znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/05-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. D. W., bytom Ž., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. 12 C 1160/97 a pod sp. zn. 15 Nc 3/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. W. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. 12 C 1160/97 a pod sp. zn. 15 Nc 3/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaniach vedených   pod sp.   zn. 12 C 1160/97 a pod sp. zn. 15 Nc 3/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. W. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. D. W. trovy právneho zastúpenia v sume 12 500 Sk (slovom dvanásťtisícpäťsto slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. H., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 22/05-36 z 26. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing. D.   W.   (ďalej   len   „sťažovateľka), doručenú ústavnému súdu 24. februára 2004, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 12 C 1160/97 a sp. zn. 15 Nc 3/98.

Na základe výzvy ústavného súdu z 31. marca 2004 a opakovanej výzvy ústavného súdu z 18. mája 2004 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr 3504/04 z 28. júna 2004, v ktorom predložil vyjadrenia zákonných sudcov skúmaných konaní a okrem iného uviedol: „(...) ide o výživné a kritériá sú tu prísnejšie, vzhľadom na ich prednostné vybavovanie   ako   pri   všeobecných   civilných   veciach.“ Zákonná   sudkyňa   ku   konaniu vedenému   pod   sp.   zn.   12   C   1160/97   okrem   iného   uviedla: „S   obsahom   sťažnosti   sa v žiadnom   prípade   nestotožňujem.   (...)   Naopak   ja   tvrdím,   že   v predmetnej   veci   boli vykonávané procesné úkony aj také, ktoré neboli navrhnuté zo strany právnych zástupcov účastníkov (...) V danom spore bolo priebežne konané až na obdobie od 7. 3. 2002 do 23. 10. 2002. V uvedenom období skutočne došlo k prieťahom v konaní. Skutočnosť, že som vo   veci   nekonala,   je   však   spôsobená   objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi v neprimeranom   množstve   vecí   v mojom   senáte,   v dôsledku   čoho   nemám   možnosť prejednávať veci bez zbytočných prieťahov.“ Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 Nc 3/98 zákonný sudca okrem iného uviedol: „Uznávam skutočnosť, že pri zisťovaní stavu konania o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa som mal zvoliť iný postup pri zisťovaní stavu veci (...). Vo veci bude v čo najskoršej dobe stanovený termín pojednávania (...).“

