znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. G., správkyne konkurznej podstaty úpadcu G..., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k.   VI/2 Pz 110/10-9 z 3. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   D.   G.,   správkyne konkurznej   podstaty   úpadcu   G...,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010 doručená   sťažnosť JUDr.   D.   G.,   správkyne konkurznej   podstaty   úpadcu   G...   (ďalej   len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 110/10-9 z 3. marca 2010, ktorým odložila podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Cbi 6/2007 z 15. januára 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   správkyňa   konkurznej podstaty úpadcu G... (ďalej aj „úpadca“) podala 10. augusta 2009 generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktorým tento súd určil, že pohľadávka spoločnosti A., s. r. o., B., uplatnená v konkurznom konaní na majetok spoločnosti A., s. r. o. v konkurze, B., v sume 10 000 000 Sk je zistená, čo sa týka právneho dôvodu i výšky. Predmetná pohľadávka vznikla z titulu nezaplatenia kúpnej ceny za nehnuteľný majetok (nehnuteľnosti zapísané na LV č. 1201, kat. územie...) O existencii napadnutého rozsudku okresného súdu sa dozvedela sťažovateľka náhodne, a to z uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 52 Cbi 52/2006-237   vydaného   v právnej   veci   navrhovateľa   A.,   s. r. o.,   B.,   proti sťažovateľke,   v konaní   o vylúčení   veci   (nehnuteľností   zapísaných   na   LV   č. 1201,   kat. územie...)   zo súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu,   ktorým   krajský   súd   nepripustil,   aby z tohto konania vystúpil navrhovateľ A., s. r. o., B., a na jeho miesto vstúpil JUDr. J. P., B., správca konkurznej podstaty A., s. r. o. v konkurze, B.

Sťažovateľka dôvodí, že nebola účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.   1 Cbi 6/2007,   v ktorom   bol   vydaný   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   hoci predmetom   tohto   súdneho   konania   bola   pohľadávka,   ktorá   mala   vzniknúť   predajom nehnuteľného majetku (nehnuteľnosti zapísané na LV č. 1201, kat. územie...) patriaceho do súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu   už   od   roku   2006.   Ďalej   sťažovateľka   podrobne opisuje,   akým   spôsobom   došlo   k „predaju“ nehnuteľností   zapísaných   na LV č. 1201, kat. územie...,   a odôvodňuje,   v čom   vidí   porušenie   platnej   právnej   úpravy   týkajúcej   sa konkurzného konania.

Keďže   podľa   názoru   sťažovateľky   bol   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu porušený zákon, domáhala sa na generálnej prokuratúre podania mimoriadneho dovolania. Generálna   prokuratúra „písomným   podaním“ č. k.   VI/2 Pz 110/10-9   z 3.   marca   2010 sťažovateľke oznámila, že nie je osobou oprávnenou na podanie podnetu v zmysle § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a že nie sú kumulatívne splnené predpoklady podľa toho istého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Tieto zistenia a právne   závery   generálnej   prokuratúry   považuje   sťažovateľka   za   také,   ktoré „nie   sú v súlade so skutkovými zisteniami ani v súlade s platnou právnou úpravou. Sú výsledkom takej   interpretácie   ustanovenia   § 243e   ods. 1   OSP,   ktorá   je   v extrémnom   rozpore s princípmi   spravodlivosti.“. Ako   však   vyplýva   z predmetného „písomného   podania“, generálna prokuratúra z dôvodu možnosti podať mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 4 OSP preskúmala vecnú správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a skonštatovala, že nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky porušila základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   svojím   rozhodnutím   –   písomné   podanie   GP   SR VI/2 Pz 110/10-9 zo dňa 3. marca 2010 o odložení podnetu sťažovateľa na mimoriadne dovolanie zo dňa 10. 08. 2009,

- Rozhodnutie GP SR – písomné podanie GP SR VI/2 Pz 110/10-9 zo dňa 3. marca 2010 o odložení podnetu sťažovateľa na mimoriadne dovolanie zo dňa 10. 08. 2009 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie,

- priznáva   sťažovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   v sume 331 939 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného   textu   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 110/10-9 z 3. marca 2010.

