znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 218/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23. septembra 2004 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha v konaní   o sťažnosti   AGRORACIO   Senica,   a. s.,   so   sídlom   Senica - Čáčov,   zastúpenej advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Cb 554/94, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo AGRORACIO Senica, a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 554/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 26 Cb 554/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. AGRORACIO   Senica,   a. s., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   60 000 Sk   (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť AGRORACIO Senica, a. s., trovy konania v sume 11 748 Sk (slovom jedenásťtisícsedemstoštyridsaťosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Tibora Šafárika, Košice, Štúrova 20, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   218/04   zo   7. júla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   AGRORACIO   Senica,   a. s.,   so   sídlom Senica - Čáčov (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 554/94.

Zo sťažnosti vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky (AGRORACIO Senica, spol. s r. o.)   doručila   17. októbra 1994   krajskému   súdu   žalobu   o   zaplatenie   sumy 2 302 863 Sk s prísl. z titulu náhrady škody a ušlého zisku proti CHEMPIK, a. s. (ďalej len „žalovaná“).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol, že postupom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk a úhradu trov konania. Sťažovateľka taktiež žiadala prikázať krajskému súdu, aby v označenom konaní konal.

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   3630/04   doručeným   ústavnému   súdu   20. augusta 2004,   ku   ktorému   pripojil aj vyjadrenie   zákonnej   sudkyne.   Vo vyjadrení   okrem   iného   uviedol   túto   chronológiu priebehu konania a úkonov krajského súdu:

„Dňa   17. októbra 1994   došla   krajskému   súdu   žaloba   žalobkyne   AGRORACIO Senica, spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“) proti žalovanej CHEMPIK, a. s. (ďalej len „žalovaná“)   o   zaplatenie   istiny   vo   výške   2 302 312,-   Sk   s   príslušenstvom.   Dňa 27. októbra 1994   súd   vyzval   žalobkyňu,   aby   uhradila   súdny   poplatok   a   aby   preukázala splnenie   povinnosti   doručenia   žaloby   žalovanej.   Dňa   11. novembra 1994   žalobkyňa uhradila súdny poplatok. Dňa 14. novembra 1994 došla súdu kópia dokladu o odoslaní rovnopisu   žaloby   žalovanej   žalobkyňou.   Dňa   30. novembra 1994   došlo   súdu   vyjadrenie žalovanej   k žalobe.   Dňa   6.   mája   1997   súd   nariadil   termín   pojednávania   a   predvolal účastníkov konania na pojednávanie. Dňa 30. mája 1997 došlo ďalšie vyjadrenie žalovanej k žalobe. Dňa 3. júna 1997 bolo vykonané pojednávanie (odročené na určitý termín, pretože o to požiadal právny zástupca žalobkyne z dôvodu, že nemal dostatok času na oboznámenie sa s vyjadrením žalovanej k žalobe, ktoré mu bolo doručené krátkou cestou na pojednávaní. Právny zástupca žalobkyne zároveň uviedol, že sa pokúsi o uzavretie zmieru so žalovanou). Dňa   25. júna 1997   súd   vykonal   pojednávanie   (odročené   na   určitý   termín,   pretože o to požiadal právny zástupca žalovanej a súčasne požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na   mimosúdne   vyriešenie   sporu.   Súd   mu   vyhovel   so   súhlasom   právneho   zástupcu žalobkyne). Dňa 14. júla 1997 došla žiadosť žalovanej o preloženie termínu pojednávania z dôvodu kolízie termínov. Dňa 15. júla 1997 došlo aj ospravedlnenie právneho zástupcu žalobkyne z neúčasti na tom istom pojednávaní z dôvodu dovolenky právneho zástupcu. Dňa 16. júla 1997 súd vykonal pojednávanie (odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neúčasti účastníkov konania). Dňa 6. augusta 1997 súd nariadil ďalší termín pojednávania a predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie.   Dňa   23. septembra 1997   súd   vykonal pojednávanie (odročené na určitý termín, s tým, že súd uložil žalobkyni povinnosť, aby predložila do 10 dní súdu doklad o spustení kompaktora a granulátora do prevádzky, ako aj doklad   o   ich   dodaní   a   žalovanej   uložil   povinnosť,   aby   do   29. 9. 1997   zistila   meno a adresu   projektanta   a   v   prípade,   že   to   bude   možné,   aby   zabezpečila   aj   jeho   účasť na pojednávaní). Dňa 21. októbra 1997 súd vykonal pojednávanie (odročené na neurčito). Dňa 10. novembra 1997 súd nariadil ďalší termín pojednávania a predvolal účastníkov konania na pojednávanie. Dňa 2. decembra 1997 bolo vykonané pojednávanie (odročené na neurčito,   z   dôvodu   ustanovenia   súdneho   znalca,   súd   súčasne   uložil   povinnosť účastníkom, aby do 5 dní doručili súdu otázky pre súdneho znalca). Dňa 21. januára 1998 súdu   došlo   oznámenie   právneho   zástupcu   žalovanej   s   uvedením   adresy   ústavu,   ktorý vykonáva   znaleckú   činnosť.   Dňa   13. februára 1998   súd   vydal   uznesenie   o   nariadení znaleckého dokazovania, ktorým ustanovil súdneho znalca - Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, aby vypracoval znalecký posudok a o povinnosti účastníkov konania   zaplatiť   preddavok na trovy dôkazov.   Dňa   19. marca 1998 žalobkyňa zaplatila pomernú   časť   predbežných   trov   dokazovania.   Dňa   24. apríla 1998   žalovaná   zaplatila pomernú   časť   predbežných   trov   dokazovania.   Dňa   6. mája 1998   došlo   súdu   stanovisko súdneho znalca, v ktorom uviedol, že vypracovanie znaleckého posudku si pravdepodobne bude vyžadovať vykonanie znaleckého pokusu a pribratie konzultantov. Z týchto dôvodov požiadal   o   zvýšenie   zálohy   na   trovy   znaleckého   dokazovania   vo   výške   30 000,-   Sk a o doručenie   spisu.   Dňa   25. júna 1998   súd   zaslal   oznámenie   súdnemu   znalcovi, že uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   nadobudlo   právoplatnosť, a že v prípade vyúčtovania   znalečného   bude   čiastka   prevyšujúca   preddavok   na   znalečné uhradená   zo   štátnych   finančných   prostriedkov.   Dňa   11. decembra 1998   došiel   súdu vypracovaný znalecký posudok. Dňa 7. januára 1999 súd zaslal kópiu znaleckého posudku účastníkom konania, na vyjadrenie. Dňa 22. januára 1999 došlo súdu vyjadrenie žalobkyne k   znaleckému   posudku.   Dňa   1. februára 1999   došlo   súdu   vyúčtovanie   znalečného od súdneho   znalca.   Dňa   9. marca 1999   došlo   súdu   vyjadrenie   žalovanej   k znaleckému posudku,   v   ktorom   okrem   iného   položila   súdnemu   znalcovi   doplňujúce   otázky.   Dňa 16. marca 1999 súd požiadal súdneho znalca, aby doplnil znalecký posudok o odpovede na otázky,   položené   žalovanou.   Dňa   27. apríla 1999   došlo   súdu   doručenie   doplňujúcej odpovede   súdneho   znalca   na   otázky   žalovanej.   