znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 217/2012-20

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. T., súdneho exekútora, Exekútorský úrad R., R., zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach sp. zn. 1 Co 11/2009 z 23. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. T. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. R. T., súdneho exekútora, Exekútorský úrad R., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 11/2009 z 23. júna 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   27.   januára   2005   sa   na   exekútorskom   úrade sťažovateľa   začalo   exekučné   konanie   na   návrh   oprávneného   M.   O.,   R.   (ďalej   len „oprávnený“),   proti   povinnej   E.   B.,   rod. H.,   R.   (ďalej   len   „povinná“),   na   vymoženie peňažnej pohľadávky v sume 270 000 Sk s príslušenstvom na základe rozsudku Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 932/2001 z 22. apríla 2004 (ďalej len „exekučný titul“). Exekučné konanie je vedené pod sp. zn. EX 85/2005.

Okresný   súd   9.   februára   2005   poveril   sťažovateľa   vykonaním   exekúcie   proti povinnej   na   základe   jeho   žiadosti   o   udelenie   poverenia   z   28.   januára   2005.   Následne sťažovateľ doručoval povinnej upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré si „prevzala 29. 4. 2005. Predbežné trovy v exekučnom konaní boli vyčíslené vo výške 123.023,- Sk.

Nakoľko   povinná   nevzniesla   v   stanovenej   lehote   námietky,   exekútor   po   uplynutí lehoty na vznesenie námietok vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov (dôchodku povinnej). Predmetný exekučný príkaz si povinná prevzala 3. 6. 2005. Po udelení súhlasu oprávneného na predaj nehnuteľnosti, exekútor vydal exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti a na návrh oprávneného na nehnuteľnosti zriadil exekučné záložné právo.   Tento   exekučný   príkaz   na   predaj   nehnuteľnosti   si   povinná   prevzala   1.   6.   2005 a exekučný   príkaz   vykonaním   exekúcie   zriadením   exekučného   záložného   práva   povinná prevzala 7. 7. 2005.

Až po týchto úkonoch vykonaných v zmysle Exekučného poriadku v rámcu výkonu exekúcie   povinná   navrhla   oprávnenému,   že   dobrovoľne   uhradí   vymáhanú   pohľadávku v časti istiny a trovy súdneho konania. Oprávnený s návrhom povinnej súhlasil. Dohoda medzi povinnou a oprávneným bola uzatvorená tak, že ak povinná uhradí vymáhanú istinu, trovy pôvodného súdneho konania a súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, oprávnený sa vzdá práva na náhradu úrokov a navrhne exekúciu zastaviť. Ústne bola dohodnutá lehota plnenia do 25. 07. 2005. Na základe tejto dohody oprávnený dňa 22. 07. 2005 mi predložil písomné oznámenie, v ktorom spolu s rozväzovacou podmienkou (úhrada istiny, súdnych trov   a   trov   exekúcie   povinnou)   bol   podaný   aj   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   Úhrada uvedenej časti pohľadávky bola rovnako podmienkou pre vzdanie sa nároku na náhradu úrokov. Z dôvodu nedodržania podmienok vzájomnej dohody podal oprávnený dňa 05. 08. 2005 na exekútorský úrad späťvzatie návrhu a zastavenie exekúcie.

Dňa 25. 7. 2005 povinná E. B. zaplatila v hotovosti na exekútorskom úrade sumu 284.000,- Sk a 34.000,- Sk na úhradu trov exekúcie. Dňa 1. 8. 2005 povinná uhradila v hotovosti na exekútorskom úrade sumu 5.000,- Sk, dňa 8. 8. 2005 uhradila sumu 5.000,- Sk, 15. 8. 2005 sumu 5.000,- Sk a dňa 23. 8. 2005 zaplatila sumu 10.000,- Sk. V sumáre to činí 343.000,- Sk.

Z uhradených súm bolo oprávnenému poukázané dňa 25. 7. 2005 suma 252.988,- Sk, dňa 9. 8. 2005 suma 5.000,- Sk, dňa 11. 8. 2005 suma 5.000,- Sk, dňa 24. 8. 2005 suma 15.000,- Sk, dňa 14. 9. 2005 suma 2.402,- Sk, dňa 20. 9. 2005 suma 3.610,- Sk, dňa 17. 10. 2005 suma 2.880, Sk, dňa 10. 11. 2005 suma 2.875,- Sk, dňa 21. 12. 2005 suma 2.875,- Sk, dňa 9. 1. 2006 suma 2.875,- Sk, čo predstavuje spolu 295.505,- Sk, ktoré boli poukázané na účet oprávneného.

