znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/03-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   septembra   2003 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho v konaní o sťažnosti   B. S., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr.   R. B., K. vo veci porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 163/92, za účasti Okresného súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 163/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Prešove   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 163/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B. S.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd v Prešove je   p o v i n n ý   uhradiť B. S. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) na účet advokáta JUDr. R. B., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 22/03 z 19. februára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. S., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 163/92.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   11.   júna 1992   okresnému   súdu žalobu   proti   ostatným   spoluvlastníkom,   ktorou   sa   domáhal   zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

Sťažovateľ uviedol, že od začiatku súdneho konania ubehlo už 10 rokov a ku dňu podania sťažnosti nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku uvedeného podal 20.   júna   2002   sťažnosť,   ktorú   adresoval   do   rúk   ministra   spravodlivosti   Slovenskej republiky, a žiadal prešetrenie prieťahov. Uvedená sťažnosť bola 15. júla 2002 postúpená okresnému   súdu   na   vybavenie.   Odpoveď   okresného   súdu   z 13.   septembra   2002   bola doručená sťažovateľovi s tým, že okresný súd považoval sťažnosť za „nedôvodnú“, pričom dĺžku   konania   odôvodňoval   úmrtím   jedného   z   účastníkov   a následným   čakaním na   právoplatné   dedičské   rozhodnutie   a ako   ďalší   dôvod   predĺženia   konania   uviedol nesprávne uvedené meno žalobkyne v 2. rade.

S tvrdeniami   obsiahnutými   v odpovedi   okresného   súdu   sťažovateľ   nesúhlasil a domáhal sa, aby ústavný súd podľa č. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 280 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. U-3001/03 doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že konanie bolo začaté dňa 11. 6. 1992 a doposiaľ nie je právoplatne skončené. Z obsahu spisu vyplýva, že priebeh konania ovplyvnil aj sám sťažovateľ, keď na základe výslovnej žiadosti jeho právneho zástupcu súd nekonal z dôvodu možnosti vznesenia mimosúdnej dohody v období od 18. 5. 1993 do 29. 11. 1994 (č. l. 38 – 44 spisu).

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný v 2. rade zomrel dňa 16. 2. 1994 a napriek výzvam súdu   nebol   žalobcom   (sťažovateľom)   upravený obsah   účastníkov (č.   l.   90,   92). Nasledujúce termíny pojednávaní na 30. 10. 1996 a 15. 1. 1997 boli buď zrušené alebo bez pojednávania veci tiež pre okolnosti na strane žalobcov, teda hoci nepriamo zavinené aj samotným sťažovateľom.

Konajúci sudca JUDr. P. Č. odišiel z justície, preto bola vec prerozdelená sudkyni JUDr.   V.   G.   Na jej sľub sa čakalo až do augusta 1997,   kedy mohla začať konať ako sudkyňa, hoci už predtým bol spis u nej na naštudovanie. V nasledujúcom období konala táto bez prieťahov a k predĺženiu konania dochádzalo pre neúčasti účastníkov alebo ich zástupcov na pojednávaniach.

Ďalším dôvodom neskončenia vecí bolo opomenutie pojednávať v dedičskom konaní podiely k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria predmet konania po pôvodnom účastníkovi konania. Dedičské rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až dňa (pozn.: dátum neuvedený).Vec   bola   priebežne   prejednávaná   a boli   zabezpečené   dôkazy.   Podľa   vyjadrenia predsedkyne senátu JUDr. V. G. malo dôjsť k rozhodnutiu v merite veci na pojednávaní dňa 13. 2. 2003. Pre neprítomnosť zástupcu sťažovateľa (žalobcu) a na jeho výslovnú žiadosť bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   keďže   konajúca   sudkyňa   dňom   1.   4.   2003 odchádza na stáž na Krajský súd v Prešove. Vec bude z uvedeného dôvodu prerozdelená do iného senátu.

Pri posudzovaní dôvodnosti ústavnej sťažnosti prosím ctený súd zohľadniť to, že vec je skutkovo a právne náročná, keďže sa namieta samotné vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré by mali byť predmetom zrušení a vyporiadania.

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   je   možné   v závere   konštatovať,   že   súd   v konaní postupoval spôsobom, ktorý by viedol k čo najrýchlejšiemu skončeniu veci.

Navrhujem vysloviť, že v konaní Okresného súdu v Prešove č. k. 8 C 163/92 nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby okresnému súdu do 26. marca 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 8 C 163/92.

