znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 218/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 223/2012 z 15. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2013   telefaxom   a 17.   januára   2013   poštou   doručená   sťažnosť   M.   A.,   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“ a v citáciách aj „porušiteľ“) sp. zn. 9 Co 223/2012 z 15. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   doc.   Ing.   M.   F.   (ďalej   len   „žalobca“)   podal   proti sťažovateľovi ako žalovanému 30. októbra 2006 žalobu o ochranu osobnosti (ďalej len „žaloba o ochranu osobnosti“), ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zdržať sa v žalobe označeného konania, zverejnenia ospravedlnenia a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 000   Sk.   O žalobe   rozhodol   Okresný   súd   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom sp. zn. 5 C 300/2006 z 27. júna 2008 (ďalej len „pôvodný rozsudok“) tak, že sťažovateľovi   uložil   zdržať   sa   neoprávnených   zásahov   do   práva   žalobcu   na   ochranu osobnosti, ospravedlniť sa mu listom a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 332/2008 z 12. februára 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č.   k.   5   C   300/2006-383   z   5.   júna   2009   tak,   ako   v   pôvodnom   rozsudku.   Proti   tomuto rozsudku podal sťažovateľ opätovne odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp.   zn.   9   Co   268/2009   z   30.   septembra   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu z 30. septembra 2009“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2009 podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy,   o ktorej   rozhodol   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   189/2010 z 13. januára 2011 v spojení s opravným uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 189/2010 zo 6. apríla 2011 (ďalej len „nález ústavného súdu z 13. januára 2011“), v ktorom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu z 30. septembra 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil tento rozsudok a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

V nadväznosti na nález ústavného súdu z 13. januára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co/49/2011 z 28. februára 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 300/2006-383 z 5. júna 2009 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie s pokynom „v prvom rade ujasniť   si   predmet   konania,   to   znamená,   vyzvať   navrhovateľa,   aby   upresnil,   ktorými konkrétnymi vyjadreniami odporcu malo dôjsť k zásahu jeho práv na ochranu osobnosti. Taktiež je potrebné prihliadnuť i na mieru zodpovednosti za šírenie informácií vo vzťahu k vydavateľovi.“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 90/2011 z 12. januára 2012, pozn.).

Po vrátení veci súdu prvého stupňa okresný súd uznesením č. k. 7 C 90/2011-560 z 9.   septembra   2011   vyzval   žalobcu,   aby   doplnil   a opravil   žalobu   o ochranu   osobnosti. Žalobca reagoval na výzvu okresného súdu podaním z 29. septembra 2011, v ktorom zmenil žalobu takto:

„Žalovaný je povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti   žalobcu   rozširovaním   nepravdivých   a pravdu   skresľujúcich   nasledovných výrokov:

1. V r. 1998 mal pán F. dokonca ambície obsadiť radnicu svojimi ľuďmi z fabriky.

2. V komunálnych voľbách rozdávali šampanské, tenisky a balíčky s darčekmi pre tých, ktorí ich mali voliť.

3. Vtedy bolo najlepšie vidieť, ako reaguje mesto na manažment papierní.

4. Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.

5. O aké dohody išlo, netreba asi bližšie vysvetľovať. Žalovaný je povinný písomne sa ospravedlniť   žalobcovi   za   neoprávnené   zásahy   výrokmi... (už   citovanými,   pozn.) do občianskej   cti   a ľudskej   dôstojnosti   žalobcu   listom podpísaným   žalovaným a doručeným žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku... Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu   6.638,78   eur   z titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   do   3   dní   odo   dňa právoplatnosti   rozsudku.   Žalovaný   je   povinný   nahradiť   trovy   konania   vrátane   trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 90/2011 z 12. januára 2012, pozn.).

Okresný   súd   zmenu   žaloby   na   pojednávaní   12.   januára   2012   uznesením   sp.   zn. 7 C 90/2011   pripustil   a   následne   o   nej   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   7   C/90/2011 z 12. januára 2012 tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu rozširovaním výroku „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze“ (ďalej aj „inkriminovaný výrok“), ako aj povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za neoprávnený zásah do občianskej cti   a   ľudskej   dôstojnosti   inkriminovaným   výrokom   formou   listu   s   označeným   znením podpísaným sťažovateľom a doručeným žalobcovi do   3 dní od právoplatnosti rozsudku okresného súdu. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.