Sťažovateľka   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   15.   apríla   2005   zaujala prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu podaním z 29. apríla 2005, v ktorom okrem iného uviedla: «Porušovateľ nevzal do úvahy skutočnosť,   že   obe   konania   sú   nesporovými   konaniami.   Vo   svojom   Uznesení   sp.   zn. IV. ÚS 78/03 z 24. apríla 2003 Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného uvádza: (...) V   nesporových   konaniach   účastník   nenesie   žiadne   dôkazné   bremeno.   Nemá   dôkaznú povinnosť, pretože v nesporovom konaní sa uplatňuje vyšetrovacia procesná zásada, ktorej obsah   realizuje   v   celom   rozsahu   súd.   Účastníci   nesporového   konania   majú   len   také procesné   povinnosti,   ktoré   vo všeobecnosti prispievajú   k dosiahnutiu   jeho účelu,   najmä povinnosť súčinnosti, povinnosť nespôsobovať zbytočné prieťahy v konaní atď. (...) Mnohé šetrenia   voči   orgánom   verejnej   moci,   úradom   a   inštitúciám   ja   vykonávať   nemôžem   a informácie   by   mi   neposkytli.   Túto   možnosť   má   len   súd.   Vždy   som   súdu   poskytovala maximálnu možnú súčinnosť a informácie, ktoré som zistiť mohla som súdu oznámila. (...) Skutková zložitosť prípadu a moja neaktivita neprichádza vôbec do úvahy v konaní 15 Nc 3/98,   kde   sudca   od   roku   1999   do   roku   2004   nepostrehol,   že   o   rozvode   bolo právoplatne   rozhodnuté,   napriek   tomu,   že   som   sa   v   roku   2002   sťažovala   na   prieťahy predsedovi   Okresného   súdu   v   Žiline   a   sudca   ďalšie   dva   roky   nekonal.   Po   porovnaní prehľadu úkonov   v konaní   15 Nc 3/98,   ktoré zaslal   porušovateľ   ako prílohu   stanoviska zo dňa   28. 06. 2004   a   stanoviska   zo   dňa   14. 04. 2005   je   zrejmé,   že   prehľad   úkonov sa v priebehu   obdobia   medzi   oboma   stanoviskami   vôbec   nezmenil,   nebol   vykonaný   ani jeden   úkon.   Preto   odvolávanie   sa   na   skutkovú   zložitosť   a   moju   nečinnosť   vyvoláva oprávnené pochybnosti o tom, či predseda súdu vôbec spis videl a ako upozornil zákonného sudcu na moju sťažnosť, prípadne aké opatrenia vykonal, aby sa prieťahy nepredlžovali. (...) Počet   úkonov   v   konaní   12 C 1160/97   neznamená   ešte,   že   konanie   aj   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Súd má široký okruh možností, ako si zabezpečiť podklady   pre   rozhodnutie   vo   veci   a   plynulosť   konania.   Zákonná   sudkyňa   v   konaní 12 C 1160/97   popiera,   že   by   nekonala   a   poskytla   obsiahly   zoznam   úkonov   vykonaných v predmetnej veci. (...) O prínose všetkých úkonov k rýchlemu skončeniu konania svedčí fakt, že konanie sa ťahá od roku 1997 a stále vo veci nie je právoplatne rozhodnuté. (...) Ďalej   ja   poukazujem   na   skutočnosť,   že   napriek   veľkému   množstvu   úkonov,   ktorými   sa sudkyňa obhajuje, bolo po vydaní rozsudku 12 C 1160/97-287 zo dňa 07. 04. 2004 opäť podané   odvolanie.   Krajský   súd   v   Žiline   rozsudok   zrušil   (...)   z   dôvodu,   že   porušovateľ neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   potrebné   dôkazy   na   zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej z dôvodu, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí a z dôvodu,   že   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok dôvodov.   Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že Krajský   súd   mal   za   to,   že   na   vydanie rozhodnutia si sudca nezabezpečil potrebné podklady (pričom ich priebežne zhromažďoval od   roku   1997)   a   rozhodnutie   malo   aj   iné   vady   spočívajúce   v   nedostatočnom   zistení skutkového stavu. Z toho je zrejmé, že napriek tomu, že sudkyňa hovorí o „priebežnom konaní“, nevedie konanie k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. (...) Potom je zrejmé, že ak sudkyňa vo svojom stanovisku poukazovala na to, že vo veci urobila mnoho úkonov, ja tvrdím, že napriek tomu v konaní pretrvávajú prieťahy.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z   obsahu sťažnosti,   jej   príloh   a zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C 1160/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 14. november 1997 – manžel sťažovateľky (ďalej len „navrhovateľ“) podal okresnému súdu návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu (ďalej aj „maloletý“) na čas po rozvode;

- 18. november 1997 – okresný súd ustanovil maloletému opatrovníka;

- 17.   december   1997   –   sťažovateľka   sa   vyjadrila   k návrhu   a   13.   januára   1998   bola okresnému   súdu   kolíznym   opatrovníkom   maloletého   predložená   správa   o prešetrení rodinných pomerov maloletého;

- 12. marec 1998 – okresný súd nariadil pojednávanie na 15. apríl 1998, ktoré bolo z dôvodu zistenia príjmov účastníkov odročené na neurčito;

- 18. september 1998 – z dôvodu straty spisu okresný súd pristúpil k jeho rekonštrukcii, súčasne nariadil pojednávanie na 29. september 1998 a vyžiadal správy o príjme účastníkov (príjem navrhovateľa oznámený 24. septembra 1998 a sťažovateľky 29. septembra 1998);

