znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 218/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 19/2008 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Sžf 21/2010 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011 doručená sťažnosť J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 19/2008 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 21/2010 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu   26.   februára   2008   domáhal   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Dunajská Streda (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   č.   I/227/61-15253/2008/990118-r   z 11.   februára   2008, ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa   a potvrdil   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva č. 612/230/72400/07Kár z 28.   novembra   2007.   Predmetom   súdneho preskúmavania bolo „rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   týkajúce   sa   nadmerného   odpočtu   uplatneného sťažovateľom   v daňovom   priznaní   za   zdaňovacie   obdobie   júl   2006   z pôvodnej   sumy 906.529,- Sk o 773.064,- Sk na 133.465,- Sk, s poukazom na vykonanú daňovú kontrolu...“. Krajský súd rozsudkom č. k. 14 S 19/2008-95 z 11. februára 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sžf   21/2010   z 26.   januára   2011   namietaný rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„V   uvedených   konaniach   sa   ako   navrhovateľ   domáhal,   aby   súd   preskúmal rozhodnutie správneho orgánu ako odporcu, konkrétne Daňového riaditeľstva Dunajská Streda, ktorého rozhodnutie považuje za nezákonné a z tohto dôvodu žiadal, aby sú vykonal dokazovanie v zmysle platného právneho poriadku a po vykonaní dokazovania napadnuté rozhodnutie zrušil.

Po   príslušnom   konaní   vydal   Krajský   súd   v Trnave   rozhodnutie,   ktorým   návrh zamietol.

Žalobca sa domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva č. I/227/61- 15253/2008/990118-r z 11. 2. 2008, ktorým ako druhostupňový správny orgán vo veciach správy daní a poplatkov zamietol jeho odvolanie.

S poukazom na platnú právnu úpravu napadnutému rozhodnutiu vytýkal, že správy orgán neúplne zistil skutkový stav a nevykonal všetky dôkazy, ktoré ako účastník správneho konania navrhol.

Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalobca zotrval na svojom stanovisku s poukazom na predložené dôkazy a uviedol, že správny orgán ich nesprávne vyhodnotil. Krajský   súd po preskúmaní   rozhodnutia   správnych orgánov žalobu zamietol   ako nedôvodnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu potvrdil. Sťažovateľ má za to, že súd mu mal umožniť konať pred súdom a to spôsobom aby mohol uviesť   skutočnosti,   ktoré mu mali byť   na prospech,   riadne preukázal nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti.

Počas celého konania, tak v zmysle správneho poriadku ako aj počas preskúmavania napadnutých   správnych   rozhodnutí   sa   navrhovateľ   snažil   preukázať,   že   k splneniu   jeho povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o DPH splnil...

Krajský   súd   v Trnave,   ako   aj   odvolací   súd   podľa   názoru   navrhovateľa   pri vyhodnotení   dôkazov   nezohľadnili   všetky   skutočnosti,   nenáležite   zistili   skutkový   stav, neaplikovali pri vyhodnotení dôkazov právne predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto vydali nesprávne rozhodnutia.“

Na základe   uvedeného   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. Januára 2011 v konaní vedenom pod č. k. 6 Sžf21/2010 porušené bolo.

2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. 6 Sžf 21/2010 zo dňa 26. januára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010 č. k. 14 S/19/2008-95.

3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave boli porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   a   to   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   Republiky č. k. 6 Sžf 21/2010   zo   dňa   26.   januára   2011,   ktorým   Najvyšší   súd   Slovenskej   Republiky potvrdil   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   11.   Februára   2010 č. k. 14 S/19/2008-95.

