znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Z.   (...),   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 222/07 zo 6. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2008 faxom   a 4.   januára 2008 v   origináli   doručená   sťažnosť M.   Z.   (ďalej   len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 29. januára 2008 (v ďalšom priebehu konania ústavný súd považoval   za   smerodajné   pre   svoj   ďalší   postup   nové   znenie sťažnosti   sťažovateľa obsiahnuté v uvedenom podaní jeho právneho zástupcu, pozn.), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy,   základného   práva   nebyť   stíhaný   alebo   pozbavený   osobnej   slobody   inak,   než z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 2 a ods. 3   písm. d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 5 To 222/07 zo 6. novembra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského   súdu“)   tým,   že   odvolací   súd   rozhodol   neúplným   výrokom   a taktiež   potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)   napriek   tomu,   že   na   hlavnom   pojednávaní   nebol   vypočutý   dôležitý   svedok a nebolo mu udelené posledné slovo.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 6/07 z 1. augusta 2007 uznaný za   vinného   z trestného   činu   vydierania   podľa   § 189   ods. 1   a   ods. 3   písm. b)   Trestného zákona   spáchaného   formou   spolupáchateľstva.   Bol   za   to   odsúdený   podľa   § 189   ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že krajský súd na základe jeho odvolania na verejnom zasadnutí rozsudkom sp. zn. 5 To 222/07 zo 6. novembra 2007 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 3 Trestného poriadku rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 6/07 z 1. augusta 2007 a zároveň podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol týmito dvoma samostatnými výrokmi:

„Podľa   § 321   ods. 1   písm. e),   ods. 3   Tr.   por. zrušuje rozsudok   Okresného   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 T 6/07 zo dňa 01. 08. 2007 vo výroku o spôsobe výkonu trestu týkajúcom sa obžalovaných.

Krajský   súd   rozhodujúc   sám   v zmysle   § 322   ods. 3   Tr.   por.   a   podľa   § 48   ods. 4 Tr. zák.   zaraďuje   obidvoch   obžalovaných   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   ústavu so stredným stupňom stráženia.“

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol,   napriek sťažovateľovmu odvolaniu smerujúcemu proti všetkým výrokom súdu prvého stupňa, len o výroku   o   zaradení   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   ústavu   so stredným   stupňom stráženia, avšak nerozhodol o vine a treste a výroku o náhrade škody. Sťažovateľ vzhľadom na   to   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   správnosťou   všetkých   výrokov   napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ale vo výrokovej časti svojho rozhodnutia rozhodol iba vo vzťahu k jednému výroku prvostupňového rozhodnutia (výroku   o zaradení   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   ústavu   so   stredným   stupňom stráženia).   Podľa   sťažovateľa   vo vzťahu   k   zostávajúcej   časti   napadnutého   rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd nerozhodol, čo jednoznačne vyplýva z výrokovej časti tohto   rozhodnutia,   preto   ostatné   výroky   do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   nenadobudli právoplatnosť.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   táto   skutočnosť   má   za   následok,   že   napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   stále   nie   je   právoplatné   a vykonateľné,   a   teda   v   súčasnosti neexistuje také právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, na základe ktorého by mohol byť držaný vo výkone trestu odňatia slobody. Ak boli odvolaním napadnuté všetky výroky, nemohol   nadobudnúť právoplatnosť   výrok   týkajúci   sa   viny   a   trestu,   takže   v   súčasnosti sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody bez rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   na   základe   uvedeného   boli   porušené   jeho   základné   práva garantované čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj práva garantované dohovorom podľa čl. 6 ods. 1 [v novom, upravenom petite sťažnosti však žiada vysloviť porušenie čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru, pozn.].

