znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 220/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2004   v senáte   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   J.   K.,   bytom   T.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 396/99 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo MUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 C 396/99   n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2004 doručená   sťažnosť   MUDr.   J.   K.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   tvrdil,   že postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   2   C   396/99   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru požaduje,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov a zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vykonal dokazovanie na základe obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 396/99, stanoviska okresného súdu a odpovede sťažovateľa na toto stanovisko.

Okresný súd vo vyjadrení uviedol:

„Žaloba žalobcu proti žalovaným M. F. a M. F. o ochranu vlastníckych práv bola tunajšiemu súdu doručená dňa 6. 4. 1999, kde k žalobe žalobca pripojil 5 príloh a žalobca, ktorý komunikuje v každom podaní jedine so mnou, dňa 20. 4. 1999 mi zaslal upozornenie, že trvá na námietke zaujatosti sudkyne JUDr. E. B.

Dňa 4. 5. 1999 JUDr. B. sa vo veci písomne vyjadrila a referátom z toho istého dňa bol spis odstúpený na rozhodnutie o námietke predpojatosti Krajskému súdu v Prešove, odkiaľ sa spis vrátil dňa 12. 10. 1999, kde uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 9. 9. 1999   č.   k.   3   Nc   65/1999-14   bolo   vyslovené,   že   JUDr.   B.   je   vylúčená   z prejednávania rozhodovania veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 2 C 396/99.

JUDr.   B.   referátom   zo   dňa   14.   10.   1999   spis   predložila   podľa   rozvrhu   práce podpredsedovi okresného súdu JUDr. J. K., ktorý dňa 25. 10. 1999 v zmysle 2 ods. 3, 9 vyhlášky č. 66/1992 Zb. pridelil vec na ďalšie konanie až do právoplatného vybavenia veci ako zákonnej sudkyni JUDr. V. P.

JUDr. V. P. uznesením zo dňa 8. 11. 1999 č. k. 2 C 396/99 vyzvala pod následkami zastavenia konania žalobcu, aby v lehote 25 dní od doručenia tohto uznesenia doplnil svoje podanie zo dňa 30. 3. 1999. Toto uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 15. 11. 1999. Žalobca dňa 29. 11. 1999 zaslal tunajšiemu súdu na základe vyššie uvedenej výzvy podanie spolu s prílohami a výzvou zo dňa 4. 1. 2000 zákonná sudkyňa JUDr. P. vyzvala žalobcu na zaplatenie poplatku za podaný návrh vo výške 500,- Sk v lehote 10 dní. Žalobca na výzvu súdu súdny poplatok uhradil dňa 2. 2. 2000.

Referátom zo dňa 10. 2. 2000 zákonná sudkyňa JUDr. P. zaslala žalobu žalobcu na vyjadrenie žalovaným s výzvou, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili k podanej žalobe žalobcom. Súdu došlo dňa 23. 2. 2000 vyjadrenie žalovaných k žalobe. Referátom zo dňa 13. 3. 2000 JUDr. P. zaslala stanovisko žalovaných žalobcovi k jeho žalobe. Žalobca dňa 17. 4. 2000 súdu oznámil,   že v týždni od 22.   5.   do 27.   5.   2000 bude mimo územia   SR,   preto bolo zákonnou sudkyňou JUDr. P. referátom zo dňa 26. 4. 2000 nariadené pojednávanie na deň 2. 6. 2000 s tým, že tohto pojednávania sa zúčastnili iba žalovaní s tým, že žalobca sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil,   a preto bolo pojednávanie za účelom jeho opätovného predvolania odročené na deň 4. 7. 2000, kde tento opätovne poukazujúc na časovo neurčenú dobu liečenia v SR, ako aj v zahraničí ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní. Z toho dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 25. 8. 2000. Na tomto pojednávaní žalobca MUDr. K. prehlásil, že na tunajší súd podal podanie dňa 23. 8. 2000, o čom súdu predložil kópiu tohto podania s podacou pečiatkou tunajšieho súdu, z ktorého vyplýva, že s týmto podaním predložil aj 9 príloh. Zákonnou sudkyňou JUDr. P. však bolo konštatované, že zrejme v dôsledku požiaru, ktorý zachvátil tunajší súd dňa 24. 8. 2000, kde sa písomnosť mohla nachádzať, sa v spise nenachádza. Žalobca po tomto predložil kópiu svojej   písomnosti   s tým,   že   prílohy,   ktoré   boli   súdu   predložené   predloží   dodatočne. Vzhľadom   k požiaru   a za   účelom   skompletizovania   potrebných   materiálov   bolo pojednávanie   odročené   na   deň   13.   10.   2000   s tým,   že   neskôr   po   sfunkčnení   civilnej kancelárie,   ktorú   ozaj   zachvátil   požiar,   sa   obhorené   podanie   žalobcu   ozaj   našlo,   bolo pripojené do spisu.

