znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 219/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., B.,   vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa   čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutiami   Daňového   úradu   H.   sp. zn. 647/2100/39625/2002,   sp. zn.   647/2100/39626/2002   a sp. zn.   647/2100/39627/2002 z 24. júna 2002,   rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky, pracoviska T., sp. zn.   IV/2500/7081/2002/Kuc,   sp. zn.   IV/2500/7082/2002/Kuc   a   sp. zn. IV/2500/7083/2002/Kuc   z   10. októbra 2002   a rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02 z 20. mája 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 63/03, Sž-o-NS 88-89/03 z 21. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2004 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) rozhodnutiami Daňového   úradu   H.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   sp. zn.   647/2100/39625/2002,   sp. zn. 647/2100/39626/2002   a   sp. zn.   647/2100/39627/2002   z 24. júna 2002,   rozhodnutiami Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky,   pracoviska   T.   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“),   sp. zn.   IV/2500/7081/2002/Kuc,   sp. zn.   IV/2500/7082/2002/Kuc   a   sp. zn. IV/2500/7083/2002/Kuc   z   10. októbra 2002   a   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02 z 20. mája 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 63/03, Sž-o-NS 88-89/03 z 21. apríla 2004.

Skutkový   stav,   ktorý   viedol   k   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu,   je   v   sťažnosti opísaný v období od 18. novembra 2002, keď sťažovateľ podal najvyššiemu súdu žalobu, ktorou   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva   sp. zn. IV/2500/7081/2002/Kuc, sp. zn. IV/2500/7082/2002/Kuc a sp. zn. IV/2500/7083/2002/Kuc z   10. októbra 2002.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 Sž 157/02,   4 Sž 169-170/02 z 20. mája 2003 žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti   označeným   rozsudkom   podal   sťažovateľ   2.   júla   2003   odvolanie,   v   ktorom poukázal okrem iného «... na rozpornosť konania pred najvyšším súdom o preskúmanie rozhodnutí   daňových   správnych   orgánov   s   ustanoveniami   článkov   6.1,   6.2   a   článku   1 Protokolu č. 1. Rozhodnutím č. Sž-o-NS 63/03, č. Sž-o-NS 88-89/03 zo dňa 21. apríla 2004 najvyšší súd ako súd odvolací, potvrdil rozhodnutie najvyššieho súdu „ako prvostupňového orgánu“».

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd okrem iného vyslovil nesúhlas s názorom, podľa ktorého bolo úlohou daňových orgánov zisťovať zavinenie sťažovateľa pri uplatnení nároku na odpočet dane a preukázať mu vinu.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že „... svoju   sťažnosť   zakladá   na   štyroch   právnych dôvodoch   spočívajúcich   v   porušeniach   základných   práv,   ktoré   mu   zaručuje   Európsky dohovor o ľudských právach a Ústava SR“.

K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

Podľa sťažovateľa najvyšší súd ako odvolací súd výslovne nerozhodol o tom, či bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, a ani nezdôvodnil, prečo tak neurobil. Odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) sťažovateľ uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru „... je uplatniteľný na konania pred súdnymi orgánmi,   ktoré   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   daňových   správnych orgánov“.

Za   rozporné   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   týkajúcou   sa   čl. 6   ods. 1   dohovoru považuje   sťažovateľ   to,   že   konanie   pred   najvyšším   súdom „ako   kvázi   súdom   prvého stupňa“ nespĺňalo požiadavku verejného prejednania veci a verejného vyhlásenia rozsudku. Namieta tiež to, že najvyšší súd „ako kvázi súd prvého stupňa“ skúmal len zákonnosť rozhodnutia   a   konania   správneho   orgánu „... a   teda   nebol   skutkovou   inštanciou“, čo odôvodnil   tým,   že   v   daňovom   konaní   bolo   vykonané   rozsiahle   dokazovanie,   bol podrobne   a   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   a   preto   nebolo   potrebné   vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy.

Ďalší rozpor s judikatúrou Európskeho súdu vidí sťažovateľ v tom, „... že Najvyšší súd SR v konaní o jeho žalobe nemal charakter súdu s plnou jurisdikciou. Dôvodom je to, že porušovateľ   základného   práva   neobjasňoval   stav   veci   vykonaním   dokazovania, v dôsledku čoho porušovateľ neskúmal v plnej šírke sťažovateľov prípad a mnohé aspekty sporu unikli pozornosti a záujmu súdu“.

