znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 219/2011-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   D.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tos 30/2010 z 19. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tos 30/2010 z 19. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že 10. novembra 2006 samosudca Špeciálneho súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   schválil   dohodu   o vine   a treste z 20. októbra 2006 uzavretú medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   a obvineným   (sťažovateľom)   podľa   §   334   ods.   4 Trestného   poriadku   vo   veci   spáchania   zločinu   prijímania   úplatku   podľa   §   329   ods.   1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že «v presne nezistený deň v mesiaci január roku 2006 v priestoroch Fakulty... v B. počas opravy laboratórnych protokolov študentke M. S..., navrhol, že lepšia známka na zápočte sa dá vybaviť tak, že keď večer príde k nemu, otvoria   si   víno   a budú   sa   „muchlovať“   a následne   dňa   17.   mája   2006   počas   zápočtu menovanej povedal, že ju vyhodí zo zápočtu, ak nebude nič vedieť, a že za ním má prísť do jeho kancelárie dňa 18. mája 2006 medzi 12.00 h až 12.15 h, alebo v nasledujúcom období, v ktorom ju doskúša, pričom dňa 14. júna 2006 v čase od 16.20 h do 17.38 h v kancelárii číslo   230   na   uvedenej   fakulte,   keď   menovaná   vedomostne   nevyhovela   požiadavkám   na udelenie zápočtu, ju požiadal o poskytnutie sexuálneho rozptýlenia za získanie zápočtu, na čo sa menovaná zľakla a z kancelárie odišla a keď ju na schodoch dobehol, tak jej do výkazu o štúdiu na vysokej škole zapísal zápočet s hodnotením „dobre“.».

V sťažnosti sťažovateľ najprv popisuje skutkové okolnosti predmetnej veci, pričom najmä uvádza:

«Poslucháčka Fakulty... v B. M. S. dňa 18. mája 2006 podala trestné oznámenie „na profesora   predmetu   Laboratórne   práce   z fyzikálnej   chémie“   pre   trestný   čin   prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody. V tom okamihu anonymným „profesorom“ bol Ing. J. P. Dňa 19. mája 2006 bol M. S. schválený status agenta. Polícia vyhotovila 5. júna 2006 obrazovo-zvukový záznam zo zápočtovej skúšky, ktorej sa z predmetu Laboratórne cvičenia z Fyzikálnej chémie II u Ing. J. P. podrobila agentka M. S. v kancelárii Ing. J. P. na katedre Fakulty... v B. M. S. v zápočtovej skúške neuspela. Na opakovanú zápočtovú skúšku konanú dňa 14. 6. 2006 o 16.00 hod. sa M. S. dostavila oblečená a upravená veľmi vyzývavo.   Ing.   J.   P.   počas   zápočtového   skúšania   neustále   sexuálne   provokovala.   Aj   o priebehu   tejto   udalosti   polícia   vyhotovila   ďalší   obrazovo-zvukový   záznam,   ktorý   však v trestnom   stíhaní   ako   dôkaz   nikdy   nepredložila.   Na   záver   zápočtovej   skúšky,   keď poslucháčka fakulty vedomostne znovu nevyhovela požiadavkám na udelenie zápočtu, ju Ing. J. P. požiadal o poskytnutie sexuálneho rozptýlenia za získanie zápočtu. Poslucháčka - agentka   vybehla   s   krikom   z   kancelárie   Ing.   J.   P.   Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava z 28. júna 2006, sp. zn. ČVS: PPZ-125/BPK-B-2006 bolo proti Ing. J. P. vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného poriadku.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na pochybenia, ktorých sa podľa jeho tvrdenia mali dopustiť v jeho trestnej veci orgány činné v trestnom konaní a špeciálny súd. V tejto súvislosti najmä uvádza:

«Uzneseniu nepredchádzal výsluch podozrivého. Výsluch obvineného Ing. J. P. sa konal až 3. októbra 2006. Ing. P. sa nepriznal k spáchaniu trestného činu, pre ktorý bol obvinený.

Skutková podstata v uznesení sp. zn. ČVS: PPZ-125/BPK-B-2006 z 28. júna 2006 bola proti zákonnému zneniu rozšírená o slovné spojenie „alebo inú nenáležitú výhodu“. Týmto   vyšetrovateľ   policajného   zboru   uplatnil   ako   právnu   normu   vlastnú   kombináciu platného znenia Trestného zákona spolu so vsuvkou zo zrušenej právnej úpravy. Postup policajného vyšetrovateľa vykázal znaky svojvôle porušujúcej čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, keď na   trestnú   vec   aplikoval   už   zrušenú   právnu   úpravu,   ktorú   s   platnou   právnou   úpravou skombinoval   tak,   že   vznikla   skutková   podstata   nezodpovedajúca   platnej,   ani   zrušenej právnej úprave. Týmto postupom bol porušený aj čl. 49 Ústavy SR z dôvodu, že nie zákon, ale vyšetrovateľ Policajného zboru určil, aké konanie je trestným činom.

