znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  IV. ÚS 221/03-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť F. B. ml. a M. B., obaja bytom P., O. V., bytom P., F. B. st., bytom P., a J.   M.,   bytom   S.   T.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   U.,   P.,   vo veci   porušenia   ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Poprad   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 636/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. B. ml., M. B., O. V., F. B. st. a J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 636/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Poprad   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   636/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. B. ml.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom Tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Poprad   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. M.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom   Tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej je Okresný   súd   Poprad   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. O.   V.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom Tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Poprad   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. F. B. st.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom Tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Poprad   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. J.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom Tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Poprad   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

8. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť F. B. ml., M. B., O. V., F. B. st. a J. M. trovy konania vo výške 30 430 Sk (slovom Tridsaťtisícštyristotridsať slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. U., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. januára 2003 doručená sťažnosť F. B. ml., M. B., O. V., F. B. st. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   U.,   ktorou   namietajú   porušenie   ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 636/95.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 221/03-39 z   5. decembra 2003 v časti prijal sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde”) na ďalšie konanie a v časti ju odmietol.

Sťažovatelia   odôvodňujú   svoju   sťažnosť   tým,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 636/95 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a nesprávnym úradným postupom pri prerokovaní tejto veci im spôsobil škodu vo výške 1,5 mil. Sk.

Sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhujú,   aby   prikázal   okresnému   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 636/95 konať bez zbytočných prieťahov, domáhajú sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk bez bližšieho špecifikovania a taktiež náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 30 430 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   636/95   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 21. januára 2004 k priebehu konania okrem iného uviedol, že:

„Vec   napadla   na   Okresný   súd   Poprad   pod   č.   k.   17   C   636/95   dňa   13.   6.   1995 do senátu Mgr. M. P., Dr.

Konajúca samosudkyňa vo veci zistila, že dňa 19. 5. 1995 napadla na tento súd pod č. k. 9 C 356/95 do senátu JUDr. M. K. žaloba žalobcov J. O. a M. O. proti žalovaným A. V., M. S., J. M., O. V., F. B. st., F. B. ml. a M. B. o neplatnosť zmluvy o pôžičke a súčasne aj o neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k rodinnému domu.... medzi J. O. a M. O. ako záložcami a F. B. ml., M. B., F. B. st., O. V. a J. M. ako záložnými veriteľmi a dňa 21. 6. 1995 napadla na tento súd pod č. k. 9 C 436/95 do senátu JUDr. M. K. žaloba žalobcov J. O. a M. O. proti žalovaným O. V., J. M., F. B. st., F. B. ml. a M. B. o neplatnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti zo záložného práva...

Konajúca   samosudkyňa   priebežne   zisťovala   stav   v konaní   č.   k.   9   C   356/95, predmetom   ktorého   bolo   aj   rozhodovanie   o platnosti   či   neplatnosti   zmluvy   o zriadení záložného   práva   k sporným   nehnuteľnostiam   a od   výsledku   ktorého   konania   priamo záviselo   aj   rozhodovanie   v konaní   č.   k.   9   C   436/95,   či   prevod   nehnuteľností   podľa napádanej zmluvy o zriadení záložného práva je alebo nie je platný, čo následne má svoj právny význam aj v tomto konaní, či teda žalobcovia sú alebo nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, ktoré získali prevodom zo záložného práva.“

Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že 23. októbra 1996 bolo konanie vedené pod sp. zn. 17 C 636/95 prerušené až do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp.   zn.   9   C   436/95.   Proti   uzneseniu   o prerušení   konania   nebolo   podané   odvolanie a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. novembra 1996.

Dňa 16. septembra 2002 právny zástupca   žalobcov doručil okresnému súdu návrh na spojenie vecí vedených pod sp. zn. 17 C 636/95, 9 C 436/95 a 9 C 356/95 a 23. januára 2003 návrh na pokračovanie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 636/95.