V prípade obmedzenia osobnej slobody ako jedného zo základných ľudských práv je nutné, aby rozhodnutie o zásahu štátu do osobnej slobody malo formu súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť vo svojom výroku jasné, zrozumiteľné a určité, tak aby nepripúšťalo iný výklad. Samotné   obmedzenie   osobnej   slobody   musí   byť   uvedené   vo výrokovej   časti rozhodnutia, ktorým je sloboda obmedzená. To sa týka tak obmedzenia osobnej slobody väzbou (porovnaj nález II. ÚS 315/06), ako aj obmedzenia osobnej slobody výkonom trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ   ďalej   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol predčasne a na základe neúplného dokazovania najmä v tom, že nevypočul na hlavnom pojednávaní   svedka   P.   V.   (ďalej   len   „svedok“),   ktorého   výpoveď   je   jediným   priamym dôkazom v celej veci tak podľa tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní, ako aj podľa záverov súdu. Aj keď sa súd prvého stupňa a prokurátor odvolávajú na § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku (podľa ktorého „Zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa   prečíta   na návrh prokurátora   alebo obžalovaného aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať,   dôvodný   predpoklad,   že   na   hlavnom   pojednávaní   ho   nebude   možné   vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca“), podľa názoru sťažovateľa postup okresného súdu podľa tohto   ustanovenia   Trestného   poriadku   bol   v   rozpore   s   čl. 48   ústavy   a čl. 38   listiny   (do nového, upraveného petitu sťažnosti sa však označené články ústavy a listiny nepremietli, pozn.), lebo neurobil všetko pre naplnenie zásady spravodlivého súdneho procesu. S týmto porušením základných ľudských práv a slobôd pokračoval aj odvolací súd, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil len v jednom výroku.

Odvolací súd síce uviedol, že mu chýbalo podrobnejšie zhodnotenie dôkazov viny a podľa   sťažovateľa   ich   úplná   absencia,   avšak   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   sa stotožnil. Takto podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zreteľné, na základe čoho aj on dospel k uznaniu viny. Odvolací súd len konštatuje, že odvolanie sťažovateľa v   časti   týkajúcej   sa   spôsobu   výkonu   trestu   možno akceptovať, v   ostatných smeroch   ho   však   vyhodnotil   ako   nedôvodné.   S   výnimkou   zmienky   o náhrade   škody v dôvodoch   svojho   rozhodnutia   neuvádza,   aký   názor   má   na   argumentáciu   sťažovateľa v jeho odvolaní, a to takým spôsobom, aby sa to premietlo do výrokovej časti rozhodnutia odvolacieho   súdu,   teda   nekonkretizuje,   ako   sa   vysporiadal   s otázkou   odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o jeho uznanie za vinného a uložený trest.Sťažovateľ poukazuje aj na to, že okresný súd sa pri zabezpečovaní účasti svedka obmedzil len na doručovanie poštovej zásielky, a to aj prostredníctvom polície (tiež len ako „poštového doručovateľa“), nevyužijúc ďalšie možnosti, ako napr. predvedenie políciou, prípadne   zabezpečenie   svedka   podľa   § 88   Trestného   poriadku, a to   napriek   tomu,   že spoluobvinený Š. B. (ďalej len „spoluobvinený“) prostredníctvom obhajcu doložil dôkaz, ktorý sa nachádza v spise, že svedok bol v mesiaci máj 2007 doma (pomáhal svojmu otcovi s drevom) a taktiež, že podľa zistenia súkromnej detektívnej kancelárie mal prísť svedok na ďalšiu   návštevu   v prvý   augustový   týždeň,   teda   v čase,   keď   prebiehalo   hlavné pojednávanie, čo bol podľa sťažovateľa dostatočný podklad na to, aby okresný súd reagoval predvedením tohto svedka podľa podmienok, ktoré mu dovoľuje zákon podstatne pružnejšie a efektívnejšie, nie formálne.

