znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 219/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., bytom D. N. V., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., N. R., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obecného zastupiteľstva obce Diviacka Nová Ves, postupom okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce Diviacka Nová Ves o odvolaní starostu obce konané 3. apríla 2004 a rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 321/2004 Z. z. zo 17. mája 2004 o vyhlásení nových volieb do orgánov samosprávy obcí, prílohy č. 1 - starostu v obci Diviacka Nová Ves, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2004 doručená   sťažnosť   S.   Z.,   bytom   D.   N.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obecného zastupiteľstva obce Diviacka Nová Ves (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) a postupom okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce (ďalej len “okrsková komisia“) o odvolaní starostu obce pri hlasovaní konanom 3. apríla 2004.

Sťažovateľ uviedol, že obecné zastupiteľstvo prijalo všeobecné záväzné nariadenie č. 1/2004,   ktorým   bolo   vyhlásené   hlasovanie   obyvateľov   obce   o   odvolaní   starostu (sťažovateľa) na 3. apríl 2004.

Vyhlásené miestne referendum sa 3. apríla 2004 uskutočnilo a okrsková komisia ústne vyhlásila jeho výsledky, podľa ktorých sťažovateľovi zanikol mandát starostu.

Z   toho   sťažovateľ   vyvodzuje,   že   postupom   obecného   zastupiteľstva   a   postupom okrskovej   komisie   pri   hlasovaní   obyvateľov   obce   o odvolaní   starostu   obce   konanom 3. apríla 2004 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ doručil 15. júla 2004 podanie, ktorým rozšíril sťažnosť proti predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky P. H. (ďalej len „predseda národnej rady“), tvrdiac, že predseda národnej rady rozhodnutím č. 321/2004 Z. z. zo 17. mája 2004 o vyhlásení nových volieb   do   orgánov samosprávy   obcí,   prílohy č.   1 -   starostu   v obci   Diviacka Nová   Ves porušil jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy.   Okrem   toho,   že   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   uvedeného základného   práva,   požiadal   o odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   predsedu národnej rady.

II.

1.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to, či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti s osobitným zreteľom na čl. 127 ods.   1 ústavy. Podľa   tohto článku ústavy   je daná právomoc ústavného súdu chrániť   základné   práva   a   slobody   len   vtedy,   ak   o   tejto   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. To potvrdzuje aj ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže podať fyzická   osoba   alebo právnická   osoba, ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

2. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv postupom obecného zastupiteľstva a okrskovej komisie.

Ústava v čl. 67 ods. 1 vytvára tri formy uplatnenia územnej samosprávy na úrovni obce, pričom jednou z nich je aj miestne referendum. Spôsob jeho vykonania ustanoví zákon. Podľa § 11a písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   obecnom   zriadení“)   obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o odvolanie starostu (§ 13a ods. 3 zákona o obecnom zriadení). Podľa § 13a ods. 3 písm. a) bodu 1 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum obyvateľov obce o odvolaní starostu, ak o to petíciou požiada aspoň 30 % oprávnených voličov.

Také uznesenie je všeobecne napadnuteľné protestom prokurátora podľa § 22 a § 25 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, k čomu aj vo veci sťažovateľa došlo (protest Okresnej prokuratúry v Prievidzi č. Pd 2014/2004).

3.   Spôsob   vykonania   miestneho   referenda   neupravuje   osobitný   zákon.   Preto   je pri nedostatku právnej úpravy postupu orgánov územnej samosprávy a orgánov určených na vykonanie referenda nevyhnutná analógia legis. Na postup pri jeho vykonaní sa na základe toho   používa   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   346/1990   Zb.   o voľbách   do   orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“).

Podľa   §   11   ods.   1   volebného zákona riadia   voľby   do   orgánov   samosprávy   obcí volebné komisie. Podľa § 11 ods. 9 volebného zákona volebné komisie a ich útvary sú zriadené na celé volebné obdobie.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   PL.   ÚS   19/98   okrem   iného   uviedol:   „...   Volebné komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme. Príprava a zabezpečovanie volieb je vo verejnom záujme, preto vytvorenie orgánu verejnej moci, akým je volebná komisia, zaraďuje tento orgán medzi orgány verejnej moci. Miestna volebná komisia nie je orgánom štátnej správy, ale je orgánom verejnej správy. Formulácia daná čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej sa súdom zveruje právomoc preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov, určuje právomoc súdov preskúmavať nielen rozhodnutia štátnej správy, ale aj ďalších orgánov verejnej správy...“

Tento záver z judikatúry ústavného súdu sa v celom rozsahu uplatní aj na okrskové komisie pre hlasovanie obyvateľov obce. Tieto komisie ústavný súd považuje za orgány verejnej správy v rozsahu, v ktorom vykonávajú správnu činnosť vo verejnom záujme, a takou   činnosťou   je   nepochybne   aj   príprava,   organizácia,   uskutočnenie   a   zistenie výsledkov hlasovania obyvateľov obce (miestne referendum).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy vety za bodkočiarkou (účinného od 1. júla 2001) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   verejnej   moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Podľa   §   7   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov   záujmovej   samosprávy   a   ďalších   právnických   osôb,   pokiaľ   im   zákon   zveruje rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   v   oblasti verejnej správy.

