znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť W. R., A. R., obaja bytom Poľská republika, a E. K., bytom   Poľská   republika,   zastúpených   advokátom   JUDr. M. D., S.,   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 157/02 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 492/03, za účasti Okresného súdu Liptovský Mikuláš a Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W. R., A. R. a E. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2005 doručená   sťažnosť   W. R.,   A. R.   a   E. K.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 157/02 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 492/03.

Sťažovatelia uviedli, že 9. októbra 2002 (zo spisu vyplýva že 17. októbra 2002) podali okresnému súdu žalobu o náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   opísali   ďalší   priebeh   konania   takto: „Pojednávanie   sa konalo 28/3-03, pričom bolo odročené na 23/4-03, a to na 14/5-03, kedy bol vyhlásený rozsudok   pod   číslom   konania   11 C 157/02.   Rozsudok   nášmu   právnemu   zástupcovi   bol doručený 11/8-2003.

Proti uvedenému rozsudku dňa 26. 8. 2003 podali sme odvolanie, ktoré najprv podal vedľajší účastník S. p., a. s. Jeho odvolanie nám bolo doručené až po telefonickej žiadosti v decembri 2003 a 12. 12. 2003 k jeho obsahu podali sme písomné vyjadrenie.

Vec bola predložená Krajskému súdu v Žiline, ktorý pod číslom konania 6 Co 492/03 nariadil pojednávanie na 19. 10. 2004, ktoré však bolo odročené na 4. 11. 2004 (na tomto pojednávaní sme sa zúčastnili, pričom súdom až na pojednávaní bolo zistené, že odvolanie sme podali aj my.) a bolo odročené na 09. 11. 2004 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Telefonicky   v kancelárii   súdu   sme   zistili,   že   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Písomné vyhotovenie rozhodnutia krajského súdu nám dlhšiu dobu nebolo doručené a počas našej návštevy právneho zástupcu v marci 2005 telefonicky v kancelárii súdu sme zistili, že doposiaľ ešte nebolo napísané. Až na základe písomnej výzvy právneho zástupcu z 15. 04. 2005 predsedom krajského súdu bolo oznámené, že dňa 28. 04. 2004 rozhodnutie bolo   napísané   a následne   bude   aj   expedované.   Rozhodnutie   právnemu   zástupcovi   bolo doručené 6. 5. 2005.“

Z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa podaním z 15. apríla 2005   adresovaným   predsedovi   krajského   súdu   sťažovali   na   postup   krajského   súdu pri doručovaní rozhodnutia odvolacieho súdu (resp. na jeho nedoručenie).

Sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu a krajského   súdu   v uvedených   konaniach   bolo   porušené   ich   označené   základné   právo, a súčasne   navrhli,   aby   ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co 492/03 z 9. novembra   2004   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   nové   prerokovanie   a rozhodnutie,   priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk pre každého z nich a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá jej zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje   kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   okrem   iného   nárok   sťažovateľov na ochranu   pred   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorým   boli   podľa   nich spôsobené   zbytočné   prieťahy   a porušené   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v spore o náhradu škodu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr.   I. ÚS 11/00)   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Ústavný súd dospel   po   oboznámení sa   so   sťažnosťou,   jej prílohami a súvisiacim spisom okresného súdu k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená. Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy doterajšieho priebehu konania pred súdom prvej a druhej inštancie, ktoré začalo 17. októbra 2002, teda doručením žaloby okresnému súdu.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 20. februára 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 28. marec 2003, zároveň rozhodol uznesením o ustanovení tlmočníka, zaslal prípis právnemu zástupcovi žalobcov, aby zabezpečil ich účasť na pojednávaní, a tiež prípis vedľajšiemu účastníkovi (označenému ako S. p., a. s.), aby sa vyjadril, či súhlasí so vstupom do konania. Súčasne dal pripojiť súvisiaci trestný spis sp. zn. 3 T 64/01,

- 6. marca 2003 bolo okresnému súdu doručené stanovisko vedľajšieho účastníka,

- 11. marca 2003   bolo   okresnému   súdu   prostredníctvom   telefaxu   doručené podanie odporcu,   ktorým   ospravedlnil   neúčasť   na   pojednávaní   z dôvodu   pracovnej zaneprázdnenosti;   a   súčasne   požiadal,   aby   sa   pojednávalo   v jeho   neprítomnosti   s tým, že sa odvoláva na svoje výpovede v trestnom spise, ku ktorým nemá čo dodať,