V trestnom konaní vykonáva nad úkonmi príslušníkov a vyšetrovateľov Policajného zboru   dozor   prokurátor,   ktorý   má   právomoc   zrušiť   každé   ich   uznesenie   a   nahradiť   ho vlastným.   V   okolnostiach   prípadu   prokurátor   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry nielen, že nezasiahol na ochranu základných práv sťažovateľa, ale dokonca si osvojil   od   vyšetrovateľa   Policajného   zboru   protiprávnu   a   s   Ústavou   SR   nezlučiteľnú formuláciu skutkovej podstaty na uzavretie dohody o vine a treste. Sťažovateľ, ktorý nemá právnické   vzdelanie,   bol   v   trestnom   konaní   zastúpený   advokátom,   ktorý   mu   odporučil uzavrieť   s   prokurátorom   Špeciálnej   prokuratúry   dohodu   o   vine   a   treste,   sp.   zn. VII/2 Gv 286/06-56,   ktorej   podstatou   bolo   spáchanie   trestného   činu   prijímania   úplatku podľa platnej právnej úpravy rozšírené o slovné spojenie „alebo inú nenáležitú výhodu“ pochádzajúce zo zrušenej právnej úpravy. Takto znovu došlo k porušeniu ochrany zaručenej sťažovateľovi čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR.

Špeciálny   súd   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   dňa   10.   novembra   2006 rozsudkom sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124 podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP a obvineným Ing. J. P. z 20. októbra 2006, sp. zn. VII/2 Gv 163/06-44. Špeciálny súd vyslovil, že Ing. J. P.   v   súvislosti   s   obstarávaním   veci   všeobecného   záujmu   priamo   pre   seba   žiadal   inú nenáležitú výhodu, čím spáchal zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným 10. novembra 2006. Samosudca Špeciálneho súdu rozsudkom z 10. novembra 2006 schválil dohodu o vine a treste tak, ako mu ju predložil prokurátor Špeciálnej prokuratúry. Špeciálny súd priznal právny účinok dohode   o   vine   a   treste   za   spáchanie   trestného   činu,   ktorý   nenapĺňal   znaky   skutkovej podstaty trestného činu podľa platnej a účinnej právnej úpravy.»

Dňa 14. mája 2010 sťažovateľ podal špecializovanému trestnému súdu sťažnosť na postup   špeciálneho   súdu   a   žiadosť   o   obnovu   konania,   pričom   sťažnosť   doplnil   o   fakty a argumenty v podaní nazvanom „Dodatok k žiadosti o obnovu konania“ z 26. júna 2010. Špecializovaný trestný súd uznesením č. k. BB-3 Nt 2/2010-134 IČS: 9510100061 z 15. júla 2010 žiadosť o povolenie obnovy konania zamietol; proti označenému uzneseniu sťažovateľ podal   sťažnosť.   Sťažovateľ   v sťažnosti   neuvádza,   ako   bolo   o tejto   sťažnosti   rozhodnuté. Ústavný súd z vyžiadanej spisovej dokumentácie zistil, že sťažnosťou napadnuté uznesenie potvrdil najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 27/2010 z 30. augusta 2010.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   20.   septembra   2010 sťažovateľ doručil špecializovanému trestnému súdu podanie označené ako „opakovaná žiadosť o obnovu konania“, o ktorej tento súd rozhodol uznesením č. k. BB-4 Nt 3/2010-3 IČS:   9510100139   zo   7.   októbra   2010   tak,   že   (opakovaný)   návrh   na   povolenie   obnovy konania zamietol z dôvodu, že nezistil podmienky na obnovu konania podľa § 399 ods. 4 Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 30/2010 19. januára 2011 tak, že ju zamietol (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 1. februára 2011).

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že vo svojom návrhu na obnovu konania «... ako novú skutočnosť o. i. uviedol aj to, že počas celého dokazovania mu nebola preukázaná vina v kauze M. S., že sa ku spáchaniu skutku „nedoznal“ (dôkaz č. 6: Sťažnosť proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu určená na Najvyšší súd SR, s. 3, bod 8).

