znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 217/2010-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. septembra 2010   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti M. Z., K. B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 50/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 50/02 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Senica   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 50/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Z. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Senica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý uhradiť M. Z. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená sťažnosť M. Z., K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. A. S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 50/02 o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľka podala na Okresný súd v Senici návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (návrh odoslaný poštou dňa 17. 5. 2002), ktorým žiadala, aby súd   podielové   spoluvlastníctvo   sťažovateľky   a ďalších   podielových   spoluvlastníkov k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 242 kat. úz. M. – parc. č. 648/1 a parc. č. 684/2 zrušil a podielové spoluvlastníctvo sčasti vyporiadal podľa pripojeného jednoduchého náčrtu na základe   vypracovaného   geometrického   plánu,   ktorý   bude   tvoriť   neoddeliteľnú   súčasť rozsudku

Na LV č. 242 kat. úz. M. zo dňa 7. 9. 2001 boli ako podieloví spoluvlastníci (k nehnuteľnostiam parc. č. 684/1 – zast. plocha o výmere 754 m2 a parc. č. 684/2 – zast. plocha o výmere 14 m2) zapísaní viacerí vlastníci, a to

LV č. 163 – navrhovateľka

LV č. 241 – odporcovia 3/ a 4/ LV č. 479 – odporca 8/ LV č. 1329 – odporca 5/ LV č. 716 – odporcovia 1/, 2/. Sťažovateľka   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   17.   11.   1988   nadobudla   do   vlastníctva nehnuteľnosti – rodinný dom č. 362 v obci Moravský Ján pivnicu, šopu, sklad, a zastavanú plochu parc. č. 681 v celosti a príslušný podiel spoločného dvora parc. č. 684 – všetko v kat. úz Moravský Ján.

Pri   užívaní   spoločného   dvora   parc.   č.   684/1   a 684/2   dochádza   k častým nedorozumeniam....

Najviac zarážajúce je však to, že susedia – odporcovia odmietajú rešpektovať jej „predzáhradku“   a pritom   vlastníci   domu   súp.   č.   413   postaveného   na   parc   č.   683 zapísaného na LV č. 241 – pôvodne odporcovia 3/ a 4/ t. č. už odporcovia 1/ a 2/ majú pred svojím domom zatrávnený celý pozemok – časť spoločného dvora aj s ďalšou časťou ktorú časť   sami   užívajú   (pozemok   medzi   parc.   č.   696   a 697)   a celá   „ich“   časť   je   oplotená; a odporcovia 1/ a 2/, vpredu, zase užívajú časť spoločného pozemku parc. č. 684/2 – na ktorom stojí časť ich rodinného domu postaveného v roku 1994.»

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uviedla časovú postupnosť úkonov súdu a účastníkov v označenej veci.

Sťažovateľka konštatuje, že v označenom konaní dochádza k sústavným prieťahom a podľa nej „hlavným a zbytočným prieťahom je v tomto konaní celková, neprimeraná dĺžka konania od podania návrhu, t. j,. od 20. 5. 2002 doteraz – 8 rokov. Právne postavenie sťažovateľky je neisté a doteraz trvá.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd po prerokovaní veci takto rozhodol:

„Okresný   súd   Senica   v konaní   vo   veci   pod   sp.   zn.   porušil   základné   právo sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované   Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2.

Okresnému súdu Senica prikazuje, aby v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 50/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.000   EUR (slovom šesťtisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Senica povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   je   povinný   sťažovateľke   zaplatiť   náhradu   trov   právneho   zastúpenia vo výške EUR za dva úkony – prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na súd, podľa § 11 ods. 2 vyhlášky 655/2004 Z. z. je 1 úkon je 120, 23 EUR) t. j. 2 úkony x 120, 23 EUR+ (2x paušál 7, 21 EUR) + 19% DPH (48, 43 EUR) = 303, 31 EUR.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   uznesením č. k. IV. ÚS 217/2010-14 z 3. júna 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 23. júna 2010 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo 14.   júla   2010 (Spr. V 295/2010, doručenom ústavnému súdu 23. júla 2010) uviedla, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Spolu so svojím vyjadrením predložila aj celkový prehľad úkonov vykonaných v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 50/02:

