znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 220/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 o sťažnosti Ing. I. L., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., Advokátska kancelária,   B.,   ktorou   namietol   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivý   proces   a princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava, a jeho uznesením sp. zn. ČVS: VKE 15/30-1999 z 29. apríla 2003 v spojení s uznesením sp. zn. ČVS: VKE 15/30-1999 z 22. mája 2003, za účasti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava, po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť Ing. I. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2003 doručená sťažnosť Ing. I. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietol porušenie jeho práva na spravodlivý   proces   a princípu   prezumpcie   neviny podľa   čl.   6   ods.   1   a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   justičnej   polície   Policajného   zboru,   odboru vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   Bratislava   (ďalej   len   „ministerstvo vnútra“)   a jeho   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   VKE   15/30-1999   z 29.   apríla   2003   v spojení s uznesením sp. zn. ČVS: VKE 15/30-1999 z 22. mája 2003.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Ministerstvo vnútra SR, Sekcia justičnej polície PZ, Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti v Bratislave postupom vyšetrovateľa kpt. Ing. J. Š. a plk. JUDr. J. Š., po obvinení a zadržaní Ing. I. L., B., porušila jeho práva na spravodlivý proces a práva prezumpcie neviny a to v čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a v čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   ČSV:   VKE   15/30-1999 zo dňa 29. 4. 2003 a uznesením ČVS: VKE 15/30 zo dňa 22. 5. 2003 a tieto uznesenia sa zrušujú.

Ministerstvu vnútra SR, Sekcii justičnej polície PZ, Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej   trestnej   činnosti   v Bratislave   sa   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   základného práva na spravodlivý proces a prezumpciu neviny Ing. I. L., B.“

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   o.   i.   opísal   skutkový   stav   a dôvody,   o ktoré opiera svoju sťažnosť, uvádzajúc, že:

„Uznesením vyšetrovateľa Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností (teraz Sekcie justičnej polície) PZ   v Bratislave bolo dňa 24. 2. 2000 pod ČVS: VKE-15/30-1999 podľa § 160 ods.   1 Trestného   poriadku   začaté   trestné   stíhanie   a podľa   §   163   ods.   1   Trestného   poriadku vznesené obvinenie I. L. za trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) ods. 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom nadržovania podľa § 166 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v citovanom uznesení.

S odvolaním   sa   na   pripojenú   fotokópiu   článku   uverejneného   6.   decembra   2002 v denníku S. sťažovateľ tvrdí, že „Minister vnútra SR V. P. inicioval voči mne živelnú mediálnu kampaň tlačovou konferenciou, ktorú zvolal špeciálne k môjmu zadržaniu dňa 5. 12. 2002, ktorá odznela vo všetkých médiách so súčasným vyjadrení sa vyšetrovateľa MV SR kpt. Š. k môjmu zadržaniu“.

Ďalej sťažovateľ uvádza: «Vyšetrovateľ MV SR, Sekcie justičnej polície PZ kpt. Ing. Š. a plk. JUDr. J. Š. po mojom výsluchu a zadržaní pokračovali v tejto živelnej mediálnej kampani v rozpore s § 2 ods. 2 Tr. por., § 8a Tr. por. a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru vo vzťahu k mojej osobe s úmyslom presvedčiť verejnosť o mojej údajnej vine a súčasne ovplyvňovať aj sudcov odvolacieho súdu, ktorí mali o mojej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodovať.

Postup   verejného   činiteľa   –   vyšetrovateľa   kpt.   Ing.   J.   Š.   bol zjavným   porušením práva na spravodlivý proces a práva na prezumpciu neviny. Totižto dodržiavanie zásady prezumpcie   neviny   je   neoddeliteľnou   súčasťou   spravodlivého   procesu.   Kpt.   Ing.   Š.   tak urobil poskytnutím rozhovoru pre denník S., ktorý bol publikovaný dňa 10. 12. 2002 pod názvom „Vyšetrovateľ: L. advokáti boli prekvapení“.»