Sťažovateľ tvrdí, že svedok sa úmyselne vyhýbal tomu, aby vypovedal na hlavnom pojednávaní,   o   čom   boli získané poznatky   už v prípravnom   konaní (vyhýbal sa   úkonu konfrontácie a súčasnej výpovede s bratom J.), pričom sa jeho osobná svedecká výpoveď javí   v   dosiaľ   vykonanom   dokazovaní   ako   kľúčovo   podstatná.   Bez   jeho   výpovede na hlavnom pojednávaní je rozhodnutie okresného súdu predčasné, neúplné a nezákonné. Jeho výpovede z prípravného konania sú rozporné, pokiaľ ide o jeho samotné výpovede, tiež vo vzťahu k iným dôkazom a výpovediam, pričom dokonca sám svedok pripúšťa, že v časti svojej svedeckej výpovede krivo vypovedal. Napriek tomu súdy vrátane odvolacieho súdu jeho výpoveď považujú za dôkaz, hoci neexistoval skutočný dôvod na čítanie tejto výpovede   na   hlavnom   pojednávaní,   pretože   jeho   výpoveď   nepodporovali   iné   nepriame dôkazy. Napokon sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že svedok v prípravnom konaní vypovedal k inak modifikovanému skutku, ako je vymedzený vo výrokovej časti obžaloby, čím je nepochybne dané dôvodné podozrenie, že jeho výpoveď nezodpovedá tomu, čo bolo čítané na hlavnom pojednávaní a na základe čoho bol sťažovateľ (nepochybne na základe tohto jediného dôkazu) uznaný za vinného.

Napriek tomu, že obhajoba a obžalovaný v priebehu hlavného pojednávania dôrazne trvali na zabezpečení výpovede tohto svedka, okresný súd   práva obhajoby neakceptoval. Na   tomto   mieste   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   spoluobvinený   prostredníctvom   obhajcu zabezpečoval   súkromnú   detektívnu   kanceláriu   na   zistenie   skutočnosti,   kde   sa   nachádza tento   svedok   v   priebehu   pojednávania,   avšak   tento   listinný   dôkaz   nebol   náležité vyhodnotený a bol posudzovaný v dokazovaní na hlavnom pojednávaní len formálne tak, aby nespochybňoval prípravné konanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jednej zo základných zásad   trestného   konania,   a to   zásady   zákonného   trestného   procesu   podľa   § 2   ods. 7 Trestného poriadku, ako aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, teda „vypočúvať   alebo   dať   vypočuť   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie   a   výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok a svedkov proti sebe“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho tvrdenie je opodstatnené tým, že sa počas hlavného pojednávania   neustále   domáhal   zabezpečenia   tohto   svedka,   o čom   svedčia   nielen   jeho vyjadrenia, ale aj písomné podania a procesné námietky jeho obhajcu, pričom tieto písomné námietky a prednesy neboli akceptované na hlavnom pojednávaní napriek jeho súčasnému charakteru   ako   kontradiktórneho   procesu.   V procesnom   postavení   obvineného   nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedka pred vyšetrovateľom, pričom podľa sťažovateľa nepostačuje pri takomto dôležitom úkone len prítomnosť obhajcu. Nie je takto zabezpečená formálna aj materiálna obhajoba v prípravnom konaní. Z vyhodnotenia dôkazov je zrejmé, že výpoveď svedka je jediný dôkaz, s ktorým nekorešpondujú iné nepriame dôkazy. Možno vysloviť tiež dôvodné podozrenie, že tento svedok úmyselne využíva súčasnú a aj v čase trestného konania danú možnosť voľného pohybu po Európe v krajinách Európskej únie, aby   sa   tak   vyhol   svedčiť   pred   súdom.   Pre   vyslovenie   takéhoto   názoru   svedčí   aj stav dokazovania z prípravného konania.

