znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 220/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1144/2011, sp. zn. Rvp 1148/2011 a sp. zn. Rvp 1211/2011,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010, č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1144/2011, sp. zn. Rvp 1148/2011 a sp. zn. Rvp 1211/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1144/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011 a 19.   mája   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   17   CoE   152/2010-45   z   29.   júla   2010,   č.   k.   14   CoE   30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 3. októbra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 265,55 €, na základe zmluvy uzavretej 19. júna 2007 poskytla fyzickej osobe úver v sume 531,10 € a na základe zmluvy uzavretej 6. apríla 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 232,36 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 16 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1144/2011), v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. 1148/2011) a v 5 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1211/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1144/2011 bola 3. apríla 2004 spísaná pred notárom   zápisnica   a   23.   júla   2004   bol   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára 2010 vyhlásil za neprípustnú. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Následne   okresný   súd   uznesením č.   k.   3   Er   1047/2004-50   z 21.   októbra   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1148/2011 sťažovateľka „zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou   dohodou uzatvorenou medzi   sťažovateľom a   dlžníkom“. Dňa 15.   mája 2008   sa   rozhodcovský   nález   stal   vykonateľným.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 1. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 1 Er 1319/2008-21 z 23. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1211/2011 bola 29. januára 2005 spísaná pred notárom   zápisnica   a   11.   apríla   2005   bol   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. 3 Er 431/2005-18 z 18. mája 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach, okrem iného, uvádza:„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne   okresný   súd   bez   zvláštneho   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí   je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu   a   súvisiacich   dokladov   najmä   predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom   predvídaným   exekučným   titulom   pod   dohľadom   súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010, č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd   verifikoval   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   (resp.   vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1144/2011, Rvp 1148/2011 a sp. zn. Rvp 1211/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2.1   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-19 z 8. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010 nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 13. mája 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn. Rvp 1144/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd uznesenie č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-50 z 21. októbra 2010 o zastavení konania (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 1144/2011), odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec   svojej   preskúmavacej   právomoci,   keď   posudzoval   súladnosť   exekučného   titulu   – notárskej   zápisnice   so   zákonom,   krajský   súd   poznamenáva,   že   táto   skutočnosť   už   bola predmetom odvolacieho konania a odvolací súd v danej otázke vyjadril svoj právny názor v uznesení   č.   k.   17   CoE   152/2010-45   zo   dňa   29.07.2010,   ktorým   potvrdil   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   3Er/1047/2004-19   zo   dňa   08.01.2010,   ktorým   prvostupňový   súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Odvolací súd preto nepovažuje za nutné opätovne k tejto odvolacej   námietke   zaujímať   stanovisko; obzvlášť,   pokiaľ   ide o úplné obsahovo   totožné odvolanie oprávneného, aké už bolo predmetom odvolacieho konania v danej exekučnej veci. Pokiaľ bolo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er/1047/2004-19 zo dňa   08.01.2010,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú   odvolacím   súdom potvrdené   a nadobudlo   právoplatnosť,   v nadväznosti   na   takýto   výrok   potom   zo   zákona vyplýva jediná alternatíva a to následne neprípustnú exekúciu zastaviť (§57 ods. 1 písm. g/ Exekučného   poriadku).   Odvolací   súd   preto   uznesenie   prvostupňového   súdu   vo   výroku, ktorým exekúciu vykonávanú pod sp. zn. Ex 2988/2004 zastavil, podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   ňom   stotožnil   s   právnym   záverom   okresného   súdu vyjadreným   v   jeho   uznesení   č.   k.   3   Er   1047/2004-50   z   21.   októbra   2010,   ktorý   svoje rozhodnutie   o   zastavení   exekučného   konania   založil   na   §   57   ods.   1   písm.   g)   zákona č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa   ktorého   „Exekúciu   súd   zastaví,   ak...

