znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., a M. N., Česká republika, zastúpených advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou

a) obchodná spoločnosť I., s. r. o., B., namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 1045/2008 a jeho uzneseniami č. k. 39 Er 1045/2008-54 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008, a

b) M. N., Česká republika, namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 1045/2008 a jeho uzneseniami č. k. 39 Er 1045/2008-54 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo M. N. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 p o r u š e n é b o l o.

3. Uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   39   Er   1045/2008-54 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., a M. N. trovy konania v sume 455,25 € (slovom štyristopäťdesiatpäť eur a dvadsaťpäť centov)   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2009 faxovou správou a 24. februára 2009 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), a M. N., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou

a)   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   39   Er   1045/2008   a   jeho   uzneseniami č. k. 39 Er 1045/2008-54 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008, a

b) sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 12 C 235/03 zo 17. februára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   5   Co   203/2006   z   18.   októbra   2007   bola   Slovenská   republika   –   Úrad geodézie,   kartografie   a   katastra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „povinný“)   zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 161 787,10 € (35 000 000 Sk) a trovy konania (ďalej len „peňažná pohľadávka“).

Vzhľadom   na   to,   že   povinný   svoju   povinnosť   uloženú   uvedenými   rozsudkami okresného   súdu   a   krajského   súdu   nesplnil,   sťažovateľ   doručil   Exekútorskému   úradu súdneho   exekútora   JUDr.   J.   K.,   Ž.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   návrh   na   vykonanie exekúcie, ktorý vec viedol pod sp. zn. Ex 674/2008. V uvedenej exekučnej veci okresný súd 25. júla 2008 vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Zmluvou o postúpení pohľadávky z 25. júna 2008 postúpil sťažovateľ svoju peňažnú pohľadávku postupníkovi – sťažovateľke a 5. augusta 2008 súdnemu exekútorovi oznámil zmenu oprávneného podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Na základe výzvy súdneho exekútora mu sťažovateľka 27. augusta 2008 doručila súhlas podľa § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, aby sa stala účastníkom exekučného konania na strane oprávneného.

Písomným   podaním   z   13.   augusta   2008   povinný   podal   námietky   proti   exekúcii a proti trovám exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 39 Er 1045/2008-56 z 8. decembra 2008 námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   39   Er   1045/2008-54   z   8.   decembra   2008   bol zamietnutý návrh súdneho exekútora z 20. augusta 2008 na pripustenie zmeny účastníka exekučného   konania   na   mieste   oprávneného.   Podľa   sťažovateľov „Súd   svoj   postup odôvodnil tým, že existujú vážne pochybnosti o tom, kto je v súčasnosti nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, súdny exekútor nepredložil exekučnému súdu ani súhlas sťažovateľky so vstupom do konania na mieste oprávneného...“.

Následne okresný   súd   uznesením   č.   k.   39 Er   1045/2008-58   z 8.   decembra   2008 predmetné   exekučné   konanie   zastavil.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   odôvodnil rozhodnutie tým, že „oprávnený – sťažovateľ už v čase vydania poverenia nedisponoval aktívnou vecnou   legitimáciou,   pretože   zmluvou o   postúpení   pohľadávky z   25.   06.   2008 previedol právo z exekučného titulu sťažovateľke. Súd mal však pochybnosti aj o tom, či sťažovateľ mal vôbec aktívnu vecnú legitimáciu od začiatku exekučného konania, vzhľadom k tomu, že z čestného vyhlásenia JUDr. S. A. CSc., vyplýva, že dňa 12. 02. 2008 uzavrel zmluvu   o   postúpení   pohľadávky   s   inou   spoločnosťou   zároveň   však   konštatuje,   že v rovnakom čestnom prehlásení JUDr. S. A. CSc. uviedol, že dňa 15. 03. 2008 odstúpil od zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej so sťažovateľom. Súd uzavrel, že exekučnému súdu sa nepodarilo s istotou zistiť, kto má v skutočnosti aktívnu vecnú legitimáciu na strane oprávneného v tomto konaní a uvedený nedostatok sa nepodarilo odstrániť a preto rozhodol o zastavení exekúcie.“.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd vytvoril svojím postupom stav, ktorý možno označiť „za stav odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae).