- 29. september 1998 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na 20. október 1998   z dôvodu   vyžiadania daňového   priznania navrhovateľa, správy   zo   základnej   školy a pripojenia spisu sp. zn. 15 Nc 3/98;

- 20. október 1998 – pojednávanie bolo odročené na 13. november 1998 z dôvodu zistenia stavu na účte navrhovateľa a urgovania správy od daňového úradu;

- 13. november 1998 – okresný súd rozsudkom manželstvo sťažovateľky s navrhovateľom rozviedol, maloleté dieťa pochádzajúce z manželstva zveril do jej výchovy a navrhovateľa zaviazal   prispievať   na   výživu   maloletého   sumou   1   000   Sk   mesačne   od   právoplatnosti rozsudku;

- 21. január 1999 – navrhovateľ podal odvolanie proti výroku rozsudku o určení výživného na maloletého; - 22.   január   1999   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   vyjadrila   k odvolaniu navrhovateľa (sťažovateľka sa k odvolaniu vyjadrila 2. februára 1999);

- 18. február 1999 – okresný súd zaslal spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní (spis bol krajskému súdu doručený 5. marca 1999);

- 19. marec 1999 – krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 477/99 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o výživnom na maloletého a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie   konanie   s tým,   že   ostatné   výroky   rozsudku   okresného   súdu   ostali „nedotknuté“ (výrok rozsudku o rozvode manželstva a o zverení maloletého do   výchovy sťažovateľky nadobudol právoplatnosť 26. januára 1999);

- 29. apríl 1999 – spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 11. september 2000 – záznam kancelárie, že spis bol pripojený k spisu sp. zn. 7 C 652/00, ktorý sa od 17. mája 1999 do 11. júla 2000 nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“);

-   18.   september   2000   a   19.   október   2000   –   okresný   súd   vyzval   právnych   zástupcov účastníkov, aby oznámili navrhovateľovho zamestnávateľa;

-   9.   november   2000   –   sťažovateľka   oznámila okresnému   súdu   adresu   navrhovateľovho zamestnávateľa. Okresný súd 15. novembra 2000 vyžiadal od zamestnávateľa navrhovateľa správu o jeho príjme a od daňového úradu správu o daňovom priznaní navrhovateľa za obdobie rokov 1997 – 1999;

- 15. december 2000 – daňový úrad okresnému súdu oznámil, že navrhovateľ nie je u nich evidovaný;

- 21. február 2001 – okresný súd nariadil pojednávanie na 21. marec 2001, ktoré bolo po vypočutí   účastníkov   odročené   na   neurčito   z dôvodu   opätovného   vyžiadania   správ o príjmoch účastníkov a s tým, že navrhovateľ predloží rodný list dieťaťa, ku ktorému má ďalšiu vyživovaciu povinnosť;

- 20. apríl 2001 – sťažovateľka predložila okresnému súdu návrhy na dokazovanie;

- 12. jún 2001 – okresný súd vyzval banku, v ktorej mal mať navrhovateľ vedené účty, na podanie   správy   o stave   na   účtoch,   opätovne   vyzval   daňový   úrad   na   zaslanie   správy   o daňových   priznaniach   navrhovateľa   za obdobie   rokov   1997 – 2000   a   zamestnávateľa sťažovateľky na oznámenie jej príjmu za roky 1997 – 2000;

- 18. jún 2001 – pôvodný zamestnávateľ sťažovateľky poslal okresnému súdu správu o jej príjmoch od 1. januára 1997 do 31. decembra 1999;

- 20. jún 2001 – banka oznámila okresnému súdu stav na účtoch navrhovateľa;

- 22. jún 2001 – navrhovateľ poslal okresnému súdu rodný list dieťaťa, ku ktorému mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť, a daňový úrad oznámil okresnému súdu, že navrhovateľ nie je u nich evidovaný;