Podľa § 334 ods. 1 Trestného poriadku: „Súd môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako aj o výroku na náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Nepreskúmame   splnenia   podmienky   priznania   k   spáchaniu   trestného   činu Špeciálnym súdom v okolnostiach prípadu má povahu novej skutočnosti vo význame § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd prehliadol alebo nepriznal právny účinok „predtým neznámej skutočnosti“ neexistencii priznania sťažovateľa k spáchaniu trestného činu, hoci ide o conditio sine qua non rozhodnutia o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 334 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   nenamieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   samou   skutočnosťou,   že Slovenská   republika   vniesla   do   svojho   Trestného   poriadku   dohodu   o   vine   a   treste. Sťažovateľ namieta, že v okolnostiach jeho prípadu pristúpil na dohodu o vine v dôsledku donútenia,   ktorému   bol   vystavený.   Sťažovateľ   nebol   podrobený   bitke   ani   inej   forme fyzického násilia. Sťažovateľ bol vystavený psychickému nátlaku, predovšetkým zo strany svojho advokáta, ktorý spolupracoval s políciou bez toho, aby sa o tom sťažovateľ včas dozvedel. Sťažovateľ pokladá psychický nátlak a psychickú manipuláciu za také správanie, ktoré má povahu donútenia porušujúceho čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Pre vznik sťažovateľovej právnej zodpovednosti platí interpretačná zásada neznalosť zákona   neospravedlňuje.   Poskytovanie   právnej   pomoci   advokátom   nemožno   založiť   na zásade   neznalosť   zákona   neospravedlňuje.   Povinnosťou   advokáta   je   poznať   relevantnú právnu úpravu a na jej základe uplatniť všetky práva priznané právnym poriadkom osobe, ktorej poskytuje právnu pomoc.

Podľa   druhej   vety   §   117   ods.   2   Trestného   poriadku:   „Agent   nesmie   iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.“

V   okolnostiach   prípadu   agentka   M.   S.   konala   iniciatívne,   sexuálne   provokovala sťažovateľa, a tak ho navádzala, aby od nej vyžadoval sexuálne služby, ktoré boli príčinou pre vedenie trestného stíhania proti sťažovateľovi.

Sťažovateľ nepatrí k zákonom taxatívne určeným verejným činiteľom (§ 128 ods. 1 Trestného zákona), ani k zahraničným verejným činiteľom podľa § 128 ods. 2 Trestného zákona,   čo   znamená,   že   agentka   M.   S.   porušila   ustanovenie   druhej   vety   §   117   ods.   2 Trestného poriadku pri usvedčovaní sťažovateľa.

Pri   zadovažovaní   dôkazov   proti   sťažovateľovi   prostredníctvom   vyhotovovania obrazovo-zvukových záznamov zo stretnutí sťažovateľa s agentkou M. S. sa nepreukázalo, že   použitie   informačno-technických   prostriedkov   sa   udialo   v   súlade   s   §   114   Trestného poriadku.

Advokát   zvolený   sťažovateľom   tieto   okolnosti   nikdy   nenamietol.   Ba   čo   viac,   bez námietky ponechal aj zásadný omyl v právnej kvalifikácii skutkovej podstaty zločinu, pre ktorý   bol   sťažovateľ   stíhaný.   Ustanovený   advokát   ponechal   bez   vznesenia   námietky   aj skutočnosť, že jeho klienta stíhali za trestný čin, ktorý podľa platného Trestného zákona neexistuje, a že o vine a treste pre sťažovateľa rozhoduje Špeciálny súd, ktorého príslušnosť pre   konanie   sa   podarilo   vykonštruovať   iba   pomocou   „vytvorenia“   skutkovej   podstaty „skrížením“ platného a zrušeného trestného zákona.

V   rozsahu,   v   ktorom   sa   advokát   zastupujúci   sťažovateľa   dopustil   chýb   pri uplatňovaní práv tohto svojho klienta a s prihliadnutím na právny účinok, ktorý tieto chyby majú   pre   sťažovateľa,   ide   o   chyby   ktoré   majú   za   následok,   že   v   okolnostiach   prípadu sťažovateľovo základné právo na obhajobu prostredníctvom obhajcu (čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru) bolo porušené v kvalite predpísanej § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, lebo bolo porušené zásadným spôsobom.

V okolnostiach prípadu sa sťažovateľom zvolený obhajca dopustil radu chýb, ktoré boli očividné. Zo zásady iura novit curia nemožno vyvodiť iné, ako konštatovanie, že chyby, ktorých sa sťažovateľov obhajca dopustil, Špeciálny súd pri schvaľovaní dohody o vine a treste nesmel prehliadnuť, ani ich nesmel kvalifikovať ako postup súladný so zákonom. V materiálnom právnom štáte musí byť vylúčené také súdne konanie, v ktorom súd striehne na   chyby   účastníka   konania   alebo   jeho   obhajcu   a   len   čo   sa   chyba   udeje,   súd   ju   bez upozornenia   zneužije   proti   účastníkovi   konania.   Sťažovateľ   v   súvislosti   s   postupom Špeciálneho súdu ako skutočnosť predtým neznámu podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku namietol hrubé zneužitie právneho inštitútu pristúpenia k dohode o vine a treste (dôkaz č. 1: kópia sťažnosti zo 14. 5. 2010, s. 1).