Žaloba   sťažovateľa   ako   žalobcu   v 1.   rade   a žalobkyne   v 2.   rade   o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   proti   ostatným spoluvlastníkom   bola   okresnému   súdu   doručená   11.   júna   1992.   Okrem   tejto   žaloby   sú v spise okresného súdu zdokumentované z hľadiska posudzovania, či došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva, tieto podstatné úkony:

Dňa   19.   júna   1992   vyzval   okresný   súd   žalovaných,   aby   sa   v lehote   10   dní vyjadrili k žalobe.

Dňa 2. septembra 1992 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. október 1992, ktoré   odročil   na   2.   november   1992,   pričom   pod   hrozbou   uloženia   pokuty   predvolal žalovaných v 1., 2. a 3. rade.

Dňa   2.   novembra   1992   na   pojednávaní   okresný   súd   vypočul   žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaných v 1., 3. a 4. rade. Pojednávanie odročil na 30. november 1992 s tým, že budú volaní žalovaní v 2. a 6. rade a bude vyžiadaná dokumentácia z Okresného úradu geodézie a kartografie Prešov.

Na   pojednávaní   30.   novembra   1992   súd   uložil   žalobcom   a žalovaným v 1. a 3. rade, aby v lehote 30 dní oznámili súdu právnych nástupcov žalovaného v 5. rade, a pojednávanie odročil na neurčito.

V čase od 29. júla 1993 do 15. júna 1994 boli vyhotovené 4 úradné záznamy, v ktorých   právni   zástupcovia   Dr.   M.   a   Dr.   L.   opakovane   požiadali   okresný   súd o poskytnutie lehoty 60 dní na pokus o mimosúdne vysporiadanie sporu.

Dňa 2. septembra 1994 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby v lehote 10 dní súdu oznámil, či trvá na podanej žalobe.

Dňa 29. novembra 1994 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. február 1995. Uvedené   pojednávanie   ani   nasledujúce   nariadené   na   17.   apríl   1995   sa   bez   uvedenia dôvodov o ich zrušení neuskutočnilo.

Pokynom zo 7. februára 1995 bol nariadený termín pojednávania na 8. máj 1995. Na pojednávanie sa nedostavili žalovaní v 1. a 6. rade, opatrovník žalovaného v 5. rade ani právna zástupkyňa žalovaných vo 4. a 6. rade. Žalovaný v 3. rade okresnému súdu oznámil, že žalovaný v 2.   rade   zomrel. Právny zástupca   predniesol,   že sa   bude domáhať zmeny žalobného petitu, ktorý by mal znieť na určenie vlastníckeho práva.

Dňa 10. augusta 1995 a 19. januára 1996 súd písomne urgoval právneho zástupcu žalobcov, aby súdu oznámil právnych nástupcov po žalovanom v 2. rade.

Dňa   8.   mája   1996   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   17.   máj   1996. Pojednávanie sa neuskutočnilo, pričom zo spisu nie je zjavné, z akých dôvodov k tomu došlo.Dňa 21. augusta 1996 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. október 1996, pričom   v dôsledku   žiadosti   žalobkyne   v   2.   rade   (hospitalizácia)   nariadil   nový   termín pojednávania na 15. január 1997. Na tomto pojednávaní sa nezúčastnili žalobcovia ani ich právny zástupca, pričom žalobcovia svoju neúčasť neospravedlnili.

Dňa   21.   januára   1997   žiadal   predseda   senátu   kanceláriu,   aby   vec   predložila podpredsedníčke   okresného   súdu   na prerozdelenie,   pričom   tento   postup   vo   veci   nie   je odôvodnený.

Dňa 15. augusta 1997 bol spis pridelený sudkyni Mgr. V. G.

Pojednávanie nariadené na 30. november 1998 sa neuskutočnilo bez uvedenia dôvodov a na následné pojednávanie 11. decembra 1998 sa nedostavil nikto z účastníkov bez uvedenia dôvodov.

Dňa 17. decembra 1998 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. január 1999, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnili žalobkyňa v 2. rade a právny zástupca žalobcov. Pojednávanie bolo odročené na 23. marec 1999, na ktorom boli vypočutí žalovaní v 3., 7., 8. a 9. rade. Toto pojednávanie bolo odročené na 13. apríl 2000.

Dňa 13. apríla 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. jún 2000,   s tým,   že   pod   hrozbou   uloženia   pokuty,   resp.   predvedenia   budú   opätovne   volaní žalovaní vo 4. a 6. rade; bol oboznámený doterajší priebeh konania.

Dňa 19. mája 2000 bol daný pokyn na zrušenie termínu pojednávania (dôvody neuvedené) s odročením na neurčito.