- z dôvodu,   že   sa   ustanovený   tlmočník   ospravedlnil   z neúčasti   na   pojednávaní, okresný súd ho uznesením sp. zn. 11 C 157/2002 z 10. marca 2003 odvolal z vykonania tlmočníckeho úkonu a ustanovil nového tlmočníka,

- 28. marca 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí sťažovatelia W. R.   a   A. R.;   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   23. apríl 2003   z dôvodu   možnosti čiastočného   dobrovoľného   plnenia   zo   strany   vedľajšieho   účastníka   po podrobnejšom oboznámení sa so všetkými dokladmi nachádzajúcimi sa v spise,

- pojednávanie nariadené na 23. apríl 2003 bolo odročené na 14. máj 2003 za účelom zistenia,   či   vedľajší   účastník   zaplatil   žalobcom   sumu   108 900 Sk,   ktorú   uznal   ako odškodnenie,

- podaním z 13. mája 2003 právny zástupca sťažovateľov vzal sčasti návrh späť,

- na   pojednávaní   uskutočnenom   14. mája 2003   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom, ktorým žalobe v časti vyhovel, v časti späťvzatia konanie zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol,

- 23. mája 2003 bolo okresnému súdu doručené vyčíslenie požadovanej náhrady trov konania právnym zástupcom sťažovateľov,

- 31. júla 2003 bol vyhotovený rozsudok, ktorý v časti týkajúcej sa výrokov, proti ktorým účastníci nepodali odvolanie, nadobudol právoplatnosť 3. septembra 2003,

- 21. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie vedľajšieho účastníka, proti   výroku   týkajúceho   sa   povinnosti   uhradiť   sťažovateľom   náhradu   za   zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia,

- 28. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľov, ktorým sa domáhali   zmeny   rozsudku   a priznania   zvýšenia   bolestného   a sťaženia   spoločenského uplatnenia   do   10-násobku   bodového   ohodnotenia.   Odvolaním   bol   napadnutý   aj   výrok prvostupňového rozsudku týkajúci sa priznania náhrady trov konania. Doplnenie odvolania sťažovateľov bolo doručené okresnému súdu 2. septembra 2003,

- 27. novembra 2003 zaslal okresný súd výzvu vedľajšiemu účastníkovi na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a rovnopis odvolania vedľajšieho účastníka žalovanému a právnemu   zástupcovi   sťažovateľov.   Rovnopis   odvolania   sťažovateľov   bol   zaslaný žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi,

- 11. decembra 2003 okresný súd predložil spis s predkladacou správou krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľov a vedľajšieho účastníka,

- 12. decembra 2003   sa   právny   zástupca   sťažovateľov   vyjadril   k odvolaniu vedľajšieho   účastníka   a 15. decembra 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   doplnenie odvolania vedľajšieho účastníka,

- 17. decembra 2003 bol spis doručený krajskému súdu,

- 27. septembra 2004 krajský súd nariadil pojednávanie na 19. október 2004,

- 12. októbra 2004 krajský súd zrušil termín pojednávania nariadeného na 19. október 2004 (bez uvedenia dôvodu) a nariadil nový termín pojednávania na 4. november 2004,

- 4. novembra 2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie   na   krajskom   súde,   ktoré   bolo odročené na 9. november 2004 za účelom vyhlásenia rozhodnutia,

- uznesením z 9. novembra 2004 krajský súd rozsudok okresného súdu v časti zrušil a v časti   zrušenia   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Písomné   vyhotovenie uznesenia bolo vypracované 28. apríla 2005 a doručené okresnému súdu 2. mája 2005,