Odporca bezdôvodne odmietol vykonávať súdnictvo, tým že bez zákonného dôvodu odmietnutím vykonania akéhokoľvek dokazovania zamietol návrh na zmenu oprávneného a zastavil   exekúciu,   keď   samotné   napadnuté   rozhodnutia   obsahujú   len   úvahy o pochybnostiach   súdu   bez   toho,   aby   sa   ich   súd   procesne   relevantným   spôsobom v súčinnosti s účastníkmi exekučného konania, svedkami a súdnym exekútorom čo i len pokúsil odstrániť.“.

Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   uvádzajú,   že „nezodpovedá   skutočnosti   tvrdenie odporcu v uznesení, ktorým zamietol návrh na pripustenie zmeny účastníka, podľa ktorého súdny exekútor nepredložil exekučnému súdu súhlas sťažovateľky so vstupom do konania na strane oprávneného. Táto skutočnosť vyplýva zo stanoviska súdneho exekútora z 05. 01. 2009, podľa ktorého dňa 04. 09. 2008 bol súhlas sťažovateľky doručený odporcovi. Zároveň súdny   exekútor   v   označenom   stanovisku   poukazuje   na   to,   že   konajúci   súd   ho   nevyzval k odstráneniu vád podania a preto nemohol prípadné vady podania aj vo vzťahu k prechodu práva   z   exekučného   titulu   odstraňovať,   pretože   o   pochybnostiach   súdu   nemal   žiadne poznatky. Súd v označenom uznesení tvrdí, že v exekúcii bude pokračovať s pôvodnými účastníkmi. Toto tvrdenie nezodpovedá ďalšiemu uzneseniu, ktorým súd zastavil exekúciu a v ktorom tvrdí, že oprávnený M. N. nedisponoval v čase vydania poverenia aktívnou vecnou   legitimáciou.   Porovnaním   obidvoch   uznesení   možno   jednoznačne   zistiť kontroverznosť tvrdení súdu, keď v uznesení o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny účastníka, ktoré podľa čísla konania predchádza uzneseniu o zastavení exekúcie tvrdí, že má pochybnosti o tom, že sťažovateľka je oprávnenou stranou s tým, že v konaní bude pokračovať s pôvodnými účastníkmi, ale zároveň v uznesení o zastavení exekúcie tvrdí, že sťažovateľ nie je oprávnený, pretože postúpil pohľadávku sťažovateľke.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   argumentujú,   že „ak   aj   mal   odporca   pochybnosti o oprávnenom v exekučnom konaní nič mu nebránilo tieto pochybnosti odstrániť.“.

Sťažovatelia v okolnostiach prípadu zdôrazňujú tú skutočnosť, že „ak exekučný súd vykonáva   dokazovanie   (za   účelom   zisťovania   či   sú   splnené   podmienky   pre   zamietnutie návrhu na zmenu oprávneného alebo dokonca na zastavenie exekúcie), musí sa v takomto prípade v súlade s ust. § 122 ods. 1 O. s. p. nariadiť pojednávanie. Odporca v predmetných veciach   svoje   rozhodnutia   založil   nie   na   riadne   zistenom   skutkovom   základe,   ale   na pochybnostiach,   ktoré   sa   ani   nepokúsil   odstrániť   vykonaním   riadneho   dokazovania   na pojednávaní.“.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 1045/2008 a jeho uznesením č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   navyše tvrdí,   že v označenom   exekučnom   konaní okrem   porušenia základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   39   Er   1045/2008-54   z   8.   decembra   2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 došlo aj k porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože «napriek legitímnemu očakávaniu sťažovateľky, že jej bude pohľadávka úspešne vymožená, musí strpieť zamietnutie návrhu na vstup do exekučného konania a dokonca zastavenie exekúcie, ktoré sťažovateľka pociťuje ako „stratu“ svojho majetku (vlastníctva)».

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

1) Základné právo I. s. r. o. podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 08. 12. 2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 08. 12. 2008 a konaním, ktoré im predchádzalo, porušené bolo.

2) Základné právo M. N. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 08. 12. 2008 porušené bolo.

3) Zrušuje uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 08. 12. 2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 08. 12. 2008 a prikazuje mu vo veci znovu konať.