Najvyššiemu   súdu   ako   prvostupňovému   súdu,   ale   aj   daňovým   orgánom   ďalej sťažovateľ vytýka, že nevykonali ním navrhovaný dôkaz spočívajúci v oboznámení zápisníc zo zasadnutí výberových komisií, a to najmä z toho dôvodu, že by sa tým bol ozrejmil spôsob zadávania zákaziek sťažovateľovi, ktorý je obzvlášť dôležitý z hľadiska posúdenia existencie sprostredkovania. Tým došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

Sťažovateľ   je   tiež   toho   názoru,   že   najvyšší   súd „... pochybil,   keď   neakceptoval uvedenie nových právnych dôvodov v doplnení žaloby z 12. 5. 2003. (...) Teda rozhodnutie NS SR   ako   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   vadou   spočívajúcou   v   nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia“. Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nie je tiež zrejmé, na základe akých úvah došiel k záveru, že súd prvého stupňa neporušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a nevyjadril sa ani k tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho práva na pokojné užívanie majetku. Je potrebné mu vytknúť aj to, že ako v prvostupňovom, tak aj v odvolacom konaní sa mu nepodarilo odstrániť pochybnosti o niektorých skutkovo dôležitých okolnostiach, a preto pochybnosti o nich naďalej pretrvávajú.

K namietanému porušeniu princípu prezumpcie neviny

Porušenie uvedeného princípu bolo podľa sťažovateľa naplnené tým, že mu bola uložená sankcia zvýšenia dane spolu vo výške 524 000 Sk. V súvislosti s tým poukazuje na niektoré   rozhodnutia   Európskeho   súdu,   podľa   ktorých   majú   daňové   sankcie   trestný charakter a vzhľadom na to je nutné na ukladanie tohto druhu sankcií aplikovať základné zásady pre ukladanie trestných sankcií ako napr. princíp zavinenia alebo princíp „in dubio pro   reo“.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   však   s   týmto   názorom   sťažovateľa   nesúhlasil a v odôvodnení svojho rozhodnutia   sp. zn. Sž-o-NS 63/03,   Sž-o-NS 88-89/03   z 21. apríla 2004 okrem iného uviedol, «... Nie je úlohou daňových orgánov dokazovať vinu daňových subjektov ani zisťovať ich zavinenie, a preto v daňovom konaní neplatí zásada trestného práva „in dubio pro reo“ (...) Dorúbenie zvýšenia dane nie je teda trestom».

K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku

Porušenie uvedeného práva vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, že konanie pred najvyšším súdom, v ktorom došlo k zamietnutiu jeho žaloby, bolo v rozpore s čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, a preto v rozpore so zákonom mu bola uložená povinnosť zaplatiť rozdiel na dani   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   a   zvýšenie   DPH.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „... daňové správne orgány uložili sťažovateľovi uvedené majetkové povinnosti v rozpore s právom   a súdne   orgány   zamietli   jeho   žalobu,   respektíve   odvolanie,   ktoré   smerovali k zrušeniu   rozhodnutí   daňových   správnych   orgánov   a   ktorých   konečným   cieľom   bolo zabezpečenie práva na ochranu majetku“.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy

Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu uvedeného práva malo dôjsť tým, «... že rozhodnutia vyhlásené Najvyšším súdom SR sú preskúmavané Najvyšším súdom SR (...). To, že sudcovia NS SR v „kvázi prvostupňovom konaní“ a v preskúmavanom konaní sú   vzájomne   v   určitých   právnych   veciach   sudcami   „súdu   prvého   stupňa“   a   v   iných právnych   veciach   sudcami   odvolacieho   súdu,   môže   vzbudzovať   pochybnosti   o inštitucionálnej   a rozhodovacej   nezávislosti   odvolacieho   súdu.   Nakoniec   sťažovateľ poukazuje   aj   na   to,   že odvolacie   konanie   na   Najvyššom   súde   SR   nenapĺňa   požiadavku devolutívneho princípu (...), ktorý je jednou zo záruk nezávislého a úplného preskúmavania rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolacím súdom».

