znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   Š...,   t.   č. vo   výkone   trestu,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 13 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Sžz/4/2011   z 29.   septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2011 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa čl. 6   ods. 1   a 13   v spojení   s čl. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   5 Sžz/4/2011   z 29.   septembra   2011   (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti.

Sťažovateľ ako právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý v súčasnosti vykonáva, podal proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“) a Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „žalovaný v 2. rade“) sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Podľa sťažovateľa   ním   označení   žalovaní   internými   rozkazmi,   najmä   rozkazom   Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 3/2007 o prijímaní a odosielaní balíkov vo výkone   väzby   a výkone   trestu   odňatia   slobody,   nariadili   absolútny   zákaz   prístupu odsúdených   k erotickým   a pornografickým   periodikám,   časopisom   a knižným   titulom. Sťažovateľ sa sťažoval aj na nemožnosť prístupu na internet pre odsúdených. V konaní o sťažnosti   č. GR   ZVJS-SŤ-223/12-09   a v následnom   konaní   o sťažnosti   proti   vybaveniu predchádzajúcej   sťažnosti   č. 21308/2011/14   nebol   podľa   sťažovateľa   odstránený protiprávny zásah.

Najvyššiemu súdu bol 29. júla 2011 doručený návrh sťažovateľa na začatie konania o ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   a to   proti   žalovaným v 1. a 2. rade.   Sťažovateľ   uviedol,   že   za   zásahy   odporcov   považuje „zásadné procesnoprávne   a hmotnoprávne   vady   konania   o sťažnosti   č. GR   ZVJS-SŤ-223/12-09 a konania o sťažnosti proti vybaveniu predchádzajúcej sťažnosti č. 21308/2011/14, ktorým predmetom boli... namietané nezákonné zásahy, pričom mali za negatívny následok vecnú nesprávnosť   výsledkov   prešetrovania   predmetných   sťažností,   či   je   vo   svojej   podstate protiprávny zásah do namietaných... práv... K procesným vadám namietam neobjektívnosť, nedostatočne   zistený   skutkový   a právny   stav   a najmä   nedodržanie   procesných   lehôt a postupov pri vybavení sťažnosti.“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžz/4/20111 z 29. júla 2011 vyzval sťažovateľa, aby neúplné podanie opravil a doplnil, aby konkrétne opísal rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera   svoj   návrh,   špecifikoval,   v   čom   vidí   nezákonný   zásah   (okrem   nespokojnosti   so spôsobom vybavenia sťažnosti), a aby predložil alebo aspoň označil dôkazy na podporu svojich   tvrdení   a   uviedol,   aké   prostriedky   vyčerpal   na   odvrátenie   nezákonného   zásahu vrátane   predloženia,   resp.   označenia   dôkazov   (sťažnosť   a   jej   vybavenie   Inšpekciou Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže), a tiež, aby preukázal, že tieto prostriedky   na   odvrátenie   nezákonného   zásahu   využil   bezvýsledne,   a   takto   doplnený a opravený   návrh   vlastnoručne   podpísaný   zaslal   na   adresu   najvyššieho   súdu   v   dvoch vyhotoveniach, keďže bez zákonom ustanovených náležitostí návrhu nemožno vec meritórne prerokovať   a   rozhodnúť.   Zároveň   bol   sťažovateľ   poučený,   že   ak   podľa   pokynov   súdu v určenej   lehote   svoje   podanie   neopraví   a nedoplní,   najvyšší   súd   podľa   § 250d   ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 250v ods. 8 OSP konanie zastaví.

V podaní   z   22.   augusta   2011   zaslanom   najvyššiemu   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že podľa jeho názoru pôvodný návrh obsahuje všetky potrebné náležitosti vrátane príloh, že označil aj sporný rozkaz žalovaného v 2. rade č. 3/2007 a relevantné administratívne spisy o sťažnosti a že z jeho návrhu vyplýva aj využitie všetkých prostriedkov nápravy; poukázal pritom na to, že sa nestotožňuje s reštriktívnym výkladom súdu, pokiaľ ide o interpretáciu pojmu nezákonný, protiústavný, resp. protiprávny zásah.

Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že „konanie v časti o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   proti   odporcovi   v   1. rade   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zastavuje. V časti o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy proti odporcovi v 2. rade Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže postupuje vec Krajskému súdu v Bratislave.“.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   v spojení   s čl. 1   dohovoru.   Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu bol ustanovený právny zástupca na konanie pred ústavným súdom a aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa výrokom napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   žalovanému   v 1. rade   – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

Napadnutým   uznesením   najvyšší   súd   konanie   v časti   výroku   proti   žalovanému v 1. rade – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, zastavil.

Ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ide vo svojej podstate o nemeritórne rozhodnutie súdu, ktoré v okolnostiach daného prípadu nezakladá prekážku res iudicata. Podľa názoru ústavného súdu takto ukončené konanie   nemožno   považovať   za   vec   vyriešenú   s   konečnou   platnosťou.   Ústavný   súd výnimočne rozhodol o prípustnosti sťažnosti aj proti nemeritórnym rozhodnutiam (okrem už uvedených rozhodnutí pozri aj I. ÚS 37/95, II. ÚS 27/98). Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä časové obmedzenie možnosti sťažovateľa podať žalobu v rámci správneho súdnictva podľa § 250v ods. 3 druhej vety OSP, ktoré by sťažovateľovi znemožnili znovu postupovať proti konkrétnemu zásahu správneho orgánu, ústavný súd neodmietol sťažnosť vo   vzťahu   k tejto   časti   výroku   napadnutého   uznesenia   pre   nedostatok   právomoci a preskúmal, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené   súdne   rozhodnutie,   absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojitosti s čl. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa sťažovateľa malo k zásahu do jeho základných práv a slobôd dôjsť extrémne formalistickým a reštriktívnym výkladom a aplikáciou § 250v ods. 1 OSP najvyšším súdom, konkrétne nesprávnym výkladom pojmu „zásah“, resp. „nezákonný zásah orgánu verejnej správy“.   Podstata   zásahu   podľa   sťažovateľa   spočívala   v „hmotnoprávnych a procesnoprávnych   vadách   v konaní   o sťažnosti   a v konaní   o sťažnosti   proti   vybaveniu predchádzajúcej   sťažnosti   podľa   zákona   č. 9/2010   Z. z.   o sťažnostiach...“.   Podľa sťažovateľa «V   danej   veci   porušovateľ   odmietol   vec   meritórne   preskúmať   a rozhodnúť s odôvodnením,   že   namietaný   protizákonný   postup   žalovaných,   in   concreto   protiprávny procesný   postup   a protiprávny   vecne   nesprávny   výsledok   sťažnostných   konaní,   nemôžu vôbec   znamenať,   resp.   predstavovať   „zásah“   ako   úkon   žalovaných   priamo   vykonaný a zameraný proti sťažovateľovi.».

Najvyšší   súd   odôvodnil   časť   uznesenia   o zastavení   konania   neodstránením nedostatkov   návrhu   sťažovateľa.   Podľa   najvyššieho   súdu: «Keďže   podanie   v   tejto   veci smerujúce   proti   odporcom   1. Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky a 2. Generálnemu   riaditeľstvu   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže,   nemalo   zákonom predpísané   náležitosti   v   zmysle   § 42   ods. 3   a   § 249   ods. 2   v   spojení   s   § 250v   ods. 8 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   bol   navrhovateľ   uznesením   sp. zn. 5 Sžz/4/2011 z 29. júla 2011 vyzvaný, aby neúplné podanie opravil a doplnil. Najvyšší súd... týmto   uznesením   uložil   navrhovateľovi,   aby   konkrétne   opísal   rozhodujúce   skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh, uviedol konkrétne, v čom vidí nezákonný zásah osobitne odporcu v 1. rade (okrem nespokojnosti navrhovateľa so spôsobom vybavenia sťažnosti) a osobitne odporcu v 2. rade (nestačí všeobecne poukázať na porušovanie základných práv, musí ísť o konkrétny autoritatívny úkon), predložil alebo aspoň označil dôkazy na podporu svojich tvrdení (odkaz na článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nepostačujúci),   uviedol,   aké   prostriedky   vyčerpal   na   odvrátenie   nezákonného   zásahu včítane   predloženia,   resp.   označenia   dôkazov   (sťažnosť   a   jej   vybavenie   Inšpekciou Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže),   a   že   tieto   prostriedky na odvrátenie nezákonného zásahu použil bezvýsledne a takto doplnený a opravený návrh vlastnoručne podpísaný zaslal na adresu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dvoch vyhotoveniach,   nakoľko   bez   zákonom   stanovených   náležitostí   návrhu   nie   je   možné   vec meritórne prejednať a rozhodnúť. Zároveň bol navrhovateľ poučený, že ak podľa pokynov súdu v stanovenej lehote svoje podanie neopraví a nedoplní, najvyšší súd podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP konanie zastaví.»

