znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 218/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 5/2013 z 31. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 5/2013 z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)   po   tom,   ako   márne   vyzval   sťažovateľku   (oprávnenú)   na   zaslanie   ešte   jedného rovnopisu odvolania proti rozhodnutiu č. k. 8 Er 597/2008-41 z 13. augusta 2012, ktorým vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú,   zastavil   ju   a   súdnemu   exekútorovi   a   sťažovateľke nepriznal náhradu trov exekúcie, uznesením č. k. 8 Er 597/2008-62 z 12. októbra 2012 uložil   sťažovateľke „zaplatiť   súdny   poplatok   za   vyhotovenie   rovnopisu   odvolania   proti rozhodnutiu Okresného súdu... č. k. 8 Er 597/2008-41 zo dňa 13. 08. 2012 vo výške 5,- €...“. Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   CoE   5/2013 z 31. januára 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   s   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu nesúhlasí   a   považuje   ho   za   také,   ktoré   porušuje   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   to   z   dôvodu,   že   závery   v   ňom   uvedené   sú   z   ústavnoprávneho   hľadiska neudržateľné a odporujú zákonnej úprave, ako aj ustálenej rozhodovacej praxi krajského súdu   v   totožných   veciach,   pričom   konkrétne   poukazuje   na   rozhodnutia   tohto   súdu č. k. 1 CoE 187/2012-75 z 3. decembra 2012 a č. k. 8 CoE 79/2012-62 z 30. novembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „dezinterpretoval ust. § 42 ods. 3 vetá druhá OSP“, podľa ktorého podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, ako krajský súd   posúdil   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   chýbajúcich   podstatných   náležitostí rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie, pretože z „vydaného uznesenia nie je možné zistiť, koľko rovnopisov súd vyhotovil, aké podanie bolo predmetom vyhotovovania rovnopisov, komu boli rovnopisy určené, ani iné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnosť, či   opodstatnenosť   vyhotovenia   rovnopisov.   Dôvody   rozhodnutia   je   preto   možné   len domýšľať.

... súdny exekútor je účastníkom konania len, ak sa rozhoduje o trovách konania. Odvolanie,   ktoré   podal   oprávnený   však   nesmeruje   voči   rozhodnutiu   o   trovách,   preto súdneho exekútora nie je možné považovať za účastníka konania v tejto časti. Zároveň oprávnenému nie je známe, kto by mal byť ďalším účastníkom konania, ktorému by bolo potrebné   zaslať   jedno   vyhotovenie   odvolania,   resp.   pre   aký   účel   má   byť   jedno   jeho vyhotovenie súdu doručené.“.

Sťažovateľka   v   petite   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 5/2013 z 31. januára 2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného   práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu   sp. zn. 9 CoE 5/2013 z 31. januára 2013, ktorým potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   č.   k.   8   Er   597/2008-62   z   12.   októbra   2012 o uložení   povinnosti   sťažovateľke „zaplatiť   súdny   poplatok   za   vyhotovenie   rovnopisu odvolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8 Er 597/2008-41 zo dňa 13. 08. 2012 vo výške 5,- €...“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil,   a   ani   mu neprislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného súdu   nenahrádza   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   okrem   iného   vyplýva, že prvostupňový súd „... svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 42 ods. 3 druhá a tretia veta O. s. p., § 1 ods. 1 z. č. 71/1992 Zb., položka č. 21 Sadzobníka súdnych poplatkov   a   konštatoval,   že   oprávnený   podal   proti   rozhodnutiu,   ktorým   súd   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju,   súdnemu   exekútorovi   a   oprávnenému   nepriznal náhradu trov exekúcie, v celosti odvolanie doručené súdu v dvoch rovnopisoch. Podaním odvolania   voči   rozhodnutiu   v   celosti   o   zastavení   a   trovách   exekúcie   bolo   odvolanie potrebné podať podľa § 42 ods. 3 O. s. p. v troch rovnopisoch tak, aby jeden rovnopis zostal v súdnom spise a aby povinný a súdny exekútor dostali na vyjadrenie k odvolaniu jeden rovnopis. Výrok o trovách súdneho exekútora je závislým výrokom od výroku o zastavení exekúcie. Podľa § 206 ods. 2 O. s. p. nemôže tento výrok nadobudnúť právoplatnosť, pokiaľ je odvolaním napadnutý výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Súdny exekútor ako účastník konania v takom prípade nie je povinný sa vyjadriť k odvolaniu, ale súd   má   povinnosť   mu   odvolanie   doručiť.   Nakoľko   účastník   bol   na   predloženie chýbajúceho   rovnopisu   vyzývaný   márne,   vyhotovil   okresný   súd   kópiu   na   jeho   trovy. Na základe   uvedeného   okresný   súd   zaviazal   oprávneného   podľa   §   2   ods.   1   písm.   a)   v spojení s § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch na úhradu súdneho poplatku vo výške 5,- € (položka č. 21 sadzobníka súdnych poplatkov), ktorý vznikol podaním odvolania v rozsahu 10 strán, ktoré nebolo predložené s potrebným počtom rovnopisov a na ktorého doplnenie bol účastník vyzývaný márne.