Pojednávanie odročené na deň 13. 10. 2000 bolo opätovne odročené na deň 3. 11. 2000, pretože tohto pojednávania sa nezúčastnil žalobca, ktorý tesne pred pojednávaním svoju   neúčasť   na   pojednávaní   ospravedlnil.   Žalovaní   súdu   zaslali   písomné   stanovisko k žalobe žalobcu. Pojednávanie zo dňa 3. 11. 2000 bolo opätovne odročené, pretože sa tohto nezúčastnili účastníci, a to ani žalobca, u ktorého doručenie nebolo preukázané, ako ani žalovaní, ktorí svoju neúčasť neospravedlnili. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 21. 11. 2000, avšak pojednávanie muselo byť opätovne odročené, pretože žalobca žiadal o odročenie pojednávania a tak bolo toto odročené na deň 22. 12. 2000. Žalobca však zaslal tunajšiemu súdu námietku zaujatosti dňa 13. 11. 2000 a tak bolo pojednávanie zo dňa 22. 12. 2000 odročené na neurčito za účelom predloženia spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o námietke zaujatosti Okresného súdu vo Vranove nad Topľou.

Po   vyjadrení   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   vo   Vranove   nad   Topľou   bol   spis referátom zo dňa 24. 1. 2001 predložený Krajskému súdu v Prešove, odkiaľ sa spis vrátil dňa 5. 3. 2001, kde bolo vyslovené, že zákonná sudkyňa JUDr. P., ďalej sudcovia JUDr. R. V., JUDr. J. K., nie sú vylúčení z prejednávania, rozhodovania v tejto veci, ostatní sudcovia tunajšieho   súdu   a to   tak   Prom.   práv.   J.   P.,   JUDr. M.   V.,   JUDr.   I.   M.,   boli   vylúčení z prejednávania,   rozhodovania veci   vedenej na   tunajšom   súde   pod sp.   zn.   2   C 396/99. Referátom   zo   dňa   12.   3.   2001   JUDr. P.   zaslala   toto   uznesenie   účastníkom   konania a referátom zo dňa 11. 4. 2001 nariadila pojednávanie vo veci na deň 18. 5. 2000, kde žalobca poukazujúc na ďalšie podania, ktoré doručil tunajšiemu súdu 17. 5. 2000, mimo iného uviedol, že súdu do 10 dní upresní petit žaloby s presným jeho znením t. j. uvedením, čoho   sa   vlastne   domáha   proti   žalovaným   podľa   ním   aktuálneho   stavu.   Preto   bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Po zaslaní podania žalobcom spolu s prílohami a doručeným tunajšiemu súdu 28. 5. 2001   zákonná   sudkyňa   JUDr.   P.   uznesením   zo   dňa   3.   7.   2001   č. k. 2 C 396/99-123 nepripustila   zmenu   návrhu,   avšak   napriek   poučeniu   súdom,   že   odvolanie   proti   tomuto uzneseniu nie je prípustné, dňa 20. 7. 2001 podal žalobca odvolanie, v dôsledku ktorého ako   je   to   zrejmé   z referátu   zo   dňa   13.   9.   2001   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu v Prešove.

