znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 219/03-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., B., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. P. M.,   B.,   vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie   a prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia   podľa   čl.   8   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   142/97 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 527/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2003 doručená   sťažnosť O.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   komerčným právnikom JUDr.   P.   M.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupmi Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 142/97 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 527/02.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že 19. júna 1997 podala Okresnému súdu Bratislava I návrh o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, o ktorom Okresný súd Bratislava III rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 142/97 z 8. apríla 2002 tak, že tento zamietol, a krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 527/02 z 19. júna 2003 rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III potvrdil.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy, právo   na   spravodlivé   súdne   konanie a prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo na rešpektovanie súkromného života a obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiada zrušiť rozhodnutia všeobecných súdov a vec opätovne prerokovať.

Sťažovateľka   sa   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu a krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie   súkromného   života   a   obydlia   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   postupmi okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   142/97   a krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 527/02.

2. Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z jej príloh a zo spisu okresného súdu ústavný súd   zistil,   že   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   142/97   okresný   súd   o   veci   rozhodol rozsudkom   z   8.   apríla   2002.   Vyhlásením   rozsudku   vo veci   samej   a jeho   doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a §   210   Občianskeho   súdneho   poriadku)   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom predpokladané   a dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľky.   Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej   za   predpokladu, že toto   rozhodnutie   bude   napokon   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Rozsudok okresného súdu z 8. apríla 2002 bol na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 527/02 z 19. júna 2003 potvrdený a nadobudol právoplatnosť   3.   septembra   2003.   Rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k právoplatnému skončeniu vo veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   je   zjavne   neopodstatnená.   Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   pripomína, že proti porušovaniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľka mohla brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním podnetu na začatie konania podľa ústavného stavu platného do 1. júla 2001.

3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky voči postupu krajského   súdu   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   pripomína,   že   rozhodnutia všeobecných súdov môžu byť zásadne zmenené, prípadne zrušené zásadne len z dôvodov uvedených   v Občianskom   súdnom   poriadku   a   iba   na   základe   riadnych,   prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré majú účastníci konania k dispozícii v rámci všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu však nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľkou môže ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   142/97   z   8.   apríla   2002   a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 527/02 z 19. júna 2003 obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov.   Nejde   o arbitrárne   rozhodnutia   a nezlučiteľné s aplikovanými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   pripomína, že nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   všeobecných   súdov   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že okresný súd v konaní o žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zamietol žalobu navrhovateľky (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľky) z dôvodu, že navrhovateľka nie je v spore aktívne   legitimovaná,   pretože   nepreukázala   v tomto   konaní   naliehavý   právny   záujem na určovacej žalobe, a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právne postavenie sťažovateľky sa nemení a nezmenilo by sa ani za stavu platnosti či neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy (okresný súd aj krajský súd) pri svojom rozhodovaní odchýlili od ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú ich postup pri rozhodovaní o určovacej žalobe sťažovateľky, čo by zakladalo oprávnenie ústavného súdu na meritórne preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov. Preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Rovnako   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka namietala   porušenie   základného práva   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.

Podľa   ustanovenia   citovaného   článku   dohovoru,   ktoré   je   v rámci   vnútroštátnej ústavnej úpravy obsiahnuté v čl. 19 ods.   2 ústavy, štát musí nielen rešpektovať, ale aj chrániť práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a poskytnúť jednotlivcovi ochranu pred ľubovoľným zasahovaním orgánov verejnej moci do týchto práv.

Predmetom konania všeobecných súdov a ich rozhodnutí bolo určenie neplatnosti zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu,   ktoré   svojím   obsahom   nemohlo   spôsobiť   porušenie sťažovateľkou   označeného   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života a obydlia,   a nedá   sa   vyvodiť   ani   žiadna   spojitosť   medzi   postupom   všeobecných   súdov (okresného súdu a krajského súdu) a porušením čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľka vidí   v neúspešnosti   v konaní   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu. Ústavný súd konštatuje,   že   porušenie   práv priznaných   v čl.   8 ods.   1 dohovoru   nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc, pričom ustanovenie čl. 8 ods. 1 dohovoru nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek   zásahom,   ale   zaručuje   len   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života (II. ÚS 7/99), čo nie je prípad sťažovateľky.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   nezistil   rozpor   v postupe a interpretácii zákona všeobecnými súdmi s ústavou a medzinárodným dohovorom, ako ani žiadnu inú možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003