Po odvolaniach účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/223/2012 z 15. novembra 2012 rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C/90/2011 z 12. januára 2012 vo výroku, ktorým odporcovi (sťažovateľovi) uložil povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu, zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol a v ostatných výrokoch potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co/223/2012 z 15. novembra 2012 podal sťažovateľ   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v ktorej   predovšetkým   uviedol,   že z odôvodnenia   nálezu ústavného   súdu   z 13. januára 2011   vyplývajú tieto   právne názory záväzné pre krajský súd:

«a)  ...   podaná   žaloba,   a to   ani   v spojení   s doplneniami   nedefinovala   dostatočne určitým spôsobom predmet konania.“ (str. 24 Nálezu),

b) „Podľa všeobecných súdov žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, a to výpoveďou redaktora, ako aj tým, že sťažovateľ neuplatnil žiadne pripomienky či výhrady, keď mu redaktor poslal hotový článok pred zverejnením na autorizáciu. Tento záver sa javí ako arbitrárny. Sťažovateľ zjavne nemal dôvod namietať správnosť tých výrokov, ktoré boli označené úvodzovkami ako doslovné citáty jeho myšlienok. Ostatné časti textu sa javia skôr ako úvahy či názory autora článku.“ (str. 25 nálezu).

Porušiteľ   rešpektujúc   právne   názory   obsiahnuté   v odôvodnení   Nálezu   zrušil Rozsudok   I,   teda   rozsudok   prvostupňového   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie. Prvostupňový súd vyzval žalobcu na spresnenie petitu žaloby tak, aby bol dostatočne určitý. Žalobca   petit   spresnil   tak,   že   požadoval   negatórny   petit   týkajúci   sa   piatich   výrokov uvedených   v Článku,   ktoré   pripisoval   Sťažovateľovi   ako   jeho   výroky,   ďalej   požadoval ospravedlnenie Sťažovateľa za tieto výroky a náhradu nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd potom doplnil dokazovanie len o opakovaný výsluch Sťažovateľa (žalovaného). Sťažovateľ poprel, že by tieto žalované výroky takto povedal a poukázal na to, že redaktor nerobil z ich rozhovoru žiaden zvukový záznam a počas doby ich stretnutia povedal Sťažovateľ toľko výrokov, že redaktor si ich ani nemohol zaznamenať alebo pamätať. Písomné poznámky si robil   iba   občas   a heslovite   do   malého   zošitka.   Prvostupňový   súd   následne   rozhodol rozsudkom   zn.   7   C/90/2011   z 12.   1.   2012   (ďalej   len:   „Rozsudok   1“)   tak,   že   uložil Sťažovateľovi (žalovanému) povinnosť zdržať sa rozširovania výroku: „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ Súčasne uložil sťažovateľovi písomne sa ospravedlniť žalobcovi za výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ V ostatnom návrh zamietol. Na základe odvolania Sťažovateľa potom Porušiteľ, ako odvolací súd, bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, rozhodol o zmene prvostupňového   rozhodnutia   rozsudkom   zn.   3   Co/223/2012   z 15.   11.   2012   (ďalej   len „Rozsudok   2“)   tak,   že   negatórny   petit   zamietol   a v ostatnom   prvostupňový   rozsudok potvrdil.»

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho základného práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 223/2012 „spôsobom, pre ktorý možno hodnotiť toto konanie, ako konanie arbitrárne, konanie   nerešpektujúce   hmotné   právo   a ignorujúce   zistenia   vyplývajúce,   ako   aj   právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v Náleze“.

Podľa   sťažovateľa «Porušiteľ   nerešpektoval   právny   názor   vyslovený   v Náleze a dospel k záveru:

„Podľa všeobecných súdov žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, a to výpoveďou redaktora, ako aj tým, že sťažovateľ neuplatnil žiadne pripomienky či výhrady, keď mu redaktor poslal hotový článok pred zverejnením na autorizáciu. Tento záver sa javí ako arbitrárny. Sťažovateľ zjavne nemal dôvod namietať správnosť tých výrokov, ktoré boli označené úvodzovkami ako doslovné citáty jeho myšlienok. Ostatné časti textu sa javia skôr ako úvahy či názory autora článku.“ (str. 25 Nálezu).