Spis sa z Krajského súdu v Prešove vrátil 4. 2. 2002 a zákonná sudkyňa referátom zo dňa 6. 2. 2002 doručila uznesenie Krajského súdu v Prešove účastníkom. Žalobca však ešte v čase,   keď   bol   spis   na   Krajskom   súde   v Prešove,   zaslal   tunajšiemu   súdu   námietku predpojatosti zákonnej sudkyne JUDr. P., kde uvádza nové okolnosti a to tú skutočnosť, že jeho pani bola pedagógom JUDr. V. H. a preto sú dôvodné obavy, že by ako sudkyňa mohla vo veci objektívne a spravodlivo rozhodovať a súčasne uviedol opätovne svoje námietky zaujatosti celého Okresného súdu vo Vranove nad Topľou.

Vzhľadom k vyššie uvedenej skutočnosti a tejto novej okolnosti sa opätovne vo veci vyjadrili   všetci sudcovia tunajšieho súdu a Krajský súd v Prešove potom, čo mu bol spis predložený   na   rozhodnutie   o námietkach   predpojatosti,   uznesením   zo   dňa   26. 9.   2002 č. k. 1 Nc   67/02-146   vyslovil,   že   JUDr.   P.   je   vylúčená   z rozhodovania   a prejednávania vo veci 2 C 396/99 Okresného súdu vo Vranove nad Topľou s tým, že sudcovia JUDr. J. K., JUDr. M. N., JUDr. H. a Mgr. M. V. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 2 C 396/99.

Spis sa z Krajského súdu vrátil dňa 23. 10. 2002 a podľa rozvrhu práce poverením podpredsedu   Okresného   súdu   vo   Vranove   JUDr.   J.   K.   zo   dňa   23.   10.   2002   bola   vec pridelená na ďalšie konanie až do právoplatného vybavenia veci Mgr. M. V. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 30. 10. 2002 žalobca žiadal o priznanie oslobodenia od súdnych   poplatkov   a na   ustanovenie   zástupcu   v právnej   veci,   ako   invalidný   dôchodca v ZŤP-S. Z toho dôvodu zákonný sudca Mgr. V. referátom zo dňa 20. 11. 2002 jednak zaslal uznesenie   druhostupňového   súdu   účastníkom   a žalobcovi   aj   vzor   č.   6   –   potvrdenie o osobných,   majetkových   pomeroch,   ako   aj   za   účelom   zaslania   ďalších   dokladov potrebných na rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie oslobodenia od úhrady súdnych poplatkov.   Po   zaslaní   potrebných   materiálov   žalobcom   dňa   6.   12.   2002   tunajší   súd uznesením zo dňa 19. 2. 2002 č. k. 2 C 396/99-156 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho návrh na ustanovenie právneho zástupcu zamietol. Žalobca proti vyššie uvedenému uzneseniu dňa 13. 1. 2003 podal odvolanie a referátom zákonného sudcu Mgr. V. zo dňa 22. 1. 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove, odkiaľ, keďže žalobca vzniesol aj námietku predpojatosti Mgr. V., bol spis vrátený dňa 24. 3. 2003 a kde uznesením   zo   dňa   28.   2.   2003   č. k.   2   NcC   5/03-165   Krajský   súd   v Prešove   vyslovil, že Mgr. M.   V.   nie   je   vylúčený   z prejednávania,   rozhodovania   veci   vedenej   pod sp. zn. 2 C 396/99   a zrušil   žalobcom   napadnuté   uznesenie   o nepriznaní   oslobodenia   od súdnych   poplatkov   a zamietnutí   jeho   návrhu   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   uložiac tunajšiemu súdu dôslednejšie zisťovať pomery žalobcu, pričom je potrebné vychádzať nielen z predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   žalobcu   ale   zvážiť   aj   objektívnu potrebu väčšej ochrany záujmov žalobcu vzhľadom na povahu veci a jeho celkovú situáciu. Referátom   zákonného   sudcu   Mgr.   V.   bolo   zaslané   uznesenie   Krajského   súdu účastníkom s tým, že žalobca doplnil svoju žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov ako uviedol   odborným   lekárskym   nálezom,   ktorého   fotokópiu   zaslal,   podaním   došlým tunajšiemu súdu dňa 14. 4. 2003.