- 15. január 2002 – okresný súd nariadil pojednávanie na 22. február 2002, ktoré bolo po vypočutí   účastníkov   a   svedkyne   odročené   na   22.   marec   2002   z dôvodu   vyžiadania živnostenského   listu   navrhovateľa   a   daňového   priznania   spoločnosti,   v   ktorej   bol navrhovateľ   zamestnaný,   s tým,   že   navrhovateľ   predloží   sobášny   list   z novouzavretého manželstva;

-   26.   február   2002   –   okresný   súd   vyzval   konateľa   spoločnosti,   v ktorej   navrhovateľ pracoval, aby na pojednávaní predložil pracovnú zmluvu navrhovateľa a jeho mzdové listy za obdobie rokov 1997 – 2001, ako aj pracovné zmluvy iných zamestnancov;

- 7. marec 2002 – okresnému súdu bol doručený výpis zo živnostenského registra;

- 21.   marec   2002   –   daňový   úrad   zaslal   okresnému   súdu   daňové   priznania   spoločnosti, v ktorej   navrhovateľ   pracoval,   a   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   návrhy   na vykonanie ďalších dôkazov (správa z dopravného inšpektorátu, pripojenie trestných spisov);

-   22.   marec   2002   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   účastníkov   a svedka   odročené   na neurčito z dôvodu vykonania na pojednávaní navrhnutých dôkazov;

-   9.   apríl   2002   –   sťažovateľka   oznámila   (doložením   výpisov   z obchodného   registra) okresnému súdu obchodné mená spoločností, v ktorých mohol byť navrhovateľ zamestnaný;

-   23. október 2002 – okresný   súd vyzval navrhovateľa, aby predložil   doklady   ohľadne sťažovateľkou označených obchodných spoločností (výkaz o príjmoch a výdavkoch, výkaz o majetku,   peňažný   denník,   inventarizáciu   majetku,   daňové   doklady),   ako   aj   veľký technický   preukaz   k jeho   motorovému   vozidlu   a doklad   o zrušení   jeho   živnostenského oprávnenia (navrhovateľ reagoval na výzvu 19. novembra 2002);

- 21. november 2002 – okresný súd nariadil pojednávanie na 17. január 2003, ktoré bolo odročené na neurčito   z dôvodu   nariadenia   znaleckého dokazovania, pripojenia   trestného spisu sp. zn. 1 T 354/01 a vyžiadania vyšetrovacieho spisu od úradu vyšetrovania;

- 20. január 2003 – okresný súd žiadal od úradu vyšetrovania zapožičanie vyšetrovacieho spisu a 12. februára 2003 mu bolo oznámené, že spis nie je možné zapožičať, pretože proti navrhovateľovi   bolo   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   zanedbania   povinnej   výživy   a prebieha vyšetrovanie;

- 18. marec 2003 – okresný súd ustanovil súdneho znalca z odboru ekonomika – mzdy, aby určil mzdu otca za obdobie rokov 2000 – 2002 pre účely určenia výživného (lehota na vypracovanie znaleckého posudku 60 dní, uznesenie doručené znalcovi 27. marca 2003);

- 28. november 2003 – súdny znalec vrátil okresnému súdu spis so znaleckým posudkom;

- 11. december 2003 – okresný súd nariadil pojednávanie na 11. február 2004, ktoré bolo odročené na 19. marec 2004 s tým, že navrhovateľ predloží rozhodnutie o nezrušiteľnom osvojení   dieťaťa,   ku   ktorému   má   ďalšiu   vyživovaciu   povinnosť,   a vyžiada   sa   správa o príjme sťažovateľky;

- 13. február 2004 – okresný súd žiadal správu o príjme sťažovateľky a 19. februára 2004 vyzval   dopravný   inšpektorát,   aby   oznámil,   či   navrhovateľ   vlastní   motorové   vozidlo,   a katastrálny úrad, aby oznámil, či navrhovateľ vlastní nehnuteľnosti;

