znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 218/2010-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., L., a Ľ. V., O., zastúpených advokátom JUDr. Š. H., L., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím Obvodného   pozemkového   úradu   v L.   č. LC/2007/00028   z 10.   apríla   2007,   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 Sp/16/2007 z 13. septembra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 7/2008 z 24. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a Ľ. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2008   doručená   sťažnosť   M.   B.   a Ľ.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v L. (ďalej len „pozemkový úrad“) č. LC/2007/00028 z 10. apríla 2007 (ďalej aj „namietané rozhodnutie pozemkového úradu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp/16/2007 z 13. septembra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“)   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Sžo 7/2008 z 24. júna 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľky prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedli:„Rozhodnutím   OPÚ   –   č. LC/2007/00028   Obvodný   pozemkový   úrad   rozhodol,   že sťažovateľky M. B. a Ľ. V. nespĺňajú podmienky na vrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona 503/2003 Z. z. Išlo o nehnuteľnosť v KÚ R., parcelné číslo 311/3. Svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil Obvodný pozemkový úrad tým, že sa nejedná o reštitučný titul uvedený v § 3 ods. 1 písm. m) alebo písm. n) zákona 503/2003 Z. z. Rozsudkom č. 23 Sp/16/2007-22 Krajský súd Banská Bystrica potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, pričom sa stotožnil s jeho názorom. Absolútne, ale chybne, konštatoval, že právny pomer, na základe ktorého uvedená organizácia začala vec užívať, vznikol pred 25. 3. 1959.

Rozsudkom   NS   SR   č. 1 Sžo7/2008   bol   rozsudok   KS   Banská   Bystrica č. 23 Sp/16/2007-22 potvrdený, nakoľko sa NS SR stotožnil s právnym názorom KS Banská Bystrica   ako   aj   správneho   orgánu.   Rozsudok   bol   doručený   sťažovateľkám   cestou   ich zástupcu dňa 2. 9. 2008. Sťažovateľky vyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky dané na ochranu ich práv.“

Sťažovateľky svoju sťažnosť odôvodňujú tým, že «Podľa § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona   č. 503/2003   Z. z.   oprávneným   osobám   sa   navráti   vlastníctvo   k   pozemku,   ktorý prešiel na štát alebo inú právnickú osobu tak, že to bolo vyvlastnené bez vyplatenia náhrady /písm. m) cit. zákona/ alebo v rozpore s vtedy platnými predpismi /písm. n) cit. zákona/. K bodu písm. m) zákona č. 503/2003 Z. z. – na potvrdenie uvedenej skutočnosti bolo predložené   čestné   prehlásenie,   že   nebola   poskytnutá   žiadna   náhrada   za   vyvlastnené pozemky, aj keď podľa Rozhodnutia Rady ONV – finančného odboru č. 3050-25/59 zo dňa 15. 10. 1959   pozemok   „prešiel“   podľa   vládneho   nariadenia   č. 15/59   do   vlastníctva československého štátu, do správy Š... – za náhradu, čo vôbec nebolo pravdivé tvrdenie. Ak si   súd   myslí,   že   netvrdíme   pravdu,   že   k žiadnej   náhrade   či   už   k   pozemkom   alebo finančnej nedošlo, sa dá ľahko zistiť v spisoch Finančného odboru ONV..., alebo v archíve Katastra...