Nedobrovoľnosť   pristúpenia   k   dohode   o   vine   a   treste   pod   vplyvom   manipulácie s právnou pomocou poskytovanou advokátom Mgr. P. sťažovateľ namietol v Dodatku k žiadosti o obnove konania ako ďalšiu predtým neznámu skutočnosť podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   namietol   porušenie   svojho   základného   práva, resp. ľudského práva v trestnom konaní v príčinnej súvislosti s radom nových skutočností a na   ich   základe   žiadal   o   obnovu   konania . Najvyšší   súd   SR   nesprávne   právne   posúdil sťažovateľov   návrh,   nevysporiadal   sa   dostatočne   s podstatou   sťažovateľových   námietok a v príčinnej súvislosti s chybami v postupe rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho návrhu na obnovu konania. Porušenie namietnutých práv je „výsledkové“, lebo nie je napraviteľné ani   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu.   K   pokračovaniu   ochrany   základných   a ľudských práv sťažovateľa môže dôjsť až po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 30/2010 Ústavným súdom SR.».

Na   základe uvedeného sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v   spojení   s   ľudským   právom   na   spravodlivý   proces   priznané   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ing. J. P. v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Tost 30/2010 zo dňa 19. januára 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 30/2010 zo dňa 19. januára 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a za porušenie jeho ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd primerané finančné zadosťučinenie 1.200,- euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle- Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,17 euro, ktorú je súd povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu na jeho účet.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Tost 30/2010   z 19.   januára   2011,   preto   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sústredil   na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa o nedostatočnom   vysporiadaní   sa   najvyššieho   súdu   s jeho   námietkami   a nesprávnom právnom posúdení jeho návrhu na obnovu konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „Právo na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd   v   rozsudku   reagoval   na   každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Zo   sťažnosti   a z príloh   pripojených   k nej   vyplýva,   že   samosudca   v   tom   čase existujúceho špeciálneho súdu rozsudkom č. k. BB-3 Tš 30/06-124 z 10. novembra 2006 (deň nadobudnutia právoplatnosti, pozn.) podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil dohodu   o vine   a treste   uzavretú   medzi   prokurátorom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   špeciálnej   prokuratúry“) a sťažovateľom z 20. októbra 2006. Na základe rozsudku schvaľujúceho túto dohodu bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol v súlade s § 39 ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody   vo výmere dva   roky   s podmienečným odkladom   výkonu trestu   odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov.

Sťažovateľ   podal   18.   mája   2010   špecializovanému   trestnému   súdu   žiadosť o povolenie obnovy konania, ktorá bola uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3   Nt   2/2010   z 15.   júla   2010   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tost 27/2010 z 30. augusta 2010 zamietnutá.

Dňa   20.   septembra   2010   doručil   sťažovateľ   špecializovanému   trestnému   súdu podanie   označené   ako „Opakovaná   žiadosť   o obnovu   konania“,   o ktorom   tento   súd rozhodol uznesením č. k. BB-4 Nt 3/2010-3 zo 7. októbra 2010 tak, že opakovaný návrh na povolenie   obnovy   konania zamietol.   O sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   označenému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že ju zamietol.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť tieto podstatné námietky sťažovateľa:

1.   sťažovateľ   bol   odsúdený   za   spáchanie   trestného   činu, „ktorý   nenapĺňa   znaky skutkovej   podstaty   trestného   činu   podľa   platnej   a   účinnej   právnej   úpravy“ (ďalej   len „námietka č. 1“),

2. sťažovateľ pristúpil na dohodu o vine a treste v dôsledku donútenia, ktorému bol vystavený, a to predovšetkým vo forme psychického nátlaku „zo strany advokáta, ktorý spolupracoval s políciou bez toho,   aby sa o tom sťažovateľ včas dozvedel.“ (ďalej len „námietka č. 2“).

Vzhľadom   na   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa   v   namietanom   uznesení „nevysporiadal dostatočne s podstatou sťažovateľových námietok a v príčinnej súvislosti s chybami v postupe rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho návrhu na obnovu konania“, ústavný súd v ďalšom preskúmal, či tvrdenie sťažovateľa je dôvodné.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že „skutočnosti, ktoré vo svojej sťažnosti uvádza odsúdený nie sú skutočnosťami novými, ktoré by mohli sami osebe alebo v spojení s ostatnými skutočnosťami privodiť zmenu rozhodnutia. Súd   má   za   to,   že   s   námietkami   odsúdeného,   ktoré   uvádza   vo   svojej   sťažnosti   sa   už v potrebnej miere vysporiadal Špecializovaný trestný súd pri prvom rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, sp. zn. BB - 3Nt 2/2010, čo svojím rozhodnutím potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 5 Tost 27/2010.“.

