavný   súd   zistil   takýto   priebeh namietaného konania:

- 11. októbra 1993 žalobkyňa doručila okresnému súdu žalobu (vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 4 C 834/93),

- 15. marca 1994 okresný súd požiadal Obecný úrad v B. o podanie správy týkajúcej sa   pomerov   pri   užívaní   nehnuteľnosti   a   žalobkyňu   vyzval   na   predloženie   identifikácie parcely a kópiu pozemkovej mapy,

-   3.   mája   1993   okresný   súd   požiadal   Správu   katastra   v D.   (ďalej   len   „správa katastra“) o zaslanie podrobnej identifikácie parcely č. 3175/2, k. ú. B.,

- 30. mája 1994 žalobkyňa zaplatila súdny poplatok za návrh,

- 15. júna 1994 bola žalobkyni doručená výzva na predloženie LV 569, 510, 542,

- 4. júna 1994 okresný súd požiadal správu katastra o oznámenie skutočnej výmery parcely č. 3175/2,

- 29. júla 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely urgencie správy katastra a vykonania ohliadky,

- 1. augusta 1994 okresný súd urgoval správu katastra na vybavenie dožiadania,

- 11. augusta   1994 okresný súd vyzval žalobkyňu, aby v lehote 15 dní doplnila účastníkov na strane žalovaných,

- 29. septembra 1994 okresný súd uznesením uložil žalobkyni zaplatiť trovy ohliadky a súčasne oznámil účastníkom termín ohliadky 12. októbra 1994,

- 29. septembra 1994 okresný súd opäť urgoval správu katastra,

-   7.   októbra   1994   žalobkyňa   rozšírila   okruh   žalovaných   o žalovaného   Š.   P. a žalovanú E. P.,

- 12. októbra 1994 sa uskutočnila ohliadka,

- 10. januára 1995 okresný súd vyzval J. K. na doručenie upraveného návrhu v 7 rovnopisoch v lehote 7 dní,

-   10.   januára   1995   okresný   súd   požiadal   správu   katastra   o   zaslanie   identifikácie parciel,

- 27. januára 1995 žalobkyňa doručila doplnenie okruhu účastníkov,

- 6. apríla 1995 okresný súd uznesením pripustil rozšírenie okruhu účastníkov,

-   6.   mája   1998   okresný   súd   vyzval   žalobkyňu,   aby   v   lehote   15   dní   predložila pozemnoknižný výpis na parcelu č. 3175/2 z PK vložky č. 763, k. ú. B.,

-   8.   júna   1998   okresný   súd   požiadal   okresný   úrad,   katastrálny   odbor   o   presnú identifikáciu celej parcely č. 3175/2 PK vložky č. 763, k. ú. B.,

- 27. februára 1998 okresný súd vyzval sťažovateľov, aby sa vyjadrili k doplnenému návrhu žalobkyne,

- 21. júna 1999 žalobkyňa doručila návrh na zmenu petitu,

- 22. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- 9. júla 1999 okresný súd požiadal Okresný súd Námestovo o zapožičanie spisov, Štátny okresný archív o zapožičanie spisu bývalého Štátneho notárstva v Dolnom Kubíne sp. zn. I N 131/62 a I NZ 87/62,

- 3. augusta 1999 Okresný úrad v Dolnom Kubíne oznámil, že súdom požadované spisy   č.   RP   980/89-maj   a   č.   1680/62   boli   odovzdané   do   Okresného   archívu   v Dolnom Kubíne,

-   13.   septembra   1999   okresný   súd   požiadal   Okresný   archív   v   Dolnom   Kubíne o zapožičanie spisov č. RP 980/89-maj a č. 1680/62,

- 14. septembra 1999 štátny archív oznámil, že zapožičiava spis ONV odbor PLVH Dolný   Kubín   č.   1680/1962-212/A-10,   zároveň   oznámil,   že   spis   č.   RP   980/89   nebol odovzdaný do archívu, nachádza sa tam len obal s poznámkou, že bol zapožičaný 27. júla 1990 okresnému súdu (zrejme Dolný Kubín, pozn.),

