znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 217/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   sp.   zn.   XIV   Gv   34/12   z   19.   októbra   2012   a namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2012 doručená sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19. októbra 2012 a porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS:   PPZ-294/BOK-VY-2005   zo   16.   októbra   2012   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin vraždy   podľa   § 219 ods.   1, 2 písm. i)   zákona č.   140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 184a ods. 1 a § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť odôvodnenú   jeho   obhajcom,   o   ktorej   rozhodla   generálna   prokuratúra   uznesením z 19. októbra 2012 tak, že ju zamietla ako nedôvodnú.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 430/2012 z 19. októbra 2012 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení okresným súdom.

Sťažovateľ   namieta,   že   jeho   trestné   stíhanie   nie   je   vykonávané   spôsobom ustanoveným zákonom, pretože v tejto veci už raz bolo začaté trestné stíhanie a na podklade takto začatého trestného stíhania je aj vedené trestné konanie okresným súdom pod sp. zn. 4 T 88/08. Na základe uvedenej konštrukcie sťažovateľ namieta aj nezákonnosť v tomto konaní zabezpečených dôkazov, konkrétne výpovedí dvoch svedkov. Tým, že generálna prokuratúra   zamietla   sťažnosť   sťažovateľa   odôvodnenú   uvedenými   námietkami,   došlo podľa neho k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ ďalej uviedol, že hoci vzniesol námietku nezákonnosti trestného stíhania v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo 16. októbra 2012, okresný súd ani krajský súd k nej nezaujali žiadne stanovisko. Navyše krajský súd uviedol, že dôvodnosť trestného   stíhania   vyplýva   najmä   z   výpovedí   dvoch   svedkov,   ktorých   nezákonnosť sťažovateľ namietal v súvislosti s duplicitným začatím trestného stíhania. Podľa sťažovateľa neexistuje   v   jeho   prípade   ani   žiadna   konkrétna   skutočnosť   odôvodňujúca   tzv.   útekovú väzbu,   a   preto   považuje   uznesenie   krajského   súdu   z   31.   októbra   2012   za   nezákonné, nepreskúmateľné a arbitrárne.

Obhajca sťažovateľa podal okresnému súdu 31. októbra 2012 žiadosť o nahliadnutie do súdneho, ako aj vyšetrovacieho spisu a jeho príloh z dôvodu, aby mohol v sťažnosti účinne namietať nezákonnosť väzby sťažovateľa. Sudca okresného súdu žiadosti obhajcu nevyhovel s tým, že nahliadnutie možno vykonať len u vyšetrovateľa, o čom bol obhajca sťažovateľa   upovedomený   6.   novembra   2012.   Sťažovateľ   odôvodnil   sťažnosť prostredníctvom   svojho   obhajcu   podaním   z   8.   novembra   2012   po   tom,   ako   bolo   jeho obhajcovi 7. novembra 2012 doručené písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu. Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením z 31. októbra 2012.

Za porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ považuje skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu skôr,   ako   okresný   súd   vôbec   odoslal   (2.   novembra   2012)   písomné   vyhotovenie   svojho uznesenia jeho obhajcovi. Sťažovateľ namieta, že týmto postupom ho krajský súd zbavil účinného a efektívneho práva na obhajobu, pretože mu tým znemožnil, aby mohol doplniť dôvody svojej sťažnosti prostredníctvom svojho obhajcu.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19.   10.   2012   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   byť   stíhaný   spôsobom   ustanoveným zákonom podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 91/2012 z 31. 10. 2012 bolo porušené   právo   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   v   súlade   s   konaním ustanoveným zákonom podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 91/2012 z 31. 10. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. 10. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. 10. 2012 bolo porušený princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6.   Uznesenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   sp.   zn.   XIV   Gv   34/12 z 19. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

7. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľa.

8.   Uznesenie   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite, odbor Východ ČVS: PPZ-294/BOK-VY-2012 z 08. 10. 2012 sa zrušuje.

9. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 91/2012 z 31. 10. 2012 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie   peňažnú   sumu   vo   výške   1.000,-   EUR,   ktorú   je   mu   povinná   zaplatiť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a peňažnú sumu vo výške 5.000,- EUR, ktorú je   mu   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v   Bratislave,   to   všetko   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

11.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   najskôr   upozorniť,   že   obsah   sťažnosti nekorešponduje s jej petitom, keďže sťažovateľ v úvode sťažnosti označil ako odporcu aj Prezídium   Policajného   zboru,   v   petite   sťažnosti   však   neuviedol   návrh   na   vyslovenie porušenia svojich práv aj rozhodnutím tohto orgánu, hoci v rozpore s touto skutočnosťou navrhol v bode 8 petitu zrušiť uznesenie vyšetrovateľa.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah   predmetu   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (III. ÚS 149/04, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, IV. ÚS 638/2012).

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením práv len vo vzťahu k tým orgánom, ktoré sťažovateľ označil v petite ako porušovateľov svojich práv, t. j. vo vzťahu ku generálnej prokuratúre a krajskému súdu.

1. Porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   XIV   Gv   34/12   z   19.   októbra   2012,   ktorým   generálna prokuratúra   zamietla   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa „Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Východ, sp. zn. PPZ-294/BOK-VY-2012 zo dňa 16. 10. 2012 o vznesení obvinenia za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania   skutku   spáchaný   v   štádiu   prípravy   podľa   §   7   ods.   1   Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 184a ods. 1 a podľa § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného   v   čase   spáchania   skutku,   pretože   sťažnosti   nie   sú   dôvodné.“,   sťažovateľ odôvodňuje tým, že jeho trestné stíhanie nie je vedené postupom súladným so zákonom, pretože v jeho veci bolo duplicitne začaté trestné stíhanie za ten istý skutok.

Ústavný súd bez toho, aby sa vyjadroval k vecnej stránke námietky, a teda bez toho, aby sa zaoberal posúdením, či táto námietka vôbec môže mať vecnú súvislosť s označenými základnými   právami,   uvádza,   že   generálna   prokuratúra   v   uznesení   z   19.   októbra   2012 poskytla   sťažovateľovi   adresnú   odpoveď   na   námietky,   ktorými   sa   snažil   spochybniť zákonnosť   svojho   trestného   stíhania.   Sťažovateľ   však   s   právnym   názorom   generálnej prokuratúry nesúhlasí a domáha sa jeho preskúmania ústavným súdom v snahe dosiahnuť zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania z 8. októbra 2012, s čím spája následky pre ďalšie vykonávanie trestného stíhania.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojej   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (m.   m. III. ÚS 149/04).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno   na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu   trestného   konania   (po   prípadnom   podaní   obžaloby)   ako   obžalovanému   v   rámci uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných   práv   a   slobôd,   ku   ktorým   malo   dôjsť   podľa   jeho   názoru   v   dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci (a teda namietať, že trestné stíhanie je nezákonné a v súvislosti s tým aj na jeho podklade zabezpečené dôkazy). Súd prvého stupňa sa touto námietkou musí zaoberať pri predbežnom prejednaní obžaloby (§ 243 a nasl. Trestného poriadku). Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania   odvolania   v   predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnou   jurisdikciou,   v   ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane   zákonnosti   a   ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06). Z toho dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods.   2 a čl. 46 ods.   1 ústavy uznesením generálnej prokuratúry sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19. októbra 2012 treba v kontexte uvedeného považovať aj za predčasné (obdobne pozri IV. ÚS 461/2011).

V   zásade   jedinou   výnimkou   z   už   uvedeného   pravidla,   podľa   ktorého   nemožno sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať pochybenia orgánov činných v trestnom konaní   a   v   predmetnej   trestnej   veci   konajúcich   súdov   pred   právoplatným   skončením trestného konania, sú rozhodnutia súdov vo väzobných veciach (IV. ÚS 330/2012).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd sa v nadväznosti na tieto závery v ďalšom bode zaoberal námietkami sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 430/2012 z 19. októbra 2012 o vzatí do väzby.

Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods. 4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí do väzby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že ide o tzv. inkorporovanú kontrolu,   čo   znamená, že   ak o   počiatočnom   pozbavení   slobody   rozhodol   súd   alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá   už   v tomto   počiatočnom   rozhodnutí.   „Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd na základe súdneho konania. V tomto ostatnom prípade kontrola podľa   čl.   5   ods.   4   je   obsiahnutá   už   v   pôvodnom   rozhodnutí“   (rozsudok   de   Wilde v. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76, I. ÚS 193/04).

Článok   5   ods.   3   dohovoru   sa   vo   svojej   prvej   časti   vzťahuje   na   rozhodovanie o prvotnom   vzatí   do   väzby   a   jeho   účelom   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvoľnému zadržaniu,   ktorá   je   zaručená   podrobením   aktu   pozbavenia   slobody   nezávislej   súdnej kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra 2006,   §   34,   pozri   aj Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 250), zatiaľ čo účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru]   iniciovať   konanie   s   cieľom   dosiahnuť   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody (väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011, § 165).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd však nezistil žiadnu príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu   a   týmto   článkom.   Predmetom sťažovateľom označeného konania nebolo rozhodovanie o jeho návrhu podľa uvedeného článku, ale rozhodovanie o návrhu generálnej prokuratúry na jeho vzatie do väzby, t. j. automatická súdna kontrola prvotného zadržania na účely trestného konania.

Z tohto dôvodu   ústavný súd odmietol   sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu pre zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   možno   námietky   sťažovateľa rozdeliť do dvoch okruhov:

a) sťažovateľ namieta, že na základe rozhodnutia krajského súdu bol vzatý do väzby, hoci neboli splnené materiálne podmienky väzby, pričom krajský súd neuviedol pre svoje rozhodnutie dostatočné a preskúmateľné dôvody,

b) krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu skôr, ako   sťažovateľ   mohol   prostredníctvom   svojho   obhajcu   účinne   napadnúť   prvostupňové rozhodnutie o väzbe.

K bodu a)Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu z 31. októbra 2012 tým, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresnému súdu o vzatí do väzby z 19. októbra 2012, hoci podľa jeho tvrdenia neboli splnené podmienky väzby (v tejto súvislosti   namietal   nezákonnosť   trestného   stíhania   a   neexistenciu   skutočností odôvodňujúcich väzbu), pričom krajský súd neuviedol pre svoje rozhodnutie dostatočné a preskúmateľné dôvody.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže   a   musí   uplatniť   určitú   revíznu   právomoc,   avšak   bez   toho,   aby   sám   hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však   konať   ako   všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   teda   v zásade   nepatrí   preskúmať   postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,   rozhodnutie   o   väzbe   sa   odôvodnilo   aj   skutkovými   okolnosťami,   o   väzbe rozhodol súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Predmetom   označeného   súdneho konania bolo rozhodovanie o návrhu   generálnej prokuratúry   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby.   Úlohou   všeobecných   súdov   bolo   preto v zmysle   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   vysporiadať   sa   predovšetkým   s   otázkami,   či skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, je trestným činom, či existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, a či existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu sťažovateľa.

Sťažovateľ bol pred rozhodnutím okresného súdu o návrhu generálnej prokuratúry na jeho   vzatie   do   väzby   vypočutý   za   prítomnosti   svojho   obhajcu.   Sťažovateľ   uviedol   vo vzťahu k obvineniu, že sa „žiadneho skutku nedopustil“ a namietal nepravdivosť výpovede svedka.   K   dôvodom   väzby   uviedol: „Nemám   dôvod   skrývať   sa   ani   utekať.“ Obhajca sťažovateľa uviedol k návrhu generálnej prokuratúry, že sťažovateľ nemá dôvod sa skrývať, keďže sa   stará o maloleté dieťa   a účel trestného konania možno dosiahnuť aj pri jeho ponechaní na slobode. Preto navrhol, aby okresný súd návrh na vzatie do väzby zamietol. Po vyhlásení uznesenia sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti s tým, že ju písomne odôvodní prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Do   termínu   konania   neverejného   zasadnutia   nebolo krajskému súdu doručené písomné odôvodnenie sťažnosti.