K   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nedostatočného   oboznámenia   sa špecializovaného trestného súdu s návrhom na obnovu konania najvyšší súd v namietanom uznesení uviedol, že „Najvyšší súd nezistil žiadne procesné pochybenia v rámci konania o žiadosti   odsúdeného   o   povolenie   obnovy   konania   a   rozhodnutie   samosudcu Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica,   JUDr.   T.,   považoval   za správne   a   s   jeho   závermi   sa   plne   stotožnil.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval sťažnosť odsúdeného Ing. J. P. za nedôvodnú a ako takú ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“.

Vzhľadom   na   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   obsiahnuté   v   napadnutom   uznesení ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   BB-4   Nt   3/2010   zo   7.   októbra   2010,   na   ktoré potvrdzujúce napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odkazuje, a rovnako tak aj na uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   27/2010   z   30.   augusta   2010,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   BB-3   Nt   2/2010   z   15.   júla   2010 o zamietnutí pôvodného (v poradí prvého) návrhu sťažovateľa na obnovu konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09) a týkali sa tej istej veci.

Špecializovaný   trestný   súd   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   BB-4   Nt   3/2010 zo 7. októbra 2010 okrem iného uviedol:

„Na základe opakovanej žiadosti o povolenie obnovy konania odsúdeného Ing. J. P. zo dňa 15. 09. 2010 po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu pôvodne vedeného konania   sp.   zn.   BB-3TŠ   30/2006,   ako   aj   konania   pod   sp.   zn.   BB-3Nt   2/2010   dospel samosudca k záveru, že návrh odsúdeného Ing. J. P. uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré   už   boli   skôr   právoplatne   zamietnuté   a   návrh   zo   dňa   15.   09.   2010   je   len   jeho opakovaním. Ing. J. P. v opakovanom podnete zo dňa 15. 09. 2010 neuviedol žiadne iné nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by neboli predmetom skúmania v predchádzajúcom konaní o povolenie obnovy konania, a kedy bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Preto postupom podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh na povolenie obnovy konania zamietol.“

Najvyšší súd v podstatnej časti uznesenia sp. zn. 5 Tost 27/2010 z 30. augusta 2010 uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa založenou na závere, že v tejto posudzovanej veci neboli zistené žiadne konkrétne skutočnosti svedčiace len pre podozrenie, že k uzavretiu dohody o vine a treste došlo pod hrubým psychickým nátlakom zo strany bývalého obhajcu odsúdeného Ing. J. P. Práve naopak, vzhľadom na časový úsek, ktorý odvtedy uplynul a rovnako tak aj vzhľadom na   doposiaľ   neúspešne   produkované   argumenty   v rôznych   podaniach   a   podnetoch,   sa uvedená konštrukcia odsúdeného Ing. J. P. javí ako vyslovene účelová. V tejto súvislosti Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   len   ďalej   odkazuje   na   odôvodnenie   napadnutého uznesenia,   v   ktorom   samosudca   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica,   veľmi   podrobne   precizoval   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   uvedenej   konštrukcii odsúdeného Ing. J. P. neuveril.

Zákonným   a   veľmi   zrozumiteľným   spôsobom   sa   samosudca   Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, vyrovnal aj s druhou v poradí uplatnenou námietkou odsúdeného Ing. J. P., pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v tomto prípade sa s touto argumentáciou stotožnil, a preto na ňu v plnom rozsahu len odkazuje. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani žiadne procesné pochybenia v rámci   konania   o   žiadosti   odsúdeného   Ing.   J.   P.   o   povolenie   obnovy   konania   ani porušenie, resp. obmedzenie uplatnenia jeho práv na obhajobu v rámci tohto konania.“

Vzhľadom na závery tak najvyššieho súdu, ako aj špecializovaného trestného súdu v ďalšom   ústavný   súd   poukazuje   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   BB-3   Nt   2/2010   z   15.   júla   2010,   ktorým   bol zamietnutý pôvodný návrh sťažovateľa na obnovu konania.

Špecializovaný   trestný   súd   v označenom   uznesení   v   súvislosti   s   námietkou   č.   1 predovšetkým uviedol:

«V   návrhu,   ktorý   podpísal   tak   Ing.   J.   P.,   ako   aj   jeho   manželka   Ing. K.   P., navrhovatelia uvádzajú, že „v rozpore s článkom 49 Ústavy Slovenskej republiky právna veta v predmetnom rozsudku bola vykonštruovaná, pretože samosudca JUDr. G. tu uplatnil rozširujúci výklad § 329 ods. 1 Trestného zákona, kde zákonná definícia skutkovej podstaty zločinu úplatkárstva bola dotvorená vlastnou podmienkou inej nenáležitej výhody, ktorá bola vložená do § 329 ods. 1 platného a účinného Trestného zákona tak, že bola prevzatá z §   160   zrušeného   Trestného   zákona“.   Okrem   vytknutia   tejto   chyby   podľa   názoru navrhovateľov vyšli najavo ďalšie skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie vo veci...