Dňa   29. apríla 1999   súd   doručil   kópiu odpovede súdneho znalca žalovanej, súčasne ju požiadal, aby uhradila znalečné v súvislosti s odpoveďou na jej otázky. Dňa 4. júna 1999 došli súdu kópie dokladu o úhrade znalečného žalovanou.   Dňa   24. júna 1999   súd   vydal   uznesenie   o   priznaní   znalečného   súdnemu znalcovi.   Dňa   2. júla 1999   došla   súdu   urgencia   súdneho   znalca   ohľadom   priznania znalečného. Dňa 15. júla 1999 došlo súdu vyjadrenie žalovanej k doplnenému znaleckému posudku.   Dňa 26. novembra 1999 došla súdu ďalšia urgencia súdneho znalca ohľadom priznania   znalečného.   Dňa   6. decembra 1999   sa   súd   písomne   ospravedlnil   súdnemu znalcovi, že nezaplatenie znalečného bolo spôsobené nedostatkom finančných prostriedkov v   učtárni   Krajského   súdu   v   Bratislave.   Dňa   28. mája 2001   súd   nariadil   ďalší   termínu pojednávania a predvolal účastníkov konania na pojednávanie. Dňa 6. júna 2001došla súdu žiadosť   žalovanej   o   preloženie   termínu   pojednávania   z   dôvodu   kolízie   termínov.   Dňa 14. júna 2001   súd   vykonal   pojednávanie   (odročené   na   určitý   termín   z   dôvodu ospravedlnenej   neúčasti   žalovanej).   Dňa   14. júna 2001   žalobkyňa   doložila   do   spisu vyjadrenie k vykonanému dokazovaniu a doplnila žalobný návrh. Dňa 4. júla 2001 došla súdu žiadosť žalovanej o preloženie termínu pojednávania z dôvodu kolízie termínov. Dňa 17. júla 2001   súd   vykonal   pojednávanie   (odročené   na   určitý   termín   z   dôvodu ospravedlnenej neúčasti žalovanej). Dňa 31. júla 2001 súd požiadal súdneho znalca, aby sa vyjadril   k pripomienkam   žalovanej   k   znaleckému   posudku.   Dňa   23. augusta 2001   došlo súdu ďalšie vyjadrenie žalovanej k znaleckému posudku. Dňa 27. augusta 2001 došla súdu zmena žalobného návrhu. Dňa 28. augusta 2001 súd vykonal dosiaľ posledné pojednávanie (odročené   na neurčito,   súd   uložil   žalobkyni,   aby   v   lehote   30   dní   zaplatila   doplatok k súdnemu poplatku, a aby v tej istej lehote účastníci konania zložili aj preddavok na trovy znaleckého dokazovania znalcom z odboru ekonómie. Súčasne súd vyzval účastníkov, aby otázky k znaleckému posudku doručili v lehote 30 dní). Dňa 19. septembra 2001 došli súdu otázky žalobkyne pre súdneho znalca. Dňa 26. septembra 2001 uhradili účastníci konania preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   znalcom   z   odboru   ekonómie.   Dňa 4. februára 2002   došli   súdu   otázky   žalovanej   pre   súdneho   znalca.   Dňa   18. apríla 2002 došiel súdu návrh žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 24. apríla 2002 súd vyzval žalobkyňu, aby uhradila súdny poplatok za podanie návrhu na vydanie predbežného opatrenia a aby preukázala tvrdenia, uvedené v návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dňa   15. mája 2002   žalobkyňa   uhradila   súdny   poplatok   za   podanie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia. Dňa 16. mája 2002 sa žalobkyňa vyjadrila k preukázaniu tvrdení, ktoré sú predmetom návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 17. mája 2002 súd vydal   uznesenie   o   zamietnutí   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Dňa 3. júna 2002 došlo súdu odvolanie žalobkyne proti uzneseniu zo dňa 17. mája 2002. Dňa 2. júla 2002 súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k odvolaniu. Dňa 25. júla 2002 bolo odvolanie   predložené   odvolaciemu   súdu.   Dňa   20. septembra 2002   odvolací   súd   vydal uznesenie,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   tunajšieho   súdu   zo   dňa   17. mája 2002. Dňa 15. októbra 2002 súd doručil kópiu rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania. Dňa   4. februára 2003   došli   súdu   doplňujúce   otázky   žalovanej   k   znaleckému   posudku. Dňa 31. marca 2003   došla   súdu   doplňujúca   odpoveď   súdneho   znalca   a   vyúčtovanie znalečného.   Dňa   3. apríla 2003   súd   zaslal   doplňujúce   odpovede   k znaleckému   posudku účastníkom konania na vyjadrenie. Dňa 30. apríla 2003 došlo súdu vyjadrenie žalobkyne k znaleckému   posudku.   Dňa   2. septembra   2003 došla   súdu   urgencia   súdneho   znalca ohľadom vyúčtovania znalečného. Dňa 18. septembra 2003 došlo súdu vyjadrenie žalovanej k   znaleckému   posudku,   súčasne   položila   súdnemu   znalcovi   ďalšie   doplňujúce   otázky. Dňa 28. júna 2004   súd   vydal   uznesenie   o   priznaní   znalečného   súdnemu   znalcovi. Dňa 28. júla 2004   súd   písomne   požiadal   súdneho   znalca,   aby   zodpovedal   doplňujúce otázky, ktoré mu položila žalovaná. Po uvedenom dátume nebol vo veci urobený žiaden úkon.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8. septembra 2004   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku krajského súdu takto:

„...   po   preštudovaní   obsahu   oboch   vyjadrení   k   predmetnej   sťažnosti   uvádzam, že vzhľadom na fakt, že detaily o priebehu súdneho sporu a ostatné pre konanie významné okolnosti sú v nich popisované objektívne a v zhode s našimi údajmi, v zásade nemám k nim pripomienky. Za výnimku z tohto stanoviska však treba považovať môj nesúhlas s tvrdením, že k zbytočným prieťahom došlo aj vinou žalobcu v súvislosti s návrhom na predbežné opatrenie.   Žiadny   predpis   nezakazuje   súdu   konať   vo   veci   samej   paralelne   s konaním o návrhu na vydanie takéhoto opatrenia. Naviac - pokiaľ si všimneme lehoty - prakticky celý   rok   2002   sa   konalo   iba   o   predbežnom   opatrení.   Popritom   snaha   žalobcu   aspoň dočasne   vyriešiť   pomery   účastníkov   je   pri   tak   dlhotrvajúcom   spore   prirodzená a to i napriek tomu, že v konečnom dôsledku úspešný nebol.

Napokon   na   ťarchu   súdu   treba   prirátať   jeho   celkom   zjavné   nepochopenie podstatných   otázok   sporu,   dôsledkom   čoho   je   až   do   dnešných   dní   až   zarážajúca benevolencia v súvislosti s mnohonásobným doplňovaním znaleckých posudkov. Je totiž potrebné vziať do úvahy, že znalecký posudok je tiež iba dôkazom a súd je povinný ho ako taký posudzovať rovnakým spôsobom, ako dôkazy iné. Takto je napríklad celý rok 1999 (prakticky až do polovice roka 2001) poznamenaný alibizmus pripomínajúcim postojom súdu. Navrhujem   preto,   aby   Ústavný   súd   vydal   nález   v   rozsahu,   ako   bolo   uvedené v sťažnosti a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony.“

Prehľad   úkonov   krajského   súdu   uvedený   v písomnom   vyjadrení   k   sťažnosti sa zhoduje   so zisteniami   ústavného   súdu   po   oboznámení   sa   s obsahom   súvisiaceho spisového materiálu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd   prihliadol   na   celý   obsah   predloženého   spisu   a bral   do   úvahy   všetky   relevantné skutočnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v predmetnom   konaní sťažovateľka   uplatňuje   nárok   na   zaplatenie   pohľadávky   11 511 863   Sk   s prísl.   z titulu náhrady škody z obchodného vzťahu (zmluvy o dielo) proti žalovanej.

Pokiaľ   ide   o právnu   zložitosť   veci,   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre konštatoval, že nepovažuje konanie o náhradu škody za právne zložité (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 74/02) aj vzhľadom na to, že takéto konanie tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy   prvostupňových   súdov.   Aplikáciu   právnej   úpravy   náhrady   škody   a ušlého   zisku obsiahnutej v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov   v predmetnom   konaní   nepovažuje   ústavný   súd   za   natoľko   komplikovanú a náročnú, aby mohla negatívne ovplyvniť priebeh doterajšieho konania. Preto s tvrdením krajského súdu, že ide o právne komplikovanú vec, sa ústavný súd nezhoduje.

Ústavný súd však pripúšťa skutkovú zložitosť veci, na ktorú taktiež poukázal krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti.