4.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   Republiky   č.   k.   6   Sžf   21/2010   zo   dňa 26. januára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010 č. k. 14 S/19/2008-95 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. J. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., advokátska kancelária, B.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení, ktorý sťažovateľ sformuloval takto: „Pozastavuje sa výkon napadnutých rozhodnutí, a to rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, č. k. 14 S/19/2008-95 zo dňa 11. februára 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. 6 Sžf/ 21/2010 zo dňa 26. januára 2011.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 19/2008 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Proti namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 14 S 19/2008-95 z 11. februára 2010   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   využil),   o ktorom   bol   oprávnený   a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.   1   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 14 S 19/2008-95 z 11. februára 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 21/2010 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   vzhľadom   na   skutočnosť,   že „pri   vyhodnotení   dôkazov   nezohľadnil   všetky skutočnosti, nenáležite zistil skutkový stav,   neaplikoval pri vyhodnotení dôkazov právne predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto vydal nesprávne rozhodnutie“ (ďalej aj „prvá námietka   sťažovateľa“).   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   argumentuje   aj   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva („rozhodnutie vo veci Albert de Le Compte“) tvrdiac, že „rozhodnutie správneho orgánu musí podliehať následnej kontrole buď zo strany iného orgánu   spĺňajúceho   požiadavky   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, alebo súdu, ktorý má takzvanú plnú jurisdikciu“.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   a teda možnosť uviesť skutočnosti svedčiace v jeho prospech, hoci „riadne preukázal nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti“ (ďalej aj „druhá námietka sťažovateľa“).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Vo   vzťahu   k prvej   sťažnostnej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za potrebné upozorniť na úvodnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorej najvyšší súd poukázal na skutkový a právny stav v právnej veci sťažovateľa, keď najmä uviedol: «Odvolací   súd   z   predloženého   spisu   krajského   súdu,   súčasť   ktorého   tvoril administratívny spisový materiál zistil, že Daňový úrad Dunajská Streda vydal dňa 28. 11. 2007 rozhodnutie č. 612/230/72400/07/Kár, ktorým podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona o dani DPH znížil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2006 o sumu 773.064,- Sk a priznal mu nadmerný odpočet v sume 133.465,- Sk, súčasne vyslovil, že nadmerný odpočet mu bude vrátený podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH; na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového   správneho   orgánu   potvrdil.   Ďalej   odvolací   súd   zistil,   že   správca   dane u žalobcu   vykonal   daňovú   kontrolu   na   zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2006, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 612/230/63254/07A/ar zo dňa 15. 10. 2007, ktorý bol doručený splnomocnenej zástupkyni žalobcu   spolu   s   výzvou   na   jeho   prerokovanie.   Žalobca   proti   tomuto   protokolu   podal nesúhlasné   námietky,   v   dôsledku   ktorých   správca   dane   vydal   dňa   15.   11.   2007 č. 612/230/69937/07/Var dodatok protokolu. Protokol a jeho dodatok bol prerokovaný so zástupkyňou žalobcu dňa 26. 11. 2007. Z výsledkov daňovej kontroly vyplynulo, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil doklady podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení neskorších predpisov   potvrdzujúce   dodanie   tovaru   (kryštálového   cukru)   do   Nemecka   a   súčasne predložil ku kontrole doklady - medzinárodné nákladné listy (CMR), na ktorých boli na prevzatie tovaru uvedené tri maďarské spoločnosti:..., pričom na základe odpovedí na medzinárodné výmeny daňových informácií v súvislosti s preverením intrakomunitárneho nadobudnutia   kryštálového   cukru   týmito   označenými   spoločnosťami   maďarská   daňová správa   nepotvrdila   intrakomunitárne   nadobudnutie   predmetného   tovaru   maďarskými spoločnosťami, ktoré boli uvedené na predložených nákladných listoch. Správca dane na základe   zistených   skutočností,   uvedených   v   protokole   o daňovej   kontrole,   a   v   zmysle ustanovení zákona o DPH, ktoré citoval, neuznal žalobcovi oslobodenie od dane z pridanej hodnoty dodanie tovaru odoslaného alebo prepravovaného z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH vo výške 4.841.820,-Sk podľa faktúr ním vystavených pre nemecký subjekt K... a predložených k daňovej kontrole. Súčasne správca dane z platieb vyplývajúcich z uvedených faktúr vyčíslil daň zo zdaniteľných obchodov žalobcu vo výške 773.064,- Sk. A po kontrole nadmerný odpočet vykázaný žalobcom v podanom daňovom priznaní k DPH za júl 2006 vo výške 906.529,- Sk krátil o sumu 773.064,-Sk a priznal mu nadmerný odpočet 133.465,- Sk.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 1, zákona o DPH platného v kontrolovanom   zdaňovacom   období   ustanovil   hmotnoprávne   podmienky,   na   základe ktorých priznáva oslobodenie od dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 5 stanovil ďalšie podmienky, za splnenia ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie   od   dane.   Pokiaľ   zákonodarca   priamo   v   skutkovej   podstate   právnej   normy ustanovuje, že predpokladom oslobodenia od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru   alebo   na   ich   účet,   ak   nadobúdateľ   je   osobou   identifikovanou   pre   daň   v   inom členskom   štáte   a   súčasne   ustanovuje,   že   platiteľ   je   povinný   preukázať,   že   sú   splnené podmienky   oslobodenia   od   dane   podľa   zákonných   podmienok   ustanovených v hmotnoprávnej norme (§ 43 ods. 1 až 4 zákona o DPH) a že platiteľ je povinný preukázať dodanie   tovaru   do   iného   členského   štátu   kópiou   faktúry,   stanoviac   ďalšie   zákonné podmienky,   potom   predpokladom   vzniku   práva   na   oslobodenie   od   dane   je   splnenie   si povinnosti   platiteľom   dane   predložením   faktúry   o   uskutočnení   zdaniteľného   plnenia a preukázanie o odoslaní alebo o prepravení tovaru z tuzemska do iného členského štátu relevantným dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru.»