Porušiteľ bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania od stavu v čase vydania Nálezu, ktoré by preukazovalo, že žalobca dôkazné bremeno preukázaním skutočnosti, že žalobca vyslovil výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ uniesol,   dospel   opätovne   k názoru,   že   Sťažovateľ   tento   výrok   skutočne   vyriekol. Dokazovanie bolo pritom po Náleze doplnené len o výsluch Sťažovateľa, ako žalovaného, ktorý túto skutočnosť poprel a tvrdil, že taký výrok autorovi Článku nepovedal. Rozhodnutie Porušiteľa sa javí ako arbitrárne aj v tom smere, že zo znenia článku zjavne vyplýva, že výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ nasleduje po vete „Vtedy bolo najlepšie vidieť, ako reaguje mesto na manažment papierní.“, a preto je zrejmé, že tento výrok sa týkal manažmentu papierní a nie žalobcu. Pred týmito vetami autor   Článku   popisuje   konanie   ľudí   z manažmentu,   ktorí   kandidovali   v komunálnych voľbách, preto autor článku aj používa množné číslo. Ďalej autor Článku hovorí o reakcii mesta (voličov) na manažment papierní a až potom uvádza inkriminovanú vetu: „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“, ktorá vôbec nie je adresovaná   žalobcovi.   Keďže   sa   táto   veta   netýka   osoby   žalobcu   nie   je   spôsobilá neoprávneného   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv.   Na   tieto   skutočnosti   žalovaný poukazoval   v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   avšak   tieto   sa   touto   argumentáciou Sťažovateľa v konaní ani v odôvodneniach Rozsudku 1 a Rozsudku 2 vôbec nezaoberali.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ,   Krajský   súd   v Žiline,   rozsudkom   zn.   9   Co/223/2012   z 15.   11.   2012 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok porušiteľa zn. 9 Co/223/2012 z 15. 11. 2012 sa týmto ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.638,78,- €, ktoré   je   porušiteľ   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Porušiteľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náklady   právneho   zastúpenia sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcich proti   právoplatným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   v   súlade   so   svojou   ustálenou judikatúrou opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jeho názoru výsledkom arbitrárneho konania krajského súdu, nerešpektujúceho hmotné právo a ignorujúceho zistenia a právne názory ústavného súdu vyjadrené v náleze z 13. januára 2011, konkrétne týkajúce sa unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu, keďže «Porušiteľ bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, od stavu v čase vydania Nálezu, ktoré by preukazovalo, že žalobca dôkazné bremeno preukázaním skutočnosti, že žalobca vyslovil výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ uniesol,   dospel   opätovne   k   názoru,   že   Sťažovateľ   tento   výrok   skutočne   vyriekol. Dokazovanie bolo pritom po Náleze doplnené len o výsluch Sťažovateľa, ako žalovaného, ktorý túto skutočnosť poprel a tvrdil, že taký výrok autorovi Článku nepovedal.» (citované zo sťažnosti, pozn.).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 90/2011-629 z 12. januára 2012, okrem výroku o uložení povinnosti zdržať sa neoprávneného   zásahu   do   občianskej   cti   a   ľudskej   dôstojnosti   žalobcu   rozširovaním inkriminovaného   výroku   (v   tejto   časti   krajský   súd   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   zmenil   tak,   že   v tejto   časti   žalobu   žalobcu   zamietol,   pozn.).   Zároveň z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v potvrdzujúcej časti sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľa smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Z uvedených dôvodov ústavný súd považoval za potrebné poukázať na podstatnú časť rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 90/2011 z 12. januára 2011, z ktorej podľa názoru ústavného   súdu   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   rešpektoval   právne   názory   vyslovené ústavným súdom v náleze z 13. januára 2011 a ústavne súladným spôsobom sa vysporiadal aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami vzťahujúcimi sa na prerokúvaný prípad. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcom súd poukazuje, že u zásahov vykonávaných tlačou, tak ako je to v tomto prípade, je nutné rozlišovať prípady, keď autorom správy je tretia osoba, alebo ak ide o pracovníka vydavateľstva. Pokiaľ je pisateľom správy uverejnenej tlačou osoba rozdielna od pracovníkov vydavateľa, je mimo pochybností, že sa možno domáhať ochrany proti tejto osobe, ako priamo zodpovednej za vykonaný   zásah.   S   ohľadom   na   dispozičné   právo   postihnutej   fyzickej   osoby   nemožno vylúčiť,   že   sa   navrhovateľ   v   spore   na   súde   uspokojí   buď   s   návrhom   proti   samotnému vydavateľovi alebo naopak proti autorovi správy, poprípade sa rozhodne podať návrh proti obom. Vydavateľ periodickej tlače sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby s poukazom na to, že autorom difamujúcich výrokov o nej   publikovaných   v   oznamovacom   prostriedku   je   osoba   odlišná   od   vydavateľa   a   jeho redaktora. Súd sa preto zaoberal skúmaním miery zodpovednosti odporcu resp. vydavateľa za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa uskutočneným spôsobom popísaným v petite návrhu na začatie konania. Súd v konaní zistil, že medzi odporcom a redaktorom Hospodárskych novín sa uskutočnil rozhovor... Súd ďalej zistil, že pred uverejnením článku bol tento článok mailom zaslaný odporcovi redaktorom na autorizáciu, pričom odporca k jeho   obsahu   nevzniesol   námietky,   a   to   či   už   pred   uverejnením   článku   a   ani   po   jeho uverejnení.   Redaktor   si   neoveril   pravdivosť   informácií   poskytnutých   odporcom   u   iného zdroja   pred   uverejnením   článku.   V   časti   článku   pod   nadpisom   Útok   na   radnicu uverejnenom v Hospodárskych novinách zo dňa 6. 10. 2006, názov celého článku Filantrop z Dolného Liptova, sa nachádzajú výroky, ktoré označil navrhovateľ v petite svojho návrhu a   ktoré   podľa   jeho   názoru   predstavujú   neoprávnený   zásah   do   jeho   práva   na   ochranu osobnosti. Všetky tieto výroky sa nachádzajú v uvedenej časti článku v úvodzovkách ako citácie odporcu (ďalej v tomto uznesení aj „inkriminovaná časť článku“).»

