znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 219/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   H. B., P.,   zastúpenej advokátom JUDr. Ing.   M. M.,   P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1275/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť H. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ing. M. M., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1275/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 Er 1275/2012 v procesnom postavení oprávnenej.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Rozhodcovským rozsudkom v č. k. Rs 4/2011-04 zo dňa 26. 03. 2012 vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej republiky bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť pôvodnému veriteľovi spoločnosti R., a. s. pohľadávku vo výške 8.000,- € (slovom: osemtisíc eur) ako i jej príslušenstvo, vrátane trov konania, to všetko od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok je vykonateľný s účinnosťou vo výroku III od 29. 03. 2012 a vo výrokoch I, II, IV od 03. 04. 2012. Ďalej pre uvedený rozhodcovský rozsudok pre účely tejto sťažnosti aj ako „Exekučný titul“.

Dňa   20.   04.   2012   spoločnosť   R.,   a.   s.   ako   pôvodný   veriteľ   postúpila   H.   B. (sťažovateľ) vyššie uvedenú pohľadávku s príslušenstvom, o ktorej zaplatení rozhodol vyššie uvedený rozhodcovský súd Exekučným titulom. H. B. (sťažovateľ) sa tak dňom 20. 04. 2012 stala   oprávnenou   osobou   vo   veci   zaplatenia   pohľadávky   s   príslušenstvom   v   zmysle Exekučného titulu.

Sťažovateľ následne dňa 20. 04. 2012 podal Návrh na vykonanie exekúcie Súdnemu exekútorovi JUDr. L. Á., so sídlom B., voči povinnému B. J. Súdny exekútor JUDr. L. Á. doručil   dňa   30.   04.   2012   na   Okresný   súd   Pezinok   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie.   Toto   exekučné   konanie   je   vedené   na   OS   Pezinok   pod   sp.   zn.   8 ER/1275/2012.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že podala „dňa 18. 07. 2012 Sťažnosť na prieťahy v konaní č. 8 ER/1275/2012. Následne porušovateľ vyzval súdneho exekútora, aby vyzval opravného (sťažovateľa) na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie o predmetnú dohodu uzavretú medzi povinným a pôvodným oprávneným zo dňa 21. 09. 2010. Listom od súdneho exekútora zo dňa 01. 08. 2012, prevzatého sťažovateľom 09. 08. 2012, sťažovateľ obdržal Výzvu na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie o predmetnú dohodu uzavretú medzi povinným a pôvodným oprávneným zo dňa 21. 09. 2010. Sťažovateľ obratom listom zo   dňa   13.   08.   2012   doplnil   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   to   tým,   že   požadovanú predmetnú dohodu uzavretú medzi povinným a pôvodným oprávneným zo dňa 21. 09. 2010 zaslal priamo porušovateľovi.“.

Podľa názoru sťažovateľky „... porušovateľ už vyše 7 mesiacov od doplnenia návrhu (odstránenia vady konania) v predmetnej veci nekoná, neudelil požadované poverenie na vykonanie exekúcie a to napriek skutočnosti, že jediná vada, ktorá bola prekážkou udelenia poverenia bola sťažovateľom v mesiaci august 2012 odstránená. Nečinnosť porušovateľa výrazne   ovplyvňuje   postavenie   sťažovateľa   ako   oprávneného   vo   vyššie   uvedenom exekučnom konaní. Nečinnosťou dochádza k ohrozeniu výkonu exekúcie a tým uspokojenia nároku   sťažovateľa   ako   oprávneného   v   predmetnom   exekučnom   konaní.   Nečinným postupom   porušovateľa   sťažovateľ   stratil   dôveru   v   spravodlivý   súdny   systém.   Z   týchto dôvodov si sťažovateľ uplatňuje finančné zadosťučinenie vo výške 12.000 EUR. Sťažovateľ má za to, že toto finančné zadosťučinenie primerane zodpovedá povahe veci a celkovej dĺžke prieťahov konania.“.