Na tomto základe najvyšší súd „dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní“, pričom zároveň konštatoval, že správca dane   si   vo   veci „zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov   relevantných   pre   vydanie rozhodnutia,   skutkové   okolnosti   vyhodnotil   správne   a v súlade   so   zákonom   o   DPH, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, s námietkami žalobcu proti protokolu o daňovej kontrole... sa náležite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil, z akých dôvodov nevyhovel žiadosti žalobcu na vykonanie navrhovaného dôkazu, a to skúmanie vnútornej štruktúry subjektu K... Odvolací súd taktiež dospel   k záveru,   že   žalovaný správny orgán v preskúmavanom   rozhodnutí... preskúmal postup správcu dane ako aj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom o správe daní a v intenciách zákona o DPH a náležíte sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu, ktorými namietal predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav správcom dane, tvrdiac, že správca dane rozhodol v danej veci predčasne z viacerých procesnoprávnych dôvodov okrem iného aj preto, že neboli zohľadnené dôvody, argumenty, dôkazy daňovníka uvedené v nesúhlase k protokolu, že postupom odňal žalobcovi ako účastníkovi daňového konania   možnosť   predkladať   dôkazy,   vo   svojom   rozhodnutí   nepreukázal   v   rámci vykonaného dokazovania, o čo oprel svoje tvrdenia, zistenia, čo zohľadnil v prospech resp. v neprospech daňovníka.“.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd vyhodnotil postup krajského súdu ako súdu prvého stupňa a v tejto súvislosti uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   v   preskúmavanej   veci...   preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia   a   postupu   správcu   dane   v   rozsahu   žalobných   dôvodov   a   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku   sa   náležite   vysporiadal   s jednotlivými   žalobnými   námietkami. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie júl 2006 nesplnil zákonné   podmienky   na   oslobodenie   od   dane   z pridanej   hodnoty   z   tuzemska   do   iného členského   štátu   podľa   §   43   zákona   o   DPH   vykonanými   obchodmi   preukazujúcimi   na základe   faktúr   ním   vystavených   a   ním   predložených   k   daňovej   kontrole.   Z   uvedených dôvodov odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch stupňov   v   preskúmavanej   veci   postupovali   v súlade   so   zákonom,   keď   žalobcovi   ako platiteľovi dane znížili za zdaňovacie obdobie júl 2006 nadmerný odpočet a priznali mu nadmerný   odpočet   ako   rozdiel   uplatneného   nadmerného   odpočtu   žalobcu   v   daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie   júl 2006   a dane vyčíslenej daňovým   úradom   z platieb vyplývajúcich z uvedených faktúr predložených ku kontrole žalobcom, za skutkovo správny a v súlade so zákonom.“