g) exekúciu   súd   vyhlásil   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno   vykonať“,   a   to   v   spojení   so   skutočnosťou,   že   okresný   súd   uznesením č.   k.   3   Er   1047/2004-19   z   8.   januára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010 okrem iného uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníčkou uzatvorená dňa 3.10.2003. V texte zmluvy   vyhotovenej   formou   predtlače   je   uvedený   text,   že   povinná   (dlžníčka)   ako splnomocniteľ splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal   v jej   mene   jej   záväzok   z úverovej   zmluvy   tak,   aby   sa   notárska   zápisnica   stala vykonateľným   exekučným   titulom.   Dňa   3.4.2004   bola   notárkou   JUDr.   J.   K.   so   sídlom Notárskeho   úradu   v Bratislave   spísaná   notárska   zápisnica   N   130/2004,   NZ 28809/2004 v bode 3, ktorej Mgr. B. Ž. na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2. 1. 2003 v zastúpení Mgr. T. K. v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 501,03 Eur (15.094,- Sk). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom povinnej,   preto   Mgr.   B.   Ž.   nemohol   pred   notárkou   platne   vyhlásiť   uznanie   záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej a to pre rozpor   záujmov   zástupcu   a zastúpeného   v zmysle   §   22   ods.   2   Občianskeho   zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom,   že právny zástupca povinnej,   ktorý by mal povinnú pri spísaní notárskej zápisnice zastupovať bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu povinná na základe svojej vôle nevybrala. V dôsledku   neplatného   plnomocenstva   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   je neplatné   aj   vyhlásenie   Mgr.   B.   Ž.,   ktorého   substitučne   splnomocnil   Mgr.   T.   K.   pred notárkou JUDr. J. K.

Predmetná   notárska   zápisnica   nespĺňa   podmienky   materiálne   vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným úkonom, ktorý by v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. tvoril prekážku veci rozsúdenej, preto odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdila notárka JUDr. J. K. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notárky pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď., so sídlom   Exekútorského   úradu   vo   Zvolene   pod   sp.   zn.   Ex   2988/04   za   neprípustnú   podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Er   1319/2008   z 23.   septembra   2010   o zastavení exekúcie (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1148/2011), okrem iného uviedol:„Zo   spisového   materiálu   odvolací   súd   zistil,   že   v predmetnej   veci   je   exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. 04. 2008, sp. zn. ZN SR 02192/08 zriadeného zriaďovateľom S. a. s. B. Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu pod sp. zn. SR   02192/08   zo   dňa   04.   04.   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   12.   05.   2008 a vykonateľnosť 15. 05. 2008 bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 29.120,- Sk, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy od 11. 12. 2007 do zaplatenia a trovy konania vo výške 6.956,- Sk...

V súlade   s rozhodcovskou   doložkou   obsiahnutou   v úverovej   zmluve   článku   17 všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   Stály   rozhodcovský   súd   Slovenskej rozhodcovskej a. s. vydal rozsudok – exekučný titul. Právomoc odvodil rozhodcovský súd od rozhodcovskej   doložky   do   všeobecných   podmienkach   poskytnutia   úveru.   Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej   činnosti   v prípadoch   uzatvárania   zmlúv   rovnakého   druhu.   Podľa   názoru odvolacieho   súdu   rovnako   tak,   ako   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa,   dojednanie rozhodcovskej   doložky   v spotrebiteľskej   zmluve   je   neprijateľnou   podmienkou,   ktorá   je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil   na   vopred   pripravené   podmienky   dodávateľom   bez,   toho,   aby   podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Obsah rozhodcovskej doložky bol v zmluve vopred pripravený,   teda   z tohto   pohľadu   by   spotrebiteľ   nemal   silu   dojednanie   rozhodcovskej doložky   akýmkoľvek   spôsobom   zmeniť.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje   aj   so   záverom   súdu prvého stupňa, že stanovenie konkrétneho rozhodcovského súdu v rozhodcovskej doložke môže   mať   vplyv   aj   na   rozhodovanie   tohto   súdu   z hľadiska   dôvodných   obáv   o jeho nezaujatosti,   nakoľko   zriaďovateľom   rozhodcovského   súdu,   ktorý   v predmetnej   veci rozhodoval   je   podnikateľský   subjekt   –   obchodná   spoločnosť,   ktorá   s najväčšou   mierou pravdepodobnosti má záujem prejednávať čo najväčšie množstvo prípadov, za ktoré jej bude prislúchať odmena.

Pre   úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že   rozhodcovská   doložka   je   vyjadrená   veľmi všeobecne,   v dôsledku   toho   neurčito,   keď   dohoda   o rozhodcovskej   zmluve   uvažuje s rozhodovaním všetkých sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, pričom v rozhodcovskej doložke sa neuvažuje o sporoch, ktoré sú vylúčené z právomoci rozhodcovského konania. Dojednávanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného dospel odvolací súd rovnako, ako aj súd prvého stupňa k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou. Táto   skutočnosť   nemá   vplyv   ani   na   to,   že   spotrebiteľ   nepodal   žalobu   o zrušenie rozhodcovského   rozsudku,   nakoľko   nekalá   zmluvná   podmienka   –   rozhodcovská   doložka a jej   posúdenie   v exekučnom   konaní   bola   predmetom   posudzovania   zo   strany   Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku C-40/08 Asturcom judikoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o neprimeranosti podmienok v obchodných zmluvách musí byť vykladaná tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie   o právnom   a skutkovom   stave   ex   offo   posúdiť   neprimeranosť   rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve.“