K bodu písm. n) zákona č. 503/2003 Z. z. – v tomto bode sa píše, že oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ak znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi. Opíšeme, ako sa postupovalo proti našej príbuznej. Vládne nariadenie č. 15/59,   ktoré   proti   našej   príbuznej   bolo   použité,   uvádza   v   § 2   ods. 2   citujeme:   „toto nariadenie sa nevzťahuje na veci užívané na základe právnych pomerov vzniknutých podľa vládneho   nariadenia   č. 50/1955   Zb.   o   niektorých   opatreniach   na   zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a na veci užívané jednotnými roľníckymi družstvami na základe právnych   pomerov   vzniknutých   podľa   predpisov   upravujúcich   vzťahy   medzi   týmito družstvami a ich členmi“, ako aj vyhlášky Ministerstva financií č. 88/59 citujeme § 1 ods. 1: „táto vyhláška sa vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických   osôb   a   užívajú   ich   celkom,   prípadne   prevažne   organizácie   socialistického sektora na plnenie ich úloh a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred 25. marcom 1959“. Avšak k žiadnemu právnemu pomeru vzniknutému pred 25. marcom 1959 nedošlo, teda došlo k nezákonnému vyvlastneniu, a preto sme použili § 3 písm. n) zákona č. 503/2003 Z. z. a podotýkame, že k žiadnemu právnemu vzťahu ani dôjsť nemohlo, nakoľko naša predchodkyňa M. O..., so svojím manželom bola členkou JRD v O. a medzi ňou a družstvom vznikol právny pomer už v r. 1952, preto finančný odbor Rady ONV... nemal právo vydať o 7 rokov neskôr vyššie citované rozhodnutie. Krajský súd tiež chybne konštatoval, že ku právnemu pomeru došlo pred 25. 3. 1959. Na potvrdenie nášho konštatovania predkladáme korešpondenciu Finančného odboru Rady ONV... a Š. v R., ktorá prebehla medzi uvedenými inštitúciami v prípade švagrinej M. O., P. V. z B. v úplne   podobnom   prípade   /dokument   č. 2   a   3/.   Z dokumentov   je   zrejme   vidieť,   že   Š. potvrdzuje,   že   do 25. marca   1959   nebol   uzavretý   žiaden   právny   vzťah   medzi   uvedenou inštitúciou   a vlastníčkou.   Bez   dodržania   zákonného   postupu   /kúpa,   náhrada   a   potom rozhodnutie kompetentného orgánu/ ani podľa vtedajšej Ústavy 9. mája to nebolo možné, čiže k vyvlastneniu došlo nezákonne. Aj tento fakt nás utvrdzuje, že sme správne použili zo zákona č. 503/2003 Z. z. ustanovenie písm. n).».

Ďalej sťažovateľky poukazujú na to, že „Podľa § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. tento upravuje   navrátenie   vlastníctva   k   pozemkom,   ktoré   neboli   vydané   podľa   osobitného predpisu. V poznámke pod čiarou odkazuje na zákon č. 229/1991 Zb. Vlastnícke právo sa vracia   k   pozemkom,   ktoré   tvoria   poľnohospodársky   pôdny   fond   alebo   do   neho   patria. Zo znenia predmetného ustanovenia môžeme vyvodiť, že navrátenie vlastníctva sa vzťahuje na všetky prípady v prípade splnenia zákonných podmienok uvedených v § 2, kde nedošlo k navráteniu   vlastníctva nielen podľa   zákona   č. 229/1991   Zb.,   ale   aj   v každom ďalšom prípade nezákonného pozbavenia alebo odňatia vlastníctva bez ohľadu na to, na základe ktorého zákona sa tak stalo. Vzťahuje sa teda aj na prípady, kde nedošlo k navráteniu vlastníctva   podľa   zákona   č. 403/1990   Zb.,   ktorý   upravoval   podmienky   navrátenia vlastníctva   odňatého   podľa   vládneho   nariadenia   č. 15/1959   Zb.   Preto   nepovažujeme za správny právny názor, podľa ktorého navrátenie vlastníctva odňatého podľa vládneho nariadenia   č. 15/1959   Zb.   nie   je   možné   len   preto,   že   nie   je   o   ňom   osobitne   zmienka v ustanovení § 3 zákona č. 503/2003 Z. z.“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľky predložili ústavnému súdu fotokópiu rozsudku   iného   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý   podľa   nich   v podobnej   veci,   ako   je ich právna   vec,   rozhodol   inak   (v   prospech   žalobcov).   Sťažovateľky   tvrdia,   že   prechod vlastníctva   na základe   rozhodnutia   kompetentného   orgánu   podľa   vládneho   nariadenia č. 15/1959   Zb.   o opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných   organizáciami socialistického sektora (ďalej len „vládne nariadenie“), ako k tomu došlo v ich prípade, vykazuje všetky znaky vyvlastnenia (odňatia vlastníctva vo verejnom záujme rozhodnutím orgánu štátu bez uzavretia kúpnej zmluvy), pretože k odňatiu vlastníctva nedošlo na základe zákona. Keďže nedošlo ani k vyplateniu náhrady, «treba mať za to, že sú dané podmienky pre navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. m) zákona č. 503/2003 Z. z. Iný výklad uvedeného   ustanovenia   zákona   by   podľa   nášho   názoru   nebol   ústavne   konformným výkladom   pojmu   „vyvlastnenie“,   ktoré   v   danom   znení   zákona   nie   je   špecifikované konkrétnou právnou úpravou inštitútu vyvlastnenia /článok 152 ods. IV Ústavy SR/. Pokiaľ by   sa   všeobecné   skutkové   znaky   vyvlastnenia   nepriradili   aj   k   postupu   podľa   vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., znamenalo by to diskrimináciu tých, voči ktorým sa postupovalo podľa   zmieneného nariadenia   vlády,   aj   keď samotný postup mal všetky skutkové znaky vyvlastnenia.