Oprávnený   dňa   5.   8.   2005   doručil   exekútorskému   úradu   späťvzatie   návrhu   na zastavenie exekúcie,   ktoré   odôvodnil   tým,   že povinná   na základe   dohody   mala vyplatiť pohľadávku, súdne trovy a trovy exekúcie v lehote do 25. 7. 2005. Súdny exekútor jej lehotu ešte predĺžil do 31. 7. 2005. Nakoľko povinná nedodržala dohodu, trval na pokračovaní exekúcie a aj na vymožení úrokov z omeškania.

Vzájomné nedorozumenia medzi oprávneným a povinnou boli riešené súdnou cestou. V predmetnom exekučnom konaní povinná podala Okresnému súdu v Rožňave návrh na zastavenie exekúcie. Súd konaním v danej veci, dokazovaním a oboznámením sa s listinnými dôkazmi uznesením sp. zn. 8 Er 18/2005-54 zo dňa 6. 7. 2006 exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu o zastavení exekúcie podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Odvolací súd uznesením sp. zn. 2 CoE 1107/2006-65 zo dňa 28. 2. 2007 potvrdil uznesenie Okresného   súdu,   čím   bolo   exekučné   konanie   v   danej   veci   zastavené.   V   odôvodnení   sa vyjadril, že o odmene súdneho exekútora pri zastavení exekúcie sa musí vychádzať z ust. § 14   vyhl.   č.   288/95   Z.   z.   Podľa   §   1,   2,   3   toho   ust.,   ak   súdny   exekútor   je   vylúčený z vykonávania exekúcie alebo exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej   činnosti   sa   určuje:   a/   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu, b/ paušálnou   sumou za jednotlivé úkony   exekučnej   činnosti.   Základná   hodinová   sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 200, Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100,- Sk.

Po   doručení   predmetného   uznesenia   boli   zablokované   nehnuteľnosti   povinnej odblokované a rovnako bolo oznámené zastavenie exekúcie Sociálnej poisťovni, ústredie ako platiteľovi dôchodku povinnej, z ktorého boli dovtedy vykonávané zrážky.

Bezodkladne bolo vykonané vyúčtovanie v exekučnom spise a z celkovej zaplatenej sumy po odrátaní trov exekúcie bol zostatok vrátený dňa 18. 07. 2007 povinnej a o čom bolo na základe jej písomnej žiadosti vystavené potvrdenie, ktoré bolo povinnej doručené dňa 03. 10. 2007. Povinná uhradila sumy 284.000,- Sk dňa 25. 07. 2005, 34.000,- Sk dňa 25. 07. 2005, 5.000,- Sk dňa 01. 08. 2007, 5.000,- Sk dňa 08. 08. 2007 a 5.000,- Sk dňa 15. 08.   2007,   t.   j.   spolu:   343.000, Sk (11.385,51 EUR).   Povinnej   bola postupne zrazená z dôchodku za obdobie od 08. 08. 2005 do 01. 06. 2007 suma spolu 67.820,- Sk (2.251,21 EUR). Povinná tak uhradila spolu 410.820,- Sk.

Do   zastavenia   exekúcie   tak   súdny   exekútor   vymohol   od   povinnej   sumu   celkom 410.820,- Sk.

Povinná podala   dňa   29.   2.   2008   sťažnosť   na   Slovenskej komore exekútorov.   Po prešetrení postupu exekútora Slovenská komora exekútorov (SKE) vyvodila záver, že som pri vykonávaní predmetnej exekúcie postupoval v súlade so zákonom. Tým bola sťažnosť považovaná za neopodstatnenú a prešetrovanie zo strany SKE za ukončené.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 11/2009 poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„Dňa   26.   2.   2008   podala   povinná   žalobu   o   zaplatenie   74.439,-   Sk.   Rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 8 C/23/2008-114 zo dňa 15. 10. 2008 bol žalovaný zaviazaný   uhradiť   žalobkyni   499,-   Sk   v   lehote   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamieta. Nepriznáva žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku povinná podala odvolanie v zákonnej lehote, v ktorom žiadala rozhodnutie Okresného súdu Rožňava zrušiť a vrátiť vec na opätovné prejednanie s tým, že exekútor   bude   povinný   vyčísliť   trovy   exekúcie   podľa   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach pripustil uznesením sp. zn. 1 Co 11/2009-163 zo dňa 17. 2. 2011 zmenu žaloby v zmysle podania žalobcov zo dňa 17. 1. 2011, že žiadajú určiť, že pohľadávky vo výške 74.439,- Sk voči žalovanému patrí do dedičstva po nebohej E. B., r. H. Dňa   8.   8.   2011   bol   súdnemu   exekútorovi   doručený   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 1 Co/11/2009-187 zo dňa 23. 6. 2011, v ktorom Krajský súd mení rozsudok Okresného súdu Rožňava v napadnutom zamietavom výroku.