Na výzvu ústavného súdu zaslanú najvyššiemu súdu 18. októbra 2004 obsahujúcu požiadavku na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa odpovedal jeho predseda 11. januára 2005 a uviedol: „Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v daňovom konaní bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   rozhodnutia   správnych   orgánov   boli   vydané   v   súlade so zákonom. V správnom konaní a v konaní pred správnym súdom boli rešpektované všetky procesné práva účastníka konania a nedošlo k porušeniu jeho základných práv chránených Európskym   dohovorom   o   ľudských   právach,   ako   aj   Ústavou   Slovenskej   republiky. Vymeranie a výber daní v súlade so zákonom nemožno považovať za trestanie a daňové vyrubovacie konanie nie je konaním, v ktorom by mali platiť zásady trestného práva.“ Z uvedených dôvodov navrhuje najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Právny zástupca sťažovateľa k zaslanému stanovisku najvyššieho súdu 28. februára 2005 ústavnému súdu oznámil, že k nemu nemá čo uviesť, keďže v ňom nie sú obsiahnuté žiadne nové skutočnosti.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   marca   2005   doplnil   právny   zástupca sťažnosť v časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   a jej   doplnení   navrhuje,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojimi rozsudkami č. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169- 170/02 z 20. mája 2003 a rozsudkami č. Sž-o-NS 63/03, Sž-o-NS 88-89/03 z 21. apríla 2004 porušil   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   uvedené   v článku   6   odsek   1   Európskeho dohovoru o ľudských právach, princíp prezumpcie neviny zakotvený v článku 6 odsek 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach, právo na ochranu majetku uvedené v článku 1 Protokolu   č. 1   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach,   právo   na   účinný   opravný prostriedok   uvedené   v článku   13   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach   a právo na súdnu ochranu uvedené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Daňové   riaditeľstvo   SR   svojimi   rozhodnutiami   vydanými   v daňovom   správnom konaní   č.:   IV/2500/7081/2002/Kuc,   IV/2500/7082/2002/Kuc   a   IV/2500/7083/2002/Kuc, všetky   zo   dňa   10. 10. 2002   a Daňový   úrad   H.   svojimi   rozhodnutiami č.: 647/2100/39625/2002,   647/2100/39626/2002   a   647/2100/39627/2002,   všetky z 24. 6. 2002 porušili v neprospech sťažovateľa princíp prezumpcie neviny zakotvený v čl. 6 ods. 1 EDĽP a jeho právo na ochranu majetku uvedené v čl. 1 Protokolu č. 1 EDĽP.

2. Ruší   rozsudky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   Sž-o-NS 63/03,   Sž-o- NS 88-89/03   z 21. apríla 2004,   č.   4 Sž 157/02,   4 Sž 169-170/02   z 20. mája 2003, ako aj rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracovisko T., č. IV/2500/7081/2002/Kuc,   IV/2500/7082/2002/Kuc   a   IV/2500/7083/2002/Kuc   všetky   zo dňa   10.   októbra   2002   a tiež   rozhodnutia   Daňového   úradu   H.   č.   647/2100/39625/2002, sp. zn. 647/2100/39626/2002 a sp. zn. 647/2100/39627/2002 všetky zo dňa 24. júna 2002.

3. Priznáva   v súlade   s článkom   127   odsek   3   Ústavy   Slovenskej   republiky sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v rozsahu   100.000   slovenských   korún, ktoré je NS SR povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to z dôvodu zvýšeného psychického napätia, hlbokého pocitu nespravodlivosti a tiež zhoršenia podmienok   súkromného   života   sťažovateľa   v dôsledku   začatia   daňového   exekučného konania.

4. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR vo výške 31.872,- Sk   (dva   úkony   právnej   služby   –   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   vypracovanie sťažnosti, pri tarifnej odmene 15.800,- Sk za 1 úkon právnej služby určenej podľa § 13 ods. 1,   ods.   8,   § 25   vyhl.   MS SR   č. 163/2002   Z. z.   z hodnoty   DPH   určenej   v troch preskúmavaných rozhodnutiach správnych orgánov spolu 1.572.000,- Sk, náhrady výdavkov podľa § 19 ods. 3 cit. vyhl. v sume 136,- Sk za každý úkon, spolu 2x/15.800+136/). Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s § 52 ods. 2 zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým prerušuje daňové exekučné konanie začaté   na   základe   rozhodnutia   Daňového   úradu   H.   č.   647/350/33821/03   zo   dňa 14. 7. 2003.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanoví   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, III. ÚS 107/05).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   tak,   že   postupujú   v   konaní   v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 49/04, I. ÚS 31/05).