Krajský súd v uznesení z 31. októbra 2012 uviedol, že podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku   preskúmal   správnosť   sťažnosťou   napadnutých   výrokov   uznesenia   a   správnosť postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   týmto   výrokom,   a   to   aj   z   hľadiska   prípadných nedostatkov,   ktoré   neboli   sťažnosťou   vytýkané   a   ktoré   by   mohli   spôsobiť   nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia, a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

K trestnému stíhaniu sťažovateľa krajský súd uviedol: „Z doposiaľ zadovážených dôkazov   vyplýva,   že   trestné   stíhanie   proti   obvineným...   a R.   B.   je   vedené   dôvodne. Dôvodnosť trestného stíhania vyplýva najmä z výpovedí N. P. a P. T., ktorí boli riadne poučení v postavení svedkov o význame krivej výpovede, pričom ich výpovede sa zhodujú a usvedčujú oboch obvinených zo vzneseného obvinenia. Výpovede svedkov korešpondujú s časom a spôsobom útoku v Moste pri B....

V   tomto   štádiu   konania   súd   konštatuje,   že   z   uvedených   dôkazov   vyplývajú skutočnosti,   ktoré   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   obvineným   vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali aj obvinení.“

Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku krajský súd odôvodnil takto:„Dôvodnosť obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je predovšetkým   hrozba   vysokého   trestu   ako   konkrétna   skutočnosť,   ktorá   však   musí   byť spojená   s   ďalšími   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   reálne   opodstatňujú   záver,   že. obvinený   ujde   alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu.   Treba konštatovať, že obaja obvinení majú riadny trvalý pobyt, napriek tomu súd zastáva názor, že vedenie trestného stíhania a vznesenie obvinenia zasiahne do obvyklého spôsobu rodinného a spoločenského života obvinených. Vytvára zmenu, tlak v existujúcich vzťahoch a umožňuje navonok inak deklarovať ich latentnú snahu a sťaženie alebo zmarenie trestného stíhania, a to formou skrývania sa v Slovenskej republike alebo cudzine.

V tomto prípade zvlášť aj z dôvodu, že spoluobvinený K. M. je dlhodobo na úteku a je spájaný   s   predmetnou   trestnou   vecou.   Tieto   skutočnosti   v   súhrne   s   citeľnou   hrozbou uloženia nesporne vysokého trestu práve odôvodňujú obavu, že by sa obvinení správali spôsobom, ktorý predpokladá § 71 ods. 1 písm. a/Tr. por., čím by bola sťažené zabezpečenie obvinených pre trestné stíhanie.“

Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť,   že   až   po   vznesení   obvinenia   sa   v   rozhodujúcej   miere   otvára   priestor   na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   rátajú   s   existenciou   takéhoto dokazovania počas prípravného konania (napr. IV. ÚS 383/04).

Z   citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   krajský   súd skúmal materiálne podmienky väzby, posúdením dovtedy zabezpečených dôkazov zistil, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania zákonom ustanoveného trestného činu [§ 219 ods. 1 a 2 písm. i) v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 184a ods. 1 a § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona], a zistil aj skutkové okolnosti svedčiace pre väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré vyvodil predovšetkým z charakteru trestnej činnosti, okolností, za ktorých mal byť trestný čin spáchaný, a hrozby vysokého trestu. Takéto úvahy krajského súdu   považuje ústavný   súd   za   legitímne   a   logické,   nevybočujúce   so   zákonného rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Závery krajského súdu nemožno v danom štádiu konania, keď išlo o prvotné rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody, hodnotiť ako svojvoľné,   z   ústavného   hľadiska   je   rozhodnutie   krajského   súdu   primeraným   spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o nezákonnosti trestného stíhania v súvislosti s duplicitným začatím trestného stíhania, je potrebné uviesť, že sťažovateľ ani jeho obhajca v konaní pred všeobecnými súdmi túto námietku nevzniesli, hoci mali na to možnosť, a preto podľa názoru ústavného súdu krajský súd   ani   nemusel   dávať   na   túto   námietku   osobitnú   odpoveď.   Bezpochyby   nebolo povinnosťou krajského súdu reagovať na námietky predostrené v sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa,   ktoré   boli   adresované   generálnej   prokuratúre.   Krajský   súd   bol   povinný skúmať okrem materiálnych podmienok väzby aj formálne podmienky a v ich rámci aj dodržanie   procesného   postupu   v   súvislosti   so   začatím   trestného   stíhania   a   vznesením obvinenia.   Krajský   súd,   súc   viazaný   revíznym   princípom,   ktorý   určuje   rozsah   jeho preskúmavacej povinnosti v sťažnostnom konaní (§ 192 ods. 1 Trestného poriadku), žiadne pochybenia v tejto súvislosti nezistil. Podľa názoru ústavného súdu aj z tejto skutočnosti vyplýva odpoveď na námietky sťažovateľa, ktoré súvisia so zákonnosťou jeho trestného stíhania v tom rozsahu, v akom by mohli mať vzťah k zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody väzbou.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K bodu b)