Samosudca Špecializovaného trestného súdu si tiež vyžiadal stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR k doteraz podaným podnetom na podanie dovolania a odpoveď predsedu Špecializovaného trestného súdu JUDr. O. K. na sťažnosť obvineného v zmysle zákona č. 385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   samosudcovi oznámilo, že navrhovateľ podával viacero podnetov na podanie dovolania a sťažností na postup rôznych orgánov, pričom ministerstvo dospelo k záveru, že vo veci nie sú splnené zákonné podmienky na podanie dovolania, ani iného postupu, ktorého výsledkom by mohla byť zmena právoplatného rozsudku a dovolanie ani v budúcnosti podávať nebude. Predseda Špecializovaného trestného súdu sťažnosť sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

Už na tomto mieste zdôvodnenia uznesenia je potrebné uviesť, že ani samosudca vybavujúci toto podanie nepochybuje o tom, že v prípade rozsudku zo dňa 10. novembra 2006   došlo   k   chybnej   citácii   právnej   vety,   kedy   miesto   termínu   „úplatok“   bol   chybne použitý   termín   „iná   nenáležitá   výhoda“.   Zhodne   s   názormi   vec   doteraz   vybavujúcich orgánov sa však aj samosudca rozhodujúci o tomto návrhu domnieva, že toto pochybenie v konečnom dôsledku nemalo absolútne žiadny vplyv na zákonnosť a legitímnosť následkov, ktoré sú spojené s protiprávnym konaním popísaným v ustanovení § 329 ods. 1 Trestného zákona. K tejto problematike je potrebné len stručne uviesť, že pojem iná nenáležitá výhoda je dnes zahrnutý pod definíciu pojmu úplatku v ustanovením § 131 ods. 3 Trestného zákona. V zmysle tohto ustanovenia úplatkom sa rozumie vec, alebo iné plnenie majetkovej, či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, pričom zo skutkovej vety rozsudku jednoznačne   vyplýva,   že   „poskytnutie   sexuálneho   rozptýlenia   za   získanie   zápočtu“   je plnením nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, a teda úplatkom. Treba ešte dodať,   že   ak   by   aj   uvedené   pochybenie   bolo   dôvodom   na   nápravu   prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, z povahy veci vyplýva, že do úvahy by prichádzalo iba dovolanie, nakoľko nejde o „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie vo veci“.»

K   námietke   č.   2   špecializovaný   trestný   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. BB-3 Nt 2/2010 z 15. júla 2010 predovšetkým uviedol:

«Na verejnom zasadnutí, predmetom ktorého bolo konanie o návrhu Ing. J. P. na povolenie obnovy konania, obvinený opätovne predložil množstvo príloh a v podstate zmenil hlavný dôvod,   na základe ktorého by podľa jeho názoru malo dôjsť k obnove konania. Tvrdil, že dohoda je nezákonná, pretože ju uzatvoril pod obrovským psychickým tlakom. Nátlak   na   neho   vyvíjal   jeho   vtedajší   obhajca   Mgr.   P.   V   čase   konania   súdu   dňa   10. novembra 2006 však toto nevedel dokázať.

Pri svojom výsluchu uviedol, že „manželka potom prišla na ten nátlak“, a to potom, čo bol už druhýkrát na psychiatrickom liečení. Z tohto dôvodu aj vypovedal plnú moc Mgr. P. V tom čase už bol trestne stíhaný aj v konaní, ktoré sa dnes vedie pred Okresným súdom Bratislava I. pod číslom 5 T 124/2008 za trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, ktorý sa týka poškodenej A. B. Na obhajcu Mgr. P. spoločne s manželkou podali aj trestné oznámenie aj sťažnosť. Podľa jeho názoru však tieto veci „doteraz neboli vybavené“.   Ďalej   navrhovateľ   tvrdil,   že   medzi   jeho   vtedajším   obhajcom   Mgr.   P.   a vyšetrovateľom JUDr. K. existovala „vzájomná korupčná dohoda“, pričom na upresnenie tohto korupčného vzťahu uviedol „to bolo vzájomné“. Súdu predložil viacero dokumentov, ktoré   on   považuje   za   dokumenty   súdu   skôr   neznáme,   a   ktoré   by   mohli   privodiť   iné rozhodnutie vo veci...

Predovšetkým je potrebné uviesť, že účelom inštitútu dohody o vine a treste je tzv. dohodnutá   spravodlivosť,   v   rámci   ktorej   má   súd   obmedzené   možnosti   zaoberať   sa skutkovým stavom veci. V zmysle § 331 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd môže návrh dohody o vine a treste odmietnuť len ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná (ustanovenie § 334 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje tiež korekcie dohody, ak   ju   súd   nepovažuje   za   spravodlivú).   Tu   je   potrebné   konštatovať,   že   ak   by   čokoľvek z obsahu   spisového   materiálu   indikovalo   neprípustný   nátlak   na   slobodu,   vážnosť a zrozumiteľnosť vôle osoby, ktorej sa dohoda týka, súd by takýto stav mohol vyhodnotiť ako, závažné porušenie procesných predpisov a navrhovanú dohodu o vine a treste by mal odmietnuť ako zrejme neprimeranú.