„V horeuvedenej veci Vám oznamujem, že nahliadnutím do predmetného spisu som zistila, že prieťah v konaní nastal v čase od 15. 8. 2005 do 7. 3. 2006, čo bolo spôsobené zaťaženosťou zákonnej sudkyne. Prieťah v konaní spôsobila aj sama sťažovateľka, pretože návrh na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania na strane odporcov v súvislosti s tým aj návrh na zmenu petitu, aj to až na základe opätovnej výzvy súdu podala až dňa 15. 8. 2005.

Z chronológie úkonov je preukázané, že v predmetnej veci nedochádza k zbytočným prieťahom   v konaní   zo   strany   súdu.   Práve   zavinením   navrhovateľky,   čo   konštatoval   vo svojom rozhodnutí aj Krajský súd Trnava, ktorá riadne neoznačila účastníkov konania, ktorých   pripustenie   do   konania   ako   aj   ďalších   účastníkov   na   strane   odporcov   žiadala, nemožno nariadiť vo veci pojednávanie.

...Chronológia úkonov:

- Okresný súd Senica uznesením č. k. 5 C 50/02-133 zo dňa 7. 3. 2006 nepripustil vstup ďalších, navrhovateľkou navrhovaných, účastníkov do konania na strane odporcov a v súvislosti s týmto nepripustil ani zmenu petitu návrhu z toho dôvodu, že navrhovateľka riadne neoznačila účastníkov, ktorých pripustenie do konania ako ďalších účastníkov na strane odporcov žiadala voči zhora uvedenému uzneseniu navrhovateľka odvolanie zo dňa 21. 3. 2006, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 24. 3.2006

- dňa 31. 5. 2006 bolo tunajšiemu súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/129/2006-144 zo dňa 28. 4. 2006, ktorým bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Senica č. 5 C 50/02-133 zo dňa 7. 3. 2006, v odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd uviedol, že je nepochybné, že navrhovateľka svoje podanie nevybavila všetkými potrebnými náležitosťami,   ktoré   podanie   musí   obsahovať,   pretože   v konaní   nemôžu   vystupovať účastníci, u ktorých je známe len meno a priezvisko a práve navrhovateľka sa musí postarať o to, aby označenie účastníkov bolo úplné

-   v zmysle   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   vysloveného   v uznesení   Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/129/2006-144 zo dňa 28. 4. 2006. Okresný súd Senica uznesením č. k. 5 C   50/02-150   zo   dňa   6.   7.   2006   vyzval   navrhovateľku   v lehote   30   dní   odo   dňa doručenia tohto uznesenia doplniť a upresniť návrh na pripustenie ďalších účastníkov do konania   na   strane   odporcov   doručený   tunajšiemu   súdu   dňa   15.   8.   2003   v siedmich vyhotoveniach,   a to   jednoznačne   označiť   účastníkov,   ktorí   majú   do   konania   vstúpiť   na strane odporcov, pričom u každého z účastníkov, ktorí majú do konania vstúpiť na strane odporcov, je potrebné uviesť – meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko, údaj o štátnom občianstve

- uznesenie Okresného súdu Senica č. k. 5 C 50/02-150 zo dňa 6. 7. 2006 prevzala právna zástupkyňa navrhovateľky Mgr. A. S. do vlastných rúk dňa 10. 7. 2006

-   na   uznesenie   Okresného   súdu   Senica   č.   k.   5   C   50/02-150   zo   dňa   6.   7.   2006 reagovala právna zástupkyňa navrhovateľky Mgr. A. S. podaniami doručenými Okresnému súdu Senica dňa 11. 8. 2006 a 5. 9. 2006, pričom ani tieto jej podania neobsahovali úplné označenie navrhovanej účastníčky konania J. Š.

Okresný súd Senica preto dňa 2. 11. 2006 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľky, aby v lehote 10 dní oznámila súdu úplnú adresu bydliska J. Š.