Touto časťou sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že

-   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   sťažnosti   skôr,   ako   ju   mohol   písomne   odôvodniť prostredníctvom svojho obhajcu,

-   bol   porušený   princíp   kontradiktórnosti   konania   a   princíp   rovnosti   zbraní,   keď obhajcovi sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho a vyšetrovacieho spisu na účely odôvodnenia sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe nezaručuje dosiahnutie   takého rozhodnutia   súdu,   o   ktoré sa   usiluje pomocou   obhajoby. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   boli   relevantné   tieto   ustanovenia   Trestného poriadku:

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 179 ods. 2 Trestného poriadku ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť, obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému   zástupcovi   alebo   obhajcovi,   plynie   lehota   od   toho   oznámenia,   ktoré   bolo vykonané najneskoršie.

Podľa   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   podáva   sťažnosť   prokurátor,   orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   alebo   obhajca   za   obvineného   alebo vo vlastnom   mene,   musí   byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa   §   192   ods.   3   Trestného   poriadku   o   sťažnosti   podľa   §   190   ods.   3   proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu,   v   ktorej   predloží   súdu   svoje   argumenty   proti   uvaleniu   väzby.   Tomuto   právu obvineného   zodpovedá   povinnosť   súdu   umožniť   obvinenému   uplatnenie   jeho   práv a rozhodnúť   o sťažnosti   v   konaní   v   súlade   so   zákonom,   t.   j.   Trestným   poriadkom. Predpokladom   úspešného   uplatnenia   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   17   ústavy   v konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať v časových limitoch, ktoré ustanovuje Trestný poriadok pre tento typ konania.

Okresný súd vyhlásil uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby do zápisnice o výsluchu z   19.   októbra   2012 („Uznesenie   bolo   vyhlásené,   odôvodnené   a   bolo   dané   poučenie o opravnom prostriedku“) za prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, čím bolo uznesenie oznámené   podľa   §   179   ods.   1   Trestného   poriadku   sťažovateľovi,   jeho   obhajcovi a prokurátorovi.   Od   tohto   momentu   začala   plynúť   oprávneným   osobám   (sťažovateľovi a prokurátorovi)   trojdňová   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   187   ods.   1   Trestného poriadku. Sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uznesenia.   Prokurátor   sa   výslovne   vzdal   práva   podať   sťažnosť.   Trestný   poriadok neustanovuje   explicitne,   dokedy   musí   obvinený,   ktorý   sám   podal   sťažnosť,   túto   aj odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť (§ 189 ods. 3 Trestného poriadku). Túto požiadavku je potrebné vnímať v kontexte rozsahu preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu.