Najvyšší súd v napadnutom uznesení po objasnení významu správneho súdnictva a ochrany pred nezákonným zásahom verejnej správy ďalej uviedol:

„Vychádzajúc z obsahu návrhu a citovaných zákonných ustanovení a zásad neboli v danom prípade splnené zákonné podmienky k poskytnutiu ochrany z dôvodu nedostatku podmienky povahy konania predstavujúcej zásah, keďže v konaní odporcu v 1. rade, ako ho popísal   navrhovateľ   (nespokojnosť   so   spôsobom   vybavenia   sťažnosti   týkajúcej   sa napadnutia rozkazu odporcu v 2. rade č. 3/2007 o prijímaní a odosielaní balíkov vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody), nemožno vidieť zásah odporcu v 1. rade ako úkon ním   priamo   vykonaný   a   zameraný   proti   navrhovateľovi.   Za   nedovolený   zásah   možno považovať len konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Pri tejto úprave najvyšší súd dospel k záveru, že podmienky poskytnutia ochrany podľa piatej hlavy piatej časti OSP neboli splnené a navrhovateľ na výzvu súdu na opravu a doplnenie návrhu o konkrétne zhora uvedené náležitosti reagoval iba zotrvaním na obsahu svojho pôvodného podania, avšak návrh o skutočnosti k poskytnutiu ochrany z dôvodu nezákonného zásahu orgánu verejnej správy tak, ako mu to najvyšší súd uložil, nedoplnil.

Za   týchto   okolností   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   vecne príslušnému   na   konanie   vo   veci   proti   odporcovi   v   1. rade   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (§ 246   ods. 2   písm.   b/   OSP)   po   jej   prejednaní   bez   nariadenia pojednávania (250v ods. 8 OSP a § 250d ods. 3 prvá časť vety prvej OSP) neostalo iné ako podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP, ako aj s prihliadnutím na § 250v ods. 6 OSP konanie zastaviť z dôvodu, že navrhovateľ neodstránil vady návrhu, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu.“

Podľa   § 250d   ods. 3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2)...

Podľa § 250v ods. 6 OSP súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa § 250v ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že pre rozhodnutie najvyššieho súdu bolo   podstatné posúdenie návrhu na začatie konania a neodstránenie jeho nedostatkov sťažovateľom v určenej lehote. V dôsledku toho najvyšší súd   vyslovil,   že   konanie   žalovaného   v 1. rade   tak,   ako   bolo   popísané   sťažovateľom, nemožno považovať za zásah žalovaného v 1. rade v tom zmysle, že by išlo o úkon ním priamo   vykonaný   a   zameraný   proti   sťažovateľovi.   Ústavný   súd   opakuje,   že   posúdenie splnenia náležitostí podania spadá do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd skúma iba to, či vyvodené závery najvyššieho súdu neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že za protiprávne zásahy odporcov považuje „zásadné   procesnoprávne   a hmotnoprávne   vady   konania   o sťažnosti č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09 a konania o sťažnosti proti vybaveniu predchádzajúcej sťažnosti č. 21308/2011/14,   ktorým   predmetom   boli...   namietané   nezákonné   zásahy,   pričom   mali za negatívny následok vecnú nesprávnosť výsledkov prešetrovania predmetných sťažností, či je vo svojej podstate protiprávny zásah do namietaných... práv... K procesným vadám namietam neobjektívnosť, nedostatočne zistený skutkový a právny stav a najmä nedodržanie procesných lehôt a postupov pri vybavení sťažnosti.“. Sťažovateľ neuviedol žiadne ďalšie faktické okolnosti, ktorými by svoj návrh odôvodnil.

Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd posúdil návrh na začatie konania ako nekvalifikovaný a nedostatočný a sťažovateľ na výzvu svoje podanie nedoplnil, nemožno z pohľadu ústavného súdu skutkové a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   právomoc ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   Z uvedeného vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   a   tvrdeným   porušením základných práv sťažovateľa podľa   čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa vo vzťahu k časti napadnutého uznesenia týkajúceho sa žalovaného v 1. rade podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa výrokom napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   2. rade   – Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom, porušenie   ktorého   sa   namietalo   (m. m.   IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Za zjavne neopodstatnenú treba považovať sťažnosť v prípade, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   v časti   výroku   vzťahujúceho   sa   voči žalovanému v 2. rade – Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, bola vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako vecne a mieste príslušnému súdu.