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   CoE   264/2010-41   z   31.   januára   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 431/2005-18 z 18. mája 2010, ktorým tento exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a   zastavil   ju   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1211/2011), okrem iného uviedol:

«Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.   Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa   ust.   §   57   ods.   1   písm.   g)   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Vychádzajúc   z dikcie   citovaných   zákonných   ustanovení   Exekučného   poriadku,   je zrejmé,   že   súd   pred   vydaním   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ako   aj   počas   celého exekučného   konania   (exekúcie)   je   povinný   dôsledne   skúmať,   či   sú   splnené   formálne i materiálne   predpoklady   pre   vedenie   exekúcie.   Skúma,   či   podklad   na   základe   ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je   exekúcia   vedená,   je   spôsobilým   exekučným   titulom   v zmysle   ustanovenia   §   41 Exekučného   poriadku   a či   subjekt,   vo   či   ktorému a v prospech   ktorého   sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.

Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie skúma exekučný   súd   pri   rozhodovaní   o žiadosti   exekútora   o vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie (§44 Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§50) a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku).   Súd   môže   zároveň   v tomto   rozsahu   skúmať   exekučný   titul   počas   celého exekučného   konania   (exekúcie)   a v prípade   zistenia,   že   nie   sú   splnené   podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia   exekúcie   aj   adekvátne   procesne   zareagovať.   Samotná   skutočnosť,   že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá   prekážku   res   iudicata   a neznamená   tak   vylúčenie   možnosti   preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.

Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať aj na podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú   právny   záväzok   a v ktorých   je   vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré obsahovali uznanie   určitého   právneho   záväzku.   Takýmto právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje   tento   inštitút   na   hmotnoprávny   základ,   teda   na   ustanovenia   občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné stany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.   Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Inštitút   uznania   dlhu   (záväzku)   obsahuje   i úprava   obsiahnutá   v Občianskom zákonníku.   Preto   odvolací   súd   podporne   poukazuje   na   znenie   a výklad   uvedených ustanovení obsiahnutých v Obchodnom, ako i Občianskom zákonníku.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu   má   také   uznanie   tento   právny   následok   len   ak   ten,   kto   dlh   uznal,   vedel   o jeho premlčaní.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania,   je   charakteristická   jeho   „určitosť“.   Tento   pojem   treba   chápať   tak,   že   jeho nevyhnutými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva   svoj   určitý   záväzok,   čím   vlastne   potvrdzuje   jeho   existenciu   a platnosť   v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu. Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktorá môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať   záväzok alebo uznať   dlh je právom dlžníka,   ktoré v budúcnosti realizovať môže,   ale   aj   nemusí.   Záleží   to   od   rôznych   okolností,   ktoré   nastanú   a ž   v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom   ani   nemohol   splnomocniť   tretiu   osobu   na   takýto   úkon.   V danej   veci   je   preto splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom.

Odvolací súd, vychádzajúc z horeuvedeného, dospel rovnako ako súd prvého stupňa, k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.»

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú spôsobilé byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení   Exekučného poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom   za   neprípustnú,   pretože   je tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať. Fakultatívne exekučné konanie súd zastaví v súlade s už citovaným § 57 ods. 2 Exekučného poriadku aj v prípade, že to vyplýva z iného zákona. Aj bez návrhu súd exekučné konanie zastaví v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“) z dôvodu,   že   „rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom“.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1047/2004-50 z 21. októbra 2010 o zastavení exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   3   Er   1047/2004-19 z 8. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 152/2010-45 z 29. júla 2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   (sťažnosť   vedená   pôvodne   pod   sp.   zn. Rvp 1144/2011, pozn.).

Podľa   názoru   ústavného súdu   krajský   súd postupoval rovnako ústavne   súladným spôsobom, keď uznesením sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 1319/2008-21 z 23. septembra 2010 o zastavení exekučného konania v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že „neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči   dobrým   mravom   a výkon   práv   a povinností   z takejto   doložky   odporuje   dobrým mravom“ (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 1148/2011, pozn.).

Napokon ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 431/2005-18 z 18. mája 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 1211/2011, pozn.) v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa právnej   podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uzneseniami krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára   2011   a   č.   k.   16   CoE   264/2010-41   z   31.   januára   2011   k   porušeniu   práva sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ani jej   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl.   48   ústavy,   resp.   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2011-65 z 21. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 91/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 16 CoE 264/2010-41 z 31. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011