4)   I.   s.   r.   o.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.000,-   EUR (slovom šesťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5) M. N. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6)   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   v   lehote   troch   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľom,   tak   ako   budú   vyčíslené   na   výzvu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 22/2010-17 z 22. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému   súdu   11.   februára   2010   uviedla,   že   zotrváva   na   svojom   stanovisku   zo 16. decembra 2009 sp. zn. Spr. 3755/09, ktoré podala ešte pred predbežným prerokovaním predmetnej sťažnosti senátom ústavného súdu; v tomto stanovisku okrem iného uviedla, že „Uvedené   rozhodnutia   boli   vydané   a riadne   odôvodnené   vtedy   konajúcim   zákonným sudcom vo veci.“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   vyjadrení   z   22.   februára   2010   doručenom ústavnému   súdu   25.   februára   2010   k   stanovisku   predsedníčky   okresného   súdu   zo 16. decembra 2010 uviedla, že „s poukazom na obsah vyjadrenia odporcu zo 16. 12. 2009 nie je možné k tomuto zaujať žiadne stanovisko“.

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takého uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   vytvorených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov a orgánov určených osobitným zákonom.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý   je v čl.   2 ods.   2 ústavy, je súčasne   aj ustanovením   povinnosti   vykladať ústavné a zákonné   normy   tak,   aby   sa   tento   ústavný   príkaz   rešpektoval   v   celom   vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej   ochrane   v   exekučnom   konaní,   ktorý   nie   je   diskriminačný   bez   primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo mohlo byť dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konaní sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal   objektívne,   vylúčil   náhodné   alebo   svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   tvrdenie,   že   uznesením   okresného   súdu č. k. 39 Er   1045/2008-58   z   8.   decembra   2008,   ktorým   súd   zastavil   exekúciu   vedenú u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 674/08, došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navyše namieta, že k porušeniu označených práv došlo aj uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008, ktorým súd zamietol návrh súdneho exekútora z 20. augusta 2008 na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania na mieste oprávneného. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu okresným súdom.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 1045/2008 a jeho uzneseniami č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008

Sťažovatelia tvrdia, že bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd nechránil a negarantoval ich označené   práva   podľa   zákonného   predpisu   pri   uplatňovaní   práva   na   uspokojenie   ich peňažnej   pohľadávky   (pôvodne   v   prospech   sťažovateľa   ako   oprávneného   a   následne sťažovateľky   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky)   v   rámci   núteného   výkonu rozhodnutia   –   exekúcie   (neodôvodnené   rozhodnutia,   bez   nariadenia   pojednávania a vypočutia účastníkov konania, bez zváženia proporcionality záujmov strán).

Z napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008 vyplýva, že okresný súd zamietol návrh povereného súdneho exekútora z 20. augusta 2008   na   pripustenie   zmeny   účastníka   exekučného   konania   na   mieste   oprávneného.   Za základnú otázku pri svojom rozhodovaní okresný súd považoval skúmanie hmotno-právnej legitimácie (aktívnej vecnej legitimácie) účastníka v konaní.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd okrem iného uviedol:

„V   zmysle   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku,   účastníkmi   konania   sú   oprávnený a povinný;   iné   osoby   sú   účastníkmi   len   tej   časti   konania,   v   ktorej   im   toto   postavenie priznáva   tento   zákon.   Ak   súd   rozhoduje   o   trovách   exekúcie,   účastníkom   konania   je   aj poverený exekútor.

V zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.   Návrh   na   pripustenie   zmeny   účastníkov   konania   je   exekútor   povinný   súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla.

V zmysle § 37 ods. 4 Exekučného poriadku ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor   vo   vykonávaní   exekúcie   na   základe   pôvodného   poverenia,   ku   ktorému   priloží originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia. Exekučný súd pri rozhodovaní o pripustení zmeny účastníkov aplikuje ustanovenie § 92 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v rozsahu, v ktorom táto všeobecná úprava neodporuje ustanoveniu § 37 Exekučného poriadku.

V zmysle § 92 ods. 2 Obč. súd. por., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

V zmysle § 92 ods. 3 Obč. súd. por., súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa   nevyžaduje.   Právne   účinky   spojené   s podaním   návrhu   na   začatie   konania   zostávajú zachované.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že hmotno-právne je legitimovaný aj ten, na koho prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu. Exekučný súd (§ 45 Ex. por.) skúma hmotno-právnu legitimáciu už pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a neskôr v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania.   Nedostatok   hmotno-právnej   legitimácie   je dôvodom na zastavenie exekúcie (§ 57 Ex. por.).