Uznesením zo dňa 7. 5. 2003 č. k. 2 C 396/99-173 bolo prerušené konanie v tejto veci do právoplatného skončenia vedeného na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou   pod sp. zn. 7 P 179/02 s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., keďže súd mal za to, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7 P 179/02, kde sa pojednáva o obmedzení spôsobilosti na právne úkony žalobcu, sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie   súdu,   pretože   to   môže   mať   vplyv   na   procesnú   spôsobilosť   MUDr.   K. vystupovať na strane žalobcu v tomto konaní.

Po   podaní   odvolania   žalobcom   proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu   v zákonom ustanovenej lehote referátom zákonného sudcu Mgr. M. V. zo dňa 23. 7. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove, ktorý uznesením zo dňa 17. 10. 2003 č. k. 2 Co 257/03-186 zrušil vyššie uvedené uznesenie a spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 7. 11.   2003.   Referátom   tajomníčky   senátu   zo   dňa   10.   11.   2003   bolo   vyššie   uvedené uznesenie zaslané účastníkom.

Keďže žalobca opätovne vzniesol námietku predpojatosti zákonného sudcu Mgr. M. V., ktorú adresoval Krajskému súdu v Prešove, zákonný sudca Mgr. V. sa vyjadril vo veci a spis zaslal na vyjadrenie o námietke predpojatosti Krajskému súdu v Prešove. Žalobca podal   námietku   predpojatosti   aj   proti   senátu   Krajského   súdu   v Prešove,   a preto rozhodnutím predsedu Krajského súdu JUDr. I. B. zo dňa 11. 2. 2004 č. k. 10 NcC 3/04 bola vec pridelená do senátu 9 NcC JUDr. R. T.

Krajský súd v Prešove po rozhodnutí zo dňa 24. 3. 2004 č. k. 10 NcC 3/04-201 vyslovil,   že Mgr.   M.   V.   nie je vylúčený z prejednávania,   rozhodovania veci vedenej na tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   2   C   396/99   a spis   vrátil   tunajšiemu   súdu   dňa   26. 4.   2004. Referátom tajomníčky senátu Mgr. M. V. zo dňa 13. 5. 2004 bolo vyššie uvedené uznesenie Krajského súdu v Prešove zaslané účastníkom.

Uznesením   zo   dňa   5.   8.   2004   č.   k.   2   C   396/99-204   bolo   rozhodnuté,   že navrhovateľovi   sa   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznáva   a jeho   žiadosť o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   sa   zamieta.   Žalobca   proti   vyššie   uvedenému uzneseniu dňa 10. 9. 2004 zaslal odvolanie, v dôsledku čoho bude spis potrebné predložiť na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Prešove.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že ide o pomerne skutkovú a právnu zložitosť sporu   už   aj   vzhľadom   k správaniu   sa   žalobcu   tak   v tomto,   ako   aj   v ďalších   značnom množstve podaných sporov, ktoré žalobca zasiela tak na tunajší súd, ako aj na ostatné štátne orgány, ako aj inštitúcie, v dôsledku čoho sa na tunajšom súde pod sp. zn. 7 P 179/02 vedie   konanie   o obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   žalobcu   s tým,   že   podania žalobcu sú často nezrozumiteľné, vzájomne si odporujúce a podľa môjho názoru vlastne už aj samotný žalobca stráca prehľad o svojich podaniach.“