Sťažnosť obsahuje štyri druhy námietok porušenia ústavy a dohovoru: 1. porušenie práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, 2. porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru,   3.   porušenie   jeho   práva   vlastniť   a   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu a 4. porušenie jeho práva mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru, pričom k tvrdenému porušeniu označených práv malo dôjsť napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02   z   20. mája 2003   a   sp. zn.   Sž-o-NS 63/03,   Sž-o-NS 88-89/03   z   21. apríla 2004) v spojení   s   rozhodnutiami   daňového   úradu   sp. zn.   647/2100/39625/2002,   sp. zn. 647/2100/39626/2002   a   sp. zn.   647/2100/39627/2002   z   24. júna 2002   a   rozhodnutiami daňového   riaditeľstva   sp. zn.   IV/2500/7081/2002/Kuc,   sp. zn.   IV/2500/7082/2002/Kuc a sp. zn. IV/2500/7083/2002/Kuc z 10. októbra 2002.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol okrem iného rozhodnutie daňového úradu v spojení s rozhodnutím daňového riaditeľstva, ako aj rozsudok najvyššieho súdu, ktorými   rozhodoval   v   správnom   súdnictve   o preskúmaní   zákonnosti   označeného rozhodnutia daňového riaditeľstva. Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd,   ústavný   súd   nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie   daňového   úradu   v spojení   s rozhodnutím   daňového riaditeľstva, pretože ich rozhodnutia preskúmal najvyšší súd a rozhodol o nich rozsudkom sp. zn. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02 z 20. mája 2003, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

O odvolaní proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu prvého stupňa) rozhodol   najvyšší   súd ako   odvolací   súd rozsudkom   sp. zn. Sž-o-NS 63/03,   Sž-o-NS 88-89/03   z   21. apríla 2004.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   podanú   proti   daňovému   úradu, daňovému riaditeľstvu, ako aj proti prvostupňovému rozsudku najvyššieho súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   Sž-o-NS 63/03, Sž-o-NS 88-89/03   z   21. apríla 2004,   podstata   prvej   námietky   sťažovateľa   vo   vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva najmä v tom, že sa stotožnil s názorom súdu prvého   stupňa,   ktorý   nepovažoval   za   potrebné   vykonať   žalobcom   navrhované   dôkazy, argumentujúc tým, že „... v daňovom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, bol podrobne a dostatočne zistený skutkový stav“.

Napokon sťažovateľ vytýkal najvyššiemu súdu, že „... pochybil, keď neakceptoval uvedenie nových právnych dôvodov v doplnení žaloby z 12. 5. 2003. (...) Teda rozhodnutie NS SR   ako   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   vadou   spočívajúcou   v   nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia“.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nie je podľa sťažovateľa tiež zrejmé, na základe akých úvah došiel k záveru, že súd prvého stupňa neporušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie a nevyjadril sa ani k tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho práva na pokojné užívanie majetku.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade vyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a tvrdeným porušením práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   postihnuté   takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Zdaniteľné plnenie (§ 2 ods. 1, 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov platnom v roku 1997), je uskutočnené pri poskytovaní služieb dňom ich poskytnutia alebo zaplatenia, a to tým dňom, ktorý nastane skôr [§ 13 ods. 1 písm. c) zákona o dani z pridanej hodnoty].

Platiteľ   má   nárok   na   odpočet   dane   pri   prijatých   zdaniteľných   plneniach,   ak   sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a zároveň ak:

a) sa uskutočnilo zdaniteľné plnenie (§ 13),

b) daň na vstupe zaúčtoval,

c) daň zaplatil inému platiteľovi za prijaté zdaniteľné plnenie,

d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ a doklad o zaplatení dane (§ 20 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty). V daňovom konaní bolo preukázané, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na odpočet dane.

Zmluvu   o   sprostredkovaní   z   31.   augusta   1993   so   žalobcom   firma   D.,   s r. o., neuzavrela. Zmluvu podpísal za túto firmu M. M., ktorý v roku 1993 nebol konateľom firmy, ani nebol nikým poverený na jej uzavretie. Navyše v zmluve je uvedené sídlo firmy (...), hoci zmena sídla na túto adresu bola v obchodnom registri vyznačená až na základe uznesenia Okresného súdu v Nitre, sp. zn. S. r. o. 1954/N, ZPZ 1216/93, dňa 21. marca 1997, kedy sa jediným spoločníkom a konateľom firmy D., s r. o., stal M. M. Dovtedajší spoločníci R. T. a M. H. v konaní uviedli, že pre žalobcu žiadne sprostredkovanie ani žiadne stavebné práce neuskutočnili. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že M. M. skutočne sprostredkoval pre žalobcu zákazky na elektroinštalačné práce v sume 65 000 000 Sk.

