znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2004 v senáte prerokoval sťažnosť B. C., bytom R., zastúpenej advokátom Mgr. I. R., R., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 434/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 434/01   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Revúca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 C 434/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   B.   C. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Revúca   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Revúca   j e   p o v i n n ý   B. C. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9 342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej   právneho zástupcu Mgr. I. R., R., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 22. júla 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť B. C., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 434/01.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým vysloví: „že Okresný súd v Revúcej v konaní pod sp. zn. 2 C 434/01 porušil Ústavu SR v jej článku 48 ods. 2 v neprospech sťažovateľky B. C., bytom R. Súčasne žiadame, aby Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu v Revúcej povinnosť vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 434/01 konať   bez   akýchkoľvek zbytočných prieťahov.   (...)   Za   tejto situácie máme za to,   že je úplne opodstatnená   aj   žiadosť   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   ktoré   s ohľadom   na   všetky   okolnosti   navrhujeme   priznať   vo   výške 40 000 Sk.   Súčasne   žiadame,   aby   sťažovateľke   bola   priznaná   náhrada   trov   právneho zastúpenia splatná priamo k rukám jej právneho zástupcu na jeho účet...“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 434/01 ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 16. augusta 2001   okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti. Okresný súd 26. júla 2002 zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie. Dňa 24. februára 2004 okresný súd vyzval vedľajšieho účastníka na vstup do konania a zároveň   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   vyjadrenie   žalovaného   k žalobe. Vedľajší účastník na strane žalovaného podaním doručeným okresnému súdu 11. marca 2004 vstúpil do konania. Pojednávanie nariadené na 7. september 2004 sa neuskutočnilo z dôvodu predloženia spisu ústavnému súdu. Vo veci sa dosiaľ nerozhodlo.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci   na   všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   b)   správania   účastníka   konania, a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Predmetom sporu vedeného na okresnom súde je nárok na náhradu za stratu na zárobku   po   skončení   práceneschopnosti.   Ide   o   pracovnoprávny   spor,   ktorý   patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Predseda   okresného súdu   vo svojom   stanovisku   z 31. augusta 2004 ako dôvod, prečo vo veci okresný súd dosiaľ ešte nerozhodol, uvádza skutkovú a právnu zložitosť sporu (najmä model výpočtu straty na zárobku v posudzovanom prípade). Ústavný súd tento argument nemohol akceptovať, hoci v priebehu dokazovania sa môže dôjsť k záveru, že dĺžku konania ovplyvňuje aj právna zložitosť sporu, pretože vo veci sa prakticky ešte nekonalo v takom rozsahu, ktorý by umožnil záver o skutkovej a právnej zložitosti sporu. Okresný súd sa v skutočnosti dosiaľ venoval len príprave prvého pojednávania vo veci samej.V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce   alebo   inými   nedostatkami   v činnosti   súdu   vrátane   jeho   nečinnosti (mutatis   mutandis   I.   ÚS   47/96).   Ústavný   súd   po   preskúmaní   priebehu   posudzovaného konania dospel k záveru, že jeho dĺžka, ako aj stav, v akom sa vec v čase podania sťažnosti nachádza, nie sú zapríčinené osobitnou právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale inými skutočnosťami, ktoré sa týkajú samotného postupu okresného súdu.

b)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu spisu zistil,   že   sťažovateľka   žiadnym   úkonom   neprispela   k   prieťahom   alebo   k   spomaleniu postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Okresný súd urobil prvý úkon vo veci samej po viac než 11 mesiacoch od začatia konania (zaslanie žaloby žalovanému na vyjadrenie).   V období od 29. novembra 2002 (doručenie   vyjadrenia   žalovaného   k   žalobe)   do   24.   februára   2004   (výzva   vedľajšiemu účastníkovi na vstup do konania, resp. odoslanie vyjadrenia žalovaného sťažovateľke) bol okresný súd opätovne takmer jeden rok a tri mesiace bez akéhokoľvek zákonného dôvodu nečinný. Prvé pojednávanie vo veci okresný súd nariadil až na 7. september 2004. Dôvod na odročenie, ktorý mal spočívať v zaslaní spisu ústavnému súdu, je neakceptovateľný a takýto   postup   ukazuje   len   to,   že   okresný   súd   nedokázal   zvoliť   vhodný   prístup k nariadenému pojednávaniu a k predloženiu spisu ústavnému súdu, napríklad vytvorenie kópie spisu na účely pojednávania a podobne.

Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu je poznačený nečinnosťou ako celok. Vychádzajúc   z   povahy   prejednávanej   veci,   v   ktorej   sa   rieši   citlivá   otázka pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví, zo skutočnosti, že sťažovateľka ničím nespôsobila   túto   nečinnosť,   ako   aj   neprijateľnej   argumentácie   okresného   súdu,   ktorý doterajšiu   dobu   konania   zdôvodňuje   množstvom   nevybavených   vecí   (čo   však   nemôže ísť na   ťarchu   sťažovateľky),   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 C 434/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 2 C 434/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela vzhľadom na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

S poukazom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 2 C 434/01, berúc do   úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nepričinila, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti sporu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty (ide o   konanie   vo   vzťahu   k zabezpečovaniu   jej   životných   potrieb),   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke účelne uplatnenú úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby v hodnote 4 540 Sk (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie podania). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku   2003   vo   výške   13 602   Sk.   Ústavný   súd   súčasne   priznal   právnemu   zástupcovi sťažovateľky   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   136   Sk   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).