Proti názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici o nemožnosti rozširovania taxatívne vymenovaných spôsobov prechodu vyslovujeme svoj názor, že k žiadnemu rozšíreniu tu nedochádza, iba k uplatneniu bodov zákona /bod „m“ a „n“/.

Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. v jednotlivých skutkových podstatách tvoriacich   právny   dôvod   pre   navrátenie   vlastníctva   uvádza,   že   oprávneným   osobám   sa navráti   vlastníctvo   k   pozemku,   ktorý   prešiel   na   štát   alebo   na   inú   právnickú   osobu   v dôsledku bodov a) až t).

Z uvedeného vyplýva, že nie v každom z právnych dôvodov uvedených pod písm. a) až t) je uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého malo odňatie vlastníctva nastať,   ale   sú   v   nich   uvedené   skutkové   okolnosti,   na   základe   ktorých   došlo   k   strate vlastníctva.».

V ďalšej časti sťažnosti   sťažovateľky citujú relevantné ustanovenia ústavy (čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 127 ods. 1 a 2), dohovoru (čl. 6 ods. 1) a dodatkového protokolu (čl. 1) a v nadväznosti na odôvodnenie sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Obvodný pozemkový úrad v L. rozhodnutím OPÚ – č. LC 2007/00028 zo dňa 10. 4. 2007,   Krajský   súd   Banská   Bystrica   rozsudkom   č. 23 Sp/16/2007-22   zo   dňa 13. 9. 2007   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č. 1 Sžo/7/2008   zo   dňa 24. 6. 2008   porušili   základné   práva   sťažovateliek   vlastniť   majetok,   ktoré   je   zaručené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 1 Dodatkového protokolu a porušili základné práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Rozhodnutie OPÚ – č. LC 2007/00028 zo dňa 10. 4. 2007, Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica č. 23 Sp/16/2007-22 zo dňa 13. 9. 2007 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   č. 1 Sžo/7/2008   zo   dňa   24. 6. 2008   sa   zrušujú   a   Obvodnému pozemkovému úradu v L. sa prikazuje vo veci znovu konať.“