V daňovom konaní boli spochybnené aj ďalšie daňové doklady vystavené firmou D., s r. o., (...); konkrétne:

-   faktúra   č. 101 197   z   10. novembra 1997   za   terénne   úpravy   stavebnými mechanizmami na objekte B. – 275 600 Sk, z toho DPH 15 600 Sk;

-   faktúra   č. 191 197   z   19. novembra 1993   za   búracie   práce   v   objekte   S.   v   sume 169 600 Sk, z toho DPH 9 600 Sk;

- faktúra č. 061 197 zo 6. novembra 1997 za ručné výkopové práce v objekte B. – v sume 190 800 Sk, z toho DPH 10 800 Sk.

Bolo preukázané, že tieto fakturované práce boli v uvedených objektoch vykonané už v rokoch 1993 až 1994 a práce nevykonala firmy D., s r. o. Navyše firma D., s r. o., sa stala platiteľom dane z pridanej hodnoty až 9. júla 1997.

Ani   v   tomto   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   priznanie   nároku na odpočet dane (§ 20 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty).

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   preskúmavanej   veci   bol   náležite   a   dostatočne zistený   skutkový   stav.   Žalovaný   i   správca   dane   v   súčinnosti   s   inými   správcami   dane a Úradom finančnej polície, odbor T., podrobne a v súlade s ustanovením § 2 ods. 1, 2, 3, § 29   ods. 1,   2,   3,   4   zákona   č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   v   znení   zmien a doplnkov,   vykonali   rozsiahle   dokazovanie   a   na   jeho   základe   dospeli   k   správnym skutkovým zisteniam a záverom.

Podľa § 29 ods. 8 zákona Zb. o správe daní a poplatkov je práve daňový subjekt (teda žalobca) povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   daňové   konanie   bolo   uskutočnené   v   súlade so zákonom o správe daní a poplatkov a zákonom o dani z pridanej hodnoty. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že bolo úlohou daňových orgánov a súdu zisťovať zavinenie žalobcu pri uplatnení nároku na odpočet dane a preukázať mu vinu.

Daňové konanie je osobitným druhom správneho (administratívneho) konania, ktoré je upravené zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov. Základné zásady tohto konania sú upravené v § 2. Pre daňové konanie neplatia zásady trestného   práva   a   konania,   ako   sa   žalobca   mylne   domnieva.   Nie   je   úlohou   daňových orgánov dokazovať vinu daňových subjektov, ani zisťovať ich zavinenie, a preto v daňovom konaní neplatí zásada trestného práva „in dubio pro reo“. Overenie správnosti uplatnenia nároku   na   odpočet   dane,   resp.   správnosti   výšky   priznanej   a   zaplatenej   dane,   nie   je v prípade   zistenia   rozdielu   trestaním   daňovníka.   Správca   dane   overuje   správnosť a pravdivosť   všetkých   skutočností   rozhodujúcich   pre   správne   určenie   dane   pre   vznik daňovej   povinnosti.   Dorubenie   prípadného   rozdielu   dane   a   zvýšenia   dane   nie   je   teda trestom.

Podľa § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.   Súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia.

Nakoľko   v   daňovom   konaní   bolo   vykonané   rozsiahle   dokazovanie,   bol   podrobne a dostatočne zistený skutkový stav, nepovažoval súd prvého stupňa za nevyhnutné vykonať žalobcom navrhované dôkazy. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že je právom nie povinnosťou správneho súdu vykonať nevyhnutné dôkazy. Aj v tomto prípade sa snaží žalobca bezdôvodne vnášať do správneho súdnictva prvky trestného konania vo veciach platenia daní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav a bolo preukázané, že žalobca nesplnil zákonné podmienky (§ 20 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty) pre priznanie nároku na odpočet dane na vstupe [§ 2 ods. 5 písm. f) zákona o dani z pridanej hodnoty platnom v roku   1997].   So   skutkovými   a   právnymi   závermi   žalovaného   i   súdu   prvého   stupňa   sa odvolací   súd   stotožnil,   a   preto   podľa   § 219   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozsudok z 20. mája 2003 č. k. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02-36 ako vecne správny potvrdil. V konaní správneho súdu prvého stupňa neboli porušené práva žalobcu ani jeho ústavné   právo   (č. 7   ods. 2,   5,   čl. 144   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky),   ani   čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Námietky   o   výhrady   žalobcu   uvedené   v   jeho   odvolaní   hodnotí   odvolací   súd   ako nedôvodné a skutkovo a právne bezvýznamné.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú argumentáciu, ktorou najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02 z 20. mája 2003, nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú   alebo   arbitrárnu. Ústavný   súd   pripomína,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05).