Sťažovateľ na vyjadrenie okresného súdu zaujal stanovisko, podľa ktorého:

«...   nesúhlasí   s   vyjadrením   odporcu   pokiaľ   ide   o   jeho   charakteristiku   priebehu konania, predovšetkým pokiaľ ide o zbavovanie sa zodpovednosti odporcu za dĺžku konania presahujúcu 5 rokov bez meritórneho rozhodnutia vo veci samej.

Odporca vo svojom vyjadrení tvrdí, že prieťahy v konaní sp. zn. 2 C 396/99 spôsobil sťažovateľ   výlučne   on   svojím   konaním,   pretože   sa   nezúčastňoval   pojednávaní,   žiadal o odročovanie pojednávaní, vznášal rozličné námietky predpojatosti, podával odvolanie, čo má vplyv na dĺžku konania a z toho vyvodzuje, že tvrdenia uvádzané v sťažnosti ústavného súdu sa nezakladajú na pravde.

Odporca neuvádza, ktoré konkrétne tvrdenia uvedené v sťažnosti ústavnému súdu sa nezakladajú   na   pravde,   podľa   názoru   sťažovateľa,   takéto   tvrdenie   ani   označiť   nemôže, keďže obsah sťažnosti ústavnému súdu vychádza zo skutočností obsiahnutých a zistiteľných z predmetného súdneho spisu.

Považujem za potrebné pristaviť sa pri kritériách vo všeobecnosti ovplyvňujúcich dĺžku konania a ktorých interpretácia vo vzťahu k predmetnému konaniu obsiahnutá vo vyjadrení odporcu je nenáležitá.

Predovšetkým,   pokiaľ   ide   o právnu   a skutkovú   zložitosť   sporu,   nie   je   jasné z vyjadrenia odporcu, z čoho vyvodzuje „pomerne skutkovú a právnu zložitosť sporu“. Predmetom konania je ochrana vlastníckeho práva. Takéto konania sú štandardnou súčasťou agendy súdov. Nemožno teda hovoriť v žiadnom prípade o právnej zložitosti veci. Z čoho vyvodzuje odporca skutkovú zložitosť sporu,   tiež nie je jasné,   keďže sa vo veci vlastne doposiaľ ani len nezačalo vykonávať dokazovanie, z ktorého by bolo možné záver o takejto   skutkovej   zložitosti vyvodiť.   Preto   sťažovateľ   tvrdí,   že v predmetnej   veci   dĺžka konania nie je ovplyvnená právnou a skutkovou zložitosťou veci.

Odporca   kladie   vinu   za   dĺžku   konania   výlučne   sťažovateľovi   a to   ako   už   bolo uvedené, aj preto, že vznášal námietky predpojatosti a podával odvolania.

Táto   skutočnosť   by   mohla   byť   vyhodnotená   v neprospech   len   v prípade,   keby využívanie   spomínaných   procesných   práv,   ktoré   účastníkovi   dávajú   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   v skutočnosti   ich   zneužívaním.   Je   pravdou,   že sťažovateľ v konaní vznášal opakovane námietky zaujatosti.

Už   v sťažnosti   ústavného   súdu   sťažovateľ   poukázal   na   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   v znení   platnom   v čase   rozhodujúcom   pre   posúdenie   sťažovateľových podaní,   z ktorých vyplýva,   že existencia okolností,   pre ktoré je možné mať pochybnosti o nezaujatosti   sudcov   zo   zákona,   vylučuje   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   veci. Sťažovateľ môže tieto okolnosti len oznámiť a o tom, či v skutočnosti tieto okolnosti sú dané, sa rozhoduje postupom upraveným v Občianskom súdnom poriadku.

