znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   G. B.,   bytom   N., zastúpeného   advokátom   JUDr. J. F.,   B., ktorou   namietal porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 41/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 41/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 41/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. G. B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť G. B. trovy   právneho zastúpenia 6 252 Sk (slovom šesťtisícdvestopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 22/06 z 9. februára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   G. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 41/2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podanej žaloby z 13. decembra 2003 „vo veci mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“ proti I., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“) a S., pobočke B., ako vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší účastník“).

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   vo   veci   nekoná   a nereaguje   na   jeho   opakované podania, a to aj napriek tomu, že „prípad svojou povahou (...) vyžaduje včasné doriešenie otázky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“.

Okresný súd bol výzvou ústavného súdu z 21. februára 2006 doručenou 24. februára 2006   vyzvaný   ako   účastník   konania,   proti   ktorému   návrh   smeruje   (§ 21   ods. 1   zákona o ústavnom   súde),   na   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti.   Okresný   súd   podaním   doručeným ústavnému súdu 3. apríla 2006 iba oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 10. apríla 2006 taktiež súhlasil   s prerokovaním   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   22/06   bez   verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a zo   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 16 C 41/2004 vyplýva, že sťažovateľ 19. decembra 2003 podal na okresnom súde žalobu „o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia“, ktorou si uplatnil právo na jej mimoriadne zvýšenie z dôvodu, že podľa jeho názoru ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 6 C 201/2003 a 19. februára 2004 bola z dôvodu námietky pôvodnej zákonnej sudkyne, že ide o pracovnoprávnu agendu, prevedená v súlade s platným rozvrhom práce pod novú sp. zn. 16 C 41/2004.

Okresný súd prípisom z 15. apríla 2004 vyzval sťažovateľa na predloženie príloh pripojených k žalobe v potrebnom počte rovnopisov, čo sťažovateľ urobil 7. júna 2004.

Okresný súd 23. júla 2004 vyzval žalovanú, ako aj vedľajšieho účastníka na podanie písomného   vyjadrenia   k žalobe,   ktoré   bolo   žalovanou   podané   23. septembra 2004 a vedľajším účastníkom 28. septembra 2004.

Dňa 10. januára 2006 právny zástupca sťažovateľa navrhol okresnému súdu, aby pokračoval ďalej v konaní s právnym nástupcom žalovanej.

Okresný súd 1. marca 2006 nariadil termín pojednávania na 23. marec 2006.

Sťažovateľ podaním z 21. marca 2006 navrhol zmenu žalobného petitu.

Pojednávanie uskutočnené 23. marca 2006 bolo po vykonanom dokazovaní odročené na   neurčito „z dôvodu   zaslania   spisu   na   ústavný   súd“.   Zároveň   súd   uložil   účastníkom konania,   aby   v lehote   5 dní   predložili   otázky,   ktoré   žiadajú   zahrnúť   do   žiadosti o vypracovanie odborného stanoviska klinikou pracovného lekárstva a toxikológie.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 9. februára 2006 na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokúva   II. senát   ústavného   súdu.   Z tohto dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00,   IV.   ÚS   74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   a)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na zaplatenie peňažnej   sumy   z   titulu   mimoriadneho   zvýšenia   odškodnenia   za sťaženie   spoločenského uplatnenia.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že obdobné konania právne zložité nie sú a tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   ktorá   môže   využívať   rozsiahlu   stabilizovanú   judikatúru.   Takéto konania   možno   vo   všeobecnosti   hodnotiť   ako   konania   zložité   po   faktickej   (skutkovej) stránke,   avšak   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   (uskutočnenie   len   jediného pojednávania)   sa   skutková   zložitosť   tohto   prípadu   nedá   objektívne   posúdiť   a navyše nemohla mať vplyv na doterajší priebeh konania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa nijako nepričinil o taký stav napadnutého konania (aj napriek tomu, že 10. januára 2006 navrhol okresnému súdu zámenu účastníkov na   strane   žalovanej   z dôvodu   právneho   nástupníctva   a 21. marca 2006   navrhol   zmenu žalobného petitu), aký bol zistený v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   po   zistení,   že   od   podania   žaloby   19. decembra 2003   do   doručenia sťažnosti ústavnému súdu nedošlo k žiadnemu meritórnemu úkonu okresného súdu okrem výzvy z 15. apríla 2004 na doloženie potrebného počtu kópií prílohy a výzvy z 23. júla 2004 na   vyjadrenie   sa   k priloženej   žalobe   adresovanej   žalovanej   a vedľajšiemu   účastníkovi a po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   pred   ústavným   súdom   došlo   k jednému pojednávaniu   uskutočnenému   23. marca 2006,   nepovažoval   za   potrebné   analyzovať predmetné konanie podľa uvedených kritérií na ustálenie, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   nečinnosťou   okresného   súdu (od 28. septembra 2004,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   vedľajšieho účastníka   k žalobe,   do   1. marca 2006,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 23. marec   2006,   t. j.   v trvaní   17 mesiacov),   ktorá   bola   jedinou   príčinou   vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred okresným súdom, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   50 000 Sk   z dôvodov,   že   okresný   súd „bez   zjavných   príčin   a najmä   vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou nečinnosťou spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké   ťažkosti“. Ďalej   právny   zástupca   sťažovateľa   uvádza,   že   „značné   zhoršovanie zdravotného   stavu   sťažovateľa,   jeho   nízky   vek   a všetky   aspekty   jeho   životnej   situácie“ si vyžadujú „včasné doriešenie otázky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 16 C 41/2004, ktorá predstavuje 2 roky a 4 mesiace, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä to, čo je pre sťažovateľa v tomto konaní „v stávke“, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. F. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH   vo   výške   19 %   podľa   § 18   ods. 3   citovanej   vyhlášky   a podľa   § 27   zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátanie započítania DPH boli priznané v celkovej sume 6 252 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006