Sťažovateľ   napokon   uvádza,   že   na   hlavnom   pojednávaní   mu   nebolo   udelené posledné   slovo   podľa   § 275   Trestného   poriadku,   v ktorom   zákonodarca   určil   zákonnú povinnosť súdu po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú poradu udeliť obžalovanému posledné slovo, na ktoré bol pripravený i písomne. Podľa sťažovateľa mu nebolo udelené posledné slovo preto, že sa blížila „dvadsiata hodina a evidentne predseda senátu   chcel   v tento   deň   rozsudkom   ukončiť   hlavné   pojednávanie“.   Uplatnením   práva posledného slova chcel predložiť okresnému súdu „závažné skutočnosti na jeho obhajobu“, ktoré by „viac objasnili vec“ a viedli by k rozhodnutiu o doplnení dokazovania, čím by sa v hlavnom   pojednávaní   pokračovalo.   Uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   namietal v odvolacom konaní, kde členovia senátu prerušili verejné zasadnutie z dôvodu vypočutia si magnetofónového   záznamu   z hlavného   pojednávania   a   skonštatovali,   že   sťažovateľovi naozaj   nebolo   udelené   posledné   slovo, „ale   táto   skutočnosť   nie   je   rozhodujúca“. V písomnom   vyhotovení   rozsudku   však   krajský   súd   túto   skutočnosť   podľa   sťažovateľa modifikoval trochu inak, avšak ani to nemení nič na skutočnosti, že mu nebolo udelené posledné slovo.

Sťažovateľ podáva zároveň návrh v zmysle § 52 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení voči orgánu, ktorý mal porušiť jeho základné práva a slobody,   a to krajskému   súdu,   a aby ho do   rozhodnutia ústavného súdu nálezom bezodkladne prepustil na slobodu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje vydať toto rozhodnutie:„1) Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5 To 222/07   zo   dňa 06. 11. 2007   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2, čl. 50 ods. 2   Ústavy   SR   ako   aj   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   čl. 6 ods. 2, ods. 3 písm. d).

2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 222/07 a prikazuje, aby M. Z. prepustil neodkladne z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

Alternatívne k bodu 2) Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vo veci sp. zn. 5 To 222/07   obnovil   stav   pred   porušením   základného   práva   a   slobody   a   prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby M. Z. prepustil neodkladne z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

3) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť M. Z. trovy konania...“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V sťažnosti je evidentne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   striktne   viazaný   návrhom   na   začatie   konania. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti   vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Trestného poriadku obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   § 369   ods. 3   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   dovolanie   proti niektorému výroku napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený.

Podľa   § 371   ods. 1   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   zásadným spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu   [písm. c)];   rozhodnutie   je   založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [písm. g)].

Podstatou prvej časti sťažnosti je tvrdenie, že krajský (odvolací) súd sa nevysporiadal explicitným,   zamietavým   alebo   iným   výrokom   s relevantnými   časťami   odôvodnenia smerujúcimi proti výroku okresného súdu o vine a treste a o náhrade škody. Dôsledkom uvedeného opomenutia je podľa sťažovateľa skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok vôbec nenadobudol právoplatnosť, a teda je bez súdneho titulu vo výkone trestu odňatia slobody. Týmto spôsobom malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V § 371 Trestného poriadku sú ustanovené dôvody dovolania. Paragraf 369 ods. 3 v spojení s § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku však navyše ustanovuje, že obvinený môže podať dovolanie aj preto, že výrok nebol urobený. Podľa názoru ústavného súdu uvedený   dôvod   smeruje práve na prípadný   nedostatok namietaný sťažovateľom, a preto možno   dovolanie   v danej   veci   považovať   za   účinný   opravný   prostriedok   na   ochranu základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 454/08).