- 23. február 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 2. apríl 2004;

-   27.   február   2004   –   okresnému   súdu   bola   doručená   správa   o príjmoch   sťažovateľky, 16. marca 2004 katastrálny úrad oznámil, že navrhovateľ nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, a 17. marca 2004 dopravný inšpektorát oznámil, že navrhovateľ nevlastní motorové vozidlo;

- 2. apríl 2004 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na 7. apríl 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku;

-   7.   apríl   2004   –   okresný   súd   rozsudkom   uložil   navrhovateľovi   prispievať   na   výživu maloletého po   5   000 Sk mesačne spolu   so   splácaním   dlžného výživného po   2 000   Sk mesačne;

- 19. máj 2004 – navrhovateľ podal proti predmetnému rozsudku odvolanie;

- 1. júl 2004 – 10. september 2004 – spis bol zapožičaný ústavnému súdu;

- 24. september 2004 – spis bol predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní;

- 30. december 2004 – krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 393/04 z dôvodu nedostatočne vykonaného   dokazovania,   ako   aj   pre   nepreskúmateľnosť   rozsudku   okresného   súdu   pre nedostatok dôvodov rozsudok vo výroku o určení bežného a dlžného výživného zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 19. januára 2005);

- 2. marec 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 8. apríl 2005, ktoré bolo odročené na 11. máj 2005 z dôvodu neprítomnosti navrhovateľa a vykonania ďalšieho dokazovania;

-   11.   máj   2005   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne odročené na 15. jún 2005.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 Nc 3/98 vo veci určenia výživného na čas do rozvodu manželstva ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 8. január 1998 – sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na určenie výživného na maloletého;

- 15. január 1998 – okresný súd zisťoval príjem sťažovateľky (neuviedol za aké obdobie), vyzval daňový úrad, aby oznámil výšku priznaných príjmov otca maloletého (ďalej len „odporca“) a odporcu vyzval, aby sa vyjadril k návrhu (vyjadril sa 5. februára 1998);

- 11. február 1998 – zamestnávateľ sťažovateľky zaslal okresnému súdu správu o jej príjme za rok 1997;

- 12. február 1998 – okresný súd uznesením ustanovil maloletému kolízneho opatrovníka a urgoval podanie správy daňovým úradom o daňovom priznaní odporcu;

- 13. februára 1998 – okresný súd zisťoval príjem sťažovateľky aj za roky 1995 – 1996;

- 25. február 1998 – daňový úrad okresnému súdu oznámil, že odporca nie je evidovaný ako súkromný podnikateľ;

- 3. marec 1998 – zamestnávateľ sťažovateľky oznámil jej príjem (od 1. októbra 1996);

-   12.   marec 1998   –   pojednávanie bolo z dôvodu   opätovného   predvolania   neprítomného odporcu   odročené   na   neurčito   s tým,   že   ho   vyzve   na   oznámenie   adresy   všetkých   jeho doterajších zamestnávateľov (oznámil ich 16. marca 1998);

- 6. máj 1998 – okresný súd zisťoval príjem odporcu u zamestnávateľa a opakovane aj na daňovom úrade;

- 19. máj 1998 – okresnému súdu bola doručená správa o príjme odporcu a 27. mája 1998 daňový úrad okresnému súdu oznámil, že odporca nie je evidovaný ako podnikateľ;

- 1. jún 1998 – okresný súd nariadil pojednávanie na 16. jún 1998, ktoré bolo po vypočutí účastníkov   odročené   na   neurčito   z dôvodu   vyžiadania   rozvodového   spisu   sp.   zn.   12   C 1160/97;

- 5. október 1998 – okresný súd nariadil pojednávanie na 27. október 1998 a opätovne vyžiadal správy o príjme oboch účastníkov;

- 26. október 1998 – okresnému súdu bola doručená správa o príjme sťažovateľky;