Preto   ústavný   súd   zohľadnil,   že   v konaní   bolo   potrebné   vykonať   znalecké dokazovanie,   ako   aj   to,   že   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   bolo   nutné   pribrať konzultantov, čo ovplyvnilo celkovú dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd zistil, že z deviatich   nariadených   pojednávaní   sa   sťažovateľka   osobne,   prípadne   zastúpená právnym   zástupcom   zúčastnila   na   ôsmich   a svoju   neúčasť   na   jednom   pojednávaní ospravedlnila.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   sťažovateľka   žiadala   odročiť   z dôvodu oboznámenia   sa   s vyjadrením   žalovanej,   ktoré   jej   bolo   predložené   na   pojednávaní, a z dôvodu mimosúdneho riešenia sporu. Taktiež súhlasila s návrhom právneho zástupcu žalovanej   na odročenie   druhého   pojednávania   z dôvodu   neukončeného   mimosúdneho riešenia sporu.

Krajský   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   poukázal   na   to,   že „sťažovateľka   zásadne neprispela k nečinnosti alebo k neefektívnej činnosti súdu“. Ďalej uvádza, že „sťažovateľka zbytočne a neefektívne podala dňa 18. apríla 2002 návrh na vydanie predbežného opatrenia (...). Podanie takéhoto vopred neodôvodneného návrhu prispelo k celkovému spomaleniu súdneho konania (...)“. Ústavný súd s tvrdením predsedu krajského súdu v zásade súhlasí, pretože podanie návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia bez toho, aby boli splnené procesné podmienky jeho vydania, mohlo negatívne ovplyvniť aj plynulosť konania vo veci samej, čo možno vyvodiť aj z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 200/02 z 20. septembra 2002, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 26 Cb 554/94 zo 17. mája 2002, ktorým bol návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietnutý.   V citovanom   uznesení   najvyšší   súd   sa okrem iného uvádza: „Na strane navrhovateľa bude potrebné v záujme veci, aby sa obrátil na osobu práva znalú, jej pokynmi sa riadil a tým prispeje k rýchlejšiemu priebehu konania vo veci samej.“

Ústavný   súd   považuje   postup   sťažovateľky   za   aktívny.   Súčasne   však   zistil, že celkovú dobu konania pred krajským súdom ovplyvnili aj procesné úkony sťažovateľky, ktoré   vyvolávali   potrebu,   aby   o nich   súd   rozhodoval   (zmena   žalobného   návrhu z 27. augusta 2001,   neodôvodnený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia z 18. apríla 2002).   Nutnosť   rozhodovania   o týchto   procesných   návrhoch   sťažovateľky predlžovala súdne konanie, i keď len v nepatrnej miere.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky bral do úvahy, že ako účastníčka konania nesporne má právo na tieto procesné úkony, ktoré urobila. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani na   vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní krajského súdu.

V   súhrne   preto   možno   správanie   sťažovateľky   hodnotiť   ako   súčinnostné,   ktoré zásadným   spôsobom   neprispelo   k predĺženiu   celkovej   doterajšej   doby   predmetného konania.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   a konštatuje, že krajský súd bol v predmetnej veci nečinný bez existencie zákonnej prekážky podľa § 107 a nasl. OSP v týchto obdobiach:

- od 30. novembra 1994, keď bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe, do   6. mája 1997, keď krajský súd nariadil termín pojednávania na 3. jún 1997 (t. j. takmer 2 a pol roka),

- od   24.   júna   1999,   keď   krajský   súd   vydal   uznesenie   o priznaní   znalečného, do 28. mája 2001, keď krajský súd nariadil termín pojednávania na 14. jún 2001 (t. j. viac ako 1 rok a 11 mesiacov),

- od   28. septembra 2001,   keď   účastníkom   konania   uplynula   30-dňová   sudcovská lehota na doručenie otázok pre súdneho znalca, do 24. apríla 2002, keď krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie predbežného opatrenia (t. j. takmer 7 mesiacov),

- od 18. septembra 2003, keď bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k znaleckému   posudku,   do   28. júna 2004,   keď   krajský   súd   vydal   uznesenie   o priznaní znalečného súdnemu znalcovi ( t. j. viac ako 9 mesiacov).

