znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 22/02-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť   Mgr.   A.   M.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   H.,   B.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   260/98 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 153/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 260/98   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 153/94)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   260/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   A.   M.   p   r   i z n   á   v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   Mgr. A. M., B., vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   nahradiť Mgr. A. M. trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. I. H., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 30. augusta 2002   doručené   podanie   Mgr.   A.   M.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. H., B., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v sťažnosti   uviedol,   že   16.   decembra   1994   podal bývalému Obvodnému súdu Bratislava 3 (od 1. januára 1997 Okresný súd Bratislava III) žalobu proti žalovanému THE BEST LIMITED, Veľká Británia, THE BEST LIMITED SLOVAKIA o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a zaplatenie mzdy.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   žalovaný   sa   k žalobe   7.   februára   1995   vyjadril, nepríslušnosť súdu nenamietol. Na pojednávanie konané 12. júna 1995 sa právny zástupca navrhovateľa nedostavil, pretože súd ho na toto, ako i na ďalšie pojednávanie nepredvolal, hoci doklady v spise jasne preukazovali, že je právnym zástupcom navrhovateľa. Z dôvodu jeho neprítomnosti sa pojednávania odročovali.

Na pojednávaní konanom 22. apríla 1996 na otázku zastupujúcej sudkyne právny zástupca odporcu namietol miestnu nepríslušnosť bývalého Obvodného súdu Bratislava 3 a z tohto   dôvodu   sudkyňa   spis   postúpila   bývalému   Obvodnému   súdu   Bratislava   1 (od 1. januára 1997 Okresný súd Bratislava I).

Sudkyňa   bývalého   Obvodného   súdu   Bratislava   1   po   doručení   spisu   vyzvala navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a neskôr činnosť tohto súdu bola zameraná na zisťovanie miestnej   príslušnosti.   Dňa 7.   mája 1997   bol   spis   predložený   na rozhodnutie o miestnej príslušnosti Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave 31. decembra 1997 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Bratislava I s postúpením veci je dôvodný a na konanie vo veci je príslušný Okresný súd Bratislava III.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že spis bol opätovne doručený Okresnému súdu Bratislava III 4. decembra 1998 a je vedený pod sp. zn. 28 C 260/98 a od tohto dátumu tento   súd   vo   veci   i naďalej   vykazuje   prieťahy,   v dôsledku   čoho   podal   sťažovateľ Okresnému   súdu   Bratislava   III   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a žiadal   vo   veci   čo najrýchlejšie rozhodnúť.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti poukázal, že prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava III od doručenia návrhu až po podanie sťažnosti ústavnému súdu   predstavujú   1   318   dní,   Okresný   súd   Bratislava   I   vybavoval   predloženie   spisu Krajskému   súdu   v Bratislave   124   dní   a Krajský   súd   v Bratislave   rozhodoval   o miestnej príslušnosti viac ako rok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal predmetnú sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovaní rozhodol týmto nálezom:  

„1. Základné právo Mgr. A M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2.   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 260/98, ako aj v predchádzajúcich súvisiacich konaniach v tej istej   veci   vedenými   Okresným   súdom   Bratislava   I pod   sp.   zn.   18   C   60/96   a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 25 Nc 106/97, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   sa   prikazuje   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 28 C 260/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. A. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk (slovom: päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   sú   mu   Okresné   súdy   Bratislava III,   Bratislava I a Krajský   súd   v Bratislave   povinné   vyplatiť   solidárne   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresné súdy Bratislava III, Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinné sťažovateľovi   nahradiť trovy   tohto   konania, ku   dňu   podania sťažnosti   vyčíslené   sumou 8 000 Sk.“

II.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou zo 16. novembra 2002 požiadal   predsedu   Okresného   súdu   Bratislava   III   o vyjadrenie   ku   konaniu   ústneho pojednávania   v lehote   15   dní   odo   dňa   doručenia   výzvy.   Rovnakú   výzvu   (v   rovnakom termíne,   s rovnakou   lehotou)   na   vyjadrenie   ústavný   súd   zaslal   aj   právnemu   zástupcovi sťažovateľa.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu   15.   januára   2003   sám   priznal,   že   konanie   v pracovnej   veci,   v ktorej   by   mal   súd zabezpečiť vybavenie „v osobitnej rýchlosti“, trvá 8 rokov, čo je neprimerane dlhá doba na to, že vo veci nebolo nariadené ani jedno pojednávanie. Rovnako predseda Okresného súdu Bratislava   III   uznal   dôvodnosť   sťažnosti   s poukazom   na   jeho   dobu   konania   v období od 16. decembra 1994 do   9. mája 1996, keď bola vec z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpená   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   ďalej   v období,   keď   Okresný   súd Bratislava I vyslovil   nesúhlas   s postúpením   veci   a vec   predložil   Krajskému   súdu v Bratislave, ako aj v období od 4. decembra 1998, keď bola vec prikázaná na rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III.