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že «Do   tejto   živelnej   mediálnej   kampane   sa zapojil aj plk. JUDr. J. Š., ako zástupca šéfa vyšetrovateľov SR a to rozhovorom pre denník S.,   ktorý   bol   uverejnený   dňa   24.   2.   2003   pod   názvom   „Š.:   Na   najvýznamnejší   prípad čakám“.   V rozhovore   na   otázky   v tejto   časti   rozhovoru,   ako   aj   v časti   Z.   sú   uvedené skutočnosti, ktoré porušujú zásadu prezumpcie neviny, pretože v odpovediach týkajúcich sa osoby sťažovateľa sa u verejnosti navodzuje dojem o vine sťažovateľa, pričom rozhovor je nesporne v rozpore s § 8a Tr. por. a jeho cieľom je vyvolať u verejnosti nevraživosť voči osobe sťažovateľa a presvedčiť verejnosť o jeho vine».

Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje, že „Vyšetrovateľ MV SR kpt. Ing. J. Š. a plk. JUDr. J. Š. ako verejní činitelia a úradné osoby porušili moje práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru...“.

Na podporu argumentácie tohto záveru sťažovateľ cituje niektoré pasáže z článku uverejneného v denníku S. 24. februára 2003 (ide o rozhovor s plk. JUDr. J. Š.), ktorého fotokópia,   ako   aj   fotokópia   článku   uverejneného   v denníku   S.   10.   decembra   2002   sú prílohou jeho sťažnosti.

Sťažovateľ považuje na nesporné, „...že zo strany príslušných verejných činiteľov došlo   k takému   zaobchádzaniu   voči   mne   a takým   spôsobom,   aby   sa   nadobudol   dojem, že som spáchal trestný čin, čo robili sústavne ešte pred rozhodovaním súdov. Rozhodne ich postup je v rozpore s § 8a Tr. por., kde je priamo zakotvená zásada prezumpcie neviny, ale aj s čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru.

Krajský súd v Bratislave o mojej sťažnosti proti uvaleniu väzby rozhodoval dňa 14. 1. 2003, t. j. pred týmito útokmi verejných činiteľov na moju osobu, ktoré boli publikované v médiách tak, ako som uviedol“.

Vo   vzťahu   k postupu   menovaných   vyšetrovateľov   argumentuje   sťažovateľ   tým, „...že sa o mojej osobe a mojom prípade vyjadrovali verejne a poskytovali rozhovory pre médiá spôsobom, ktorý mal vzbudiť u verejnosti dojem mojej viny a že sa tak vyjadrovali ešte   pred   rozhodnutím   súdov,   porušili   namietané   moje   práva   na   prezumpciu   neviny. Tvrdím, že takýmto postupom sledovali to, aby presvedčili verejnosť o mojej vine a aby ovplyvnili odvolací súd, ktorý mal rozhodovať o mojej sťažnosti proti uzneseniu o mojom vzatí do väzby.

Svojím postupom odporca porušil aj zásady spravodlivého procesu. Treba uviesť, že   zásada   spravodlivosti   sa   vzťahuje   na   celé   konanie,   vrátane   prípravného   konania a nemožno hovoriť o spravodlivom procese vtedy, ak verejný činiteľ – vyšetrovateľ a vysoký policajný dôstojník ako úradné osoby porušujú zásadu prezumpcie neviny, ktorá je súčasťou spravodlivého procesu.

Za spravodlivé možno považovať len to, čo je v súlade so zákonom a čo zákonu neodporuje.   Nesporne   postup   odporcov   je   v rozpore   s   §   8a   Tr.   por.,   čl.   6   ods.   1,   2 Dohovoru a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR“.

Podľa   sťažovateľa   existovala   u neho   jediná   možnosť   obrany   proti   postupom porušovania   prezumpcie   neviny   priznanej Trestným   poriadkom   a touto   možnosťou   bolo vznesenie námietky zaujatosti voči vyšetrovateľovi, ako aj celej sekcii vyšetrovania, odboru obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Preto „...podal námietku zaujatosti voči vyšetrovateľovi kpt. J. Š. a námietku zaujatosti voči celej Sekcii vyšetrovania Odboru obzvlášť závažnej trestnej činnosti MV SR, ktorú riadi plk. JUDr. J. Š., a to podaním zo dňa 25. 3. 2003, ktoré podanie bolo osobne doručené dňa 26. 3. 2003 MV SR“.

