znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 103/2006 zo 7. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2007 doručená sťažnosť R. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 103/2006 zo 7. novembra 2006.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 116/05 zo 6. marca 2006 bol oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Uvedený rozsudok okresného súdu bol uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 45/06 z 27. júna 2006 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   T   116/05   z 21.   septembra   2006   (ďalej   aj „rozsudok z 21. septembra 2006“) bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dvanásť mesiacov. Okresný súd zároveň rozhodol o podmienečnom odložení výkonu jeho trestu na skušobnú dobu v trvaní dvadsiatich štyroch mesiacov, ktorý bol potvrdený uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 103/2007 zo 7. novembra 2006 (ďalej aj „uznesenie zo 7. novembra 2006“).

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozsudok   okresného   súdu   z 21.   septembra   2006 vychádza z právneho názoru krajského súdu uvedeného v jeho uznesení sp. zn. 3 To 45/2006 z 27.   júna   2006,   podľa   ktorého „keďže   sťažovateľ   nereagoval   na   prekážku,   ktorú   mi poškodený vytvoril, je jeho vina preukázaná, pretože porušil ustanovenia § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z.“.

Uvedený   právny   záver   krajského   súdu   vyslovený   v jeho   rozhodnutí   je   podľa sťažovateľa porušením princípu prezumpcie neviny zaručeného ústavou, ako aj ustanovení Trestného poriadku, pretože v uvedenom rozhodnutí nie je bližšie odôvodnený.

Prijatím   právneho   záveru   o vine   sťažovateľa   iba   s poukázaním   na   ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pozemných komunikáciách“) by podľa neho znamenalo, „že vodič vozidla je vždy vinný, dokazovanie nie je potrebné“.

V predmetnom konaní nebolo podľa sťažovateľa nijako preukázané, že porušil § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej nemožno od vodiča motorového vozidla vyžadovať, aby pravidelne predvídal okolnosti, ako je porušenie pravidiel cestnej premávky iným účastníkom (napr. R 26/64, R 12/89 a iné). Ďalej poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa uplatnenia princípu obmedzenej dôvery, ktorý znamená, že vodič sa môže spoliehať na to, že ostatní účastníci dopravy dodržia dopravné predpisy, pokiaľ z konkrétnej situácie nevyplynie obava, že to tak nebude (napr. sp. zn. R 43/68, R 42/88 a iné); na rozhodnutie, podľa ktorého o zavinenie z nedbanlivosti môže ísť len vtedy, pokiaľ povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom sú dané súčasne (sp. zn. R 6/1988); na rozhodnutie podľa ktorého, ak pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (sp. zn. 6 Tz 10/2001); a napokon na rozhodnutie, podľa ktorého skutočnosť, že poškodený značnou mierou spoluzavinil dopravnú nehodu, môže viesť k záveru, že nie je splnená materiálna podmienka na použitie vyššej trestnej sadzby napriek tomu, že obvinený formálne porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona (sp. zn. R 25/87 a iné).

O priebehu skutkového deja trestného činu sťažovateľ tvrdí, že „kolízii s cyklistom nemohol zabrániť, pretože splýval s vozovkou, nebol osvetlený a nemal funkčné ani zadné sklíčko a bol to on, kto vyvolal vznik kolíznej situácie.

To,   že   by   poškodený   takéto   odrazové   sklíčko   mal   a že   bolo   funkčné   nebolo preukázané žiadnym dôkazom a i v prípade, že by ho mal, neznamená to, že aj skutočne bolo funkčné a svetlo odrážalo (napr. v dôsledku znečistenia).

Znalec   sa   vo   svojom   posudku   na   strane   11   jasne   vyjadril,   že   sťažovateľ   nemal možnosť zabrániť zrážke s neosvetleným cyklistom“.