V   tejto   súvislosti   súd   uvádza,   že   nič   zo   spisového   materiálu   Špeciálneho   súdu BB-3 Tš 30/06 takýto nátlak neindikuje a aj keby áno, v rámci obnovy konania by súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania túto skutočnosť nemohol brať do úvahy. Nešlo by1 totiž o nový fakt súdu skôr neznámy a pokiaľ by sa aj v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov niekto domáhal nápravy zrejme jedinou cestou by bolo podanie dovolania v zmysle ustanovení § 368 až § 392 Trestného poriadku.

V konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v tzv. základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku obmedzuje predovšetkým na skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy pritom v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca   prehliadol,   resp.   sa   mýlil   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   pripadne   ich nesprávne vyhodnotil (viď napr. rozh. Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke rozhodnutí pod č. R 6/1997).

Na tomto mieste zdôvodnenia rozhodnutia však samosudca považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ by sa v rámci konania o povolení obnovy objavili, resp. boli predložené dôkazy, ktoré by naozaj potvrdzovali nátlak vtedajšieho obhajcu na obvineného, bolo by možné túto skutočnosť vyhodnotiť ako skutočnosť súdu skôr neznámu, ktorá v súvislosti s ostatnými okolnosťami prípadu by mohla privodiť iné rozhodnutie vo veci. Samosudca však takéto okolnosti nezistil, resp. navrhovateľ nič, čo by predmetné podozrenie čo len naznačovalo   nepredložil.   To,   že   ide   o   účelovú   konštrukciu   odsúdeného   navrhovateľa nepriamo naznačuje aj ten fakt, že tento typ obrany a argumentácie zvolil až necelé štyri roky po schválení dohody o vine a treste a po tom...

Tu je predovšetkým potrebné uviesť, že rady advokátov svojim klientom v žiadnom prípade nemožno považovať za neprípustný nátlak... Do výkonu advokácie v zmysle § 1 ods. 2 tohto zákona patrí aj poskytovanie právnych rád a spracúvanie právnych rozborov... Vstup   advokáta   do   slobody   vážnosti,   určitosti   a   zrozumiteľnosti   úkonu   jeho   klienta poskytnutím právnej rady, alebo rozboru, však možno jednoznačne považovať nielen za súčasť jeho práce, alebo dokonca jeho povinnosť. Samozrejme pri tomto postupe advokát musí dodržiavať zákonné i etické pravidlá výkonu svojho povolania, nesmie si správanie sa svojho klienta vynucovať neprípustným nátlakom, napr. hrozbou, vydieraním a podobne. Z   tohto   pohľadu   súd   preskúmal   všetky   písomnosti   predložené   navrhovateľom, týkajúce sa plnenia povinností jeho vtedajšieho obhajcu Mgr. P. Dospel k záveru, že nič z predložených materiálov nenaznačuje to, že by advokát Mgr. P. konal v rozpore so zákonom o advokácii, resp. etickými pravidlami výkonu tohto povolania...

Z hľadiska plynutia predpísaných lehôt a vyjadrení odsúdeného P. je evidentné, že žiadne konanie voči advokátovi Mgr. P. ani v rámci jeho stavovskej organizácie, ani v rámci konania orgánov činných v trestnom konaní začaté nebolo a nebolo konštatované porušenie plnenia jeho povinností. Aj z tohto možno vyvodiť záver, že žiadny nátlak zo strany obhajcu na navrhovateľa konštatovať nemožno...

Zhrnúc doteraz uvedené možno konštatovať, že nielen že nie je možné ustáliť dôvody obnovy konania, ale aj konanie o dohode o vine a treste vrátane schválenia tejto dohody s výnimkou   vyššie   popísanej   viac   menej   formálnej   chyby,   bolo   legitímne   a   v   súlade so zákonom. Nový Trestný zákon zaviedol tzv. kontradiktórnosť konania, v rámci ktorej si strany musia niesť svoj diel zodpovednosti za výsledok konania. Pokiaľ sa teda obvinený rozhodne na všetkých predpísaných desať otázok odpovedať odpoveďou „áno“, súd musí mať za to, že rozumie tejto skrátenej forme konania, vzdáva sa práva na dokazovanie vo veci a súhlasí s navrhovaným trestom. Samosudca ešte raz opakuje, že jediným dôvodom zmeny   výsledku   konania   vzhľadom   na   postoj   navrhovateľa,   by   mohlo   byť   preukázanie neprípustného nátlaku na slobodu a vážnosť jeho vôle, či už zo strany sudcu, obhajcu, alebo prokurátora.   Žiadny   takýto   nátlak   však   preukázaný   nebol   a   nevyplýva   ani   nepriamo z ostatných predkladaných dôkazov navrhovateľom.