V   ďalšej   časti   rozsudku   z   12.   januára   2011   sa   okresný   súd   zaoberal   otázkou dôkazného   bremena,   pričom   v   tejto   súvislosti   formuloval   záver,   že   žalobca „dôkazné bremeno   uniesol,   a   to   v   nadväznosti   na   výpoveď   redaktora   ako   aj   v   nadväznosti   na skutočnosť,   že   odporca (sťažovateľ,   pozn.) článok   redaktora   žiadnym   spôsobom nenamietal, a to či už pred jeho uverejnením, resp. po jeho uverejnení. Odporcovi muselo byť po prečítaní článku zrejmé, že pokiaľ v tejto časti článku sú uvádzané jeho doslovné citácie,   v texte   v   úvodzovkách,   v   prípade   nepravdivého   uvedenia   takýchto   výrokov   je potrebné túto skutočnosť redaktorovi oznámiť, resp. uplatniť pripomienku či výhradu. V tomto   prípade   však   zo   strany   odporcu   žiadna   takáto   námietka   adresovaná   nebola.   Z uvedeného súd usudzuje, že sa jedná o autentické výroky odporcu. Pokiaľ aj odporca neskôr v   konaní   namietal,   že   neuviedol   tieto   výroky   (uvedené   v úvodzovkách)   v   takejto   vetnej skladbe, súd mu neuveril...“.

Okresný súd vo svojom rozsudku z 12. januára 2011 vo vzťahu k zodpovednosti sťažovateľa   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti   ustálil,   že   jeho zodpovednosť „je málovýznamná v porovnaní so zodpovednosťou vydavateľa a spočíva v tom,   že uviedol   redaktorovi denníka Hospodárske noviny informácie,   kde nepochybne odporca si bol vedomý, že tieto budú slúžiť redaktorovi denníka ako podklad pre článok o navrhovateľovi, a teda zmysel a účel rozhovoru medzi odporcom a redaktorom podľa názoru súdu bol jasný a nespochybniteľný v tomto smere...“, pričom v nadväzujúcej časti svojho rozsudku sa zaoberal tou časťou žaloby, ktorou žalobca „uplatňoval svoje práva na ochranu osobnosti voči odporcovi v súvislosti s nasledovnými výrokmi odporcu v rozhovore s redaktorom Hospodárskych novín:

1. V roku 1998 mal pán F. dokonca ambície obsadiť radnicu svojimi ľuďmi z fabriky. V tejto súvislosti odporca predložil do spisu leták (čl. 69), kde sa nachádzajú kandidáti na poslancov   do   mestského   zastupiteľstva   v R.   vo   voľbách   v   roku   1998.   V   konaní   bolo preukázané,   že   väčšina   kandidátov,   ktorých   fotografie   sa   nachádzajú   na   predmetnom letáku, sú resp. boli zamestnancami S... V konaní nebolo naopak preukázané, že by sa navrhovateľ   priamo   na   predvolebnej   kampani   akýmkoľvek   spôsobom   podieľal.   Len sprostredkovane súd zistil, a to z článku v regionálnom týždenníku Liptov ako aj z výpovede svedka – autora tohto článku…, že v danom prípade išlo o kandidátov s podporou firmy M... a. s. Takisto z výpovede svedka… vyplynulo, že v R. bolo všeobecne známe, že táto firma robí masívnu predvolebnú kampaň a práve na kandidátke (leták čl. 69) sú uvedení kandidáti –   zamestnanci   tejto   firmy,   ktorých   pozná,   pričom   sa   domnieval,   že   aj   ostatní   boli zamestnancami tejto spoločnosti. V nadväznosti na tieto zistené skutočnosti súd uzavrel, že hodnotiaci   úsudok   odporcu,   to   znamená,   jeho   názor   týkajúci   sa   ambícií   navrhovateľa obsadiť radnicu svojimi ľuďmi z fabriky bol primeraný skutkovým zisteniam, nevybočil z ich rámca. Tak isto tón tohto výroku odporcu je primeraný. Súd konštatuje, že nie je obsiahnutá žiadna urážlivá, ironická, resp. zosmiešňujúca formulácia. Z týchto dôvodov súd tento výrok odporcu neposúdil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