V závere svojho vyjadrenia okresný súd uviedol:

« Dňa 4. 12. 2003 konajúca samosudkyňa zistila, že vo veci 9 C 356/95 bol vyhlásený rozsudok dňa 11. 11. 2003 samosudcom Mgr. P. K.. Tento spis bol založený na lehotu 25. 1. 2004 na zistenie, či je vec č. k. 9 C 356/95 už právoplatne skončená.

Dňa 20. 1. 2004 bolo zistené, že voči rozsudku č. k. 9 C 356/95–217 zo dňa 11. 11. 2003, ktorým bol návrh v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy zamietnutý, bolo podané žalobcami J. O. a M. O. v zákonnej lehote odvolanie s odvolacím petitom, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ich žalobe v tejto časti vyhovel. Po splnení úkonov súdu prvého stupňa bude vec predložená na rozhodovanie odvolaciemu súdu.

Vzhľadom k tomu, že vec č. k. 9 C 356/95 nie je právoplatne skončená, nie sú splnené podmienky na pokračovanie v prerušenom konaní č. k. 9 C 436/95, od výsledku ktorého konania   priamo   závisí   aj   rozhodovanie   v tomto   prerušenom   konaní.   Nejde   o predbežné otázky, ktoré by si mohol súd v tomto konaní vyriešiť sám, pretože sa o týchto otázkach a o platnosti   či   neplatnosti   týchto   právnych   vzťahov   vedie   na   tomto   súde   samostatné konanie   na   základe   podaných   žalôb.   Pretože   naďalej   trvajú   dôvody   prerušenia   tohto konania, podľa Občianskeho súdneho poriadku v čase prerušenia konania súd nevykonáva pojednávania a neplynú lehoty a toto konanie „spočíva“ ».

II.

Sťažovatelia sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...”.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (napr. I. ÚS 24/03, II.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   15/03),   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 17 C 636/95 zistil, že od 13. júna 1995, keď bola okresnému súdu doručená žaloba, do 29. januára 2004, keď bol spis doručený ústavnému súdu, boli vykonané tieto úkony:

Dňa 16. februára 1996 okresný súd vyzval žalobcov v I. až V. rade na zaplatenie súdneho poplatku, 23. februára 1996 bol súdny poplatok zaplatený. Dňa   23.   októbra   1996 bolo   okresným   súdom   konanie   prerušené   a toho   istého   dňa   žalobcovia   v II.   a III.   rade doručili okresnému súdu „žiadosť o odňatie a prikázanie veci“. Dňa 21. marca 1997 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove za účelom rozhodnutia o námietke žalobcov. Dňa 16. mája 1997 bol spis doručený okresnému súdu spolu s uznesením o vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. V čase od 17. júna 1998 do 5. septembra 2002 okresný súd 13-krát zisťoval stav konania vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 436/95. Dňa 16. septembra 2002 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu návrh na spojenie vecí   a 23.   januára   2003   doručil   návrh   na   pokračovanie   v konaní.   Dňa   11.   apríla   2003 okresný súd oznámil právnemu zástupcovi žalobcov, že naďalej trvajú dôvody prerušenia konania.

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   podľa   troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je žaloba o vypratanie nehnuteľnosti. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej   agendy   na všeobecných   súdoch,   podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou   praxou ustálená   a používaná   právna   úprava.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. V danom prípade okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci. Do dňa predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nevykonal ani jedno relevantné pojednávanie,   ani   žiadny   dôkazný   prostriedok,   teda   k hodnoteniu   skutkovej   a právnej zložitosti veci vôbec nepristúpil. Ústavný súd konštatuje, že skutkovú a právnu zložitosť veci dosiaľ nie je možné reálne hodnotiť, z čoho vyplýva, že prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať vplyv na celkovú doterajšiu dĺžku tohto konania.  