- 3. júna 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. september 2003,

-   24.   novembra   2006   okresný   súd   požiadal   správu   katastra;   súdu   boli   doručené 13. decembra 2006,

- 10. januára 2007 okresný súd požiadal kataster o zaslanie LV 55 a 569,

- 24. januára 2007 Správa katastra v N. doručila okresnému súdu žiadané LV,

- 30. januára 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- 7. februára 2007 J. K. za žalobkyňu doručil návrh na zmenu petitu,

- 8. februára 2007 okresný súd zaslal návrh zmeny petitu sťažovateľom,

-   19.   októbra   2007   okresný   súd   advokátovi   JUDr.   V.   (právnemu   zástupcovi žalovaného   V.   P.   a   sťažovateľky   M.   P.)   oznámil,   že   na   jeho   splnomocnenie   nebude prihliadať, kým sťažovatelia nevypovedia plnú moc JUDr. S.,

- 7. februára 2008 JUDr. V. doručil splnomocnenia udelené mu žalovanými v 1., 2., 5. a 6 rade,

- 12. februára 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely vyjadrenia žalobkyne k námietkam predneseným právnym zástupcom sťažovateľov,

-   7.   marca   2008   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   vyjadrenie   sťažovateľov v 1. až 6. rade k zmene petitu žaloby,

-   25. marca 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením pripustil   zmenu   návrhu   a odročil   ho   pre   účely   ohliadky   miesta   samého   (ohliadka   sa uskutočnila 6. októbra 2008),

-   6.   februára   2009   okresný   súd   uznesením   pripustil   vstup   do   konania   ďalších účastníkov na strane sťažovateľov,

- 16. februára 2009 okresný súd požiadal Okresný súd Námestovo, aby oznámil, či eviduje   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   M.   P.,   jedného   zo žalovaných,   a   20. februára 2009 okresný súd vyzval M. P. na dokladovanie, na základe akej skutočnosti je ustanovená za opatrovníčku M. P.,

-   2. marca 2009 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu zo 6. februára 2009; po zabezpečení vyjadrení účastníkov konania bol spis 10. júna 2009 predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),   ktorý   o odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   10   Co   160/2009 z 30. septembra 2009 tak, že ho odmietol (spis bol okresnému súdu vrátený 16. októbra 2009),

- 11. novembra 2009 okresný súd žiadal informácie z Okresného súdu Námestovo, či je právoplatne skončené dedičské konanie po poručiteľovi V. P...; Okresný súd Námestovo doručil   okresnému   súdu   16. novembra   2009   osvedčenie   o   dedičstve   po   V.   P.   č.   1 D/588/2008,

- 11. januára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. február 2010,

- 12. januára 2010 právny zástupca žalobkyne doručil okresnému zmenu návrhu,

- 8. februára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. máj 2010,

- 12. mája 2010 sa vo veci konalo pojednávanie za účasti, ktoré bolo odročené na 7. jún 2010; toto pojednávanie bolo následne zrušené a odročené na 23. jún 2010,

- 23. júna 2010 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. júl 2010 (toto bolo následne zrušené),

- 9. augusta 2010 okresný súd uznesením rozhodol o pripustení ďalšieho účastníka do konania,

- 9. septembra 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. september 2010, ktoré bolo   odročené   na   7.   február   2011   a následne   zrušené   na   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľov,

- 14. februára 2011 sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. marec 2011,

-   20.   apríla 2011   okresný   súd na pojednávaní vyhlásil   dokazovanie za skončené a odročil ho na 11. máj 2011,