Pre   úplnosť (z hľadiska   záruk zabezpečujúcich   uplatnenie práva   na obhajobu) je potrebné uviesť, že Trestný poriadok počíta so situáciou, že pri vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby nebude prítomný obhajca obvineného; bez významu je, či z toho dôvodu, že obvinený   nemá obhajcu   [následne   vzatím   obvineného do   väzby vzniká   dôvod   povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] alebo obhajca bol vyrozumený, ale sa   na   tento   úkon   nedostavil.   V   tomto   prípade   je   potrebné   obhajcovi   doručiť   rovnopis uznesenia o vzatí do väzby (§ 179 ods. 1 a 3 Trestného poriadku), pričom lehota na podanie sťažnosti začne plynúť od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku), t. j. v prípade vyhlásenia uznesenia v prítomnosti obvineného, od okamihu doručenia uznesenia jeho obhajcovi. Účelom tejto právnej úpravy nepochybne je poskytnúť obvinenému reálnu možnosť využiť právnu pomoc obhajcu a kvalifikovaným spôsobom napadnúť väzobné rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký   má   byť   správny   výklad   príslušnej   zákonnej   úpravy,   alebo   k   tomu,   aký   postup a prostriedky   má   všeobecný   súd   zvoliť   na   svoj   postup.   Úlohou   ústavného   súdu   je   len preskúmať, či v konkrétnych   okolnostiach   rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu zlučiteľný   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 67/03).

Sťažovateľ aj jeho obhajca boli oboznámení s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu 19. októbra 2012. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 7. novembra 2012 (podľa tvrdenia sťažovateľa odoslané na poštovú prepravu 2. novembra 2012).   Okresný   súd   oznámil   ústavnému súdu,   že   sťažovateľovi   bol   rovnopis   uznesenia odoslaný do Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica 24. októbra 2012, kde ho prevzal 7. novembra 2012. Sťažovateľ doplnil dôvody sťažnosti prostredníctvom obhajcu podaním z 8. novembra 2012 a toto bolo zaslané okresnému súdu až 12. novembra 2012.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nemal a ani nemohol mať v čase rozhodovania o sťažnosti (31. októbra 2012) k dispozícii odôvodnenie sťažnosti, keďže ho sťažovateľ do tohto   momentu   nedoplnil.   Z ústavnoprávneho   hľadiska   bolo   potrebné   zaujať   postoj k otázkam,

-   či   možno   v   prípade   sťažovateľa   uplatnenie   práva   na   obhajobu   podmieňovať doručením rovnopisu uznesenia okresného súdu jeho obhajcovi tak, ako to tvrdí sťažovateľ, alebo

-   či   bol   krajský   súd   povinný   čakať   na   doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti,   ktorú sťažovateľ   podal,   avšak   neodôvodnil,   hoci   jeho   obhajca   bol   prítomný   pri   vyhlásení uznesenia.

Podľa názoru ústavného súdu   sťažovateľ po oboznámení sa s dôvodmi väzby (po vyhlásení uznesenia okresného súdu) mal možnosť predniesť za pomoci svojho obhajcu všetky   námietky   proti   väzbe,   pretože   okolnosti   trestného   stíhania   mu   boli   známe a o skutkových okolnostiach, ktoré podľa názoru okresného súdu opodstatňujú tzv. útekovú väzbu, bol oboznámený vyhlásením uznesenia okresného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ čakal na doručenie rovnopisu uznesenia okresného súdu svojmu obhajcovi, nemôže byť v príčinnej   súvislosti   s   uplatnením   práva   na   obhajobu,   pretože   s   okamihom   doručenia uznesenia, ktoré už bolo vyhlásené za prítomnosti obhajcu, Trestný poriadok nespája žiadne účinky   vo vzťahu   k právu   podať sťažnosť.   Sťažovateľ   neuviedol   ani žiadne relevantné okolnosti, ktoré by mu bránili odôvodniť týmito námietkami sťažnosť v čase po vyhlásení rozhodnutia okresného súdu do rozhodnutia krajského súdu. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby nemôže byť v prípade jej neúspechu (aj v dôsledku oneskoreného uplatnenia) pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom.