Dňa 12. októbra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ uviedol, že   nesúhlasí,   aby   vec   bola   prejednávaná   pri   neúčasti   jeho   právneho   zástupcu   Dr.   M., u ktorého doručenie bolo vykázané. Pojednávanie bolo odročené na 12. december 2000.Na pojednávanie 12. decembra 2000 sa nedostavil žiaden z účastníkov, všetci boli ospravedlnení, bolo odročené na 10. marec 2001.

Na pojednávaní 10. marca 2001 boli vypočutí žalovaní v 2., 3. a 6. rade a bolo urgované zaslanie dokladov Okresným úradom Prešov, odborom katastrálnym.

Na   pojednávanie   10.   mája   2001   sa   z ospravedlniteľných   dôvodov   nedostavil právny zástupca žalovaných, pojednávanie bolo odročené na neurčito, pričom vo veci súd ustanovil uznesením znalca.

Dňa 17. januára 2002 súd nariadil ohliadku nehnuteľnosti na mieste samom, ktorá sa v určenom termíne 27. februára 2002 uskutočnila.

Dňa 5. decembra 2002 okresný súd žiadal žalobcov o presnú špecifikáciu žaloby a 28. januára 2003 vyzval na to isté právneho zástupcu žalobcov.

Dňa 10. decembra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 13. február 2003.Dňa   13.   februára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktoré   sa   bez ospravedlnenia   nedostavil   právny   zástupca   žalobcov,   pričom   žalobca   v 1.   rade   na   jeho účasti trval. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa   3.   septembra   2003   ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   nasledujúce pojednávanie v predmetnej veci je nariadené na 19. november 2003.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 3/00, I. ÚS 20/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba sťažovateľa ako žalobcu v 1.   rade   a žalobkyne   v 2.   rade   o   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.   Toto   konanie   je   možné   charakterizovať   ako   fakticky,   nie   však   právne zložité.   Faktická   zložitosť   konania   vyplývala   najmä   z veľkého   počtu   účastníkov a v súvislosti s tým z množstva procesných úkonov, ktoré bolo potrebné vo veci vykonať. Na   plynulé   napredovanie   konania   mala   vplyv   aj   tá   skutočnosť,   že   počas   jeho   trvania okresný súd musel riešiť ako prejudiciálnu otázku samotného vlastníctva a až následne bolo možné   pristúpiť   k jeho   vyporiadaniu.   Z právneho   hľadiska   ide   o problematiku,   ktorá   je upravená príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktorých výklad je ustálený aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   obdobie   od   podania   žaloby   okresnému   súdudo   15.   februára   1993,   teda   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona   o ústavnom   súde, pre   nedostatok   svojej   právomoci   neposudzoval   z dôvodu,   že   zákon   o ústavnom   súde neobsahuje ustanovenie   o spätnej   účinnosti.   Ústavný   súd   preto   nemá   oprávnenie   konať o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred uvedeným dátumom (napr. II. ÚS 55/03). Zároveň však pripomína, že aj keď za dies a qou pre posúdenie dĺžky konania treba považovať 15. február 1993, neznamená to, že   pri   posudzovaní   primeranosti   celkovej   dĺžky   konania   nie   je   potrebné   prihliadnuť na stav, v ktorom sa konanie nachádzalo k uvedenému dátumu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že z 18 pojednávaní (3 boli bez uvedenia dôvodov   zrušené,   resp.   neuskutočnené)   nariadených   v období   od   15.   februára   1993 sa sťažovateľ alebo jeho právny zástupca nezúčastnili na 7 pojednávaniach, vo väčšine prípadov bez ospravedlnenia.

V prípadoch   neúčasti   svojho   právneho   zástupcu   na   konaní   na   jeho   účasti   trval samotný   sťažovateľ,   čo   bolo   dôvodom   na   odročenie   pojednávania.   Týmto   spôsobom sťažovateľ svojím podielom prispel k vzniku prieťahov v konaní. Za takúto okolnosť možno považovať aj prednes právneho zástupcu na pojednávaní 8. mája 1995, keď sa vyjadril, že navrhne zmenu žalobného petitu, ktorý by mal znieť na určenie vlastníckeho práva.

V sporovom konaní také úkony účastníkov konania idú vždy na ťarchu toho, kto ich navrhol alebo urobil.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 53 ods. 1 OSP v znení účinnom do 31. augusta 2003 tomu, kto hrubo sťažuje postup konania najmä tým, že sa neustanoví na súd alebo neposlúchne príkaz súdu, alebo kto poruší poriadok alebo kto urobil hrubo urážlivé podanie, môže predseda senátu uložiť uznesením poriadkovú pokutu do výške 5 000 Sk.