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd nevykonal ním navrhované dôkazy, ústavný súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu, v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci   umožňuje   sudcovi   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   k takémuto rozhodnutiu   vedú   (obdobne   napr.   II. ÚS 84/02).   Inak   povedané,   súd   nemá   povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu (čl. 6   ods. 1   dohovoru),   t. j.   ak po   starostlivom   zvážení   „všetkého,   čo   vyšlo   za   konania najavo“, vrátane skutočností uvádzaných účastníkmi konania dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné (III. ÚS 283/03).

V tomto smere sa najvyšší súd dostatočne vyrovnal s otázkou ďalšieho doplnenia dokazovania,   pričom   sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol   také   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali záver, že jeho postup by bol ústavne neakceptovateľný.

Pokiaľ   sťažovateľ   vyčíta   najvyššiemu   súdu,   že   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých úvah dospel k záveru, že súd prvého stupňa neporušil   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a nevyjadril   sa   ani   k tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho práva na pokojné užívanie majetku, ústavný súd sa s názorom sťažovateľa nestotožňuje a poukazuje predovšetkým na to, že všeobecný súd chráni princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný súd   odpovedá   na   všetky   konkrétne   odvolacie   námietky,   čo   podľa   ústavného   súdu (so zreteľom   na   citované   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia)   najvyšší   súd v dostatočnom rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď   na všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Tým sa vysporiadal aj s otázkou, či v konaní pred najvyšším súdom došlo alebo nedošlo k porušeniu ústavných princípov spravodlivého procesu, čo platí aj pokiaľ ide o namietané porušenie práv na pokojné užívanie majetku. Vzhľadom   na   to   nemá   obsah   napadnutého   rozhodnutia   žiaden   súvis   s porušením   práva na spravodlivý   proces   v rozsahu   nároku   na   ústavne   korektné   dôvody   rozhodnutí všeobecných súdov.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   uzaviera,   že   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Výhrady   sťažovateľa   ďalej   smerujú   proti   tomu,   že   najvyšší   súd   mal   porušiť napadnutým rozhodnutím princíp prezumpcie neviny, čo dáva „do spojitosti s uložením daňovej peňažnej sankcie zvýšenia dane“.

Z čl. 6 ods. 2 dohovoru vyplýva, že prezumpcia neviny chráni osobu, proti ktorej sa vedie trestné konanie, aby bola označovaná za vinnú zo spáchania skutku napĺňajúceho znaky trestného činu ešte predtým, ako bola uznaná za vinnú právoplatným rozsudkom súdu.

Rešpektovanie tohto princípu má zabezpečiť nielen súd v súdnom konaní, kde sa rozhoduje o vine, ale aj iné orgány činné v trestnom konaní, ktoré pôsobia v predsúdnom štádiu, tzv. prípravnom konaní (prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán; mutatis mutandis PL. ÚS 12/98).

V posudzovanom   prípade   sa   však   porušenia   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 6   ods. 2 dohovoru nemohol dopustiť najvyšší súd už preto, lebo jeho konanie a rozhodovanie sa nemohlo   v žiadnom   prípade   rovnať   vysloveniu   viny   sťažovateľa   zo   spáchania   skutku napĺňajúceho znaky niektorého z trestných činov podľa osobitnej časti Trestného zákona.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ani v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, neriešil otázku, či bol sťažovateľom spáchaný trestný čin, ale iba preskúmal odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní sťažovateľa (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Na základe uvedeného je evidentné, že medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 157/02, 4 Sž 169-170/02 z 20. mája 2003 a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru neexistuje ústavne relevantná (priama) súvislosť. Preto je sťažnosť namietajúca porušenie tohto práva zjavne neopodstatnená.