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zistil, že sťažovatelia napriek tomu, že poplatková povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku im vznikla pri podaní návrhu 13. júna 1995, súdny poplatok zaplatili   iba   na výzvu   okresného   súdu   zo   16.   februára   1996.   Ústavný   súd   pripomína, že v danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a §   120   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a vyvíjať   všetko   úsilie na súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom.   Vychádzajúc   z uvedenej   základnej   charakteristiky   sporového   konania sťažovateľom možno sčasti pričítať na ťarchu to, že neposkytli potrebnú súčinnosť súdu vyplývajúcu   im   z ustanovenia   §   5   ods.   1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších   predpisov   tým,   že   súdny   poplatok   nezaplatili   pri   podaní   návrhu,   ale   až na základe výzvy okresného súdu. Sťažovatelia o vec nejavili záujem ani počas prerušeného konania, a to až do 16. septembra 2002, keď podali návrh na spojenie vecí, a 23. januára 2003, keď podali návrh na pokračovanie v prerušenom konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu od 23. februára 1996, keď bol zaplatený súdny poplatok, nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou okresného súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   v období   od   13.   júna   1995,   keď   bol   podaný predmetný   návrh,   do   16.   februára   1996,   keď   vyzval   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho poplatku (vyše 10 mesiacov), a v období od 23. februára 1996, keď bol zaplatený súdny poplatok, až do prerušenia konania 23. októbra 1996 (8 mesiacov).

Na ťarchu súdu treba pričítať i tú skutočnosť, že okresný súd taký jednoduchý úkon, akým je výzva na zaplatenie súdneho poplatku, vykonal až po uplynutí viac ako 8 mesiacov od podania návrhu.

Ako nečinnosť okresného súdu ústavný súd vyhodnotil i tú skutočnosť, že dosiaľ nerozhodol o návrhu na spojenie vecí, ako ani o návrhu na pokračovanie v konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čo   sa   týka   otázky   prerušenia   konania,   je   potrebné vychádzať   z   toho,   že   okresný   súd   vykonal   voľbu   medzi   viacerými   do   úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi a ústavný súd ju ani nemieni spochybniť, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2 OSP), a jednak ho treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej   majú   v zásade   lepšie   predpoklady   všeobecné   súdy   než   ústavný   súd,   odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd,   pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako nakoniec každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť,   že   prerušením   konania   jeho   účastník   stráca   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní   procesného   postupu   o prerušení   konania   riadiť   i požiadavkou,   ktorá   je zakotvená   v tomto   článku   ústavy   a ktorá   ukladá   povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia umožňujúce   prerokovanie   napadnutej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, aj keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   vhodnou   organizáciou   činnosti   na   súde   alebo prijatím vhodných opatrení sa dalo namietaným prieťahom predísť, napr. podľa § 112 ods. 1 OSP, podľa ktorého „v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov“, prípadne lepšou súčinnosťou konajúcich sudcov pri získavaní potrebných informácií.

Ústavný   súd   preto   po   dôkladnom   zvážení   všetkých   uvedených   okolností pri hodnotení postupu okresného súdu dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 636/95 bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia požadovali za porušenie nimi označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk ako čiastočnú kompenzáciu za spôsobenú škodu počas 8 rokov nečinnosti súdu a jeho nesprávneho postupu.

V dôsledku   zistených   skutočností   preto   ústavný   súd   považoval   za   potrebné rozhodnúť   i   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľom   vznikla,   a   to   priznaním primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal   z tej skutočnosti, že sťažovatelia si uplatnili nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím   ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľov, aby čakali na výsledok súdneho sporu viac ako 8 rokov, ako ani akceptovať, aby po uplynutí tohto obdobia bol zistený taký stav konania, ako je tomu v prípade sťažovateľov. Vychádzajúc z princípov spravodlivosti, z potreby   zavŕšenia   ochrany   základných   práv,   ako   aj   z   hodnotenia „správania sťažovateľov“ v predmetnom konaní ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 30 000 Sk (slovom Tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dostatočnou náhradou nemajetkovej ujmy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. U. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania vo výške 30 430 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 30 430 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004