Z exekučného titulu vyplýva, že M. N. by mal byť aktívne vecne legitimovaným v tomto konaní, nakoľko ide o subjekt, ktorému podľa exekučného titulu svedčí právo na plnenie. Dňa 16. 06. 2008 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh M. N. na vykonanie exekúcie (t. j. ešte v čase pred postúpením pohľadávky spoločnosti I., s. r. o.). Dňa 19. 06. 2008 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na to, že exekučný súd v čase vydania poverenia (t. j. dňa 25. 07. 2008) nemal vedomosť o tom, že M. N. o mesiac skôr, t. j. dňa 25. 06. 2008 postúpil pohľadávku spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   exekučný   súd   v   poverení   pre   súdneho   exekútora   uviedol   ako oprávneného M. N., ktorý už v tom čase nebol aktívne vecne legitimovaným v exekučnom konaní. Pri skúmaní súdu, či v čase vydania poverenia bola v tomto konaní aktívne vecne legitimovaná   spoločnosť   I.,   s.   r.   o.   dospel   súd   k   pochybnostiam,   pretože   zo   žiadosti   o úhradu pohľadávky, ktorá bola adresovaná Ministerstvu financií SR vyplýva, že JUDr. S. A., CSc ako riaditeľ S., Gibraltar dňa 22. 06. 2008 (t. j. o 3 dni skôr, ako došlo k uzavretiu zmluvy   medzi   M.   N.   a   spoločnosťou   I.,   s.   r.   o.   o   postúpení   pohľadávky)   požiadal ministerstvo   financií   o   úhradu   pohľadávky   vo   výške   35.000.000,-   Sk   a   trov   konania 993.922,- Sk, priznanej na základe rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 12 C/235/03-225 zo dňa 17. 02. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/203/2006- 306, pričom z čestného prehlásenia JUDr. S. A., CSc. zo dňa 30. 10. 2008 vyplýva, že JUDr. S.   A.,   CSc.   dňa   15.   03.   2008   ako   riaditeľ   S.   odstúpil   od   zmluvy   o   postúpení pohľadávky uzavretej dňa 12. 02. 2008 s M. N.

S   poukazom   na   zistený   skutkový   stav   a   v   súlade   s   uvedenými   zákonnými ustanoveniami súd nevyhovel návrhu povereného súdneho exekútora na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného, pretože tu existujú vážne pochybnosti o tom, kto je v súčasnosti nositeľom aktívnej vecnej legitimácie. Súdny exekútor navyše nepredložil exekučnému   súdu   ani   súhlas   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   so   vstupom   do   konania   na   strane oprávneného (§ 92 ods. 3 Obč. súd. por.). Nakoľko sa súdnemu exekútorovi nepodarilo jednoznačne preukázať na koho prešlo právo z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 a ods. 4 Ex. por., súd bude v zmysle § 37 ods. 5 Exekučného poriadku pokračovať v konaní s pôvodnými účastníkmi.“

Napriek   uvedenému   právnemu   záveru   okresného   súdu,   že   bude   v   intenciách príslušného zákonného ustanovenia pokračovať v konaní s pôvodnými účastníkmi, ústavný súd   z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojenej   dokumentácie,   ako   aj   zo   súvisiaceho   spisu okresného   súdu   zistil,   že   uznesením   z   toho   istého   dňa   (t.   j.   z 8.   decembra   2008) č. k. 39 Er 1045/2008-58 okresný súd exekúciu vedenú u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 674/08 zastavil.

Ústavný   súd   preto   posúdil   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   aj   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   39   Er   1045/2008-58   z   8.   decembra   2008,   ktorý   svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„V   zmysle   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku,   účastníkmi   konania   sú   oprávnený a povinný;   iné   osoby   sú   účastníkmi   len   tej   časti   konania,   v   ktorej   im   toto   postavenie priznáva   tento   zákon.   Ak   súd   rozhoduje   o   trovách   exekúcie,   účastníkom   konania   je   aj poverený exekútor.