Predseda Okresného súdu Bratislava III vo vyjadrení ďalej poukázal na množstvo pracovných   vecí   (sporov),   ktoré   sú   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   nerozhodnuté, a na nedostatok sudcov na tomto súde.

III.

Právny zástupca sťažovateľa sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného   práva   sťažovateľa   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“. Domáhal sa tiež vyslovenia porušenia práva sťažovateľa upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom tento účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho   orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   sťažovateľa   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   právnej   neistoty   zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje tri   základné   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním   doterajšieho   konania   Okresného   súdu   Bratislava   III   ústavný   súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 28 C 260/98 zistil, že v predmetnej veci Okresný súd Bratislava III od 16. decembra 1994 (keď mu bol doručený návrh na začatie konania) až do odoslania spisu ústavnému súdu vykonal tieto úkony:

Dňa   27.   decembra   1994   vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril   k návrhu.   Dňa 23. marca 1995   určil   termín   pojednávania   na   12.   jún   1995,   keď   pojednávanie   odročil na 25. október 1995, toto pojednávanie bolo opätovne odročené na 22. apríl 1996, keď bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito.   Dňa   9.   mája   1996   spis   postúpil   z dôvodu   miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Bratislava I.

Okresný   súd   Bratislava   I   vyslovil   nesúhlas   s postúpením   spisu,   Krajský   súd Bratislava rozhodol, že tento nesúhlas je dôvodný, a preto bol 4. decembra 1998 predmetný spis opätovne doručený Okresnému súdu Bratislava III.

Od   tohto   obdobia   Okresný   súd   Bratislava   III   vo   veci   vykonal   prvý   úkon 10. novembra 2000, keď vyzval právneho zástupcu navrhovateľa na predloženie písomných dokladov, 28. mája 2002 vyžiadal výpis z obchodného registra odporcu, 3. októbra 2002 určil termín pojednávania na 4. december 2002, keď bolo pojednávanie odročené za účelom rozhodnutia   o návrhu   na vylúčenie   sudcov   z prejednávania a rozhodovania   v predmetnej veci (ústny návrh podal sťažovateľ).

Z predmetného spisu ďalej ústavný súd zistil, že 7. februára 1995 bolo Okresnému súdu Bratislava III doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného k návrhu a v konaní pred Okresným súdom Bratislava I právny zástupca žalovaného na výzvu Okresného súdu Bratislava   I   z 21.   októbra 1996   odpovedal   súdu   podaním   z 18.   novembra   1996, neskôr na urgenciu   tohto   súdu   právny   zástupca   žalovaného   opätovne   odpovedal   podaním zo 6. marca 1997.

Po doručení spisu Okresnému súdu Bratislava III na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave bolo Okresnému súdu Bratislava III v rámci konania pred ním na základe jeho výzvy z 10. novembra 2000 dňa 7. decembra 2000 doručené vyjadrenie navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) a 26. apríla 20002 bola predsedovi Okresného súdu Bratislava III doručená sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 28 C 260/98 podľa troch označených základných kritérií zistil:

1.   Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Bratislava   III   je   návrh   na   začatie konania   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a o   zaplatenie   a náhradu mzdy. Ústavný súd konštatuje, že pracovnoprávny spor týkajúci sa skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutie o neplatnosti jeho zániku, nie je skutkovo a právne zvlásť zložitá vec.   V týchto   sporoch   sa   používala   právna   úprava   prijatá   v Zákonníku   práce   (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov). Výklad a používanie tejto právnej úpravy boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov,   kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Z konkrétnych okolností daného prípadu však vyplýva, že Okresný súd Bratislava III aj napriek tomu vykonal v konaní len prvotné úkony a k zabezpečeniu dôkazových prostriedkov, resp. k samotnému dokazovaniu, a s tým   spojeným   právnym   posúdením   skutkového   stavu   pre   rozhodnutie   v merite   veci vôbec   nepristúpil.   Prípadná   skutková   alebo   právna   zložitosť   veci   preto   nemohla   mať v danom   prípade   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní   a v spojitosti   s tým na možné porušenie práv sťažovateľa.