Uvedená   alternatíva   priebehu   skutkového   deja   má   podľa   sťažovateľa   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Krajský súd v uznesení zo 7. novembra 2006 prijal inú alternatívu skutkového   deja,   avšak   v odôvodnení   neuviedol,   prečo   túto   považuje   za   jednoznačne a nepochybne preukázanú vykonaným dokazovaním, a ani ju nešpecifikoval.

Podľa sťažovateľa je pritom celkom zjavné, že cyklista porušil práve tie povinnosti, ktorých dodržanie má priamo zabrániť takým situáciám, aká vznikla aj v tomto prípade [v tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na § 56 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách, § 89   ods.   1   písm.   b),   c),   e)   až g)   vyhlášky   Ministerstva   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 116/1997 Z. z. o podmienkach premávky vozidiel na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov platnej do 28. februára 2005].

Sťažovateľ   porušenie   označených   práv   vidí   v tom,   že „súd   sa   nevysporiadal s obranou   sťažovateľa   a   pri   posudzovaní   viny   pravdepodobne   vychádzal   z dôkazných prostriedkov nevierohodných (svedok V. N.) a v konečnom dôsledku ničím z pohľadu ich obsahu   nepotvrdených,   s dôkazmi   svedčiacimi   v prospech   sťažovateľa   ako   boli sťažovateľom prednesené v jeho obhajobe sa nevysporiadal a ani sa nimi nezaoberal“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

„Rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 3 To 103/2006 zo dňa 7. 11. 2006 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 3 To 103/2006 zo dňa 7. 11. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o ústavnom súde, ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v konaní pred   ústavným súdom   namietal   porušenie   svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu zo 7. novembra 2006. K porušeniu uvedených práv malo podľa neho dôjsť tým, že krajský súd svoje rozhodnutie založil   na   nesprávnych   skutkových   zisteniach,   resp.   v predmetnom   konaní   nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, čím došlo aj k porušeniu zásady in dubio pro reo.

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia zo 7. novembra 2006 uviedol:„...krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla porušil ustanovenie § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 Zákona č. 315/1996 Z. z. pretože nereagoval na prekážku, ktorú mu poškodený vytvoril. Okrem   otázky   osvetlenia   či   neosvetlenia   bicykla   poškodeného,   nebol   produkovaný žiadny dôkaz, že by sa poškodený pri jazde bicyklom na uvedenej komunikácii správal tak, že by obžalovanému vytvoril náhlu prekážku. Poškodený jazdil s bicyklom riadne po pravej strane   vozovky.   K otázke   predvídavosti   zo   strany   vodiča,   ktorú   nastolil   obhajca obžalovaného v písomných dôvodoch odvolania je potrebné uviesť, že všeobecne možno konštatovať, že hranice okolností, ktoré vodič môže alebo nemôže predvídať je potrebné určiť z existujúcich objektívnych okolností vyplývajúcich z konkrétnej dopravnej situácie, ktorá je charakterizovaná faktormi ako sú: konkrétne miesto nehody, povaha komunikácie, chovanie   ďalších   účastníkov   cestnej   premávky,   poveternostné   podmienky   a pod.   Práve s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a miesto dopravnej nehody je nutné konštatovať, že obžalovaný na ceste III. triedy za zníženej viditeľnosti mal počítať s pohybom cyklistov na vozovke jazdiacich v pravom jazdnom pruhu v smere svojej jazdy. Obžalovaný bol povinný jazdiť rýchlosťou prispôsobenou najmä svojim schopnostiam, poveternostným podmienkam a práve aj takým okolnostiam ako je pohyb cyklistov na vozovke III. triedy. Povinnosťou obžalovaného   bolo   teda   jazdiť   takou   rýchlosťou,   aby   bol   schopný   zastaviť   vozidlo   na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Odvolací   súd   preto   poukazuje   v podrobnostiach   na   jednotlivé   časti   napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenie...“

Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 7 T 116/05 z 21. septembra 2006 poukázal na závery znaleckého posudku v predmetnej veci a okrem iného uviedol, že: „Obžalovaný sa v čase zrážky pohyboval na vozidle rýchlosťou v rozmedzí 50 až 70 km/hod. Inú rýchlosť nie je   možné   pred   dopravnou   nehodou   analyzovať.   Uvedená   rýchlosť   zodpovedá   rozhľadu vodiča na 50 metrov a v závislosti na reakčnom čase vodiča, preto rýchlosť pohybu vozidla nebola   technickou   príčinou   nehody.   Technickou   príčinou   vzniku   predmetnej   dopravnej nehody bola oneskorená reakcia vodiča vozidla na konkrétnu prekážku tvorenú cyklistom. Skutočnosť,   že   cyklista   použil   k jazde   za   zníženej   viditeľnosti   neosvetlený   bicykel nespĺňajúci   požiadavky   k prevádzke   na   pozemných   komunikáciách,   nemá   v tom   prípade vplyv na posúdenie technickej príčiny dopravnej nehody, nakoľko vo všeobecnosti bolo možné   spozorovať   konkrétnu   horepopísanú   prekážku   na   vzdialenosť   väčšiu   ako   je vzdialenosť rozhľadu vodiča pred vozidlo. Vychádzajúc   z takto   vykonaného   dokazovania   súd   potom   dospel   k záveru,   že   vina obžalovaného je preukázaná a po právnej stránke jeho konanie kvalifikoval ako trestný čin ublíženia   na   zdraví   podľa   §   224   ods.   1,   ods.   2   Tr.   zákona,   keďže   inému   spôsobil z nedbanlivosti smrť, pretože porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c) a § 15 ods. 1 zákona NR SR č. 315/1996   Z.   z.   o premávke   na   pozemných   komunikáciách.   V danom   prípade   je   však potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že je tu aj spoluzavinenie zo strany cyklistu, keďže sa na vozovke pohyboval bez dostatočného osvetlenia.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu zo 7. novembra 2006, ako aj s obsahom rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2006 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili.

Z argumentácie   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   podľa   neho   si   vo   veci   konajúce   súdy vytvorili   nesprávny   skutkový   záver   ohľadom   osvetlenia   bicykla   poškodeného   cyklistu, ktorý v konaní nebol jednoznačne preukázaný, a na tomto závere založili svoje rozhodnutia, čím vo vzťahu k nemu porušili zásadu in dubio pro reo. Uvedené rozhodnutia krajského súdu   aj   okresného   súdu   však   svedčia   o tom,   že   predmetný   skutkový   záver   ohľadom osvetlenia bicykla nebol pre súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci natoľko právne relevantný, aby na ňom svoje rozhodnutie založili.

Krajský súd vo svojom uznesení zo 7. novembra 2006 uviedol, ktoré skutočnosti považoval   na   základe   vykonaného   dokazovania   za   jednoznačne   nepreukázané,   o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a uviedol aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav   posúdil.   Krajský   súd   taktiež   poukázal   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu z 21. septembra 2006, s ktorým sa vo svojom rozhodnutí plne stotožnil.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní uvedeného rozhodnutia vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s   právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu   nevyplýva nič,   čo   by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označeným všeobecným súdom,   a teda   o porušení základného práva na súdnu   ochranu   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ústavy (čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru), ako ani jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy (čl. 8 ods. 2 listiny).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   v závere   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v záujme   ochrany   svojich v sťažnosti označených práv využil aj možnosť podať dovolanie, v ktorom uviedol obdobné dôvody, ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 5. januára 2007. Ako dovolací dôvod uviedol § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného po 1. januári 2006.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Keďže   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   na   základe   uvedeného   ustanovenia   nie   je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu (napr. neúplnosť skutkových zistení, nesprávne hodnotenie dôkazov a pod.), možno v danom prípade podľa ústavného súdu hovoriť o neprípustnosti dovolania sťažovateľa na základe dôvodov, ktoré v ňom uviedol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008