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko krajského súdu a najvyššieho súdu. V stanovisku krajského súdu doručenom ústavnému súdu   1.   júna   2009   sa   uvádza,   že   krajský   súd   trvá   na   zákonnosti   svojho   rozhodnutia poukazujúc na to, že nehnuteľnosť, vydania ktorej sa sťažovateľky domáhali, prešla na štát podľa vládneho nariadenia, a o jej vrátenie bolo možné požiadať podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých   majetkových krívd v znení neskorších predpisov, podľa ktorého si však sťažovateľky reštitučný nárok na navrátenie nehnuteľnosti neuplatnili. Sťažovateľky si uplatnili tento nárok v roku 1992 podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pôde“)   a bolo   o ňom   rozhodnuté   pozemkovým   úradom rozhodnutím sp. zn. Vn 372/1993 [tak, že ním nebola schválená dohoda, ktorú uzatvorili sťažovateľky so štátnym podnikom S. P., z dôvodu, že v okolnostiach daného prípadu nešlo o reštitučný titul uvedený v § 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde]. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 S 444/93 z 20. októbra 1993.

Krajský   súd   ďalej   poukázal   na   to,   že   podľa   § 1   ods. 1   zákona   č. 503/2003   Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 180/1995   Z. z.   o   niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) bolo možné úspešne uplatniť navrátenie vlastníctva pozemkov iba v tom prípade, pokiaľ tieto neboli vydané podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon o pôde. V konečnom dôsledku už išlo o res iudicata, a preto sťažovateľky nemohli byť podľa krajského súdu úspešné ani z toho dôvodu. Napokon krajský súd zdôraznil, že zákon č. 503/2003 Z. z. nepozná reštitučný titul podľa   vládneho   nariadenia,   pričom   reštitučné   tituly   sú   v tomto   zákone   ustanovené jednoznačne a nemožno ich rozširovať ani výkladom.

K sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd podaním doručeným ústavnému súdu 19. júna 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že námietky sťažovateliek považuje za nedôvodné, pretože   sa   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľky   v danom prípade nielenže nesplnili zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva (resp. priznanie náhrady), „pretože   z administratívneho   spisu   žalovaného   správneho   orgánu   mal preukázané, že žiadaný pozemok prešiel do vlastníctva štátu – správy Š. V. na základe rozhodnutia   bývalého   ONV   podľa   § 4   ods. 3   vl. nar.   15/1959   Zb.,   teda   vlastníctvo k žiadanému   pozemku   neprešlo   žiadnym   zo   spôsobov   taxatívne   ustanovených   v právnej norme § 3 reštitučného zákona a pokiaľ navrhovateľky tvrdili, že vlastníctvo k nehnuteľnosti na štát v rozhodnej dobe prešlo na základe vyvlastnenia bez náhrady, alebo znárodnením bez náhrady podľa § 3 ods. 1, písm. m) a n) reštitučného zákona, nepredložili ani nenavrhli také dôkazy, z ktorých by ich tvrdenia vyplývali, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce ich neúspech v konaní. Súčasne odvolací   súd   mal   z administratívneho   spisu   preukázané,   že   navrhovateľky   si   uplatnili reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb.“, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté označeným rozhodnutím pozemkového úradu v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu v ich neprospech. V ďalšej časti vyjadrenia sa najvyšší súd odvoláva na v zásade rovnaké relevantné skutočnosti, na ktoré už pred ním poukázal vo svojom vyjadrení krajský súd, a na tom základe vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú a navrhol ju neprijať na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v reakcii z 13. júla 2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili nesúhlasné stanovisko s vyjadrením krajského súdu, najmä odmietli jeho názor, že v zákone   č. 503/2003   Z. z.   sú „reštitučné   tituly   jednoznačne   a kategoricky   uvedené“, a označili   ho   za   diskriminačný   vo   vzťahu   k tej   skupine   obyvateľov,   voči   ktorým sa postupovalo   podľa   vládneho   nariadenia.   Sťažovateľky   taktiež   odmietli   konštatovanie najvyššieho   súdu, „že   nepredložili   a nenavrhli   také   dôkazy,   z ktorých   by   ich   tvrdenia vyplývali,   čo   malo   za   následok   neunesenie   dôkazného   bremena   spôsobujúce   neúspech v konaní. Predložili čestné prehlásenie, že rodina nedostala žiadnu náhradu za odobratú pôdu, čo sa dá zistiť na finančnom odbore Okresného úradu v L. a tiež na Katastrálnom úrade v P.“. Sťažovateľky odmietli aj záver, „že zástupcovia štátu, pracovníci finančného odboru ONV v P. tvrdili, že do 25. 3. 1959 bol uzavretý právny vzťah medzi majiteľkou (pôvodnou   vlastníčkou,   pozn.) a užívateľom“. V súvislosti   s tým   predložili   k svojmu vyjadreniu fotokópie dokladov, ktoré podľa nich toto tvrdenie vyvracajú.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 55 zákona o ústavnom súde ústavný súd vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateliek,   že   rozhodnutím pozemkového úradu č. LC/2007/00028 z 10. apríla 2007, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Sp/16/2007 z 13. septembra 2007 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 7/2008 z 24. júna 2008 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1   ods. 1   a čl. 2   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu   ani   prehodnocovať   jeho   skutkové   závery.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m. m. I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľky   namietali   porušenie označených   práv   rozhodnutím   pozemkového   úradu   č. LC/2007/00028   z 10. apríla   2007 a rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   23 Sp/16/2007   z 13.   septembra   2007,   ústavný   súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k namietanému rozhodnutiu   pozemkového   úradu   sťažovateľky   využili ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátili   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe   riadneho opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   krajského   súdu   preskúmať na základe podaného odvolania namietané rozhodnutie pozemkového úradu, a poskytnúť tak   ochranu   právam   sťažovateliek   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   bezprostredne preskúmavať rozhodnutie pozemkového úradu v ich právnej veci. To isté platí, pokiaľ ide o namietaný rozsudok krajského súdu, proti ktorému sťažovateľky podali v zákonnej lehote odvolanie,   na   základe   ktorého   ho   preskúmal   najvyšší   súd   a o ich   odvolaní   rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 7/2008 z 24. júna 2008.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. Sťažovateľky   ďalej   namietali   porušenie   svojich   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 7/2008 z 24. júna 2008.