2. V komunálnych voľbách rozdávali šampanské, tenisky a balíčky s darčekmi pre tých, ktorí ich mali voliť. Tento výrok odporcu, skutkové tvrdenie takisto nie je podľa názoru súdu spôsobilý zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a to z dôvodu, že sa netýka   samotného   navrhovateľa…   Jedná   sa   o   jednoduché   skutkové   tvrdenie   odporcu v súvislosti s voľbami… v R. Z tohto dôvodu sa súd nezaoberal ani skúmaním pravdivosti tohto skutkového tvrdenia.

3. Vtedy bolo najlepšie vidieť ako reaguje mesto na manažment papierní. V tomto prípade ide o hodnotiaci úsudok odporcu, ktorý uzavrel aká bola reakcia občanov mesta podľa jeho názoru na manažment papierní v nadväznosti na výsledok volieb, keď bolo preukázané,   že   títo   kandidáti   v   uvedených   voľbách   neuspeli...   Toto   hodnotenie   je prejavením názoru odporcu, ktorý je všeobecne chránený, a preto ani tento výrok odporcu súd nepovažuje za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

4.   Nie   je   jednoduché   kúpiť   si   úctu   a   všetko   nemožno   robiť   ani   cez   peniaze. Hodnotový súd odporcu sa týka predchádzajúceho hodnotového súdu a je hlbším rozvinutím neúspechu predmetných kandidátov vo voľbách. Podľa názoru súdu je nepochybné, že tento záver   sa   dotýka   práve   osoby   navrhovateľa   na   ktorú   bol   zameraný   celý   článok Hospodárskych novín a v kontexte vyššie uvedeného súd nedospel k záveru, že by tento hodnotový súd odporcu na adresu navrhovateľa bol primeraný zisteným skutočnostiam. Súd má   za   to,   že   tento   hodnotiaci   úsudok   je   nevhodný   v   danom   kontexte   nenáležitý.   Z gramatického a logického výkladu možno usudzovať, že navrhovateľ nemá úctu občanov, nedokázal si ju doposiaľ získať žiadnym spôsobom, a preto sa mal uchýliť ku kupovaniu si tejto úcty, odporca poukázal na navrhovateľa ako na osobu, ktorá robí všetko cez peniaze. V   tejto   súvislosti   súd   ustálil,   že   sa   jedná   o   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa zo strany odporu. Súd zdôrazňuje, že je značný nepomer k výrazom, ktoré odporca použil na hodnotenie skutočnosti (podpora určitých kandidátov v komunálnych voľbách) a cieľom kritiky. Podľa názoru súdu tento cieľ kritiky bolo možné dosiahnuť i bez použitia tohto výrazu, tejto vety. V tomto prípade z predmetného hodnotového súdu vyplýva už úmysel odporcu navrhovateľa uraziť, zahanbiť, zosmiešniť pôsobenie navrhovateľa vo vzťahu k občanom mesta R. resp. regiónu Dolného Liptova, keď sa nejedná o vecnú kritiku, ide   o   vybočenie   z   medzí   v   demokratickej   spoločnosti   všeobecne   uznávaných   pravidiel slušnosti. Tento hodnotový súd nemožno považovať len za nepríjemný, znepokojujúci, podľa názoru   súdu   dotýka   sa   cti   navrhovateľa.   Česť   je   integrálnou   a   dôležitou   súčasťou dôstojnosti   človeka.   Okrem   iného   česť   hrá   rolu   vo   vzťahoch,   formuje   rovnako   základ mnohých rozhodnutí robených v demokratickej spoločnosti, ktoré sú základné pre jej dobré fungovanie. Základné právo na česť sa uplatňuje vo viacerých sférach. Ide jednak o sféru súkromnú, sféru spoločenskú, občiansku a profesionálnu, keď posledné tri vrstvy reflektujú sociálnu   povahu   základných   práv,   resp.   odrážajú   skutočnosť,   že   jednotlivec   žije   v spoločenstvách,   vstupuje   s ostatnými   členmi   do   komunikácie   a   cez   svoje   správanie ovplyvňuje   ostatných   členov   spoločnosti.   V   tomto   prípade   predmetný   hodnotový   súd odporcu podľa názoru súdu sa týka práve sociálnej sféry základného práva navrhovateľa na česť, keď predmetom je otázka vzťahu navrhovateľa a občanov mesta R. Táto sféra ľudského   života   navrhovateľa   sa   podľa   názoru   súdu   v   tomto   prípade   kryje   s   jeho profesionálnou   sférou osoby pôsobiacej   vo   verejnom   živote,   pričom   práve v tejto   sfére existujú minimálne obmedzenia práva na slobodu prejavu týkajúce sa šírenia pravdivých skutočností   resp.   týmto   pravdivým   skutočnostiam   zodpovedajúcich   názorov.   Táto   oblasť môže byť predmetom verejnej diskusie, ide o otázky verejného záujmu, avšak prípustný je názor primeraný skutkovým zisteniam, čo však v tomto prípade nebolo dodržané, a preto podľa názoru súdu ide o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