Podstatou druhej časti sťažnosti je tvrdenie, že okresný súd na hlavnom pojednávaní nevypočul svedka, ktorého výpoveď je, ako uvádza sťažovateľ, „podľa orgánov činných v trestnom konaní a súdu jediným priamym dôkazom“, hoci tento svedok   bol dostupný, a namiesto toho bola čítaná len jeho výpoveď z prípravného konania. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy (do nového, upraveného petitu sťažnosti sa však porušenie označeného článku ústavy, ako už bolo uvedené, nepremietlo, pozn.) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pretože sa nemohol riadne vyjadriť k vykonanému dôkazu. Podľa názoru ústavného súdu sa v tejto námietke   prekrýva   princíp   kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní   a   právo   na   obhajobu a zákonnosť   výkonu   dôkazu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   kľúčový   dôkaz   nebol   vykonaný zákonným   spôsobom,   pretože   namiesto   výsluchu   svedka   na   hlavnom   pojednávaní   bola čítaná   zápisnica   o jeho   výpovedi.   Námietka   nezákonnosti   vykonania   dôkazu   vyplýva aj z nasledujúcej časti sťažnosti: „Jeho výpovede z prípravného konania sú rozporné pokiaľ ide o jeho samotné výpovede, tiež vo vzťahu k iným dôkazom a výpovediam, dokonca sám svedok P. V. pripúšťa, že v časti svojej svedeckej výpovede krivo vypovedal. Napriek tomu súdy vrátane odvolacieho súdu jeho výpoveď považujú za dôkaz, a to napriek tomu že nebol skutočný dôvod pre čítanie tejto výpovede na hlavnom pojednávaní, pretože jeho výpoveď nepodporovali iné nepriame dôkazy.“

Podľa   § 371   ods. 1   písm. g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa   názoru ústavného súdu   aj uvedený dôvod smeruje práve na prípadný nedostatok namietaný   sťažovateľom,   a preto   možno   dovolanie   v danej   veci   považovať   za účinný opravný   prostriedok   nápravy   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (napr. II. ÚS 454/08)

Napokon sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv v súvislosti s tým, že mu   na   hlavnom   pojednávaní   nebolo   udelené   posledné   slovo   podľa   § 275   Trestného poriadku   a krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   s touto   jeho   námietkou   z dôvodu, že to nepovažoval   za podstatné,   dostatočne   nevysporiadal,   hoci   po   vypočutí magnetofónového záznamu z hlavného pojednávania pripustil jej pravdivosť. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza: „Čo sa týka práva posledného slova... tu sa žiada povedať, že predseda senátu udelil obžalovaným posledné slovo tak, ako to vyplýva z elektronického záznamu i zo zápisnice o hlavnom pojednávaní. Nebola však úplne jasná realizácia práva posledného slova. Na druhej strane obžalovaný má svojho obhajcu a ten túto skutočnosť na hlavnom pojednávaní nenamietal.“ Právo posledného slova umožňuje obžalovanému, aby v záujme čo najširšieho uplatnenia práva na obhajobu prehovoril ako posledný, bezprostredne predtým, ako sa senát odoberie k záverečnej porade, aby tak mohol ovplyvniť súd pri vyhodnocovaní výsledkov dokazovania, prípadne aj k rozhodnutiu senátu na jeho doplnenie a pokračovanie v hlavnom pojednávaní. Pokiaľ krajský súd poukazuje na to, že obhajoba sa mala dožadovať udelenia posledného slova, ústavný súd konštatuje, že takáto argumentácia odvolacieho súdu je postačujúca. Podľa názoru ústavného súdu však neudelenie posledného slova zakladá zároveň porušenie práva na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Podľa názoru ústavného súdu uvedený dôvod   smeruje   práve   voči   prípadnému   nedostatku   namietanému   sťažovateľom,   a preto možno   dovolanie   v danej   veci,   rovnako,   aj   pokiaľ   ide   o tieto   dôvody   uvedené   v jeho sťažnosti,   považovať   za   účinný   opravný   prostriedok   nápravy   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ dovolanie nepodal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť ako celok odmietol pre jej neprípustnosť. Vzhľadom na to ústavný súd už   o žiadosti   sťažovateľa   o   vydanie   dočasného   opatrenia   podľa   § 52   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ďalších návrhoch uplatnených v jeho sťažnosti nerozhodoval.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľ má vzhľadom na lehotu podľa   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   stále   možnosť   využiť   podanie   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. februára 2009