znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 218/2012-22

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   M.,   D., zastúpenej   J.,   s.   r.   o.,   D.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr. R.   V.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 9/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 371/2001), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2012 doručená sťažnosť E. M., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejedanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 9/2008 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 371/2001 (ďalej len „namietané konanie“)].

Z   obsahu   sťažnosti   a   obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že   okresným   súdom   je v súčasnosti   pod   sp.   zn.   2   C   9/2008   vedené   občianskoprávne   konanie   v   právnej   veci „o prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva“, ktoré začalo 12. novembra 2001 doručením   žaloby   vtedajšiemu   Okresnému   súdu   Námestovo   právnou   predchodkyňou (dcérou)   sťažovateľky   MUDr.   E.   M. (ďalej aj „pôvodná   navrhovateľka“),   v ktorom   má sťažovateľka od 15. júla 2010 (na základe uznesenia okresného súdu z toho istého dňa, pozn.)   procesné   postavenie   navrhovateľky.   Vec   bola   pôvodne   vedená   pod   sp. zn.   5   C 371/2001   a   po   opätovnom   zriadení   Okresného   súdu   Námestovo   (na   základe   zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, pozn.) je vedená pod sp. zn. 2 C 9/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Konanie č. 2 C/9/2008 na Okresnom súde Námestovo (ďalej ako „OS Námestovo“) (pôvodné č. konania OS Námestovo 5 C/371/2001) sa začalo na návrh dcéry sťažovateľky – MUDr. E. M..., D. žalobou podanou na Okresnom súde Námestovo dňa 12. 11. 2001... Novelou zákona č. 371/2004 Z. z. osídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky bol s účinnosťou od 01. 01. 2008 zriadený Okresný súd Námestovo, ktorého obvod tvorí územný obvod okresu Námestovo a územný obvod okresu Tvrdošín. t. j. došlo k zmene príslušnosti súdu na prejednanie Žaloby. Príslušným súdom na prejednanie Žaloby je od 01. 01. 2008 Okresný súd Námestovo...

Dňa 15. 07. 2010 súd uznesením pripustil zámenu účastníkov konania na strane žalobkyne.

Dňa 06. 09. 2010 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa 04. 10. 2010 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci.

Dňa 22. 11. 2010 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa 22. 11. 2010 súd vyzval obec O. o podanie správy ohľadom stavebných úprav nehnuteľnosti súpisné č. 977, k. ú. O.

Dňa 22. 11. 2010 súd vyzval správu katastra N. o podanie správy, či nehnuteľnosť súpisné č. 977, k. ú. O. zasahuje aj do iných parciel.

Dňa 31. 01. 2011 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa   17.   03.   2011   súd   vydal   uznesenie   o   ustanovení   znalca   Ing.   K.   na podanie znaleckého posudku.

Dňa 14. 09. 2011 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa 26. 10. 2011 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa 16. 11. 2011 sa na OS Námestovo uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa   24.   11.   2011   súd   vydal   uznesenie   o   ustanovení   znalca   Ing.   Ž.   na   podanie znaleckého posudku...

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   konanie   č.   2   C/9/2008   vedené   na   Okresnom   súde Námestovo (pôvodné č. konania OS Námestovo 5 C/371/2001) začaté dňa 12. 11. 2001, ktoré   nie   je   do   dnešného   dňa   právoplatne   skončené,   porušuje   právo   sťažovateľky   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov...

že jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je v konaní OS Námestovo č. k. 2 C/9/2008 porušované aj tým, že OS Námestovo v konaní vykonáva neustále nové dôkazy a to predovšetkým opakované žiadosti na správu katastra N. (14. 11. 2001, 18. 10. 2006, 21. 12. 2006, 24. 01.2007, 22. 11. 2010), opakované žiadosti na obecný úrad O. (11. 10. 2002, 15. 05. 2009, 19. 04. 2010, 22. 11. 2010), opakované ustanovenie znalca na podanie znaleckého posudku (27. 01. 2009, 17. 03. 2011, 24. 11. 2011)...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo E. M... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/9/2008 (pôvodné č. konania OS Námestovo 5 C/371/2001) porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Námestovo   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C/9/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 EUR (slovom štyritisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Námestovo   povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo je povinný nahradiť E. M... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR (slovom tristodvadsaťtri eur päťdesiat eurocentov) na účet advokátskej kancelárie J., s. r. o. do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 9/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 371/2001) došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote)   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   účastníka   konania   (napr. I. ÚS 41/02).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   sp.   zn.   2   C   9/2008 vyplýva, že namietané konanie začalo 12. novembra 2001 doručením žaloby „o prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva“ pôvodnou navrhovateľkou. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   zásade   v   celom   doterajšom   priebehu namietaného konania, keďže   v   nej   konkretizuje   obdobia   nečinnosti   vo   veci   konajúcich súdov (od 11. novembra 2001 do 2. septembra 20002, od 4. februára 2008 do 18. októbra 2006 a od 23. júna 2009 do 19. apríla 2010), a zároveň tvrdí, že „jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je v konaní OS Námestovo č. k. 2 C/9/2008 porušované aj tým,   že   OS   Námestovo   v   konaní   vykonáva   neustále   nové   dôkazy   a   to   predovšetkým opakované žiadosti na správu katastra N. (14. 11. 2001, 18. 10. 2006, 21. 12. 2006, 24. 01. 2007, 22. 11. 2010), opakované žiadosti na obecný úrad O. (11. 10. 2002, 15. 05. 2009, 19. 04. 2010, 22. 11. 2010), opakované ustanovenie znalca na podanie znaleckého posudku (27. 01. 2009, 17. 03. 2011, 24. 11. 2011).“.