- 27. október 1998 – pojednávanie bolo po oboznámení sa s rozvodovým spisom sp. zn. 12 C   1160/97   odročené   na   neurčito   s tým,   že   bude   urgované   zaslanie   správy   o príjme odporcu a vyčkané na rozhodnutie o rozvode manželstva;

- 29. október 1998 – sťažovateľka navrhla vykonanie dokazovania;

- 9. november 1998 – odporca zaslal okresnému súdu kópiu pracovnej zmluvy a mzdového listu;Od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   o rozvode   sp.   zn.   12   C   1160/97 z 13. novembra 1998 (26. január 1999) okresný súd vo veci nekoná.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli   (IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   ne   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 12 C 1160/97

1) Predmetom konania pred okresným súdom bol pôvodne návrh navrhovateľa na rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu   pochádzajúcemu z manželstva na čas po rozvode. Od právoplatného rozhodnutia okresného súdu (26. január 1999), ktorým bolo manželstvo rozvedené a maloletý bol zverený do výchovy sťažovateľky, okresný   súd   koná   o určení   výživného   pre   maloletého.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   toto konanie nie je právne zložité. Právna úprava je daná zákonom   č. 94/1963 Zb.   o rodine v znení neskorších predpisov platného do 31. marca 2005 a s účinnosťou od 1. apríla 2005 vo veci výživného je právna úprava obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 118). Metodika postupu súdov v týchto veciach je jasná a podporená   stabilizovanou   judikatúrou.   V danom   prípade   ústavný   súd   pripúšťa   určitú faktickú   zložitosť   veci   súvisiacu   najmä   s potrebou   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   sú potrebné odborné znalosti a kvôli ktorým okresný súd 18. marca 2003 nariadil znalecké dokazovanie.

Vychádzajúc z uvedeného, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že od právoplatného rozhodnutia o rozvode a zverení maloletého do výchovy sťažovateľky (26. január 1999) okresný súd koná o výživnom pre maloleté dieťaťa (vyše 6 rokov), ústavný súd dospel k záveru,   že   doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   nemožno   pripísať   na   vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2)   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný súd hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo   k   zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Správanie   sťažovateľky   možno   počas   celého   súdneho   konania   hodnotiť   ako aktívne   a súčinnostné.   Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka (v procesnom postavení odporkyne) sa zúčastnila všetkých nariadených pojednávaní osobne alebo v zastúpení jej právnym zástupcom (17. január 2003), načas predkladala okresnému súdu požadované listiny, navrhovala dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (20. apríl 2001, 21. marec 2002 a 9. apríl 2002) a sťažnosťou na prieťahy v konaní podanou orgánu štátnej správy súdu sa domáhala urýchlenia konania v jej veci.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zistil   v postupe okresného   súdu   nasledovné   obdobia   nečinnosti,   ktoré   mali   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

-   od   15.   apríla 1998 (pojednávanie bolo odročené   na neurčito)   do   18.   septembra   1998 (okresný   súd   nariadil   pojednávanie),   t.   j.   5   mesiacov,   pričom   je   potrebné poukázať na skutočnosť,   že   došlo   k strate   spisu,   a preto   musela   byť   18. septembra   1998   nariadená rekonštrukcia spisu, čím sa všetko dovtedy vykonané dokazovanie ukázalo ako neefektívne a okresný súd ho musel opakovať;