Obvinený, ktorý sa obhajuje za pomoci obhajcu, musí predpokladať, že všeobecné súdy   budú   v   sťažnostnom   konaní postupovať podľa   právnej   úpravy,   ktorá   ukladá   súdu prvého stupňa, aby po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám predložil   vec   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu   (§   190   Trestného   poriadku).   Zároveň Trestný   poriadok   limituje   aj   konanie   nadriadeného   súdu,   keď   mu   ukladá   rozhodnúť o sťažnosti v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci (§ 192 ods. 3 Trestného poriadku).   Takáto   právna   úprava   sťažnostného   konania   je   zárukou   urýchleného preskúmania zákonnosti väzobného rozhodnutia, ktorá má osobitný význam pri rozhodnutí o vzatí do väzby, keďže rozhodnutie prvostupňového súdu je predbežne vykonateľné (§ 184 ods.   2 Trestného poriadku),   a teda   obvinený je pozbavený osobnej slobody na základe rozhodnutia, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Argumentácia   sťažovateľa   je   sústredená   na   tvrdenie,   že   až   oboznámením   sa s písomným   vyhotovením   uznesenia   okresného   súdu   o   väzbe   má   obhajca   možnosť poskytnúť   obvinenému   kvalifikovanú   právnu   pomoc   doplnením   odôvodnenia   jeho sťažnosti.

S   uvedeným   tvrdením   nemožno   za   daných   okolností   (prítomnosť   obhajcu   pri vyhlásení uznesenia) súhlasiť. Ústavný súd poukazuje na to, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane   nemožno   bagatelizovať   význam,   podstatu   a   zmysel   obhajoby,   v   rámci   ktorej   sa obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod   ktorým   treba bez pochýb   rozumieť aj aktívny prístup   obhajcu pri   obhajovaní jeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku) (IV. ÚS 482/2011).

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil v doplnení sťažnosti z 8. novembra 2012 také argumenty, ktoré by mu neboli známe už pri podaní   sťažnosti,   ani   neuviedol   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zásadným   spôsobom zmeniť hodnotenie tých skutkových okolností, ktoré súdy brali do úvahy pri rozhodovaní o väzbe.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   o   vzatí   do   väzby   musel   riešiť   konflikt   dvoch   práv,   a   to   práva   na   urýchlené rozhodovanie o jeho väzbe a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu   proti   jeho vzatiu   do   väzby. Podľa   názoru   ústavného súdu   však   nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody   takým postupom   dotknutého   všeobecného súdu,   ktorý   by mohol   mať za následok   porušenie   iného   ústavou,   resp.   medzinárodnou   zmluvou   garantovaného   práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu   okresného súdu   z 19. októbra 2012 za ústavne udržateľný   a akceptovateľný.   Poukazujúc   na   už   uvedené   konštatovanie   o   nevyužití aktívneho   prístupu   pri   uplatňovaní   obhajoby,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   odôvodnenosť a presvedčivosť uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že takýto postup krajského súdu nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   namieta   aj   porušenie   princípov   kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní postupom krajského súdu tým, že napriek žiadosti z 31. októbra 2012 neumožnil jeho obhajcovi nazrieť do vyšetrovacieho spisu. Táto námietka sa javí na prvý   pohľad   ako   zjavne   neopodstatnená,   keď   z   uvedenej   žiadosti   z   31.   októbra   2012 vyplýva, že ju   obhajca   sťažovateľa   podal   okresnému súdu.   Zo   zistenia   ústavného   súdu vyplýva,   že   žiadosť   o   nahliadnutie   do   súdneho   spisu   bola   okresnému   súdu   telefaxom doručená 31. októbra 2012 o 11.36 h a krajský súd v čase rozhodovania (o 9.30 h) o tejto skutočnosti   nemal   vedomosť.   Sťažovateľ   neoznačil   ako   porušovateľa   svojich   práv   aj okresný súd, a preto ústavný súd nemá dôvod vyjadrovať sa k tejto námietke. Ústavný súd však považuje za potrebné poznamenať, že okresný súd nedisponoval vyšetrovacím spisom v čase podania žiadosti obhajcu sťažovateľa, pretože v deň podania žiadosti (31. október 2012) rozhodoval o sťažnosti krajský súd, a preto sa táto námietka javí ako nedôvodná aj vo vzťahu k okresnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013