O námietke sťažovateľa „Vyšetrovateľ uznesením Sekcie justičnej polície PZ MV SR, Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti zo dňa 24. 9. 2003 ČVS: VKE 15/30/1999 rozhodol, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol v námietke zaujatosti voči jeho osobe, t. j. že sa zapojil do organizovanej živelnej mediálnej kampane voči jeho osobe, nepovažuje za dôvody zaujatosti a odvolal sa v tomto uznesení na § 8a ods. 1 Tr. por. a teda výroky na adresu sťažovateľa v sťažnosti uvedené, ktoré uviedol v rozhovore pre denník S. považoval za také, ktoré sú v súlade s § 8a ods. 1 Tr. por. Teda, že išlo o informácie verejnosti v súlade s trestným poriadkom.

Sťažovateľ s odôvodnením uvedeného uznesenia nesúhlasil preto, že podľa neho sa vyšetrovateľ nevysporiadal   s celou jeho námietkou v zmysle obsahu podania z 3.   marca 2003, a tiež z toho dôvodu, že uznesenie vyšetrovateľa považoval za nezákonné, a podal voči nemu 7. mája 2003 sťažnosť.

Ministerstvo   vnútra   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   VKE   15/30-1999   z   22.   mája   2003 sťažnosť sťažovateľa proti vyššie označenému uzneseniu zamietlo.

S poukazom   na   to   sťažovateľ   uvádza,   že   vyčerpal „...všetky   možné   dostupné prostriedky ochrany svojich práv v trestnom konaní, pričom uznesenie ČVS: VKE 15/30- 1999 zo dňa 22. 5. 2003 je konečné a už ho nie je možné napadnúť žiadnym opravným prostriedkom“.

Pokiaľ ide o dodržanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľ uvádza, že začiatok jej plynutia sa počíta od doručenia rozhodnutia – uznesenia sp. zn. ČVS: VKE 15/30-1999 z 22. mája 2003.

V súvislosti s tým sťažovateľ poznamenáva, že „Právoplatnosť uznesenia zo dňa 22. 5. 2003 vyplýva z ust. § 140 ods. 1 písm. a) Tr. por. a z toho dôvodu sa na takéto uznesenie   nevyznačuje   doložka   právoplatnosti,   keďže   právoplatnosť   vyplýva   priamo z trestného poriadku“.

V závere   sťažovateľ   uvádza,   že „...vzhľadom   na   popísaný   skutkový   stav   v tejto sťažnosti, napáda uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 29. 4. 2003 ČVS: VKE 15/30-1999, ako aj uznesenie ČVS: VKE 15/30-1999 zo dňa 22. 5. 2003 a domáha sa ich zrušenia“, a zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol v intenciách výrokov, ktorých vyslovenia sa v konaní pred ním svojou sťažnosťou domáha.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podrobnejšie podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona o ústavnom súde.

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   ustanovených   v citovaných   ustanoveniach   zákona   o ústavnom   súde   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že namietané postupy a právoplatné rozhodnutia ministerstva vnútra vyúsťujúce do záverov sťažovateľa o porušení jeho práv tvoria v prekúmavanej veci (aj   s prihliadnutím   na   obsah   sťažnosti)   jeden   celok,   a preto   ich   treba   posudzovať a vyhodnocovať komplexne.