- 11. mája 2011 bol vyhlásený vo veci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. júna 2011.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 834/1993.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k právu na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantované v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   obdobne   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že namietané konanie, ktorého   predmetom   bolo   rozhodovanie   o žalobe   vo   veci   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, nemožno po právnej stránke vzhľadom na existenciu bohatej a v zásade ustálenej judikatúry všeobecných súdov k tejto problematike považovať za zložité. Po faktickej stránke ústavný súd pripúšťa určitú zložitosť prejednávanej veci vzhľadom na počet účastníkov konania, ako aj rozsah dokazovania, ktoré bolo potrebné v záujme   objektívneho   zistenia   skutkového   stavu   vykonať,   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že žiadna   faktická   zložitosť   veci   nemôže   ospravedlniť   skutočnosť,   že   okresný   súd v namietanom konaní právoplatne rozhodol až po uplynutí takmer 18 rokov od podania žaloby. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy aj skutočnosť, že na zložitosť veci ako dôvod   na   ospravedlnenie   zjavne   neprimeranej   dĺžky   namietaného   konania   nepoukázala vo svojom vyjadrení ani predsedníčka okresného súdu.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd po analýze spisu dospel k záveru, že im nemožno pripísať na ťarchu podiel na vzniknutých prieťahoch v konaní, keďže na nariadených pojednávaniach sa zúčastňovali a poskytovali okresnému súdu v priebehu konania potrebnú súčinnosť, na výzvy okresného súdu reagovali v ním určených lehotách, resp. v primeranom čase.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní a v tejto súvislosti konštatoval, že v jeho priebehu došlo k viacerým obdobiam aj dlhodobej neodôvodnenej   nečinnosti   (napr.   obdobie   od   6.   apríla   1995   do   19.   marca   1998, od 14. septembra 1999 do 3. júna 2003, resp. od 3. júna 2003 do 24. novembra 2006), pričom v zásade konanie ako celok bolo poznačené neefektívnou činnosťou, čo potvrdzuje skutočnosť,   že   vo   veci   bolo   právoplatne   rozhodnuté   po   takmer   18   rokoch   od   začatia konania,   čo   je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné   a neospravedlniteľné   (obdobne pozri   IV.   ÚS   160/03,   IV.   ÚS   19/04,   IV.   ÚS   261/07).   Na   tomto   závere   nič   nemení skutočnosť,   že   k zvýšeniu   efektivity   činnosti   okresného   súdu   došlo   v období   po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 208/2010-34 z 1. júla 2010, ktorým ústavný súd okrem iného uložil okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   834/1993   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a teda   aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Ústavný súd už v rámci svojej doterajšej judikatúry viackrát vyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by nepochybne došlo vtedy, ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, t. j. ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   alebo   právnickej   osoby   (I. ÚS 35/98,   II.   ÚS   8/01).   Spôsobenie   zbytočných prieťahov v konaní súdom môže síce založiť porušenie základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy,   ale   neznamená   spravidla   aj   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 8/01). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda v zásade nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ jeho porušenie nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke, stav namietaného konania v čase rozhodovania ústavného súdu a pod.) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Vychádzajúc   z predmetu   namietaného   konania   (rozhodovanie   o   zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   k   pozemku)   a predovšetkým   skutočnosti,   že v čase rozhodovania o sťažnosti bolo namietané konanie už právoplatne skončené, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je potrebné pre účely efektívnej ochrany sťažovateľov vysloviť aj porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku toho nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   uložil   konať v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   V čase   rozhodovania   o sťažnosti   bolo namietané konanie už právoplatne skončené, a preto už bolo bez právneho dôvodu vyhovieť tejto časti návrhu sťažovateľov (bod 4 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 15 000 € s poukazom na závažnosť porušenia ich základných práv, ako aj dlhotrvajúci stav ich právnej neistoty.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým celkovú dĺžku namietaného konania (takmer 18 rokov), obdobie neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnosť postupu okresného súdu ústavný súd dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   v sume 7 000   €   každému   zo   sťažovateľov   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (bod   2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. K. H.; pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to dvakrát   po   123,50   €   za   každý   úkon   právnej   služby   (270   €)   a ďalších   123,50   €   za zastupovanie   ďalších   účastníkov (v   zmysle §   13   ods.   2   vyhlášky),   čo   spolu   s režijným paušálom osemkrát 7,41 € predstavuje celkovú odmenu v sume 464, 28 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011