Takto   vymedzené   obdobia   nečinnosti   krajského   súdu   (okrem   jedného   obdobia) pripúšťa aj krajský súd, keď vo vyjadrení k sťažnosti píše: „Z celého rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmaného obsahu sporového spisu a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že   súd   dlhodobo   nekonal   a to   v období   od   1. decembra 1994   do   5. mája 1997,   ďalej v období   od   7. decembra 1999   do   27. mája 2001   a   v   období   od   19. septembra 2003 do 27. júna 2004.“

Spolu obdobie úplnej nečinnosti predstavuje 5 rokov a 9 mesiacov.

Celková doba predmetného konania je takmer 10 rokov, z toho viac ako polovica času je poznačená absolútnou nečinnosťou krajského súdu.

Obdobie   od   augusta 2001,   keď   sa   uskutočnilo   zatiaľ   posledné   pojednávanie, je poznačené neefektívnou činnosťou krajského súdu, keď z dôvodu opakovaného nesúhlasu žalovanej   so znaleckým   posudkom   prebiehala   viac   ako   3   roky   korešpondencia   medzi krajským súdom, účastníkmi konania a súdnym znalcom. Počas tohto obdobia súdny znalec opakovane   odpovedal   na   doplňujúce   otázky   žalovanej   a dopĺňal   znalecký   posudok. Sťažovateľka   s pôvodným   znením   znaleckého   posudku   bez   výhrad   súhlasila.   V súlade s citovanými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   mal   krajský   súd   vyzvať žalovanú,   aby   sformulovala   otázky   pre   súdneho   znalca   jasne   a zrozumiteľne   v jednom podaní, a zároveň určiť primeranú lehotu na ich predloženie. Krajský súd však v rozpore s tým toleroval viacmesačné meškanie žalovanej (4 až 4,5 mesačné) na predloženie otázok pre súdneho znalca.

Žalovaná   na   zatiaľ   poslednom   pojednávaní   uskutočnenom   28. augusta 2001 nesúhlasila   so sumou   vyčíslenou   sťažovateľkou   ako   ušlý   zisk   (10 847 028 Sk).   Preto krajský súd toto pojednávanie z dôvodu ustanovenia súdneho znalca „z odboru ekonómie“ odročil na neurčito. Krajský súd však tohto znalca do vydania rozhodnutia ústavného súdu neustanovil, naopak, pokračoval v korešpondencii s pôvodne ustanoveným súdnym znalcom a účastníkmi konania, tak ako to je opísané vyššie.

Ústavný súd zistil, že od 18. mája 2002, keď bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, do 10. októbra 2002, keď bolo krajskému súdu   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Obo   200/02,   (ktorým   potvrdil napadnuté prvostupňové uznesenie, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý),   vykonal   krajský   súd   iba   úkony   súvisiace   s rozhodovaním   o predbežnom opatrení, prípadne úkony súvisiace s prípravou spisu na predloženie odvolaciemu súdu.Ďalej ústavný súd zistil, že v pozícii zákonného sudcu sa vo veci vystriedali štyria sudcovia,   čo   krajský   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   označil   za   jednu   z okolností,   ktorá ovplyvnila celkovú dĺžku konania. Táto skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky a ani nepredstavuje dôvod zbavenia sa zodpovednosti krajského súdu za vznik zbytočných prieťahov v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 80/02).

Vyššie   uvedený   postup   krajského   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   26   Cb   554/94,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   2 000 000   Sk   z dôvodov, „že   ide   o majetkový   spor   s vysokým predmetom   sporu   a liknavý   postup   súdu   má   veľmi   ťaživé   následky   pre   existenciu sťažovateľa. I keď ide o právnickú osobu, vo svojej podstate a najmä dopadoch sa spor a porušenie základného práva týka konkrétnych osôb, na ktoré priamo stav firmy dopadá. V konečnom dôsledku je existencia firmy existenciou konkrétnych ľudí. Psychická záťaž je preto ich záťažou“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania krajského súdu (ktorá bude v októbri 10 rokov) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 554/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   60 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   T.   Š. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   vo   výške   4 534 Sk a za podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 8. septembra 2004 (vyjadrenie   zo   7. septembra 2004)   ústavný   súd   priznal   s poukazom   na § 16   ods. 2   a   4 vyhlášky odmenu vo výške jednej polovice, t. j. vo výške 2 267 Sk, a k tomu 3 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej výške 11 748 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004