Podľa ust. § 212 ods. 2 písm. b) O. s. p. nie je súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol   dotknutý.   Výrok   o   trovách   exekúcie   je   závislým   výrokom   vo   vzťahu   k   výroku o zastavení   exekúcie.   V   konkrétnom   prípade   to   znamená,   že   ak   by   odvolací   súd   zrušil uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, došlo by k zrušeniu aj výroku   o   trovách   exekúcie   (aj   keby   odvolanie   nesmerovalo   proti   výroku   o   trovách). Ak by výrok o zastavení exekúcie bol potvrdený, odvolací súd potvrdí aj výrok o trovách exekúcie   súdneho   exekútora,   keďže   oprávnený   v   odvolaní,   napriek   tomu,   že   uviedol, že uznesenie   napáda   v   celom   rozsahu,   svoju   odvolaciu   argumentáciu   zameral   výlučne na výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, a nie na výrok o trovách exekúcie.

Podľa ust. § 37 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu   bol   aj   výrok   o   trovách   exekúcie   a   výrok   závislý,   a   preto   súdny   exekútor   mal v odvolacom   konaní   postavenie   účastníka   konania.   V   tom   dôsledku   bol   daný   dôvod pre zaslanie odvolania súdnemu exekútorovi podľa § 209a ods. 1 O. s. p. a teda aj pre uloženie   povinnosti   oprávnenému   zaplatiť   súdny   poplatok   za   vyhotovenie   rovnopisu odvolania. Navyše odvolací súd poukazuje na znenie § 42 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého sa podanie doručuje účastníkom konania,   len ak je to   potrebné.   O tom,   či je potrebné podanie,   v   tomto   prípade   odvolanie   oprávneného,   doručovať   súdnemu   exekútorovi rozhoduje súd.

Súdny exekútor má v exekučnom konaní osobitné postavenie, z ktorého mu v súlade s právnym poriadkom vyplýva osobitné postavenie. Preto odvolací súd v súlade s ust. § 37 ods.   1   Exekučného   poriadku   konštatuje,   že   odvolanie   podané   oprávneným   bolo   nutné a potrebné doručovať súdnemu exekútorovi.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   okresného   súdu je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil.“.

Ústavný súd nemohol akceptovať námietku sťažovateľky, že z „vydaného uznesenia nie   je   možné   zistiť,   koľko   rovnopisov   súd   vyhotovil,   aké   podanie   bolo   predmetom vyhotovovania rovnopisov, komu boli rovnopisy určené, ani iné okolnosti, z ktorých by bolo možné   vyvodiť   dôvodnosť,   či   opodstatnenosť   vyhotovenia   rovnopisov“.   Krajský   súd v namietanom uznesení špecificky uviedol, že sa týka „odvolania v rozsahu 10 strán“, ktoré podala sťažovateľka „proti rozhodnutiu, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a   zastavil   ju,   súdnemu   exekútorovi   a   oprávnenému   nepriznal   náhradu   trov   exekúcie, v celosti“ s   tým,   že „odvolanie [bolo] doručené   súdu   v   dvoch   rovnopisoch“.   Rovnako tak uviedol,   že   súdny   exekútor „ako   účastník   konania   v   takom   prípade   nie   je   povinný sa vyjadriť k odvolaniu, ale súd má povinnosť mu odvolanie doručiť“. Krajský súd v spojení s okresným súdom poukázali na závislosť výroku o trovách konania s výrokom o zastavení exekúcie,   ktorým   odôvodnili   potrebu   doručenia   odvolania   sťažovateľky   aj   súdnemu exekútorovi. Ústavný súd nepovažuje uvedené závery krajského súdu v spojení so závermi okresného súdu za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Ústavný súd poukazuje tiež na závery, ktoré uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí (III.   ÚS   337/2013)   v   skutkovo   rovnakej   veci   týkajúcej   sa   sťažovateľky,   podľa   ktorých by úsilie   o   hľadanie   spravodlivosti   nemalo   spočívať   v   komplikovanom   riešení   banalít, ako je   to   v   danom   prípade,   keď   predmetom   „sporu“   je   súdny   poplatok   v   sume   5   €. Predstava,   že   by   sa   zaplatenie   tohto   poplatku   mohlo   materiálne   dotknúť   niektorého z ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľky,   je   absurdná,   pretože   len   náklady   spojené s prevzatím   právneho   zastúpenia   a   so   spísaním   a   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného prípadu pre sťažovateľku „v hre“. V danom prípade nejde o taký zásah krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.

Primerané   sú   aj   v prerokúvanom   prípade   relevantné   závery   ústavného   súdu, ktoré konštantne uvádza v súvislosti s tvrdeným porušením základných práv podľa ústavy alebo práv podľa dohovoru rozhodnutím všeobecného súdu o trovách konania. Ústavný súd nespochybňuje,   že   za   určitých   okolností   možno   k   záveru   o   porušení   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o   náhrade   trov   súdneho   konania. Vo všeobecnosti   však   platí,   že nesprávne rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania pred všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu napadaného rozhodnutia vo výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany   sťažovateľovi   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom   mimoriadnych   prípadoch, keď relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti   napadnutému   rozhodnutiu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožňuje   dospieť   k   záveru, ktorý odôvodňuje   vyslovenie   porušenia   označených   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej   veci   takúto   intenzitu   pochybenia   zo   strany   krajského   súdu,   ktorá by dosiahla   ústavnoprávny   rozmer,   ústavný   súd   nezistil,   čo   taktiež   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014