Doterajšia   dĺžka   konania nie je akceptovateľná   aj preto,   že ide   o pracovný   spor, v ktorom sa pre navrhovateľa rieši existenčná otázka. Takou otázkou je trvanie pracovného pomeru,   ktorého   jestvovanie   je   základom   pre   príjem   navrhovateľa   zabezpečujúci   jeho živobytie, prípadne je aj zdrojom pre financovanie potrieb spoločnej domácnosti. V týchto sporoch   by   súd   mal   postupovať   čo   najrýchlejšie   a efektívne.   Ústavný   súd   konštatuje, že v tejto   veci   všeobecný   súd   nevenoval   dostatočnú   pozornosť   uvedenej   povahe   sporu a ani tomu, o čo v ňom sťažovateľovi ide.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania pred Okresným súdom   Bratislava   III,   toto   bolo   po   doterajšiu   dobu   jeho   konania   aktívne   a súčinnostné a neprispelo k predĺženiu doterajšej doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III ústavný súd zistil, že sťažovateľ na výzvy Okresného súdu Bratislava III odpovedal   v primeranej   lehote.   Z hľadiska   uvedeného   kritéria   možno   vysloviť   záver, že sťažovateľ   svojím   konaním   neprispel   k zdĺhavosti   konania,   ba   naopak,   ako   účastník konania   bol   aktívny   a jeho   činnosť   smerovala   k rýchlej   a účinnej   ochrane   svojich   práv v súlade s § 6 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa,   bol   postup   samotného   Okresného   súdu Bratislava III.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť Okresného súdu   Bratislava   III   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky.   Súd   bol   nečinný   v období od 12. júna   1995,   keď   odročil   prvé   pojednávanie,   do   25.   októbra   1995,   keď   vo   veci pojednával (medzi týmito úkonmi nebol vykonaný žiadny úkon – nečinnosť súdu viac ako 4 mesiace), od 25. októbra 1995, keď odročil pojednávanie, do 22. apríla 1996, keď vo veci pojednával (nečinnosť vo veci takmer 5 mesiacov) a od 4. decembra 1998, keď mu bol postúpený spis z Okresného súdu Bratislava I, do 10. novembra 2000, keď vyzval právneho zástupcu   navrhovateľa   na   predloženie   písomných   dokladov   (nečinnosť   súdu   vo   veci 24 mesiacov), ďalší úkon súd vykonal až 28. mája 2002, keď vyžiadal výpis z príslušného registrového súdu (nečinnosť 18 mesiacov), a 3. októbra 2002 určil termín pojednávania na 4. december 2002 (nečinnosť 4 mesiace, čo predstavuje celkovú dĺžku nečinnosti viac ako 55 mesiacov).

Na   neprimeranú   dĺžku   konania   má   vplyv   i obdobie   od   9.   mája   1996 do 4. decembra 1998,   keď   Okresný   súd   Bratislava   III   z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti postúpil   vec   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   ktorý   neskôr   nesúhlasil   s postúpením   veci, a Krajský   súd   v   Bratislave   na   základe   jeho   nesúhlasu   rozhodol,   že   vo   veci   je   miestne príslušný   Okresný   súd   Bratislava   III.   Toto   obdobie   možno   tiež   označiť   ako   konanie so zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol. Treba povedať, že za zbytočné prieťahy i v tomto období nesie zodpovednosť Okresný súd Bratislava III, pretože súd, na ktorý bol spis   postúpený   z dôvodu   miestnej   príslušnosti,   konal   lege   artis,   keď   vec   predložil Krajskému súdu v Bratislave, a navyše, vo veci nebol príslušný konať.

Obranu   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   počte   vecí   na   tomto   súde   a v   jeho nedostatočnom personálnom obsadení ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z týchto skutkových poznatkov ústavný súd uzavrel, že vo veci vedenej na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn.   28   C   260/98   (pôvodne   pod   sp.   zn. 14 C 153/94) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru,   prikázal   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   ním   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk. V tejto časti sťažnosť odôvodnil tým, že porušenie základného   práva   sťažovateľa   už   nebude   možné   ani   napraviť,   pracovnoprávny   pomer už nebude obnovený a rovnako poškodenie profesionálnej povesti spôsobené bezdôvodným a nezákonným pozbavením funkcie je neodčiniteľné.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (aj vzhľadom na dobu nečinnosti a nesprávnej činnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať   od   sťažovateľa,   aby   čakal   na   výsledok   súdneho   sporu,   v ktorom   sa   rieši   jeho existenčný problém viac ako 8 rokov a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako bol zistený   v prípade   sťažovateľa.   Sťažovateľ   oprávnene   z takého   postupu   Okresného   súdu Bratislava III pociťuje krivdu a beznádej. Vychádzajúc z tohto pohľadu sťažovateľa na celú situáciu, z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej   osoby   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   100   000   Sk   (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava III povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. H. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jeho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi náhradu za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej pomoci mu priznal vo výške 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku   2001   vo   výške   11   693   Sk).   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2003