Sťažovateľ prvýkrát v predmetnom konaní vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr.   B.   a tá   aj   bola   vylúčená   z prejednávania   veci   rozhodnutím   odvolacieho   súdu. Znamená to teda, že v skutočnosti existovali okolnosti, ktoré zo zákona vylučovali JUDr. B. z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Túto   okolnosť   však   nemožno   pričítať   na   ťarchu sťažovateľovi a ani nemožno hodnotiť spomínaný postup sťažovateľa ako zneužívanie jeho práva. Odo dňa 25. 10. 1999 bola vec pridelená JUDr. V. P. a táto vo veci konala až do rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 9. 2002. V priebehu času, ktorý uplynul odo dňa 25. 10. 1999 do 26. 9. 2002 sa vec nachádzala aj na Krajskom súde v Prešove z dôvodu vznesenia námietky sudcov Okresného súdu vo Vranove nad Topľou. Pri tejto príležitosti   sa   vo   veci   vyjadrovala   aj   JUDr.   P.,   pričom   sa   vyjadrila   v tom   zmysle,   že neexistujú okolnosti, pre ktoré by bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Až po osobitne vznesenej námietke voči vo veci konajúcej sudkyni, táto sa vyjadrila v tom zmysle, že vzhľadom na to, že s mojou manželkou boli jej   rodičia v dlhodobom kolegionálnom vzťahu   a že   túto   aj   ona   sama   osobne   pozná,   by   mohli   vzniknúť   pochybnosti   o jej nezaujatosti   a preto   požiadala,   aby   vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   inému   sudcovi. O tejto skutočnosti, teda o skutočnosti, že je vylúčená z prejednávania veci, však vo veci konajúca sudkyňa nesporne vedela už v čase, keď jej bola vec pridelená, keď sa vyjadrovala v januári 2001 k otázke zaujatosti. Ako sťažovateľ uviedol už v sťažnosti, z dôvodu, že vec od 25. 10. 1999 do 26. 9. 2002 prejednávala vylúčená sudkyňa, považuje celé toto konanie za zbytočný prieťah v konaní a jeho dĺžku, ktorá prispela k celkovej dĺžke konania za takú, ktorú možno pričítať na vrub odporcu. Sťažovateľovi ako osobe bez právnického vzdelania totiž   nemožno   pričítať   na   ťarchu   skutočnosť,   že   uvedenú   námietku   nevzniesol   skôr. Povinnosťou   sudcu,   tak ako to   vyplýva z ustanovenia   § 15   ods.   1   O.   s.   p.,   je oznámiť predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, len čo sa o nich dozvie a to neodkladne. Sudca teda nemôže a nesmie čakať, či skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, namietne účastník, ale vychádzajúc zo zásady iura novit curia má postupovať spôsobom, ktorým mu zákon ukladá bez ohľadu na úkony účastníkovi.

Ako je zrejmé, námietka zaujatosti voči JUDr. P. rovnako, ako v predchádzajúcom prípade, nie je zneužívaním tohto procesného práva sťažovateľa.

Odporca pričíta na ťarchu sťažovateľovi aj to, že podával odvolanie. Podávanie   opravný   prostriedkov   je   jednou   zo   základných   záruk   spravodlivého súdneho konania. Je pravdou, že sťažovateľ podal v konaní aj odvolanie voči rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, ale obdobie, keď v tomto odvolaní rozhodoval Krajský súd v Prešove, zapadá do obdobia, v ktorom konala vo veci vylúčená sudkyňa. Preto nie je možné pričítať podanie tohto odvolania na ťarchu sťažovateľovi ako úkon, ktorým on prispel k prieťahom v konaní.