Podstatou   námietok   sťažovateliek   bol   názor   o   porušení   ich   práv   z   dôvodu nesprávnych a neúplných skutkových zistení a nepravdivých tvrdení najmä, že:

- pozemky,   vo   vzťahu   ku   ktorým   uplatnili   reštitučné   nároky,   prešli na československý štát za náhradu,

- právny   vzťah   medzi   právnou   predchodkyňou   sťažovateliek   a   užívateľom (organizáciou „socialistického sektora“) vznikol pred 25. marcom 1959,

- navrátenie vlastníctva   podľa   vládneho nariadenia   nie je možné preto,   lebo o ňom nie je osobitne zmienka v § 3 zákona č. 505/2003 Z. z.

Výklad   § 3   ods. 1   písm. m)   zákona   č. 503/2003   Z. z.   bol   podľa   sťažovateliek v okolnostiach daného prípadu ústavne nekonformný a znamená diskrimináciu tých osôb, voči ktorým sa postupovalo podľa vládneho nariadenia

Relevantné znenie príslušných ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu upravujúcich práva, porušenie ktorých sťažovateľky namietajú, je takéto:

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu (Ochrana majetku) každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Okrem toho sa sťažovateľky domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v spojení   s   čl. 1   ods. 1   ústavy (podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo) a tiež s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

a) Ústavný súd najskôr skúmal, či namietaným rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a princípov spravodlivého súdneho konania zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojich práv podľa ich názoru ústavne nezlučiteľnou interpretáciou a aplikáciou § 3 ods. 1 písm. m) a n)   zákona   č. 503/2003   Z. z.   namietaným   rozsudkom,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil odvolaním sťažovateliek napadnutý rozsudok krajského súdu tvrdiac, že najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel o zjavne neodôvodnené závery.