4. Podstata ďalšej námietky vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.   Sž-o-NS 63/03,   Sž-o-NS 88-89/03   z 21. apríla 2004   sa   týka   porušenia   práva sťažovateľa   vlastniť   a pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a spočíva   v nezákonnosti „uloženia   majetkovej   povinnosti   -   zaplatiť   rozdiel   na   dani z príjmov“.

Ústavný súd už v súvislosti s námietkou porušenia uvedeného práva okrem iného vyslovil, že „... zásadne nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný za primárneho porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok iba z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o veciach súvisiacich so súdnou ochranou vlastníka (sťažovateľa). (...) Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto práva hmotného obsahu, ak by postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu. Inak jeho rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť   majetok,   ak   by   na   to   neboli   iné   dôvody,   napríklad   priama   spojitosť   účinkov súdneho rozhodnutia do základného práva vlastniť majetok“ (m. m. II. ÚS 7/05). Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade taká priama spojitosť nie je daná.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   porušenie   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie (časť II bod 2 tohto uznesenia), nemohlo teda dôjsť ani   k porušeniu   práva   sťažovateľa   vlastniť   a pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu,   preto   aj   v tejto   časti   sťažnosti   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

5. Sťažovateľ napokon namietal porušenie jeho práva mať účinné právne prostriedky nápravy   pred   národným   orgánom   podľa   čl. 13   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu Sž-o-NS 63/03, Sž-o-NS 88-89/03 z 21. apríla 2004, pričom podstata jeho námietky spočíva v   tom,   že «skutočnosť,   že   rozhodnutia   vydané   Najvyšším   súdom   SR   sú   preskúmavané Najvyšším súdom SR, porušuje jeho právo na účinný opravný prostriedok. To, že sudcovia NS SR v „kvázi prvostupňovom konaní“ a v preskúmavacom konaní sú vzájomne v určitých právnych   veciach   sudcami   „súdu   prvého   stupňa“   a v iných   právnych   veciach   sudcami odvolacieho   súdu,   môže   vzbudzovať   pochybnosť   o inštitucionálnej   a rozhodovacej nezávislosti odvolacieho súdu».

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, vylučuje,   že   by   postup   najvyššieho   súdu   mohol   byť   v   nejakom   vecnom   vzťahu k eventuálnemu porušeniu čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu sa čl. 13 vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (m. m.   IV. ÚS 36/04).   Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa § 246b ods. 3 poslednej vety OSP (účinného v čase rozhodovania najvyššieho   súdu)   „O   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky koná a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov“.

Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací mal právomoc rozhodnúť spôsobom,   o ktorý   sťažovateľ   žiadal   (teda   bol   súdom   s plnou   jurisdikciou),   pri   svojom rozhodovaní   nevybočil   z uvedeného   rámca   platných   a účinných   právnych   predpisov, preskúmal   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   po   právnej   i skutkovej   stránke a skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   v konaní   pred   ním   úspešný,   nie   je   podstatná,   keďže účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí   na   istote,   že   bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Preto napadnutý postup najvyššieho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v danej veci rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   vo   vzťahu k   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   v podstate   ide   aj   o to,   aby   ústavný   súd preskúmal, či „relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku“, na základe ktorých „rozhodnutia   vydané   Najvyšším   súdom   SR   sú   preskúmavané   Najvyšším   súdom   SR“, sú alebo   nie   sú   v súlade   s ústavou.   Na   podanie   takéhoto   návrhu   však   chýba   aktívna legitimácia sťažovateľa, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd a generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky).   Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným napokon nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že v tejto časti je sťažnosť navyše podaná vo veci, ktorá sa prejednáva v konaní o súlade právnych predpisov, t. j. v inom type konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv a slobôd. Z toho dôvodu by   zároveň   prichádzalo   do   úvahy   aj   odmietnutie   tejto   časti   ako   podanej   zjavne neoprávnenou osobou a bez náležitostí vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre takýto návrh.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), ústavný súd sa už týmito časťami návrhu na rozhodnutie nezaoberal.   Z toho   istého   dôvodu   považoval   ústavný   súd   za   bezpredmetné   rozhodovať o návrhu   sťažovateľa   o dočasnom   opatrení   podľa   § 52   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde (prerušení daňového exekučného konania začatého na základe rozhodnutia daňového úradu č. 647/350/33821/03 zo 14. júla 2003).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2005