Prieskumná   právomoc   všeobecných   súdov   je   aj   predmetom   úpravy   zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak, že úlohou súdov je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ak zákon neustanovuje inak [§ 3 písm. c)], a preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanovuje zákon [§ 3 písm. d)].

Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy rozhoduje ústavný súd o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb do orgánov   územnej   samosprávy.   Zákonná   úprava   konania   vo   volebných   veciach   je obsiahnutá v § 59 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde, ktoré okrem iného ustanovujú okruh subjektov, ktoré majú aktívnu legitimáciu na podanie volebnej sťažnosti, obligatórne náležitosti návrhu na začatie konania, lehotu na podanie návrhu a okruh účastníkov konania. Ústava ani zákon o ústavnom súde neobsahujú osobitnú úpravu konania ústavného súdu vo veciach miestneho referenda.

Preskúmajúc negatívnu enumeráciu a postupy, ktoré sú vylúčené z preskúmavacej právomoci   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   konštatuje, že nie   je žiaden   legálny dôvod na záver, podľa ktorého by postup obecného zastupiteľstva a okrskovej komisie ako orgánu verejnej moci bol z tejto právomoci vylúčený.

Tento   záver   nepriamo   podporuje   aj   doktrinálne   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2002 sp. zn. 6 Sž 196/01, v ktorom sa prijal záver, podľa ktorého:   „Právomoc   súdov   v   správnom   súdnictve   na   preskúmanie   rozhodnutí   orgánov verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244 ods. 3 O. s. p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.“

Zo   skutkového   stavu   uvedeného   sťažovateľom   a   citovaných   právnych   predpisov vyplýva, že sťažovateľ mohol a musel využiť právny prostriedok ochrany jeho základného práva, ktorý je od 1. septembra 2003 navyše výslovne určený na ochranu proti nezákonným (protiprávnym)   rozhodnutiam,   opatreniam   alebo   iným   zásahom   orgánov   verejnej   moci. Takým   prostriedkom   je   žaloba   v   správnom   súdnictve.   V   tejto   spojitosti   ústavný   súd upozorňuje,   že   v konaní   pred   správnym   súdnictvom   sa   mohol   sťažovateľ   domôcť   aj predbežnej ochrany podľa § 250c OSP, podľa ktorého žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné.   Na   žiadosť   účastníka   môže   predseda   senátu   uznesením   vykonateľnosť   rozhodnutia odložiť, ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.

Sťažovateľ   však   nevyužil   tieto   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich základných práv spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi súdnej ochrany (§ 7 ods. 2 v spojení s § 244 a nasl. OSP), ale priamo sa obrátil na ústavný súd. Taký postup však ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre každú   osobu.   Preto   každá   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného   práva,   musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Tento   záver   má   oporu   aj   v   stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   (podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).

4. V zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť nedostatok priamej vzájomnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo   ak   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

Ústavný súd konštatuje, že obecné zastupiteľstvo nevykonalo miestne referendum, tak ako to tvrdí v návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ. Vykonanie referenda nemožno   stotožňovať   s prijatím   všeobecne   záväzného   nariadenia   č.   1/2004   a   ani s vyhlásením   hlasovania   obyvateľov   obce.   Preto   medzi   týmito   úkonmi   obecného zastupiteľstva a tvrdeným porušením základných práv niet žiadnej vecnej súvislosti, ktorá by mohla viesť   k záveru,   že je potrebné sťažnosť   voči   obecnému   zastupiteľstvu   prijať. Sťažnosť   proti   obecnému   zastupiteľstvu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5. Záver o zjavnej neopodstatnenosti sa z právnych dôvodov uvedených pod bodom 4 vzťahuje   aj   na   sťažnosť,   ktorá   bola   podaná   proti   rozhodnutiu   predsedu   národnej   rady. Predseda národnej rady je podľa § 48 ods. 1 písm. d) volebného zákona povinný na základe žiadosti obce podanej prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   vnútra“)   vyhlásiť   nové   voľby   starostu   (§   48   ods.   1   volebného   zákona ustanovuje: „Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási...).“

Z uvedeného vyplýva, že predseda národnej rady realizovaním zákonom ustanovenej povinnosti (čl. 2 ods. 2 ústavy), z ktorej mu nevyplýva žiadna prieskumná povinnosť voči žiadosti   obce   podanej   prostredníctvom   ministerstva   vnútra,   nemohol   v žiadnom   prípade porušiť označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy.

Z toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť voči predsedovi národnej rady je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6.   Na   základe   obsahu   sťažnosti,   uvedených   právnych   záverov   a   predchádzajúcej judikatúry o uplatnení princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (proti okrskovej komisii) a pre jej zjavnú neopodstatnenosť (proti obecnému zastupiteľstvu).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu   na rozhodnutie   nezaoberal.   Rovnako   sa   nezaoberal   ani   zrušovaním   výsledku miestneho   referenda   a odložením   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   predsedu národnej rady.