5.   O   aké   dohody   išlo,   netreba   asi   bližšie   vysvetľovať.   V   tomto   prípade   ide o hodnotový súd. V tejto súvislosti súd zistil existenciu rámcovej dohody o spolupráci medzi mestom R. a spoločnosťou M … V nadväznosti na existenciu takejto dohody je podložený názor   odporcu   v   otázke,   že   po   komunálnych   voľbách   v   roku   1998   mohol   navrhovateľ uplatniť svoj vplyv v meste R. formou priamych rokovaní s predstaviteľmi mesta. Nejedná sa o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Pokiaľ by sa súd mal vyjadriť k stretu práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a práva odporcu na slobodu prejavu všeobecne s výnimkou jedného výroku odporcu súd konštatuje, že je potrebné uprednostniť právo odporcu na slobodu prejavu. Je to jedno z najdôležitejších práv v demokratickej spoločnosti zahŕňajúce slobodu názoru a slobodu prijímania   a   rozširovania   informácií   verejnosti.   Je   potrebné   zachovať   požiadavku proporcionality uplatňovania oboch týchto práv. Predovšetkým súd poukazuje, že kritika sa týkala   navrhovateľa.   Jedná   sa   o   vplyvného   podnikateľa   a   možno   konštatovať,   že   jeho aktivity sa týkajú verejného záujmu, teda je verejne činnou osobou... Vzhľadom na uvedené teda   podľa   aktuálnej   judikatúry…   ho   možno   považovať   za   verejne   činnú   osobu,   ktorej stupeň   ochrany   pred   kritikou   týkajúcou   sa   jeho   aktivít   vo   verejnej   sfére   je   analogicky znížený až takmer k ochrane poskytovanej politikom. Ďalej súd poukazuje na skutočnosť, že kritiku   v   tomto   prípade   realizoval   odporca,   ktorý   v   období   volieb   do   mestského zastupiteľstva mesta R. v roku 1998 bol už politicky činný… s tým, že predmetom kritiky bola otázka nepochybne týkajúce sa verejného záujmu – podpora kandidátov vo voľbách do mestského zastupiteľstva… Celkový tón kritiky odporcu až na jednu výnimku – výrok pod bodom 4 – bol prípustný v medziach slobody prejavu, to znamená predovšetkým primeraný, pridŕžajúci sa objektívnej skutočnosti.   Všetky tieto argumenty svedčia práve v prospech prednosti   pre   slobodu   prejavu   odporcu,   z   ktorého   rámca   vybočoval   len   jediný   výrok odporcu č. 4, ktorý súd hodnotil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Keď podľa názoru súdu je daná v tomto prípade príčinná súvislosť medzi poskytnutím takého hodnotového súdu redaktorovi Hospodárskych novín na pripravovaný článok o navrhovateľovi a porušením osobnostnej sféry navrhovateľa – porušenie práva navrhovateľa na ochranu cti. Súd mal za to, že bola presiahnutá prípustná intenzita zásahu v takej miere, ktorú tolerovať v demokratickej spoločnosti nie je možné. Súd zdôrazňuje, že tento   hodnotový   súd   nezodpovedá   objektívnej   skutočnosti,   resp.   odporca   toto   v   konaní nepreukázal a podľa názoru súdu ide o hodnotový súd urážlivý... Súd mal za to, že v tomto konkrétnom prípade morálne zadosťučinenie sa javí postačujúce a to aj s prihliadnutím k pomeru   zodpovednosti   odporcu   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa   k   zodpovednosti   vydavateľa.   Ide   o   list   adresovaný   odporcom navrhovateľovi.“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke sťažovateľa týkajúcej sa unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu predovšetkým uviedol:

„Ak   odporca   v   priebehu   odvolacieho   konania   tvrdil,   že   navrhovateľ   neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že v inkriminovanom článku boli citované jeho výroky, s takýmto názorom nemožno súhlasiť. Autentickosť výrokov potvrdil svedok..., z ktorého výpovede potom prvostupňový súd správne pri hodnotení dôkazov vychádzal. Tento svedok bol   v   konaní   riadne   poučený   o   následkoch   krivej   výpovede,   odporca   okrem   vlastného tvrdenia v priebehu celého konania nepredložil, ani nenavrhol vykonať iný dôkaz, ktorý by spochybnil svedeckú výpoveď, a preto tak ako je to už vyššie uvedené, ani odvolaciemu súd neprislúchalo vyhodnotiť tento dôkaz iným spôsobom, než ako ho vyhodnotil súd prvého stupňa.“

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že vo svojom náleze z 13. januára 2011   vyslovil   porušenie   sťažovateľovho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a následne zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 268/2009 z 30. septembra 2009 predovšetkým z dôvodu, že „podaná žaloba, a to ani v spojení s doplneniami nedefinovala dostatočne   určitým   spôsobom   predmet   konania.   Preto   všeobecné   súdy   nemali   o   žalobe meritórne konať, a tým menej o nej rozhodnúť.“.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V   nadväznosti   na   odôvodnenie   nálezu   ústavného   súdu   z 13.   januára   2011   mali všeobecné   súdy   predovšetkým   povinnosť   ustáliť   predmet   konania,   keďže „V   prípade ochrany osobnosti v súvislosti s výrokmi uverejnenými v printových médiách je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť, ktoré konkrétne výroky považuje za zásah do osobnostných práv. Bez   jednoznačného   vymedzenia   týchto   výrokov   nie   je   žaloba   spôsobilým   predmetom súdneho konania.“ (citované z nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011, pozn.).

Ústavný súd ďalej v náleze z 13. januára 2011 vyslovil aj pochybnosti týkajúce sa skutkového záveru krajského súdu, podľa ktorého «všetok text uvedený pod podtitulkom „Útok na radnicu“ je buď priamou citáciou sťažovateľa pri jeho rozhovore s redaktorom (text v úvodzovkách), alebo aspoň obsahovo vyjadruje to, čo mal sťažovateľ redaktorovi na jeho   otázky   uviesť.   Sťažovateľ   popiera   autentickosť   tej   časti   textu,   ktorá   nie   je v úvodzovkách,   a   popiera,   že   by   sa   bol   vyjadril   tak,   ako   sa   to   uvádza.   Ide   teda   o protichodné tvrdenia sťažovateľa a redaktora bez možnosti vykonania ďalších dôkazov. Dôkazné bremeno preukázať, že sa sťažovateľ vyjadril inkriminovaným spôsobom, zaťažuje v konaní žalobcu. Podľa všeobecných súdov žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, a to výpoveďou redaktora, ako aj tým, že sťažovateľ neuplatnil žiadne pripomienky či výhrady, keď mu redaktor poslal hotový článok pred jeho uverejnením na autorizáciu.

Uvedený   záver   sa   javí   ako   arbitrárny.   Sťažovateľ   zrejme   nemal   dôvod   namietať správnosť tých výrokov, ktoré boli zreteľne označené úvodzovkami ako doslovné citáty jeho myšlienok. Ostatné časti textu sa čitateľovi javia skôr ako úvahy či názory autora článku. K tým sťažovateľ nemal dôvod zaujímať stanovisko.

Na   základe   výpovede   redaktora   a   textu   článku   možno   za   autentické   výroky sťažovateľa považovať iba tie, ktoré sú uvedené v úvodzovkách. Treba tiež poznamenať, že v rámci súdneho konania o ochrane osobnosti spravidla neprichádza do úvahy hodnotiť také výroky, ktoré nie sú doslovne citované a majú byť iba obsahovo zhodné so skutočnými výrokmi.   Presné   (doslovné)   znenie   inkriminovaného   výroku   musí   žalobca   v   prípade spornosti vždy bezpečne preukázať pod následkami neúspechu v konaní.» (citované z nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011, pozn.).