Podľa   §   52   ods.   1   OSP   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2003   v prípade,   že   sa predvolaný účastník nedostaví na výsluch alebo k znalcovi, môže ho predseda senátu dať predviesť, ak o možnosti predvedenia predvolaného poučil.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   niektorých   prípadoch   konania   chýbala   efektívnosť a sústredenosť úkonov. Okresný súd 29. novembra 1994 nariadil pojednávanie vo veci na 27. február 1995, ale toto pojednávanie ani pojednávanie v náhradnom termíne 17. apríla 1995   sa   neuskutočnilo   bez   akceptovateľného   dôvodu.   Pojednávanie   sa   uskutočnilo až 8. mája 1995 a ďalšie procesné úkony súd realizoval s odstupom niekoľkomesačných intervalov. Dňa 21. januára 1997 zákonný sudca žiadal podpredsedníčku súdu o pridelenie veci   inému   sudcovi   (bez   uvedenia   dôvodov),   k čomu   došlo   až   15.   augusta   1997. Bezprostredne   nasledujúci   úkon   okresného   súdu   bol   vykonaný   (výzva   žalobcom) až 19. februára 1998. Ako neodôvodnený a zbytočný prieťah v konaní ústavný súd považuje obdobie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi pojednávaniami v trvaní od 23. marca 1999 do   13.   apríla   2000,   počas   ktorého   nebol   vykonaný   žiadny   procesný   úkon.   Za   prejav procesnej   nesústredenosti   a nekoncepčnosti   ústavný   súd   považuje   tiež   skutočnosť, že okresný súd 28. januára 2003 (takmer po 10 rokoch od začatia konania) vyzval právneho zástupcu   na   presnú   špecifikáciu   žaloby.   Argumenty   predsedu   okresného   súdu,   ktorými poukazoval   na   súvis   medzi   dĺžkou   konania   a konaním   sťažovateľa   (čakanie   súdu na   možnosť   uzavretia   mimosúdnej   dohody   na   základe   žiadosti   právneho   zástupcu sťažovateľa), ústavný súd akceptoval rovnako ako fakt o zdĺhavom priebehu dedičského konania   po   pôvodnom   účastníkovi   konania.   Na   strane   druhej   tie   argumenty,   ktoré poukazovali na to, že v priebehu konania zákonný sudca odišiel z justície a sudkyňa, ktorej bol spis následne pridelený, čakala na vykonanie sľubu až do augusta 1997, ústavný súd akceptovať   nemohol.   Vychádzal   pritom   z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých také skutočnosti nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Postup   okresného   súdu   síce   sťažovala   nedisciplinovanosť   účastníkov   konania (vrátane   sťažovateľa   a jeho   právneho   zástupcu),   pokiaľ   ide   o účasť   na   pojednávaniach, predkladanie   požadovaných   informácií   a podkladov   potrebných   na   rozhodovanie, ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   však   dávali   okresnému   súdu   procesné prostriedky, ako sa s touto nedisciplinovanosťou vyrovnať. Okresný súd ich však nevyužil.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   280   000   Sk   z dôvodov   „uvedených   a ozrejmených“   vo   svojej sťažnosti.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy.

V sporovom   konaní,   ktorým   je   aj   posudzované   konanie, nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 101 a § 120 ods. 1 a iné OSP). V spore ide na ťarchu účastníka, ako sa to už uviedlo, ak navrhne hoci len faktické pozdržanie v spore kvôli možnej mimosúdnej dohode. V takom druhu civilného procesu je navyše dôvodné požadovať, aby účastník urobil všetko pre to, aby súd nemal sťaženú úlohu pri jeho postupe, najmä pokiaľ ide o základné procesné úkony, ktorými sú pojednávania. Sťažovateľ nedbal na tieto povinnosti a uplatnil viaceré úkony, ktoré znamenali značnú spoluúčasť na vzniku zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné dovršovať ochranu jeho porušeného základného práva na súdnu ochranu aj priznaním primeraného finančného zadosťučinenia,   a to   aj   v porovnaní   s inými   prípadmi,   v ktorých   sa   toto   zadosťučinenie priznalo za predpokladu, že účastník konania neniesol žiadny podstatný podiel na vzniku zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľa   a výrok,   ktorý   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho základného práva.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia. Náhradu trov priznal za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a sťažnosť) každý v hodnote 3 900 Sk (základom bola nominálna mesačná mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2001, ktorá bola 11 963 Sk) a 2 x 100 Sk režijný paušál [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb], pretože išlo o úkony urobené v roku 2002.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 19. septembra 2003