- od 29. apríla 1999 (spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu) do 18. septembra 2000 (okresný súd pristúpil k doplneniu dokazovania po zrušení rozsudku krajským súdom), t. j. viac ako 1 rok a 4 mesiace, pričom v spise okresného súdu sa nachádza úradný záznam, že v období od 17. mája 1999 do 11. júla 2000 bol spis pripojený k spisu sp. zn. 7 C 652/00 (zrušenie práva spoločného nájmu bytu) a ten bol zapožičaný najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   spisu   sp.   zn.   12   C   1160/97   nevyplýva   žiadna skutočnosť,   že by konanie pred najvyšším   súdom   priamo   súviselo   s týmto napadnutým konaním, ani že by si najvyšší súd tento spis priamo vyžiadal, naopak, je zrejmé, že spis bol pripojený k inému spisu a ten bol zapožičaný najvyššiemu súdu. Okresný súd v súvislosti s napadnutým konaním nevykonal počas celého vyššie uvedeného obdobia žiaden úkon, ktorým   by   spis   od   najvyššieho   súdu   vyžiadal,   aby   mohol   v konaní pokračovať,   čo   mu ústavný súd pričítal na ťarchu najmä s ohľadom na to, že išlo o konanie o úprave pomerov k maloletému na čas po rozvode, ktoré možno kvalifikovať ako konanie, v ktorom sa rieši mimoriadne citlivá otázka vyžadujúca rýchly a efektívny postup súdu; - od 22. júna 2001 (okresnému súdu boli doručené všetky vyžiadané správy, kvôli ktorým bolo odročené predchádzajúce pojednávanie) do 15. januára 2002 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 6 mesiacov; - od 22. marca 2002 (pojednávanie bolo odročené na neurčito) do 21. novembra 2002 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. 8 mesiacov, pričom úkon z 23. októbra 2002, ktorým bol navrhovateľ vyzvaný na predloženie listinných dôkazov, mohol okresný súd vykonať   spolu   s nariadením   pojednávania   a navrhovateľa   vyzvať   na predloženie   týchto listín na pojednávaní;

-   od   27.   marca   2003   (súdnemu   znalcovi   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu z 18. marca   2003,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   do   60   dní   vypracovať   znalecký posudok) do 28. novembra 2003 (okresnému súdu bol doručený znalecký posudok), t. j. 6 mesiacov   so   zohľadnením   60-dňovej   lehoty,   ktorá   bola   súdnemu   znalcovi   určená   na vypracovanie   znaleckého   posudku.   V tomto   období   okresný   súd   neurgoval   u   znalca predloženie znaleckého posudku.

Z uvedeného vyplýva, že zo strany okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v celkovej dobe 3 rokov a 5 mesiacov.

Vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. Spr 3504/04 z 28. júna 2004 zákonná sudkyňa okrem iného uviedla: „Skutočnosť, že som vo veci nekonala, je však spôsobená objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v mojom senáte, v dôsledku čoho nemám možnosť pojednávať veci bez zbytočných prieťahov.“

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu   a v   súvislosti   s tým   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy,   ktoré   však   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 58/02).

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa vyššie uvedených troch kritérií dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12   C   1160/97   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 Nc 3/98

1) Predmetom konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky (v procesnom postavení   navrhovateľky)   na   určenie   výživného   pre   maloletého   na   čas   do   rozvodu. Z vyjadrení   sťažovateľky,   okresného   súdu   ani   z obsahu   predloženého,   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver   o právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   konania o určenie výživného tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Zo spisu okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka sa osobne zúčastnila všetkých nariadených pojednávaní,   navrhovala   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   (29.   október   1998) a opakovanou   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní   podanou   orgánu   štátnej   správy   súdu   sa domáhala urýchlenia konania v jej veci.

3) Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že konanie sa začalo podaním návrhu 8. januára 1998 a od tej doby okresný súd pojednával vo veci na troch pojednávaniach (12. marca 1998, 16. júna 1998 a 27. októbra 1998). Posledné pojednávanie konané 27. októbra 1998 bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   potreby   oboznámenia   sa   so   spisom   sp.   zn.   12   C 1160/97 (konanie o rozvod spojené s úpravou pomerov k maloletému na čas po rozvode) s tým, že okresný súd počká do právoplatného skončenia tohto konania. Od posledného pojednávania okresný súd zisťoval stav konania vedeného pod sp. zn. 12 C 1160/97 až po viac ako piatich rokoch, a to 16. februára 2004, keď do spisu poznamenal: „Spis 12 C 1160/97 nie je možné zatiaľ pripojiť, je u referenta.“ Okresný súd opätovne zisťoval stav rozvodového   konania   6.   apríla   2004   so   záverom,   že „dňa   7.   4.   2004   má   byť   vo   veci vyhlásený rozsudok“.