Ústavný súd tieto výhrady sťažovateliek neakceptuje a vyslovuje názor, že nie sú dostatočným dôvodom   na vyslovenie namietaného porušenia   ich   práv a nadväzne na to kasáciu namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateliek namietaným rozsudkom najvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať do úvahy, že správny   súd   nie je súdom   skutkovým,   ale je súdom,   ktorý   posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateliek proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

V odôvodnení   namietaného   rozsudku   najvyšší   súd   najskôr   zrekapituloval   obsah odvolaním namietaného rozhodnutia krajského súdu, ako aj odvolacie dôvody sťažovateliek (v ťažiskovej argumentácii totožné s dôvodmi, na ktorých je založená aj ich sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy),   a   napokon   s použitím   príslušných   právnych   predpisov   odôvodnil zistené skutočnosti a vyslovil svoj právny názor.

Najvyšší súd sa následne venoval zneniu § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z. z., podľa ktorého sa oprávneným osobám navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát   alebo   na   inú   právnickú   osobu   v dôsledku   vyvlastnenia   bez   vyplatenia   náhrady a znárodnenia   vykonaného   v   rozpore   s   vtedy   platnými   predpismi   alebo   bez   vyplatenia náhrady.   Nadväzne   na   to   konštatoval,   že „Správny   orgán   v danej   veci   postupoval v intenciách   citovaných   právnych   noriem,   pre   svoje   rozhodnutie   si   zadovážil   dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný stav, jeho právny názor vo veci samej bol skutkovo   a právne   správny,   z ktorých   dôvodov   v danom   prípade   boli   splnené   zákonné podmienky   pre   potvrdenie   jeho   rozhodnutia   súdom   prvého   stupňa   podľa   § 250q   ods. 2 O. s. p.“.

Najvyšší   súd   považoval   ďalej   za   dôvodné   poukázať   na   správny   spis,   z ktorého vyplynulo, že „navrhovateľky ako oprávnené osoby si dňa 9. 8. 2004, v zákonnej lehote uplatnili na Pozemkovom úrade v L. v zmysle reštitučného zákona nárok podľa § 3 písm. m/ a   n/   na   navrátenie   vlastníctva   k   pozemku   zapísanému   v pozemkovej   knihe   vl. č. 282, parc. č. 311/3, roľa, vo výmere 22655 m2, katastrálne územie R. z dôvodu, že pozemok bol ich právnej predchodkyni M. O. odňatý štátom bez akejkoľvek náhrady. Žiadaný pozemok prešiel do vlastníctva československému štátu – správy S. V. podľa § 4 ods. 3 vládneho nariadenia   č. 15/1959   Zb.   a   § 9   ods. 1   vyhlášky   č. 88/1959   Ú. v.   Preskúmavaným rozhodnutím pozemkový úrad vyslovil, že navrhovateľky nespĺňajú podmienky ustanovené v § 3 reštitučného zákona z dôvodu, že pozemok neprešiel na štátu alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov, ako sú uvedené v § 3 reštitučného zákona. Z odôvodnenia rozhodnutia   vyplýva,   že   pozemkový   úrad   šetrením   mal   preukázané,   že   v   danej   veci   sa nejedná   o   reštitučný   titul   podľa   § 3   ods. 1   písm. m/   alebo   n/,   nakoľko   na základe rozhodnutia   Rady   ONV   v P.   č. 3050-35/1959   išlo   o   prechod   vlastníctva   na   čsl.   štát do správy Š. V. podľa § 4 ods. 3 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 9 ods. 1 vyhlášky č. 88/1959   Ú. v.   o   opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných   organizáciami soc. sektora. Správny orgán poukázal na to, že navrhovateľky si uplatnili reštitučný nárok k predmetnému pozemku aj v roku 1992 podľa zákona č. 229/1991 Zb. a Pozemkový úrad v L.   o   ich   uplatnenom   nároku   vydal   rozhodnutie   č. Vn 372/93   o neschválení   dohody o vydaní nehnuteľnosti, ktorú uzavreli so S., š. p. V. P. z dôvodu, že v danom prípade sa nejedná   o   reštitučný   titul   uvedený   v   § 6   ods. 1   písm. n/   zákona   č. 229/1991   Zb.,   ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k 23 S 444/93 zo dňa 20. 10. 1993.

Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok   skutkových   podkladov,   vo   veci   zistil   skutočný   stav   a   zo   skutkových   okolností vyvodil aj správny právny záver vo veci samej. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľky si uplatnili reštitučný nárok na žiadanú nehnuteľnosť v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak pre priznanie vlastníctva k nej alebo priznania náhrady neboli splnené zákonné podmienky a to prechod žiadaných nehnuteľností na štát alebo   inú   právnickú   osobu   v   dôsledku   taxatívne   uvedenom   v   § 3   ods. 1.   Pokiaľ navrhovateľky tvrdili, že nehnuteľnosť prešla na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia   bez   náhrady   alebo   znárodnením,   nepredložili   dôkazy   ani   nenavrhli   také dôkazy,   z   ktorých   by   ich   tvrdenia   vyplývali.   Podľa   § 5   ods. 1   reštitučného   zákona navrhovatelia   mali   právo   si   uplatniť   nárok   na   navrátenie   vlastníctva   k   pozemkom na obvodnom   pozemkovom   úrade,   v   ktorého   obvode   ich   vlastnili   ich   právni predchodcovia, a zároveň povinnosť preukázať skutočnosti podľa § 3. Nesplnenie si tejto povinnosti malo   za   následok neunesenie dôkazného   bremena   spôsobujúce ich neúspech v konaní.   Na   základe   skutkových   zistení   v   danej   veci   bolo   preukázané,   že   žiadané nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v dôsledku rozhodnutia Rady ONV v P. podľa § 4 ods. 3 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 9 ods. 1 vyhlášky č. 88/1959 Ú. v., ktorý právny dôvod prechodu na štát alebo inú právnickú osobu reštitučný zákon v právnej norme § 3 neustanovuje.“.

Ústavný   súd   považuje   za   zvlášť   relevantnú   tú   časť   odôvodnenia   namietaného rozsudku,   v ktorej   najvyšší   súd   vychádzajúc   z vykonaného   dokazovania   považoval za preukázané spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že sťažovateľky „si uplatnili nárok   podľa   ustanovení   reštitučného   zákona   na   navrátenie   vlastníctva   k   žiadanému pozemku, ktorý bol predmetom reštitučného konania Pozemkového úradu v L. o priznanie vlastníctva podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. v platnom znení), a o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím pozemkového úradu č. Vn 372/93 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k 23 S 444/93 zo dňa 20. 10. 1993.

Zákonodarca   v   § 1   ods. 1   reštitučného   zákona   ustanovuje   navrátenie   vlastníctva k pozemkom len vtom prípade, pokiaľ tieto neboli vydané podľa osobitného predpisu, a to podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov).

Ustanovenie § 1 reštitučného zákona je potrebné vykladať v súvislosti so zákonnou úpravou o vlastníctve oprávnenej osoby ustanovenou v zákone o pôde,   v zmysle ktorej pozemkový úrad rozhodol o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti podľa § 9 ods. 4 v spojení s § 4 ods. 1, 2 a v spojení s § 6 ods. 1, 2 tak, že sa jej vydajú alebo nevydajú žiadané nehnuteľnosti alebo ich časť a pokiaľ boli splnené zákonné podmienky ustanovené v § 11   ods. 1,   pre   ktoré   nebolo   možné   pozemky   alebo   ich   časť   vydať,   pozemkový   úrad rozhodol o práve oprávnenej osoby na náhradu za nevydané pozemky.

Z uvedených dôvodov navrhovateľky v danom prípade nespĺňajú zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku ani v zmysle § 1 ods. 1 reštitučného zákona, keďže žiadali navrátiť vlastníctvo k pozemku, o vlastníctve ktorého sa právoplatne rozhodlo podľa ustanovení zákona o pôde.“.

