znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 220/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   policajného   orgánu   v trestnej   veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-BSI-2006, ako aj porušenia jeho základných práv podľa   čl. 17   ods.   2   a podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom dozorujúceho prokurátora v jeho trestnej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2007 doručená sťažnosť M. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa   čl.   50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom policajného orgánu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-BSI-2006, ako aj porušenie základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2 a podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   postupom dozorujúceho prokurátora v jeho trestnej veci. Sťažovateľ svoju sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2007.

Vo   svojich   podaniach   sťažovateľ   uviedol,   že 2.   októbra   2006   mu   bolo   doručené uznesenie Prezídia Policajného zboru Útvaru boja proti organizovanej kriminalite, odboru stred,   oddelenia   vyšetrovania   Banská   Bystrica,   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-11/BOK-S-2006 z 21. augusta 2006, ktorým bolo proti nemu vznesené obvinenie pre:

„- zločin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. sčasti dokonaný a sčasti spáchaný v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

- zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 ods. 4 písm. a) Trestného zákona.“

Sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta 4. októbra 2006 podal proti uvedenému uzneseniu   sťažnosť „... z   dvoch   zákonných   dôvodov   a   to:   a)   nesprávnosti   výrokov uznesenia   o   vznesení   obvinenia   a   c)   porušenia   ustanovení   o   konaní,   ktoré   uzneseniu predchádzalo, ak   toto   porušenie   mohlo   spôsobiť   nesprávnosť   výroku   uznesenia.   Podľa nášho právneho názoru sú v súčasnosti p. vyšetrovateľke predložené dôkazy a sú jej taktiež zrejmé   preukázateľné   skutočnosti, ktoré   neodôvodňujú   vedenie   trestného   stíhania a už vôbec   nie   stíhanie   p.   H.   ako obvineného.   Máme   za   to,   že   si   je   p. vyšetrovateľka vedomá   skutočností,   pre   ktoré   by   mala   trestné stíhanie   vo   všetkých   bodoch   obžaloby zastaviť, avšak do dnešného času tak zjavne účelovo neurobila“.

Podľa   sťažovateľa   sa   všetky   obvinenia   vznesené   proti   nemu   zakladajú   len   na skutočnosti, že konal na základe „tzv. falošnej plnej moci a teda údajne nemal oprávnenie vo veciach konať“. Vyšetrovateľka pritom podľa neho „z vlastnej iniciatívy“ považuje plnú moc sťažovateľa za falošnú bez toho, aby sa k danej otázke vyjadril znalec. Sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   navrhol počas   vyšetrovacieho   úkonu   - konfrontácie 9. marca 2007 - vykonanie znaleckého dokazovania a túto požiadavku vzniesol opätovne listom z 15. marca 2007. Odpoveď vyšetrovateľky bola sťažovateľovi doručená 29. marca 2007. Žiadosť v nej bola zamietnutá s tvrdením, že znalecké dokazovanie nie je možné z fotokópií listín vykonať. Podľa sťažovateľa mu týmto postupom vyšetrovateľky bola odňatá „možnosť uplatniť kľúčový a najzávažnejší dôkaz v trestnom konaní, ktorým by preukázal svoju nevinu“.

V dôsledku konania vyšetrovateľky sa sťažovateľ ako obvinený stal podľa neho „poškodeným na jeho základných právach a slobodách“.

Vzhľadom k uvedenému bol sťažovateľ nútený „využívať všetky zákonné prostriedky (opravné prostriedky   -   sťažnosť,   i   prostriedky   preskúmania   postupu   a   rozhodnutí vyšetrovateľky vo vyšetrovaní - zaslané na Okresnú prokuratúru Vranov n/T i na Úrad inšpekčnej služby Policajného zboru) na odvrátenie tohto protiprávneho stavu“.

Keďže podľa sťažovateľa stav porušovania jeho základných práv i naďalej pretrváva a „doterajšie   zákonné   prostriedky   zlyhávajú“, využil   svoje   právo   na   podanie   sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   bola   následne   podľa § 190 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) postúpená dozorujúcemu   prokurátorovi,   ktorý   sa   k nej   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nevyjadril.   Podľa   sťažovateľa   tým,   že   nie   je   riadne   vykonávaný   dozor   dozorujúcim prokurátorom,   dochádza   v predmetnom   konaní   ku vzniku   protiprávneho   stavu a porušovaniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a podľa čl. 46 ústavy.