V doplnení sťažnosti zo 4. marca 2013 sťažovateľka uvádza: „... tým, že Okresný súd Pezinok   je   nečinný,   a   neudelil   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi, dochádza   k   ohrozeniu   výkonu   exekúcie   a   tým   aj   uspokojeniu   nároku   sťažovateľa   ako oprávneného v predmetnom exekučnom konaní. Skutkový stav je taký, že v súčasnej dobe, tým že doposiaľ   súd   nevydal poverenie na   vykonanie   exekúcie,   nemôže súdny exekútor konať   v   exekučnom   konaní   a   to   ani   vydať   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   a   tým upovedomiť   povinného   o   začatí   exekúcie   prípadne   o   spôsobe   jej   vykonania.   Zo   strany súdneho   exekútora   nie   je   možné   vykonávať   ani   zabezpečovacie   úkony   smerujúce   k obmedzeniu povinného nakladať s majetkom za účelom zabezpečenia úspešného výkonu exekúcie. Zároveň však ani sťažovateľ v tejto veci už nemôže viacej konať. Sťažovateľ využil všetky   možné   dostupné   právne   možnosti   na   ochranu   svojich   práv.   Naopak   povinný   má možnosť voľne nakladať so svojim majetkom. Tým, že tento stav dlhodobo pretrváva a Okresný súd Pezinok je stále nečinný, sťažovateľ je v podstate bezmocný.“

Na základe uvedenej   argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   H.   B...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vednom pod sp. zn. 8 ER/1275/2012 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Pezinok   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 ER/1275/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi H. B... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12.000,- € (slovom: dvanásťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok je povinný uhradiť sťažovateľovi H. B... trovy konania v sume   275,94   €   (slovom:   dvestosedemdesiatpäť   EUR   a   deväťdesiatštyri   centov)   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Ing. M. M..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z okresného súdu príslušný spis a zároveň požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3120/2013 z 26. marca 2013, v ktorom okrem iného uviedol, že prieťahy v uvedenom konaní boli zapríčinené objektívnymi dôvodmi, a to „reoptimalizáciou súdnej sústavy“ a nedostatočným personálnym   obsadením   okresného   súdu.   K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   je pripojené   aj   stanovisko   zákonnej   sudkyne   k napadnutému   konaniu,   v ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Nahliadnutím   do   súdneho   spisu   8   Er/1275/2012   som   zistila,   že   predmetný   spis napadol dňa 30. 04. 2012 na Okresnom súde Pezinok. Dňa 20. 06. 2012 bol spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý dal úpravu dňa 20. 06. 2012 na realizáciu prípisu pre súdneho   exekútora,   ohľadom   doloženia   listinných   dôkazov   od   oprávneného.   Úprava vyššieho súdneho exekútora (správne má byť úradníka, pozn.) bola realizovaná dňa 25. 07. 2012   a   následne   doručená   súdnemu   exekútorovi   dňa   31.   07.   2012.   Dňa   24.   04.   2012 (správne má byť 24. júla 2012, pozn.) bola súdu doručená sťažnosť oprávnenej na prieťahy v   konaní   č.   8   Er/1275/2012.   Dňa   16.   08.   20012   bola   súdu   doručená   kópia   Dohody o finančnom   vyrovnaní   a   uznaní   záväzku.   Po   odstránení   procesných   nedostatkov   súd obratom vydal poverenie na vykonanie exekúcie.“

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 8 Er 1275/2012 ústavný súd zistil, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané 26. marca 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er   12758/2012   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   svoje   zistenia   zo   súdneho   spisu   konštatuje,   že v napadnutom   konaní   dochádzalo   k   prieťahom,   avšak   zároveň   poukazuje   na   svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05).

Navyše,   v   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd, pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch časový priestor na   prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce na zabezpečenie ochrany jeho základného práva,   zakladá   to   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu podala 18. júla 2012 (doručená 24. júla 2012, pozn.). Po podaní sťažnosti okresný súd 26. marca 2013 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti o žiadosti súdneho exekútora rozhodol, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti   sa   zabezpečila   efektívna   ochrana   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu v namietanom   konaní   bol   najmä   v   období   po   odstránení   vád   konania   poznamenaný prieťahmi,   ale   po   podaní   sťažnosti   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   predsedovi okresného súdu došlo (aj keď nie bezprostredne) k náprave, pričom ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti okresný súd o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013