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   uzavrel,   že   ak   krajský   súd „napadnutým rozsudkom   rozhodnutie   správneho   orgánu   potvrdil,   rozhodol   vo   veci   skutkovo   správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 4 O. s. p. v spojení s § 246c a § 219 potvrdil“.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (I. ÚS 316/09).

Podstatou   rozhodovania   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   posúdenie ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného orgánu   verejnej   moci,   a nie   posudzovanie   jeho   právnej   perfektnosti   ani   jeho   prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08).

Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie   splnenia podmienok   na   navrátenie   vlastníctva   k pozemkom,   ktoré   neboli   vydané   podľa   zákona o pôde,   ustanovených   v   § 3   ods. 1   zákona   č. 503/2003   Z. z.,   bol   v danej   veci   zásadne príslušný   pozemkový   úrad a následne v rámci odvolacieho konania príslušný   všeobecný súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľky   zastávajú   iný   právny   názor,   ako   prijal   v tejto   veci pozemkový úrad a následne napokon aj najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia podmienok na navrátenie vlastníctva najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje.   Pokiaľ   sa   sťažovateľky   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu v otázke   posúdenia   uvedenej   spornej   skutočnosti   nestotožňujú,   ústavný   súd   dodáva,   že predmetné posúdenie je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkami označených práv.

Nemožno   tiež   nespomenúť,   že   sťažovateľky   v argumentácii   svojej   sťažnosti nevyvracajú, nespochybňujú, ale ani nepolemizujú s jedným z podstatných dôvodov, o ktorý najvyšší súd oprel namietaný rozsudok, a to, že v danej veci už bolo predtým právoplatne rozhodnuté v ich neprospech rozhodnutím pozemkového úradu sp. zn. Vn 372/1993, ktoré bolo potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 S 444/93 z 20. októbra 1993. Aj z toho dôvodu   sťažovateľky   nesplnili   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   zákonné   podmienky na navrátenie vlastníctva k spornému pozemku podľa § 1 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateliek   zdôvodňujúcu   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a namietaným porušením označených práv.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech v konaní (m. m. II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), a preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľky namietali porušenie   týchto   práv   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b) K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   čl. 20   ods. 1   ústavy   a čl. 1   dodatkového protokolu   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj   základné   právo   vyplývajúce   z čl. 20   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením práv sťažovateliek upravených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V   spojení   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky namietali aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia uvedených práv nemohlo v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu zásad uvedených v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   odvolávajúc   sa   na   svoju   konštantnú   judikatúru uvádza, že porušenie uvedených zásad má charakter porušenia základného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva (obdobne napr. III. ÚS 403/08, III. ÚS 400/09).

Ústavný   súd   z   tohto   dôvodu   aj   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   sťažovateľky   predložili   ústavnému   súdu   fotokópiu   rozsudku   iného   senátu najvyššieho súdu, ktorý podľa nich v podobnej veci, ako je ich právna vec, rozhodol inak, ústavný súd zastáva názor, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)],   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). V neposlednom rade je potrebné dodať, že pri rozhodovaní v danej veci boli zohľadnené aj čiastočne iné skutkové a právne okolnosti, než ako to bolo v prípade sťažovateľkami predloženého rozsudku iného senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne pripomína najmä to, že o reštitučnom nároku sťažovateliek bolo už predtým právoplatne rozhodnuté podľa zákona o pôde rozhodnutím pozemkového úradu   sp. zn.   Vn 372/1993   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   23 S 444/93 z 20. októbra 2003, čo podľa názoru najvyššieho súdu znamená, že sťažovateľky nesplnili zákonné   podmienky   na   vrátenie   vlastníctva   k pozemku   ani   v zmysle   § 1   ods. 1   zákona č. 503/2003 Z. z.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010