znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 220/2012-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., V., zastúpeného advokátkou JUDr. N. S., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 105/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2012 doručená   sťažnosť   J.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 105/2011 (ďalej len „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa svojím   návrhom   z   18.   februára   2011   domáhal   vydania   platobného   rozkazu,   ktorým   by okresný súd zaviazal odporcu na zaplatenia sumy 1 225 € s príslušenstvom v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka; konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 19 Rob 75/2011. Okresný súd návrhu vyhovel a platobným rozkazom zo 14. marca 2011 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 225 € s 10 % úrokom z omeškania. Platobný rozkaz   bol   sťažovateľovi   doručený   7.   apríla   2011,   odporcovi   sa   ale   platobný   rozkaz nepodarilo doručiť. Okresný súd preto v júni 2011 označený platobný rozkaz zrušil, pričom vec sťažovateľa zaevidoval v registri Cb pod sp. zn. 20 Cb 105/2011. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie okresného   súdu   o   zrušení platobného rozkazu   doručené 27.   februára 2012. Následne   sťažovateľ   podaním   z   15.   februára   2012   označeným   ako „Žiadosť   o   skoré vytýčenie termínu pojednávania. Oznámenie zmeny účastníka na strane odporcu“ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania a zároveň oznámil súdu zmenu účastníka na strane odporcu. Sťažovateľ v doterajšom priebehu namietaného konania nepodal sťažnosť popri porušovaniu   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   na   prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní „... bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Zároveň súd svojím konaním zasiahol do sťažovateľovho práva na právnu istotu.

Vzhľadom na to, že konaním Okresného súdu Žilina je porušované základné právo sťažovateľa v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v danej veci neexistuje možnosť preskúmať toto   konanie   iným   spôsobom,   je   dostatočne   preukázaná   právomoc   Ústavného   súdu Slovenskej republiky konať o tejto ústavnej sťažnosti.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, pod. spis. zn. 20 Cb 105/2011 bolo porušené.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby v konaní vedenom pod spis. zn 20 Cb 105/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb   105/2011   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba za predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou v sťažnosti nepreukázal, že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na prieťahy predsedovi okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podanie sťažovateľa zo 14. februára 2012,   ktorým   sa   domáhal   nariadenia   termínu   pojednávania,   nemožno   považovať za sťažnosť podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza   žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukazoval,   že   podmienku   využitia   tohto prostriedku ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnil z dôvodov hodných   osobitného zreteľa, pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno vyvodiť   ani z obsahu sťažnosti, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade uplatniť postup v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   [zohľadňujúc   aj   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania (necelých 15 mesiacov od podania návrhu), pozn.] ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že   odmietnutie   sťažnosti   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle §   24   písm.   a) zákona o ústavnom súde, t. j. sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa po splnení podmienok vyplývajúcich   z   príslušných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   a   ustálenej   judikatúry ústavného   súdu   v   obdobných   veciach   opätovne   uchádzal   o   ochranu   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012