... V súvislosti s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu v exekučnom konaní EX 85/2005 je namieste poukázať na tú skutočnosť, že súdy v každom rozhodnutí, v ktorom riešili zároveň aj niektorú z procesných otázok, sa zaoberali aj otázkou trov exekúcie a tieto boli   síce   rôznymi   spôsobmi,   priamo   resp.   nepriamo   priznané.   S   výnimkou   dovolaním napadnutého rozsudku, ktorý súdnemu exekútorovi nielenže trovy nepriznal, naopak bol zaviazaný k vyššej úhrade sumy akú exekúciou získal.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   11/2009 z 23. júna   2011   je   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov   a   pre   jeho   vnútornú rozpornosť, pričom je založený na nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa sťažovateľa nepreskúmateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu spočíva v tom, že «súd založil napadnuté rozhodnutie na tzv. súhrnnom skutkovom zistení. Súd na strane   č.   4   napadnutého   rozhodnutia   uvádza   cit.:   „Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec prejednal   v   napadnutom   rozsahu   (v   zamietajúcej   časti   rozsudku)...   a   po   doplnení dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom súdneho exekútora č. k. Ex 85/2005, súdnym exekučným spisom č. k. 8 Er/18/2005 a správou Sociálnej poisťovne o zrážkach z dôchodku žalobkyne... rozsudok prvostupňového súdu zmenil z nasledovných dôvodov.“ Súd   nijak   bližšie   nekonkretizuje   z   akých   konkrétnych   vykonaných   dôkazov   dospel k predmetnému záveru ani ako tieto dôkazy hodnotil a akými úvahami sa pri hodnotení riadil. Súd sa v danom prípade obmedzil iba na konštatovania a tvrdenia žalobkyne, z čoho vychádzal aj pri konštatovaní odmeny pre súdneho exekútora. Súd sa podľa sťažovateľa nemôže opierať iba o konštatovanie žalobkyne, bez toho aby bolo jednoznačne zrejmé, ako hodnotil tieto tvrdenia a z akých konkrétnych dôkazov dospel ku konkrétnemu zisteniu.».

Nesprávne právne posúdenie veci v danom prípade podľa sťažovateľa spočíva v tom, že „odvolací súd... nesprávne interpretoval ustanovenia EP v danej veci. V konaní došlo k zastaveniu exekúcie rozhodnutím Krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie Okresného súdu. Nakoľko v konaní bolo vydané upovedomenie o začatí exekúcie a uplynula 14-dňová lehota na plnenie, resp. na vznesenie námietok, a v konaní boli následne vydané exekučné príkazy,   nemohlo   dôjsť   k   upusteniu   exekúcie   podľa   §   46   ods.   3   EP.   Odvolací   súd poukazoval   na   použitie   ustanovenia   §   46   ods.   3   pred   novelou   účinnou   od   1.   9.   2005. Konanie   bolo   uznesením   zastavené   v   roku   2007,   preto   vychádzajúc   z   prechodných   a záverečných ustanovení podľa § 238 ods. 2 EP ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Vzhľadom k účinnej novele je preto potrebné aplikovať právnu úpravu § 46 ods. 3 EP v platnom znení...

K   upusteniu   od   vykonania   exekúcie   predsa   nemôže   prísť   v   ktoromkoľvek   štádiu exekučného   konania,   ale   len   do   doručenia   upovedomenia   o   začatí   exekúcie,   ktorým sa začína exekučné konanie. V praxi by to potom znamenalo, že po každej čiastočnej úhrade pohľadávky,   by   súdny   exekútor   musel   upustiť   od   vykonania   exekúcie,   čo   je   nelogické. V prípade, že k úhrade pohľadávky dôjde po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor už nemôže upustiť od vykonania exekúcie, ale len podať podnet na zastavenie exekúcie v rozsahu vymáhanej pohľadávky (s výnimkou trov exekúcie)...

V danom prípade súd v uznesení o náhrade trov rozhodol, že trovy exekúcie súdnemu exekútorovi ani účastníkom konania nepriznáva, nakoľko súdny exekútor si nežiadal priznať trovy exekúcie, pretože mu ich povinná v priebehu konania už uhradila...