Z ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno, pokiaľ ide o rozhodnutie, podať v lehote dvoch mesiacov od   jeho   právoplatnosti.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   malo v danom prípade dôjsť napadnutými uzneseniami ministerstva vnútra, pričom rozhodnutie o poslednom opravnom prostriedku (uznesenie sp. zn. ČVS: VKE 15/30-1999 z 22. mája 2003) nadobudlo v súlade s § 140 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku právoplatnosť v deň jeho vydania. Sťažovateľovi bolo toto uznesenie doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu 27. mája 2003. Sťažovateľ od uvedeného dátumu vedel, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2003. Prihliadajúc na túto kogentnú lehotu, v ktorej je nutné podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd zistil, že sťažnosť bola v danom   prípade   podaná   tretí   deň   po   jej   uplynutí.   Ústavný   súd   v spojitosti   s tým poznamenáva, že sťažovateľ mal od 27. mája 2003 (deň doručenia uznesenia ministerstva vnútra sp. zn. ČVS: VKE 15/30-1999 z 22. mája 2003) k dispozícii dostatočný čas na to, aby   dodržal   zákonom   ustanovenú   dvojmesačnú   lehotu   na   podanie   sťažnosti   počítanú od právoplatnosti rozhodnutia. Z týchto dôvodov nie je možné prijať názor sťažovateľa, že lehotu na podanie sťažnosti počítal od doručenia druhostupňového rozhodnutia, pretože takéto počítanie lehoty by sa uplatnilo len vtedy, ak by napádané uznesenie nadobúdalo právoplatnosť dňom doručenia, avšak v danom prípade tomu tak nie je.

Poukazujúc na uvedené závery o oneskorenosti podania sťažnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju odmietol ako podanú oneskorene.

Oneskorenosť sťažnosti však nie je jediným dôvodom na jej odmietnutie už pri jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil aj to, že sťažnosť nie je prípustná (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že podaním opravného prostriedku proti uzneseniu porušovateľa jeho základných práv sp. zn. ČSV: VKE 15/30-1999 z 29. apríla 2003 vyčerpal všetky možné dostupné prostriedky ochrany jeho práv v trestnom konaní. Tento názor sťažovateľa nie je v súlade s platným právnym poriadkom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   17   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“)   vykonáva   prokurátor   svoju   pôsobnosť   v trestnom   konaní   v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi. Podľa odseku 2 písm. a) tohto zákonného ustanovenia prokurátor vykonáva najmä dozor nad zachovávaním zákonnosti v trestnom konaní.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

V zmysle   druhého   odseku   tohto   zákonného   ustanovenia   sa   podnetom   rozumie písomná   alebo   ústna   žiadosť,   návrh   alebo iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä   aby   podal   návrh   na   začatie   konania   pred   súdom   alebo   opravný   prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania podľa § 157 až 159 a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Oprávnenia prokurátora pri výkone tohto dozoru sú taxatívne vymedzené v druhom odseku tohto zákonného ustanovenia.

Podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre je podľa názoru ústavného súdu právnym prostriedkom, ktorý tento zákon v nadväznosti na citované ustanovenia Trestného poriadku poskytuje obvineným na ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Použitie tohto právneho prostriedku je v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a aj   podmienkou   konania   vo   veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Judikatúra   ústavného   súdu   sa   napokon   ustálila   na   názore   (napr.   IV.   ÚS   80/03), že účinným prostriedkom ochrany namietaného porušenia základných práv je dokonca aj opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora zaoberať sa ním, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

V danom prípade sťažovateľ tieto prostriedky ochrany jeho práv v trestnom konaní nevyužil napriek tomu, že skutkové okolnosti, ktorými odôvodnil porušenie označených základných   práv   by   bol   oprávnený   a povinný   preskúmať   prokurátor   podľa   citovaných zákonov. Prokurátor je nesporne oprávnený preskúmať postupy vyšetrovateľov a vyvodiť z nich, ak sa preukáže porušovanie aj ústavnoprocesných princípov, aj zákonné dôsledky. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a otváral   by   možnosť obchádzať zákonné povinnosti a oprávnenia prokuratúry v trestnom predsúdnom konaní.

Preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť nie je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv sťažovateľa prípustná a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol aj z tohto legálneho dôvodu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšou časťou návrhu na   rozhodnutie,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   zakázať   pokračovanie   v porušovaní   jeho základného práva na spravodlivý proces a prezumpciu neviny, ako aj ďalším uplatneným návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003