Oprávnený je subjekt, ktorému podľa exekučného titulu svedčí právo na plnenie. Ako vyplýva zo zistených skutočností, M. N. v čase vydania poverenia (t. j. dňa 25. 07. 2008) už nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou, pretože dňa 25. 06. 2008 previedol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky svoje právo na plnenie voči Úradu geodézie, kartografie a katastra   Slovenskej   republiky   na   spoločnosť   I.,   s.   r.   o.   V   tejto   súvislosti   však   treba zdôrazniť,   že   dňa   03.   11.   2008   JUDr.   S.   A.,   CSc.,   bytom   Česká   republika,   doručil exekučnému   súdu   čestné   prehlásenie,   že   dňa   15.   03.   2008   ako   riaditeľ   S.,   Gibraltar podpísal Dohodu o odstúpení od Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 12. 02. 2008 s oprávneným M. N. Súdu však vznikla pochybnosť o tom, či M. N. skutočne dňa 25. 06. 2008 disponoval aktívnou legitimáciou pri postúpení pohľadávky z exekučného titulu na spoločnosť I., s. r. o., pretože i keď JUDr. S. A., CSc. v čestnom prehlásení uviedol, že dňa 15. 03. 2008 odstúpil od Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 12. 02. 2008 s oprávneným   M.   N.,   zo   žiadosti   o úhradu   pohľadávky   voči   povinnému,   ktorá   bola adresovaná Ministerstvu financií SR vyplýva, že to bol práve JUDr. S. A., CSc, ktorý ako riaditeľ S. dňa 22. 06. 2008 požiadal ministerstvo financií o úhradu pohľadávky vo výške 35.000.000,- Sk a trov konania 993.922,- Sk, priznanej na základe rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 12 C/235/03-225 zo dňa 17. 02. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/203/2006-306.

Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom konania vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného a niekedy aj z procesného práva, ktorý v konečnom dôsledku   vedie   k   úspechu   alebo   k   neúspechu   v   exekúcii.   Vecná   legitimácia   vyjadruje postavenie   účastníka   konania   v   hmotnoprávnom   vzťahu.   Účastník   konania,   ktorý   je nositeľom   tvrdeného   hmotného   práva   alebo   oprávnenia   v   exekučnom   konaní   (ak   je oprávneným), má aktívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku exekúcie tvrdí. Ak sa ukáže, že oprávnenému patrí právo z exekučného titulu, súd vydá poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Ak sa to v exekúcii nedokáže, súd uznesením zamietne žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia a po jeho právoplatnosti exekúciu aj bez návrhu zastaví (§ 44 ods. 3 Ex. por.). Ak sa preukáže až po vydaní poverenia, že oprávnenému nepatrí právo z exekučného titulu bez toho, aby súd zistil, komu v skutočnosti toto právo patrí a pre uvedený nedostatok nemožno v exekúcii pokračovať, súd exekúciu zastaví (§ 57 ods. 2 Ex. por., § 104 ods. 1 prvá veta Obč. súd. por.)

V zmysle § 57 ods. 2 Ex. por., súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného predpisu.

V zmysle § 58 ods. 1 Ex. por., exekúciu zastaví súd na návrh a1ebo aj bez návrhu. V zmysle § 103 Obč. súd. por., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

V zmysle § 104 ods. 1 prvá veta Obč. súd. por., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

S poukazom na zistené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd exekúciu zastavil. Oprávnený M. N. už v čase vydania poverenia nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou, nakoľko zmluvou o postúpení pohľadávky dňa 25. 06. 2008 previedol právo z exekučného titulu spoločnosti I., s. r. o. M. N. teda po postúpení pohľadávky trpel nedostatkom hmotno-právnej legitimácie v tomto konaní. Súdu však vznikli pochybnosti o tom, či M. N. mal vôbec aktívnu vecnú legitimáciu od začiatku exekučného konania, lebo ako vyplýva z čestného prehlásenia JUDr. S. A., CSc., M. N. dňa 12. 02. 2008 uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávky z exekučného titulu so spoločnosťou S., G. Na jej základe JUDr.   S.   A.   CSc.   ako   riaditeľ   spoločnosti   S.   listom   zo   dňa   22.   06.   2008   požiadal Ministerstvo financií SR o úhradu pohľadávky vo výške 35.000.000,- Sk a trov konania 993.922,- Sk, priznanej na základe rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 12 C/235/03-225 zo dňa 17. 02. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/203/2006- 306.   Aj   napriek   tomu   M.   N.   dňa   25.   06.   2008   postúpil   pohľadávku   voči   povinnému spoločnosti I., s. r. o. I keď JUDr. S. A. CSc. v čestnom prehlásení zo dňa 30. 10. 2008 uviedol, že dňa 15. 03. 2008 odstúpil od zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej s M. N., z jeho konania, ktoré bolo dňa 22. 06. 2008 adresované Ministerstvu financií SR vyplýva niečo iné. Keďže sa exekučnému súdu nepodarilo s istotou zistiť, kto má v skutočnosti aktívnu vecnú legitimáciu na strane oprávneného v tomto konaní a uvedený nedostatok sa nepodarilo odstrániť, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.“

