znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/07-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 19. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1736/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   spol.   s r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1736/03.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou označených práv malo dôjsť v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 Er 1736/03, v ktorom mala sťažovateľka procesné postavenie povinného.

Exekučné konanie v tejto veci začalo doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie   z   13. augusta 2003   súdnemu   exekútorovi.   Exekučným   titulom   bol   rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 41 Cb 78/98-175 z 18. apríla 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   2   Obo 49/03 z 23. mája 2003. Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie 20. augusta 2003.   Súdny   exekútor   25.   augusta   2003   vydal   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   ktoré doručil   účastníkom   exekučného   konania.   Sťažovateľka   ako   povinná   podala   proti upovedomeniu   o začatí   exekúcie   v zákonnej   lehote   námietky,   ktorými   namietala neprípustnosť   exekúcie,   pretože   exekučný   titul   v čase   podania   návrhu   na   vykonanie exekúcie   nenadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Okresný   súd   uznesením č. k. 36 Er 1736/03-80   zo 14.   novembra   2003   námietky   sťažovateľky   zamietol.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že „keď   v   priebehu   konania   bola   chyba   vo   vyznačení právoplatnosti   a vykonateľnosti   exekučného   titulu   odstránená   novým,   už   správnym potvrdením o jeho vykonateľnosti (dňom 2. októbra 2003), potom podľa jeho názoru v čase rozhodovania o námietkach bol vykonávaný exekučný titul vykonateľný, takže mohol slúžiť ako podklad pre nariadenie exekúcie“. Súdny exekútor následne pokračoval v exekučnom konaní   a   od   sťažovateľky   vymohol   sumu   2 529 867 Sk   s   príslušenstvom   i   trovami exekučného konania. Poverenie na vykonanie exekúcie okresnému súdu vrátil 20. januára 2004.

Na   podnet   sťažovateľky   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podal   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 14. novembra 2003 o zamietnutí námietok sťažovateľky. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 15/2004 z 24. februára 2005 zrušil uznesenie okresného súdu zo 14. novembra 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí z 24. februára 2005 najvyšší súd vyslovil právny názor, že rozhodnutie, ktoré bolo označené v návrhu na vykonanie exekúcie   ako   exekučný   titul, „musí   byť   vykonateľné   už   v   dobe   podania   návrhu   na vykonanie exekúcie. Nestačí, ak nadobudne túto kvalitu neskôr, resp. malo ju v dobe, kedy súd rozhodoval o námietkach povinného tak, ako sa stalo aj v prejednávanej veci... Ak napriek tomu súd písomne poveril exekútora, aby vykonal exekúciu a tento vydal upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému povinný vzniesol námietky..., mal exekučný súd   opodstatneným   námietkam   vyhovieť   a po   právoplatnosti   jeho   uznesenia   mal   začatú exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku...

Týmto   nezákonným   postupom   exekútora   a exekučného   súdu   sa   povinnému znemožnilo splniť svoju pohľadávku voči oprávnenému v súdom stanovenej patričnej lehote, čím mu bola spôsobená finančná škoda, spočívajúca v úhrade exekučných trov konania“ a „V   novom   rozhodnutí,   riadiac   sa   pritom   vysloveným   právnym   názorom   (§ 243d ods. 1 O. s. p.) rozhodne súd znovu aj o náhrade trov konania, vrátane dovolacieho (§ 243d ods. 1 O. s. p.)“.

Sťažovateľka   listom   z   30. septembra 2006   označeným   ako   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   namietala   viac   ako   ročnú   nečinnosť okresného súdu od rozhodnutia najvyššieho súdu z 24. februára 2005. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi listom z 30. novembra 2006 sťažovateľke oznámil, že jej sťažnosť považuje za nedôvodnú, pretože uvedené exekučné konanie sa skončilo už 20. januára 2004, keď   súdny   exekútor   vrátil   poverenie.   Exekučné   konanie   sa   skončilo   vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekučného konania a spis bol 10. júna 2004 založený do   archívu.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   listom   z   10. januára 2007 sťažovateľke oznámil, že jej podanie z 13. decembra 2006 (reakcia na vybavenie sťažnosti z 30. novembra 2006)   zakladá   do   príslušného   spisu   o   exekučnom   konaní,   a   súčasne konštatoval, že ako orgán štátnej správy súdu nemá oprávnenie zasahovať do procesného postupu zákonného sudcu.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv v tom, že okresný súd nepostupoval a nerozhodol v exekučnom konaní o jej námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu a v sťažnosti ďalej uviedla: „porušenie   objektívnych   procesných   pravidiel   je   zásahom   do   subjektívneho   práva na spravodlivý proces, garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a to v primeranej dobe... okresný súd má v novom rozhodnutí odstrániť procesné pochybenie   nezákonným   uznesením   vytvorené,   lebo   v opačnom   prípade   odmieta   výkon spravodlivosti (denegatio iustitiae) pre sťažovateľa.“