Dňa 23. 10. 2002 bola vec pridelená sudcovi Mgr. M. V. Tento urobil prvý úkon v predmetnej   veci   dňa   19.   12.   2002   –   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a návrh na ustanovenie právneho zástupcu, o čo požiadal sťažovateľ podaním zo dňa 30. 10. 2002, zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, pričom odvolací súd o tomto odvolaní rozhodol tak, že je dôvodné a zrušil napadnuté uznesenie. V odôvodnení tohto rozhodnutia vytkol súdu I. stupňa, že nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov   sťažovateľovi   z dôvodu,   že   ide   o svojvoľné   a zrejme   bezúspešné   uplatňovanie práva, pričom tým prejudikoval výsledok sporu a na takýto záver neexistujú v spise žiadne relevantné podklady. Je teda zrejmé, že čas, ktorý uplynul v konaní, od 23. 10. 2002 až do 28. 2. 2003, možno pričítať na ťarchu odporcu, keďže v tom čase bolo potrebné rozhodovať o odvolaní sťažovateľa voči vecne nesprávnemu rozhodnutiu odporcu.

Až do 7. 5. 2003 nekonal odporca vo veci a 7. 5. 2003 vydal uznesenie o prerušení konania   z dôvodu,   že   proti   sťažovateľovi   sa   vedie   na   Okresnom   súde   vo   Vranove   nad Topľou   konanie   o obmedzenie   spôsobilosti   na   práve   úkony.   Toto   uznesenie,   po   mojom odvolaní bolo znovu, ako nesprávne, teda nezákonné, zrušené odvolacím súdom.

V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje podotknúť, že vzhľadom na to, že takýmto spôsobom postupoval odporca aj v ďalších štyroch konaniach, ktoré sťažovateľ u odporcu vedie,   podal   z dôvodu   vážneho   zásahu   do   svojho   práva   na   ochranu   osobnosti   proti odporcovi návrh na začatie konania o ochranu osobnosti.

Odo   dňa   7.   5.   2003   až   doposiaľ   odporca   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci k meritórnemu   rozhodnutiu   veci,   teda   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa. Sťažovateľ považuje za nedôstojné v konaní pred ústavným súdom reagovať na invektívy obsiahnuté vo vyjadrení odporcu o tom, že ani nevie koľko konaní u odporcu vlastne má, že podáva sťažnosti na rôzne štátne orgány a podobné, obsiahnuté v tomto vyjadrení, pretože nemôžu mať ani tieto invektívy, ani reakcia sťažovateľa na ne nijaký vplyv na rozhodnutie ústavného   súdu.   Sťažovateľ   si   však   dovolí   len   poznamenať,   že   pri   takomto   spôsobe vyjadrovania odporcu na jeho adresu možno ťažko nechápať sťažovateľovo presvedčenie o zaujatosti odporcu voči nemu ako účastníkovi konania u odporcu vedeného. »

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu, a preto ústavný súd len poukazuje na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania, c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 396/99 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 6. apríla 1999 žalobu o ochranu vlastníckych práv. Z toho vyplýva, že sťažovateľ uplatnil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy v spore. Sporové konanie je druhom civilného procesu, v ktorom účastník konania, predovšetkým žalobca, je zodpovedný za zákonné začatie konania a splnenie všetkých procesných podmienok, ktoré sa vyžadujú na to, aby všeobecný súd v jeho veci konal a rozhodoval (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Súčasne je žalobca (aj protistojaci účastník, t. j. žalovaný) zodpovedný za svoje procesné úkony, ktoré uplatní, a to bez ohľadu na to, že ide o dovolené procesné úkony, prípadne o úkony, ktoré Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) predvída. Táto   zodpovednosť   zahŕňa   v sebe   aj   zodpovednosť   za   to,   že   sa   dovolenými   alebo predvídanými   procesnými   úkonmi   spor   spomalí   alebo   sa   nerozvinie   celá   štruktúra procesných vzťahov vedúca k odstráneniu právnej neistoty v konaní.

Z priebehu doterajšieho konania vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca najprv spomalil konanie tým, že nezaplatil súdny poplatok, ktorý je v spore o ochranu vlastníckych práv splatný   podaním   žaloby   [§   5   ods.   1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov], ale až 2. februára 2000.