Ústavný   súd   je   vzhľadom   na   princíp   minimalizácie   jeho   zásahov do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010, III. ÚS 226/2010), mimoriadne zdržanlivý predovšetkým za situácie, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu nemeritórnemu, ktoré nepredstavuje definitívne skončenie konkrétneho súdneho procesu,   ale týka sa   iba jeho priebehu, a to aj napriek tomu, že proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu neexistuje už ďalší opravný prostriedok. K tomu je potrebné dodať, že krajský súd, ktorému bola vec postúpená, má v nej ďalej konať a v tomto konaní zabezpečiť plnú realizáciu práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade   –   Generálnemu   riaditeľstvu   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže, najvyšší   súd   ju odôvodnil tým, že vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nie je vecne príslušným súdom.

V spojitosti s uvedeným najvyšší súd poukázal najmä na to, že „Vecná príslušnosť v správnom súdnictve zásadne patrí krajským súdom (§ 246 ods. 1 OSP, § 7 ods. 3 zákona o súdoch). Táto je vylúčená len a prísne vo veciach, ktoré podľa tohto ustanovenia alebo osobitných   zákonov   výslovne   patria   v   prvom   (a   jedinom)   do   rozhodovacej   právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 OSP, § 246c ods. 1 veta tretia OSP), prípadne ešte aj okresných súdov (§ 6 zákona o súdoch). Vecná príslušnosť krajských súdov na preskúmanie rozhodnutí a postupov je pravidlom, z ktorého výnimku musí ustanoviť zákon. Takým zákonom je Občiansky súdny poriadok alebo iné zákony, ktoré ustanovujú vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či okresných súdov.

Podľa § 246 ods.2 písm. b/ OSP (v znení platnom od 01. októbra 2004) Najvyšší súd Slovenskej republiky je vecne príslušný na konanie podľa štvrtej a piatej hlavy tejto časti, ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo, iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

Vecná   príslušnosť   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   daná   len,   ak   ide o nečinnosť ústredného orgánu štátnej správy alebo iného orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

Miestne príslušný je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo orgán verejnej správy, ktorý mal vykonať nezákonný zásah.“.

Výklad § 246 ods. 2 písm. b) OSP, najmä slovného spojenia „orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky“, prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako je úlohou   všeobecných   súdov   posúdiť   podanie   sťažovateľa   a pri   posudzovaní   vecnej príslušnosti súdu podľa § 246 ods. 2 písm. b) OSP rozhodnúť o tom, či prípadne nesprávne označené podanie je podaním v zmysle štvrtej alebo piatej hlavy piatej časti OSP (m. m. III. ÚS 239/2010).

Výklad pojmu „orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky“ použitý najvyšším súdom v napadnutom uznesení síce nie je jediný možný, jeho použitie v danom prípade možno ale považovať za konzistentné, najmä s ohľadom na posúdenie miestnej príslušnosti podľa § 246a ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého miestne príslušným je súd, v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je ustanovené inak. Ak ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej   republiky,   okrem   ústredných   orgánov   štátnej   správy,   miestne   príslušným   je krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa.

Za podstatnú však ústavný súd považuje skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky a výhrady   vecne   smeroval   proti   časti   výroku   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorým sa konanie proti žalovanému v 2. rade zastavilo. Vzhľadom na nedostatok existencie adekvátneho   odôvodnenia   a   konkrétnych   argumentov   vo   vzťahu   k tejto časti   výroku napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   týka   žalovaného   v 2.   rade,   t. j. postúpenia veci krajskému súdu ako vecne a mieste príslušnému, neprichádzalo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti do úvahy zaoberať sa spochybnením ústavnosti tejto časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. skúmanie existencie príčinnej súvislosti medzi ním a v petite sťažnosti označenými právami sťažovateľa. Sťažnosť bolo preto potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K   namietanému   porušeniu   čl. 1   dohovoru   ústavný   súd   uvádza,   že   tento   článok nezakotvuje konkrétne právo či slobodu fyzických osôb a právnických osôb, ale záväzok štátov (vysokých zmluvných strán) priznávať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I dohovoru (I. ÚS 59/09).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl. 13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu nedospel.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie uvedeného   práva   ústavný   súd   poukazuje aj na svoju   prechádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný právny predpis,   jeho   účinky   (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (II. ÚS 81/00,   II. ÚS 63/03). Právo   na   účinný   právny prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13 dohovoru   preto nemôže všeobecný súd porušiť   vtedy, ak koná   vo   veci   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy na účely čl. 13 dohovoru nezávisí na   istote,   že   bude   rozhodnuté   v   prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   preto   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   príčinnej   súvislosti s prípadným   porušením   práva   sťažovateľa   mať účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde taktiež vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 a čl. 13, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012