Akúsi   „korupčnú   dohodu“   medzi   obhajcom   a   vyšetrovateľom   K.   takisto   nič neindikuje a pokiaľ by aj vyšetrovateľ spisoval tzv. procesné použiteľnú výpoveď tak, že by použil viaceré slovné spojenia z predchádzajúcich „neprocesných“ výpovedí, tento fakt sám osebe nič nenaznačuje. Svedkovia sa naozaj, či už v 60, či v 90 % môžu vyjadrovať takisto ako vo výpovediach spred niekoľkých týždňov - nemusí to síce byť pravidlo, ale nie je to vylúčené.   Treba   ešte zdôrazniť   tú skutočnosť,   že v prípravnom   konaní   každá   osoba   na každej strane zápisnice zhotovenej z jej výsluchu jej autenticitu potvrdzuje svojím podpisom a berie na seba zodpovednosť za pravdivosť toho, čo je v zápisnici uvedené...

V   súvislosti   s   predstavami   navrhovateľov   o   „nových   skutočnostiach   súdu   skôr neznámych...“, ktoré sú relevantné pri konaní o obnove konania súd ešte na vysvetlenie dodáva,   že   za   takéto   nové   skutočnosti   nemožno   považovať   právne   rozbory/situácie akokoľvek renomovaných právnikov či inštitúcií...

Vzhľadom k špecifickosti konania o dohode u vine a treste, je záverom potrebne konštatovať ešte jednu skutočnosť. Pokiaľ nie sú indície na nátlak na slobodu, vážnosť, určitosť   a   zrozumiteľnosť   vôle   obvinenej   osoby   v   rámci   úkonov   týkajúcich   sa   konania o dohode o vine a treste,   súd nielenže nemá možnosť,   ale nemá ani právo posudzovať priznanie   obvineného   z   hľadiska   zásad   objektívnej   pravdy.   Ako   už   bolo   na   viacerých miestach tohto uznesenia naznačené, kontradiktórnosť trestného konania robí každú jeho stranu zodpovednú za výsledok konania. Z týchto dôvodov testu objektivity a pravdivosti nepodlieha kvalita priznania obvineného,   ale len kvalita procesu,   v rámci ktorého toto priznanie bolo učinené.»

Podľa   §   402   ods.   1   Trestného   poriadku   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania rozhoduje súd na verejnom zasadnutí.

Podľa   §   402   ods.   2   Trestného   poriadku   odmietnuť   návrh   z   dôvodov   uvedených v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže návrh   odmietnuť na neverejnom   zasadnutí   iba v tom   prípade,   ak návrh   uvádza   tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Ústavný   súd   z dokumentácie,   ktorú   mal   k dispozícii,   zistil,   že   sťažovateľovi   bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu (opakovaného, pozn.) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť   k   inému   rozhodnutiu   o   jeho   vine   a   treste.   Odôvodnenie   namietaného   uznesenia najvyššieho   súdu   dostatočne   objasňuje   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   pričom spôsob   odôvodnenia   uznesenia   s   odkazom   na   odôvodnenie   v   sťažnostnom   konaní preskúmavaného rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a v konečnom dôsledku aj na odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   27/2010   z 30.   augusta   2010 a uznesenia   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   BB-3   Nt   2/2010   z 15.   júla   2010 v konaní   o pôvodnom   (v   poradí   prvom)   návrhu   na   obnovu   konania   nie   je   v   prípade zamietnutia sťažnosti v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu   (m.   m.   II.   ÚS   106/05);   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   práve v odôvodnení   uznesenia   z 15.   júla   2010   sa   špecializovaný   trestný   súd   ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s námietkami,   ktoré   následne   sťažovateľ formuloval vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Z hľadiska procesného postupu najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4Nt 3/2010 zo 7. októbra 2010, ktorým opakovaný návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol v súlade s ustanovením § 402 Trestného poriadku.

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní o obnovu   konania   neznamená, aby   všeobecné   súdy   preberali skutkové   a právne   názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo arbitrárne a nebolo   náležite   zdôvodnené,   preto   nemá   príčinu   zasahovať   do   sféry   pôsobnosti najvyššieho súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Najvyšší súd (s odkazom na predchádzajúce súdne rozhodnutia vydané vo veci sťažovateľa, pozn.) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti   adresovanej   ústavnému súdu,   pozn.),   čo   zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva, z ktorej   možno vyvodiť,   že pod ochranu čl.   6 ods.   1 dohovoru   nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru.   Článok   6   ods.   1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 - 370; (m. m. IV.ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že námietky sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 30/2010 z 19. januára 2011 sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011