Z   hľadiska   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   bolo   pre   ústavný   súd   dôležité zistenie, že sťažovateľka sa stala účastníčkou konania až na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 C 9/2008 z 15. júla 2010, ktorým rozhodol o zámene účastníkov konania tak, že   namiesto   pôvodnej   navrhovateľky   sa   navrhovateľkou   stala   sťažovateľka;   označené uznesenie okresný súd vydal na základe návrhu právneho zástupcu pôvodnej navrhovateľky z   2.   júla   2010   označeného   ako „Návrh   na   pripustenie   zámeny   účastníkov   v   konaní 2 C 9/2008“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   stala   účastníčkou   konania   na   základe singulárnej sukcesie, čo zakladá jej právo namietať porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní v zásade len v období po 15. júli 2010. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej   sukcesie   skúma   možné   porušenie   označených   práv   v   období,   v   ktorom   bol sťažovateľ   účastníkom   posudzovaného   konania (m.   m.   III.   ÚS   209/03,   III.   ÚS   229/04, IV. ÚS   288/2010,   I.   ÚS   163/2011),   pričom   však   prihliada   tak   na   deň   začatia   konania na príslušnom súde, ako aj na dobu, ktorá uplynula od okamihu, keď sa sťažovateľ stal účastníkom   posudzovaného   konania   (III.   ÚS   229/04).   Zároveň   ústavný   súd   považoval za potrebné   poukázať   aj   na   svoj   ďalší   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva mohlo dochádzať, resp. jeho   porušovanie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I. ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti nepodrobil preskúmaniu tú časť namietaného konania, počas ktorého nebola   sťažovateľka   jeho   účastníčkou, teda   sa   ani   nemohla   nachádzať   v stave   právnej neistoty, a preto v tom čase ani nemohlo dochádzať k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o obdobie po 15. júli 2010, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že v tomto období okresný súd nariadil celkom   deväť pojednávaní,   z ktorých   viacero   následne odročil   predovšetkým   z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľky (sťažovateľka sa ospravedlnila z účasti na šiestich z týchto   pojednávaní),   pričom   zároveň   uskutočňoval   procesné   úkony   súvisiace so zabezpečovaním znaleckého dokazovania (ustanovenie znalcov, rozhodovanie o zložení preddavku   na   znalecké   dokazovanie   a   priznaní   odmeny   za   vypracovanie   znaleckých posudkov, úkony súvisiace s uplatnením námietky zaujatosti proti znalcovi sťažovateľkou).

Na základe svojich zistení ústavný súd konštatoval, že v období od 15. júla 2010 okresný súd v namietanom konaní v zásade plynulo konal, aj keď vzhľadom na dovtedajšiu dĺžku posudzovaného konania mohla jeho činnosť efektívnejšie smerovať k meritórnemu rozhodnutiu veci, a teda aj k právoplatnému skončeniu namietaného konania.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04).

Aplikujúc svoju ustálenú judikatúru na posudzovanú vec ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní v období po 15. júli 2010, v ktorom bola sťažovateľka jeho účastníčkou, nevykazuje také prieťahy (aj s prihliadnutím na jeho celkovú   dĺžku),   ktoré by bolo možné kvalifikovať zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd zároveň zistil, že v období, v ktorom bola sťažovateľka účastníčkou namietaného konania, nepodala sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   §   62 a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorú ústavný súd považuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, I. ÚS 214/09, III. ÚS 468/2010, II. ÚS 104/2011).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2   ods. 2,   § 30   ods. 4, § 52 ods. 1 v spojení s § 116 ods. 1 písm. b)]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,   že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené prieťahy   v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť   všetky   skutočnosti“.   Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného ustanovenia   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že sťažnosť   je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľka v doterajšom priebehu namietaného konania   sťažnosť   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o súdoch   nepodala,   zakladá   dôvod   na odmietnutie jej sťažnosti ako neprípustnej.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   tak   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné zdôrazniť,   že   odmietnutie   sťažnosti   nebráni   tomu,   aby   sa   sťažovateľka   opakovanou sťažnosťou uchádzala o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ak   postup   okresného   súdu   v namietanom   konaní   nebude smerovať plynulo a efektívne k jeho právoplatnému skončeniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012