Ústavnému súdu sťažovateľka navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom takto:„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu v primeranej dobe podľa čl. 46 ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   nečinnosťou   Okresného   súdu Bratislava   3   v konaní   vedenom na tomto   súde pod sp. zn. 36 Er 1736/03, porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava 3 sa prikazuje konať a rozhodnúť v označenej veci zn. 36 Er 1736/03, bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 mil. Sk, ktorú sumu mu zaplatí OS Bratislava 3 do 1 mesiaca.

4. OS   Bratislava   3   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške 6.853 Sk... na účet advokátky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   36 Er 1736/03.   K porušeniu sťažovateľkiných práv v predmetnom konaní malo dôjsť tým, že okresný súd nepostupoval v súlade s právnymi závermi najvyššieho súdu a opätovne nerozhodol o jej námietkach proti exekúcii po tom ako skoršie rozhodnutie okresného súdu o jej námietkach bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zrušené.

V predmetnom   exekučnom   konaní   okresný   súd   svojím   uznesením č. k. 36 Er 1736/03-80 zo 14. novembra 2003 zamietol námietky sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   čím   sa   toto   uznesenie   jeho   doručením účastníkom exekučného konania stalo právoplatným.

Súdny   exekútor   následne   poverený   okresným   súdom   na   vykonanie   exekúcie pokračoval   v   exekučnom   konaní   vymáhaním   pohľadávky   od   sťažovateľky   v   sume 2 529 867 Sk   spolu   s jej príslušenstvom   a trov   exekučného   konania a po jej vymožení 20. januára 2004 vrátil okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 15/2004 z 24. februára 2005 na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľky zrušil uznesenie   okresného   súdu   č. k.   36 Er 1736/03-80   zo   14. novembra 2003   o   zamietnutí námietok sťažovateľky proti exekúcii a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa § 60 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

Podľa § 61 exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

V   súlade   so   znením   ustanovenia   § 60   písm. e)   exekučného   poriadku   je   jedným zo zákonných   dôvodov   skončenia   exekučného   konania   právna   skutočnosť   vymoženia exekučne vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom a trovami exekúcie.

Citované   ustanovenie   § 60   písm. e)   exekučného   poriadku   ukladá   exekútorovi povinnosť vrátiť okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie po tom ako nastala právna skutočnosť vymoženia pohľadávky, a tým došlo ku skončeniu exekučného konania.

Z obsahu listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že k vráteniu poverenia exekútorom okresnému súdu došlo 20. januára 2004, čím sa skončilo exekučné konanie v tejto veci najneskôr týmto dňom.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 14. februára 2007 exekučné konanie pred okresným súdom bolo skončené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím   z 24. februára 2005 zrušil právoplatné rozhodnutie okresného súdu o námietkach sťažovateľky proti exekúcii vydané v priebehu namietaného exekučného konania po tom ako sa toto exekučné konanie skončilo.

Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nemohlo zmeniť zákonný dôsledok právnej skutočnosti vymoženia pohľadávky, a síce skončenia exekučného konania (§ 61 exekučného poriadku).

Vzhľadom   na   uvedené   napriek   právnemu   názoru   vyslovenému   najvyšším   súdom okresný súd nemal zákonnú možnosť naplniť tento právny záver najvyššieho súdu v čase, keď už exekučné konanie bolo skončené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (14. februára 2007) už nemohol porušovať sťažovateľkou označené základné práva, keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie okresného súdu skončené.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel označených základných práv k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto dôvodu odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti   uplatnených   v   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (v   petite   sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2007