Pri riadnom vykonávaní dozoru v tejto trestnej veci by podľa sťažovateľa dozorujúci prokurátor zistil „okrem skutočnosti vedenia trestného stíhania p. H. ako obvineného bez dôvodov ustanovených zákonom, aj porušenie základného práva - práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v čl. 50 ods. 3 Ústavy. Postupom vo vyšetrovaní mu bolo totiž znemožnené oboznámiť sa so spisovým materiálom, po tom čo bolo voči nemu vznesené obvinenie. Bola mu tým vedome odňatá možnosť adekvátne a kvalifikovane sa pripraviť na vyšetrovacie úkony - výsluchy svedkov, ktoré sa uskutočnili bez toho, aby mu bolo umožnené nahliadnutie do spisu. To všetko napriek našej žiadosti o nahliadnutie do spisu i napriek žiadosti o odloženie vykonania výsluchov. Je potrebné poznamenať, že vyšetrovací spis sa nachádza v Lučenci, pričom bydlisko obvineného je vo Vranove n/Topľou. Nahliadnutie bolo   umožnené   až   priamo   na   vyšetrovacom   úkone,   čo   zjavne   nie   je   dostatočný   čas potrebný na prípravu v prípade obhajoby“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   mu   okrem   už   uvedených   pochybení   orgánov   činných v trestnom   konaní   bolo   počas   prípravného   konania „odňaté   právo   oboznámiť   sa   po vznesení obvinenia so spisovým materiálom, čím bolo porušené jeho právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby. V dôsledku toho i právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, keď každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil: „že činnosťou vyšetrovateľky mgr. Ing. A. G. boli porušené základné práva fyzickej osoby p. M. H. deklarované čl. 17 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, a že nečinnosťou dozorujúceho prokurátora v trestnej veci ČVS: PPZ-11/BOK-BSI- 2006 boli porušené základné práva fyzickej osoby p. M. H. deklarované čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy... prikázal vyšetrovateľke Ing. G. v trestnej veci ČVS: PPZ-11/BOK-BSI-2006, aby vo veci nariadila znalecké dokazovanie ohľadne pravosti (falošnosti) z fotokópie plnej moci udelenej p. M. pánovi A. I. a z fotokópie plnej moci udelenej p. M. pánovi M. H., ktoré majú to isté číslo notárskeho overenia... zakázal pokračovať   dozorujúcemu   prokurátorovi   a vyšetrovateľke   Ing.   G. v porušovaní základných práv a slobôd.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

A. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného konania v jeho trestnej veci

Sťažovateľ   v konaní pred ústavným súdom   namietal porušenie svojich   práv   podľa čl. 17 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom policajného orgánu (vyšetrovateľky) v trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-11-BOK-S-2006,   ku   ktorému   malo dôjsť, tým že policajný orgán mal podľa neho v uvedenom konaní zistiť neodôvodnenosť jeho trestného stíhania a zastaviť ho, ďalej tým, že mu bola odňatá možnosť uplatniť podľa neho „kľúčový   a najzávažnejší“ dôkaz,   ako   aj   tým,   že   mu   podľa   jeho   tvrdenia   bolo znemožnené oboznámiť sa so spisovým materiálom po vznesení obvinenia proti nemu.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 a podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   dozorujúceho   prokurátora,   a to   vzhľadom   na „...nedostatočný výkon dozoru dozorujúceho prokurátora a jeho nečinnosť, ktoré spôsobujú i naďalej trvanie protiprávneho stavu, za ktorý považujeme stíhanie p. H. ako obvineného i napriek tomu,   že nikdy neexistovali   ani neexistujú   žiadne zákonné dôvody   pre   takého stíhanie“.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže... od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   konajúci   v trestnej   veci   sťažovateľa   po prípadnom podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu,   vrátane zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných   práv   a slobôd   pred   všeobecným   súdom,   a preto ústavný   súd   jeho   sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   orgánov činných v trestnom   konaní vo   fáze prípravného   konania v jeho trestnej veci

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom policajného orgánu a postupom okresnej prokuratúry v uvedenej trestnej   veci   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v ktorej   opakovane uviedol,   že   ústavné   súdnictvo   je   vybudované   predovšetkým   na   zásade   prieskumu   vecí právoplatne skončených. K veci samej ďalej uviedol, že v procese, ktorý prebieha, resp. bol iba začatý, možno i prípadné protiústavné procesné vady napraviť v rámci celého konania obvyklým   a zákonom   predvídateľným   spôsobom,   a to   predovšetkým   samotnými všeobecnými   súdmi.   Ingerenciu   ústavného   súdu   do   rozhodovania   orgánov   činných v trestnom   konaní   je   preto   v prípravnom   trestnom   konaní   potrebné   považovať,   azda s výnimkou úplne mimoriadnej situácie, za neprípustnú (m. m. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2007