Základom   argumentácie   sťažovateľa   obsiahnutej   v jeho   sťažnosti   je   tvrdenie,   že krajský   súd   nerešpektoval   (už   citovaný)   záväzný   právny   názor   ústavného   súdu,   a preto dospel   k   nesprávnemu   výsledku,   že   žalobca   uniesol   dôkazné   bremeno   preukázaním skutočnosti,   že   sťažovateľ   vyslovil   výrok   „Nie   je   jednoduché   kúpiť   si   úctu   a   všetko nemožno   robiť   ani   cez   peniaze.“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   táto   argumentácia sťažovateľa nedôvodná.

Ústavný   súd   dospel   k tomuto   záveru   predovšetkým   s prihliadnutím   na   celkový kontext citovanej časti nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011, v rámci ktorej ústavný súd vytýkal krajskému súdu predovšetkým nedostatočné vymedzenie predmetu konania (keďže bez   dostatočne   vymedzených   výrokov   sťažovateľa,   ktorými   malo   dôjsť   k zásahu   do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu, žaloba nebola spôsobilým predmetom súdneho konania)   a v tejto   súvislosti   považoval   za   arbitrárny   záver   krajského   súdu   o unesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. V kontexte celej citovanej časti nálezu ústavného súdu   z 13. januára 2011 však nemožno obchádzať skutočnosť, ktorú zdôraznil samotný ústavný   súd,   a síce   že   sťažovateľ   popieral   vo   svojej   predchádzajúcej   sťažnosti   len autentickosť tej časti inkriminovaného textu, ktorá nebola v úvodzovkách. Z tohto vyplýva, že záver ústavného súdu podľa nálezu z 13. januára 2011 o arbitrárnosti názoru krajského súdu, v zmysle ktorého žalobca uniesol dôkazné bremeno na základe výpovede redaktora a neuplatnením výhrad voči uverejneniu článku zo strany sťažovateľa, sa vzťahuje len na ostatné   časti   inkriminovaného   textu   (mimo   výrokov   uvedených   v   úvodzovkách).   Tento záver v konečnom dôsledku potvrdzuje aj názor ústavného súdu nachádzajúci sa v závere citovanej časti nálezu z 13. januára 2011, podľa ktorého „Ostatné časti textu sa čitateľovi javia skôr ako úvahy či názory autora článku. K tým sťažovateľ nemal dôvod zaujímať stanovisko“, pretože ich sám sťažovateľ nepovažoval za autentické.

V nadväznosti   na   doplnený   a opravený   žalobný   návrh   boli   predmetom   konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 223/2012 výroky sťažovateľa označené v časti   inkriminovaného   článku   úvodzovkami,   teda   jeho   doslovné   výroky.   Ústavný   súd preto považuje záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého je   inkriminovaný   výrok   sťažovateľa   autentický   [preukázaný   svedeckou   výpoveďou redaktora,   ako   aj   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   v tejto   časti   článok   redaktora   žiadnym spôsobom nenamietal, a to či už pred jeho uverejnením (vtedy, keď mu redaktor poslal hotový   článok   pred   jeho uverejnením   na autorizáciu),   resp.   po jeho uverejnení, pozn.], z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   výrok „Nie   je   jednoduché   kúpiť   si   úctu   a   všetko nemožno robiť ani cez peniaze“ nasleduje po vete „Vtedy bolo najlepšie vidieť, ako reaguje mesto na manažment papierní“, a preto sa týka „manažmentu papierní a nie žalobcu“, ústavný súd poukazuje na už citovanú časť rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 90/2011 z 12. januára 2012 v súvislosti s týmto výrokom (s ktorou sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil), ktorá podľa názoru ústavného súdu náležitým spôsobom odôvodňuje, že týmto výrokom došlo k neprimeranému zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu zo strany sťažovateľa, a to predovšetkým v kontexte so „zameraním celého článku Hospodárskych novín, ktorý sa dotýkal osoby žalobcu“.

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   (v   spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   90/2011 z 12. januára   2011)   rešpektuje   záväzný   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v jeho náleze z 13. januára 2011, zároveň je ústavne udržateľným spôsobom odôvodnený a nie je arbitrárny.   V posudzovanom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   medzi napadnutým rozsudkom   krajského súdu   a obsahom základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   umožňovala   reálne   dospieť   k záveru   o jeho   porušení.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v jej petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013