V roku 2000 sa sťažovateľ nezúčastnil piatich nariadených pojednávaní (v sporovom konaní, ak sa skúma porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, nerozhoduje   dôvod)   a   13.   novembra   2000   namietol   zaujatosť   okresného   súdu.   Táto námietka voči všetkým sudcom nebola úspešná.

V roku 2001 sťažovateľ doručil deň pred nariadeným pojednávaním (18. mája 2001) podanie, ktorým zmaril toto pojednávanie, pretože oznámil zmenu žaloby. Zmena žaloby nebola pripustená a napriek tomu, že proti takému uzneseniu nie je prípustné odvolanie, sťažovateľ odvolanie podal, ktoré bolo Krajským súdom v Prešove odmietnuté. Vzápätí sťažovateľ   podal   novú   námietku   zaujatosti   proti   celému   súdu,   avšak   opätovne   nemal úspech, pretože bola vylúčená len zákonná sudkyňa.

Ani   ďalšie   úkony   sťažovateľa   nesmerovali   k   tomu,   aby   sa   vo   veci   konalo a rozhodovalo   o navrhovanom   petite   na   poskytnutie   súdnej   ochrany.   Až   v   roku   2002 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o tomto návrhu sa koná v podstate dosiaľ (medzitým ešte sťažovateľ opäť namietol zákonného sudcu).

Ústavný súd uvádzajúc len základnú charakteristiku doterajšieho priebehu konania pred   okresným   súdom   zastáva   názor,   že   sťažovateľ   uplatnil   základné   právo   na   súdnu ochranu, ale bez toho, aby akceptoval svoju zodpovednosť za vedenie sporu a splnenie procesných   podmienok,   najmä   zaplatenia   súdneho   poplatku.   Vyplýva   to   aj   z jeho procesných úkonov, ktoré sa nesústredene venovali len otázkam subjektívneho nazerania na nestrannosť okresného súdu ako celok, a aj z toho, že ešte ani v máji 2001 sťažovateľ nemal jasnú   predstavu   o   akú   ochranu   vlastníckych   práv   žiada   (zmena   žaloby).   Jeho neakceptovateľný postoj potvrdzuje aj odročovanie nariadených pojednávaní.

V tejto spojitosti ústavný súd nevzal do úvahy vyjadrenie sťažovateľa z 20. októbra 2004, ktoré sa nevenovalo tomu, že sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovené predpoklady na poskytnutie súdnej ochrany (zaplatenie súdneho poplatku), menil žalobu dva roky po jej podaní, nezúčastňoval sa pojednávaní a namietal zaujatosť celého okresného súdu, a nie sudcu, pri ktorom by bolo možné rozhodovať bez predloženia veci nadriadenému súdu. Tvrdenie,   že   podávanie   odvolania   je   právom   sťažovateľa   (strana   3   posledný   odsek vyjadrenia),   by   obstálo   len   vtedy,   ak   by   zákon   neobsahoval   normu,   ktorá   nepripúšťa odvolanie proti nepripusteniu zmeny žaloby [§ 202 ods. 3 písm. f) OSP].

Vzhľadom na takto zistený priebeh sporu, v ktorom sťažovateľ namieta porušenie základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   vyjadruje presvedčenie, že zbytočné prieťahy by mali byť len výsledkom takého postupu všeobecného súdu,   ktorý   nebol   negatívne   ovplyvnený   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   zistil   v   prípade sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   doterajšie   trvanie   skúmaného   sporu   je dôsledkom neunesenia zodpovednosti sťažovateľa za ústavné a zákonné začatie a vedenie konania (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), a preto napriek času, ktorý uplynul od podania žaloby   (apríl   1999),   nie   je   dôvod   konštatovať,   že   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľa.

Preto ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 396/99 nebolo porušené.