- 20. mája 2005 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni,

- 27. mája 2005 bola okresnému súdu vrátená zásielka s uznesením krajského súdu z 9. novembra 2004 adresovaná žalovanému s tým, že žalovaný nebol zastihnutý a v úložnej lehote si ju nevyzdvihol.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Z uvedeného   chronologického   prehľadu   vyplýva,   že   okresný   súd   nariadil   prvé pojednávanie   (čo   bol   aj   prvý   úkon   okresného   súdu   vo veci   samej)   po   4 mesiacoch od doručenia žaloby a vo veci rozhodol po uplynutí siedmich mesiacov od podania žaloby (pričom   rozsudok   nadobudol   v časti,   ktorá   nebola   napadnutá   odvolaním,   právoplatnosť 3. septembra   2003).   Následne   vykonával   úkony   spojené   s vyhotovením   rozsudku   a jeho doručením   účastníkom   konania   a úkony   súvisiace   s predložením   veci   na   rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu. Aj keď v postupe okresného súdu došlo aj k prieťahom v trvaní niekoľkých mesiacov, ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanom prípade nemožno vzhľadom na doterajší priebeh konania, počas ktorého sa vykonali viaceré pojednávania, ďalšie   početné   úkony   vo   veci   samej   a rozhodlo   rozsudkom   (v časti   už   právoplatnom), dospieť k záveru, že by bol takýto postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 157/02   z hľadiska   naplnenia   základného   práva   sťažovateľov   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zjavne neodôvodnený (majúci charakter zbytočných prieťahov v konaní).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Navyše z obsahu sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovatelia nepodali proti postupu okresného súdu v predmetnom konaní ani sťažnosť podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o štátnej   správe   súdov),   platného   v čase   konania   pred   okresným   súdom, t. j. nevyužili prostriedok nápravy podľa citovaného zákona, aby dosiahli účinnú ochranu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   z čoho   možno usudzovať, že ani samotní sťažovatelia nepovažovali konanie okresného súdu za konanie so „zbytočnými prieťahmi“.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup okresného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   označeného   práva   sťažovateľov.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zároveň ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k okresnému súdu by prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť, keďže sťažovatelia nepreukázali, že by boli pred podaním sťažnosti, pokiaľ ide o okresný súd, vyčerpali opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie boli oprávnení podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní

K postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 6 Co 492/03 ústavný súd uvádza, že aj napriek dobe 16 mesiacov trvajúceho odvolacieho konania, ktorá nebola práve optimálna a krajský   súd   mohol   podľa   jeho   názoru   rozhodnúť   o odvolaniach   sťažovateľov a vedľajšieho   účastníka   v priebehu   kratšieho   časového   obdobia,   ústavný   súd   neposúdil napadnuté   konanie   ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi.   Ústavný   súd   v okolnostiach prípadu   okrem   samotného   predmetu   konania   (nárok   na   náhradu   za   škodu   na   zdraví) zohľadnil   aj   to,   že   preštudovanie   odvolaní   sťažovateľov a vedľajšieho   účastníka, predloženej   spisovej   dokumentácie   a zvolenie   vhodného   postupu   súdu   vo   veci   si   pri rozhodovaní   vyžadujú   určitú   dobu.   Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že z celkovej   uvedenej   doby   trvania   odvolacieho   konania   predstavuje konanie s   prieťahmi maximálne jednu polovicu, na základe čoho uzavrel, že tento úsek konania krajského súdu nie je takou dobou, ktorá by odôvodňovala z hľadiska komplexného posúdenia danej veci záver   o neprimeranosti   jeho   trvania,   resp.   o kvalifikovaní   postupu   krajského   súdu   ako takého,   ktorého   dôsledkom   by   boli   zbytočné   prieťahy   v konaní   v zmysle   čl. 48   ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   ide   o skutočnosť,   že   krajský   súd   o   podaných   odvolaniach   rozhodol 9. novembra 2004, avšak písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracoval až 28. apríla 2005, t. j.   po   viac   než   piatich   mesiacoch,   čo   predstavuje   viac   než   štvormesačné   oneskorenie vzhľadom na zákonnú 30-dňovú lehotu na vyhotovenie súdneho rozhodnutia podľa § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa   ktorej   pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (m. m. napr. I. ÚS 63/00).Ústavný   súd   zároveň   aj   v tejto   časti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru citovanú   v bode 1   článku II   tohto   uznesenia   v súvislosti   s vyhodnocovaním   postupu okresného súdu.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   ani   postup   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 492/03 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   a rozhodnutie   o zrušení   označeného   uznesenia krajského   súdu   a   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal týmito ďalšími požiadavkami sťažovateľov. Navyše, ústavný súd k tej časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej, v ktorej sa   sťažovatelia   domáhali   zrušenia   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co 492/03 z 9. novembra 2004, poznamenáva, že táto časť petitu nemá žiadnu spojitosť s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2005