Odvolací súd nesprávne poukazuje na ust. § 14 a 15 Vyhl. č. 288/1995 Z. z., z ktorých   má   exekútor   vychádzať   pri   určovaní   odmeny.   V   konaní   došlo   k   vymoženiu peňažného plnenia pred zastavením exekúcie, preto exekútor pri výpočte odmeny aplikoval ust. § 16 ods. 2 vyhl. č. 288/1995 Z. z.“.

Sťažovateľ tvrdí, že v exekučnom konaní si „ponechal na trovách sumu 71.329,- Sk pozostávajúce z odmeny a to 20 % z vymoženej sumy - 59.100,- Sk + 19 % DPH 11.229,- Sk a z náhrady hotových výdavkov vo výške 836,- Sk + 19 % DPH 159,- Sk. Preplatok vo výške 43.991,- Sk bol vrátený žalobkyni dňa 18. 7. 2007 osobne a 4. 9. 2007 poštovou poukážkou suma 1.610,- Sk. Exekútor si neponechal na trovách 84.439,- Sk ako uvádza žalobkyňa, pričom   mu   priznala   odmenu   vo   výške   10.000,-   Sk   a   na   základe   toho   žiadala   žalobou o zaplatenie 74.439,- Sk.

Okresný súd sa so skutkovým stavom dokazovaním oboznámil správne a neuznal tvrdenia žalobkyne v časti vrátenia odmeny. Okresný súd pochopil správne vyčíslenie trov súdneho exekútora a na základe toho rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť 499,- Sk a v prevyšujúcej   časti   žalobu   žalobkyne   zamietol.   Uviedol,   že   podobne   pri   hotových výdavkoch, ako aj pri účtovanej strate času, nie je možné zvýšiť ju o DPH a nie hotové výdavky, preto súd zaviazal žalovaného vrátiť žalobkyni sumu 499,- Sk.

Po odpočítaní tejto sumu si exekútor ponechal na trovách 70.830,- Sk (2.351,13 EUR).

Krajský súd však zaviazal súdneho exekútora na základe tvrdení žalobkyne zaplatiť 2.454,35 EUR (73.939,75,- Sk).

Po odpočítaní sumy, ktorú si skutočne súdny exekútor ponechal na trovách exekúcie, sťažovateľ je povinný z vlastných zdrojov ešte žalobkyni doplatiť 103,22 EUR (3.109,60 Sk), čo je v exekútorskej praxi nemysliteľné.

Povinnosť   vrátiť   žalobkyni   finančné   prostriedky   ponechané   na   trovy   exekúcie (odmenu a náhradu hotových výdavkov) v plnej výške,   dokonca následkom absurdného rozhodnutia   Krajského   súdu   vo   výške   vyššej   ako   súdny   exekútor   prijal,   ho   stavajú   do pozície, že celé exekučné konanie viedol bez nároku na náhradu trov, pričom ešte na časť exekučného konania vynaložil vlastné finančné prostriedky.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 2. septembra 2011 proti namietanému rozsudku krajského súdu „dovolanie spolu so žiadosťou o odklad vykonateľnosti z dôvodov, že   rozsudkom   Krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal   je   konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nemal vedomosť o tom, ako dovolací súd o jeho dovolaní   rozhodol,   pričom „ústavnú   sťažnosť   podáva   z   opatrnosti,   tak   aby   nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadne neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„(a) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co/11/2009-187 zo dňa 23. 6. 2011 boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa na: (i) súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy; (ii) súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny; (iii) spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru;

(b) zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co/11/2009-187 zo dňa 23. 6. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie;

(c) priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 11/2009 z 23. júna 2011 až do meritórneho rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   11/2009   z 23.   júna   2011.   Sťažovateľ   zároveň ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci podal aj dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. b)   a   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože   sa   domnieva,   že   konanie,   ktoré predchádzalo vydaniu označeného rozsudku krajského súdu, je postihnuté inou vadou, ktorá mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   veci,   a   samotné   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorého uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (z 2. septembra 2011)   ešte   predtým,   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Ústavný súd zistil, že do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľa zatiaľ nerozhodol (okresný súd odstúpil spis najvyššiemu súdu 16. januára 2012, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Sťažovateľ v danom prípade podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné   (porovnaj   obdobne   napr. IV. ÚS 142/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis   odmietol   ako   neprípustnú   podľa   § 53   ods.   1   v spojení s §   25 ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na svoj právny názor (m. m. napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Pritom   lehota   na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu, s výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04   alebo rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012