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku najmä uviedol:

„Odvolací súd neprihliadol na námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, ktorými namietal   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   súdom   prvého   stupňa   a   daňovými   úradmi a nesprávne vyhodnotenie postupu správneho orgánu, s poukazom na to, že predovšetkým boli nesprávne a v neprospech žalobcu vyhodnotené svedecké výpovede svedkov - vodičov. Odvolací súd tieto námietky žalobcu vyhodnotil ako námietky vznesené veľmi všeobecne bez konkrétneho uvedenia dôvodov...

Odvolací súd súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami, ktoré sú v podstate rovnaké ako odvolacie, sa náležité zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku. A aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány oboch stupňov sa náležité vecou zaoberali, v preskúmavanej   veci   si   zadovážili   dostatok   skutkových   podkladov,   relevantných   pre vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym spôsobom opísali a na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi normami zákona o DPH vo veci rozhodli. Teda aj odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný správny orgán rozhodol vo veci v súlade so zákonom o DPH postupom súladným so zákonom o správe daní...“

Prvej sťažnostnej námietky sťažovateľa, t. j. nenáležitého zistenia skutkového stavu sa týka aj ďalšia časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorej najvyšší súd uviedol, že „nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa si nesprávne osvojil stanovisko žalovaného, keď nepripustil svedeckú výpoveď svedka, ktorý je osobou, ktorá by súdu napomohla zistiť riadne skutkový stav vo veci nesprávneho postupu správneho orgánu. Žalobca   vzniesol   námietku   bez   konkrétneho   označenia   svedka   veľmi   všeobecne. Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd   skúmal,   či   žalobca   sa   domáhal   v   správnom   konaní doplnenia   dokazovania   vypočutím   svedkov.   Z   administratívneho   spisu   a   to   z   námietok žalobcu   podaných   proti   protokolu   o   daňovej   kontrole   a   ani   z   odvolania   žalobcu   proti rozhodnutiu správcu dane nevyplýva, že by žalobca v daňovom konaní navrhoval vypočutie nejakých svedkov a z administratívneho spisu taktiež nevyplýva, že by v priebehu daňovej kontroly   právna   zástupkyňa   žalobcu   alebo   on   sám   v   rámci   svojej   výpovede   vykonanej správcom dane žiadali vykonať dôkaz výsluchom nejakého svedka. Žalobca ani v žalobe, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu   nenavrhoval   vypočutie   nejakého   svedka.   Pokiaľ   v   priebehu   preskúmavacieho konania žalobca vzniesol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, bolo na úvahe súdu prvého stupňa či vykoná navrhovaný dôkaz považujúc ho za potrebný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia postupom podľa § 250i ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa náležité odôvodnil,   z   ktorých   dôvodov   nevykonal   dôkaz   výsluchom   svedka,   navrhovanom žalobcom...“.

V sumarizačnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:

„Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že správca dane vykonal   dokazovanie   v   dostatočnom   rozsahu,   náležite   zistil   skutkový   stav   veci   a   zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver a preto bol správny postup a v súlade so zákonom   o   správe   daní   v   spojení   s   ustanoveniami   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty žalovaného správneho orgánu, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a pokiaľ teda súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol, rozhodol v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   podľa   §   250ja   ods.   3   O.s.p.   v   spojení   s   §   246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že prvá námietka sťažovateľa týkajúca   sa   nenáležitého   zistenia   skutkového   stavu   zjavne   neobstojí.   Najvyšší   súd v namietanom rozsudku zaujal hodnotiace závery aj ku skutkovým zisteniam v jeho veci konajúcich správnych orgánov, ako aj k postupu krajského súdu súvisiacemu so skutkovými otázkami,   pričom   tieto   závery   nemožno   v   konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci považovať   za   ústavne   neudržateľné   a neakceptovateľné,   a   teda   majúce   za   následok porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade najvyšší   súd   rozhodoval   v   rámci   výkonu   správneho   súdnictva,   t.   j.   rozhodoval   podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Za daných okolností musí ústavný súd pri   prieskume   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku   (aj   pri   zohľadnení judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú upozorňuje sťažovateľ) zohľadniť špecifiká   správneho   súdnictva,   a   to   predovšetkým   skutočnosť,   že   v   rámci   správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že   úlohou   súdu   v správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov, ktorým   predovšetkým   prislúcha   zisťovanie   skutkových   okolností   predmetnej   veci,   ale preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné správne orgány pri riešení   konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne predpisy.

K druhej sťažnostnej námietke sťažovateľa, že „súd (krajský súd, pozn.) mu mal umožniť konať pred súdom a to spôsobom, aby mohol uviesť skutočnosti, ktoré mu mali byť na prospech, riadne preukázal nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti“,   ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku najvyššieho súdu dospel záveru, že ani táto z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné upozorniť na časť odôvodnenia namietaného rozsudku   najvyššieho   súdu,   v ktorom   sa   uvádza: „Pokiaľ   žalobca   namietal,   že   nebol vypočutý súdom prvého stupňa, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na túto jeho námietku. Žalobca bol v preskúmavacom konaní riadne zastúpený advokátom, ktorý v jeho mene podal žalobu, ktorému boli doručované všetky písomnosti súdu a ktorý mal právo vyjadriť sa k veci na pojednávaní súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa v preskúmavacom konaní náležité konal s právnym zástupcom žalobcu, ktorého predvolal aj na pojednávanie súdu dňa 11. 2. 2010, na ktorom žalobcu ospravedlnil   z   dôvodu   jeho   dlhodobej   práceneschopnosti,   pričom   nevzniesol   žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti žalobcu a ani z dôvodu vykonania jeho výsluchu, resp. nepredniesol žiadosť žalobcu, že chce sa pojednávania osobne zúčastniť a k veci sa sám pred súdom vyjadriť. Nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa predvolávať žalobcu na pojednávanie súdu, pokiaľ nemienil vykonať dôkaz jeho výsluchom. Súd v rámci súdneho prieskumu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu   vychádzajúc   zo   skutkového   stavu,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania   rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 O. s. p.) a je na úvahe súdu, či vykoná dokazovanie, teda aj výsluch žalobcu ako účastníka konania, ak to považuje za nevyhnutné na preskúmanie napadnutého   rozhodnutia.   Súčasne   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   právny   zástupca žalobcu v preskúmavacom konaní ani nenavrhoval vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu a na pojednávaní súdu jeho neúčasť len ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti bez návrhu na odročenie pojednávania z dôvodu jeho žiadosti byť osobne prítomný na pojednávaní.“

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na právne   názory   vyslovené   vo   svojej   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Ústavný   súd   preto   preskúmal   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu v spojení   so   skutkovými   a právnymi   závermi   obsiahnutými   v odôvodnení   rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 S 19/2008 z 11. februára 2010 a až na tomto základe formuloval svojej závery k ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   pritom   zároveň   vychádzal   z   toho,   že   súčasťou   obsahu   práva   na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a   akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i   ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu [(§ 211 OSP), to platí primerane aj pre správne súdnictvo podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pozn.)].

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. vo veci   Ruiz Torijo   c.   Španielsko (rozsudok   z 9.   decembra 1994, Annuaire,   č.   303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za rozhodujúci.“   Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné   postavenie   a   funkcie   v   zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Pokiaľ ide   o dodržanie procesných ustanovení v konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14   S 19/2008   z 11.   februára   2010   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 31. marca 2010, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie práv označených sťažovateľom. S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011