Do predloženia spisu ústavnému súdu 14. apríla 2005 okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci výživného pre maloletého na čas do rozvodu napriek tomu, že konanie o rozvod bolo právoplatne skončené ešte 26. januára 1999. Okresný súd tak ani po viac ako šiestich rokoch od odročenia pojednávania konaného 27.   októbra   1998   nezistil,   že   konanie   o rozvod   je   už   právoplatne   skončené,   hoci   išlo o konanie, ktoré bolo vedené na tom istom okresnom súde a stav rozvodového konania bolo možné zistiť aj nahliadnutím do spisu.

Ústavný súd konštatuje, že od posledného pojednávania do doby tohto rozhodnutia boli nekonaním a neefektívnym postupom okresného súdu v konaní o určenie výživného pre maloletého na čas do rozvodu spôsobené prieťahy v konaní v trvaní viac ako 6 a pol roka. Podľa názoru ústavného súdu   túto neprimerane dlhú dobu konania nemožno v žiadnom prípade akceptovať najmä z dôvodu, že v konaní sa rieši mimoriadne citlivá otázka spojená s existenčnými potrebami maloletého.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 3504/04 zo 14. apríla 2005 okrem iného uviedol: „Vec 15 Nc 3/98 – problém spôsobilo zlé vyhodnotenie veci zo strany sudcu. (...) Sudca však opomenul, že vo veci bolo o rozvode už rozhodnuté a preto v konaní 15 Nc bolo potrebné rozhodnúť o výživnom len do 26. 1. 1999.“

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa vyššie uvedených troch kritérií dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15   Nc   3/98   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veciach vedených pod sp. zn. 12 C 1160/97 a sp. zn. 15 Nc 3/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, ktoré odôvodnila nasledovne: „Zbytočnými prieťahmi v konaní bola sťažovateľke a jej synovi spôsobená nemajetková ujma, spočívajúca najmä v pretrvávajúcej dlhodobej neistote sťažovateľky a maloletého B. Dieťa pociťuje ako osobnú prehru, že otec nie je ochotný a zatiaľ ani nemusí riadne prispievať na jeho výživu, pretože súd   nie   je   schopný   mu   jeho   právo   účinne   zabezpečiť.   Takto   je   už   v rannom   veku konfrontovaný s následkami nečinnosti štátneho orgánu, ktorý podporuje neúctu jeho otca k právam dieťaťa.“

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúcich konaní, ako aj všetky okolnosti zakladajúce porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúce predovšetkým v nekonaní a neefektívnej činnosti okresného súdu   v obidvoch   konaniach,   pričom   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať jej úhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 12 494,69 Sk pozostávajúcich z paušálnej náhrady a odmeny za dva úkony právnej služby podľa § 16 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002“) vo výške 9 340 Sk a z paušálnej náhrady a odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004“) vo výške 3 154,69 Sk (vrátane 19 % DPH).

Právny zástupca sťažovateľky predložil ústavnému súdu osvedčenie, že od 1. júna 2004 je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti 28. decembra 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 3. mája 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002), teda spolu za úkony   vykonané   v roku   2004   prislúcha   sťažovateľke   suma   9   340   Sk.   Za   jeden   úkon vykonaný v roku   2005   patrí   odmena   2   501   Sk   a režijný   paušál   150   Sk,   súčet   zvýšený o 19 % DPH, teda o 540 Sk, čo je spolu 3 155 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods.   2 vyhlášky č. 655/2004).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde) náhradu   trov   konania   vo   výške   zaokrúhlene   12   500 Sk z dôvodu   trov   jej   právneho zastúpenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005