Namietané   porušenie   označených   práv   spočíva   podľa   sťažovateľky   v   tom,   že generálna prokuratúra jej neposkytla ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite   a   jej   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu odložila s odôvodnením, že bol podaný neoprávnenou osobou, čo je podľa jej názoru s poukazom na skutkové okolnosti prípadu „v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti“.

Ústavný súd však zistil, že generálna prokuratúra aj napriek tomuto konštatovaniu preskúmala   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   a to z hľadiska možnosti podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa § 243e ods. 4 OSP, dospejúc k záveru, že nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, keď uviedla:

„Konajúci   súd   žalobe   vyhovel   na   základe   vyjadrenia   žalovaného   –   správcu konkurznej podstaty úpadcu A. JUDr. P., ktorý na pojednávaní konanom 15. januára 2009 súhlasil   so   žalobou   a   navrhol   jej   vyhovieť   v   plnom   rozsahu.   Predchádzajúci   správca pohľadávku poprel z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny. Nový správca svojím vyjadrením negoval tvrdenie predchádzajúceho správcu.

Nakoľko žalovaný uznal uplatnený nárok, súd správne žalobe vyhovel. K   Vašej   námietke,   že   pohľadávka   uplatnená   v   konaní   pred   Okresným   súdom Bratislava I mala vzniknúť titulom nezaplatenia kúpnej ceny za nehnuteľný majetok, ktorý je predmetom skôr začatého a doteraz neskončeného konania vedeného pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 52 Cbi 52/2006 o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, nemôže tvoriť prekážku litispendencie podľa § 83 OSP, nakoľko nejde o rovnaký okruh účastníka, ani rovnaký predmet konania.

Taktiež sa nestotožňujem s Vaším stanoviskom, že ste mali byť účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava I.

Konkurz na majetok úpadcu A., s. r. o., bol vyhlásený súdom 1. februára 2007, teda sa naň vzťahuje režim zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácie (ZKR). Incidenčná   žaloba   je   upravená   v   § 32   ods. 6   ZKR,   z   ktorej   vyplýva,   že   žaloba na určenie   popretej   pohľadávky   sa   podáva   proti   správcovi   (pasívna   legitimácia). V konkurznom   konaní   úpadcu   A.,   s. r. o.,   ste   neboli   ustanovená   za   správcu   konkurznej podstaty,   teda   neexistoval   zákonný   dôvod,   aby   ste   boli   účastníčkou   konania.   Okruh účastníkov   je   vymedzený   § 32   ods. 6   ZKR:   aktívne   legitimovaný   je   veriteľ   popretej pohľadávky a pasívne legitimovaný je správca. V konaní ste mohli vystupovať v pozícii vedľajšieho účastníka za splnenia podmienok uvedených v § 93 OSP.“

Generálna prokuratúra až po tomto vysvetlení podnet sťažovateľky odložila.

Jadrom sťažnosti bola nespokojnosť sťažovateľky so závermi, ku ktorým generálna prokuratúra   dospela.   Skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v   súlade s predstavami sťažovateľky, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jej základných práv.

Ústavný súd napokon uvádza, že zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako   procesného   inštitútu   patrí výlučne   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Uvedené   potvrdzuje   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“),   z ktorej   vyplýva, že   pod   ochranu   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nespadá   konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní (m. m. IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom   na   kritériá   vyplývajúce   z judikatúry   ESĽP   (pozri   napr.   A. B.   v.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46, a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Ústavný súd opierajúc sa o uvedené dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora podať vo veci sťažovateľky mimoriadne dovolanie nie je v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď navyše v postupe generálneho prokuratúra ústavný súd nezhliadol arbitrárnosť a posúdil ho ako ústavne akceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010