Sťažovatelia vytýkajú okresnému súdu pochybenie pri hodnotení skutkového stavu a nadväzne na to právne závery, ku ktorým dospel. V súvislosti s tým poukazujú na to, že exekučný súd „svoje rozhodnutia založil nie na riadne zistenom skutkovom stave, ale na pochybnostiach,   ktoré   sa   ani   nepokúsil   odstrániť   vykonaním   riadneho   dokazovania   na pojednávaní“.

V predmetnej veci je z obsahu súvisiaceho súdneho spisu zrejmé, že sťažovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka riadne oznámil postúpenie peňažnej pohľadávky povinnému (na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 25. júna 2008) povinnému (11. júla 2008) a súdnemu exekútorovi (5. augusta 2008) podľa §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku.   Následne   súdny   exekútor   22.   augusta   2008   doručil okresnému   súdu   návrh   na   pripustenie   zmeny   účastníka   exekučného   konania   na   mieste oprávneného podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý 4. septembra 2008 doplnil o písomný súhlas sťažovateľky (ako postupníka peňažnej pohľadávky) s tým, aby sa stala účastníkom exekučného konania vedeného pod sp. zn. Ex 674/08 na mieste oprávneného. Vzhľadom na to, že medzitým povinný podal (19. augusta 2008) námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie, v ktorých jedným z jeho ťažiskových argumentov bola námietka spochybňujúca postavenie sťažovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní začatom na jeho návrh 16. júna 2008, sťažovateľ 3. novembra 2008 prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne doručil okresnému súdu úradne overené čestné vyhlásenie riaditeľa spoločnosti S., Gibraltar (ďalej len „spoločnosť S.“), potvrdzujúce jeho odstúpenie od predošlej zmluvy o postúpení pohľadávky z 12. februára 2008 na základe dohody z 15. marca 2008. Uvedené listiny   podľa   sťažovateľa   mali   dostatočne   preukazovať   jeho   aktívnu   vecnú   legitimáciu v exekučnom   konaní   v   čase   podpisu   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   z   25.   júna   2008 so sťažovateľkou. Predloženie všetkých potrebných dokladov predpokladaných zákonom na rozhodnutie o   zmene účastníka   konania okresnému súdu   konštatoval   aj súdny   exekútor (listom z 5. januára 2009 následne po rozhodnutí okresného súdu).

Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že okresný súd (ako exekučný súd) pri skúmaní   hmotno-právnej   legitimácie   účastníka   exekučného   konania   svoje   pochybnosti v tomto smere oprel len o písomnú žiadosť spoločnosti   S. z 22. júna 2008 adresovanú Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   o   úhradu peňažnej pohľadávky,   napriek   tomu,   že už tri   mesiace   pred   týmto   dátumom   riadne   od zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   uzavretej   so   sťažovateľom   táto   spoločnosť   odstúpila, pričom v odôvodnení rozhodnutia o nepripustení zmeny účastníka na mieste oprávneného sa obmedzil   len   na   konštatovanie,   že „sa   súdnemu   exekútorovi   nepodarilo   jednoznačne preukázať na koho prešlo právo z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 a ods. 4 Ex. por.“, rovnako   v   odôvodnení   rozhodnutia   o   zastavení   exekúcie   len   konštatoval,   že „sa exekučnému súdu nepodarilo s istotou zistiť, kto má v skutočnosti aktívnu vecnú legitimáciu na strane oprávneného v tomto konaní a uvedený nedostatok sa nepodarilo odstrániť...“.

Z príslušného exekučného spisu   vyplýva, že okresný   súd v skutočnosti   na účely odstránenia   uvedených   pochybností   žiadne   dokazovanie   nevykonal,   argumenty   tvrdené sťažovateľmi a súdnym exekútorom, ako aj listiny nimi predložené v konaní okresný súd nevzal   do   úvahy,   pretože   ich   vôbec   neskúmal.   Táto   skutočnosť   je   zrejmá   z   obsahu odôvodnenia obidvoch napadnutých uznesení okresného súdu.

V danom prípade odvolávanie sa okresného súdu na skutočnosť (ktorú považoval za rozhodujúcu a nespornú), že spoločnosť S. 22. júna 2008, t. j. o tri dni skôr, ako sťažovateľ na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 25. júna 2008 postúpil peňažnú pohľadávku sťažovateľke,   požiadala   ministerstvo   financií   o   úhradu   peňažnej   pohľadávky,   nemôže postačovať na prijatie záveru (preukázaného mimo rozumných pochybností), že sťažovateľ ako postupca v čase postúpenia peňažnej pohľadávky postupníkovi – sťažovateľke, nemal aktívnu vecnú legitimáciu účastníka exekučného konania, a teda ju nemohla nadobudnúť v zmysle § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v tomto exekučnom konaní ani sťažovateľka.

Ústavný súd posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľov, ako aj dotknutej časti   spisovej   dokumentácie   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   sa   vysporiadal   s   otázkou aktívnej vecnej legitimácie účastníka exekučného konania vedeného pod sp. zn. Ex 674/08 ústavne nekonformným spôsobom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   danom   prípade   (bez   ohľadu   na   špecifickosť exekučného   konania)   mal   preto   okresný   súd   náležite   preskúmať   právne   relevantné skutočnosti   a   dôkazy   predpokladané   §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku   (t.   j.   zmluvu o postúpení pohľadávok z 25. júna 2008 uzavretú medzi sťažovateľom a sťažovateľkou, návrh súdneho exekútora na pripustenie zmeny účastníkov konania, súdnym exekútorom nesporne predložený súhlas sťažovateľky, aby sa stala účastníkom exekučného konania na mieste   oprávneného),   t.   j.   či   nedošlo   k   znemožneniu   realizácie   procesných   práv sťažovateľov (sťažovateľa ako pôvodne oprávneného a sťažovateľky ako osoby, na ktorú prešlo právo z exekučného titulu) exekučným súdom, a svoj záver náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí právne relevantným spôsobom vyargumentovať.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   absencia takéhoto postupu okresného súdu vo veci sťažovateľov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 1045/2008 a v jeho uzneseniach č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008 a   č.   k.   39   Er   1045/2008-58   z   8.   decembra   2008   znamená   zjavnú   neodôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí nezlúčiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 1045/2008 a jeho uzneseniami č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   upraveného v čl. 20   ods.   1   ústavy a práva   upraveného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu, ústavný   súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesení okresného súdu č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára   priestor   na   to,   aby   sa   okresný   súd   sám   vyrovnal   s   ochranou   označených   práv hmotného   charakteru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v   časti,   v   ktorej   sa   sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu č. k. 39 Er 1045/2008-54 z 8. decembra 2008 a č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   rovnako   vyslovil,   že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu č. k. 39 Er 1045/2008-58 z 8. decembra 2008 bolo porušené aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tieto uznesenia podľa   čl.   127 ods.   2 ústavy a vrátiť vec okresnému súdu   na ďalšie konanie z dôvodu   jej   opätovného   prerokovania   a   rozhodnutia   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 39 Er 1045/2008 (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom   postupe   bude   okresný   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v II. a III. časti tohto nálezu, zvlášť bude jeho úlohou presvedčivým spôsobom sa vysporiadať s otázkou, kto je v predmetnej veci oprávneným subjektom na uplatňovanie pohľadávky   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde).   Okresný   súd   bude   tiež   viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   3 000   €, sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľov, ktorých sa touto sťažnosťou domáhali, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté uznesenia okresného súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie, a   na jej dovŕšenie   postačujú v tomto   konaní   vyslovené   a   pre   okresný   súd   záväzné   právne   názory   ústavného   súdu. Ústavný súd preto sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   T.   P.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej pomoci   (zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých   osôb.   Prevzatie   a   prípravu   zastupovania   a   vypracovanie   písomného   podania ústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume 370,88 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 %, v sume 70,47 €, a spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € jej priznal úhradu trov konania v celkovej sume 455,25 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. apríla 2010