-   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   prípisom   doručeným   tunajšiemu   súdu   dňa 22. 12. 2006 oznámila súdu, že adresu J. Š. sa snažila zistiť prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti ČR, ktoré s ňou však nekomunikuje a preto žiadala, aby sa na Ministerstvo spravodlivosti ČR za účelom zistenia adresy J. Š. obrátil Okresný súd Senica

- dňa 30. 1. 2007 Okresný súd Senica s poukazom na žiadosť navrhovateľky zaslal žiadosť na Ministerstvo spravodlivosti ČR za účelom získania adresy J. Š.

- odpoveď Ministerstva spravodlivosti ČR na žiadosť súdu zhora bola tunajšiemu súdu doručená dňa 2. 3. 2007 a bolo v nej uvedené, že J. Š., rodená O., nar. 26. 10. 1937 (tak ako ju označila navrhovateľka) nikdy nemala na území ČR ako cudzinka povolený pobyt a neevidujú k nej žiadne poznatky

- toho istého dňa,   teda 2.   3.   2007 bol tunajšiemu súdu doručený prípis právnej zástupkyne navrhovateľky, v ktorom dovtedy označovanú J. Š., označila ako J. Š.., rodenú O., nar. 26. 10. 1937, bytom B.

-   po   tomto   oznámení   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   Okresný   súd   Senica uznesením č. k. 5 C 50/02-164 zo dňa 20. 4. 2007 pripustil vstup M. Š., nar. 20. 12. 1948, bytom S., M. H., nar. 12. 8. 1948, bytom R., A. Č., nar. 9. 10. 1943, bytom I., J. S., nar. 206. 10. 1937, bytom B., A. Š., nar. 18. 2. 1944, bytom M., M. Šj., nar. 4. 6. 1947, bytom M., M. M., nar. 23. 4. 1978, bytom H., A. P., nar. 23. 2. 1974, bytom H., I. M.j, nar. 19. 4. 1949, L.,   M.Š.,   nar. 18.   4.   1985,   bytom   L.   a I.   M.   nar.   19.   5.   1987,   bytom,   L.   do   konania Okresného súdu Senica sp. zn. 5 C 50/02 ako ďalších účastníkov na strane odporcov

- toto uznesenie Okresného súdu Senica č. k. 5 C 50/02-164 zo dňa 20. 4. 2007 sa nepodarilo doručiť J. S., nar. 26. 10. 1937 na adresu Dunajská 17, Brno Česká republika, zásielka sa vrátia súdu s oznámením, že táto je na uvedenej adrese neznáma

Okresný súd Senica preto dňa 22. 5. 2007 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľky oznámiť, ako má správne znieť priezvisko J. S., či S. alebo Š. a taktiež jej súd oznámil, že na ňou uvedenej adrese Dunajská 17, Brno, Česká republika je osoba Jozefína S. neznáma

-   prípisom   doručeným   tunajšiemu   súdu   dňa   20.   6.   2007   právna   zástupkyňa navrhovateľky oznámila súdu, že správne meno odporkyne je J. S. O., nar. 26. 10. 1937, bytom   B.-   prípisom   doručeným   tunajšiemu   súdu   dňa   27.   7.   2007   právna   zástupkyňa navrhovateľky oznámila súdu, že dostala odpoveď Ministerstva spravodlivosti ČR (túto vo fotokópii priložila k svojmu prípisu), v ktorej jej oznamujú, že J. S. O. neprechádza žiadnou nimi   preverovanou   evidenciou   obyvateľstva   a neevidujú   k tejto   osobe   žiadne   informácie a preto právna zástupkyňa navrhovateľky požiadala súd, aby J. S. O., nar. 26. 10. 1937, bytom B., ustanovil v zmysle § 49 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku opatrovníka

- dňa 4. 9. 2007 súd požiadal Register obyvateľov SR v Banskej Bystrici oznámiť adresu trvalého aj prechodného bydliska J. S., nar. 26. 10. 1937

- dňa 26. 11. 2007 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď Registra obyvateľov SR v Banskej Bystrici, že takáto osoba sa v evidencii občanov SR nenachádza

- dňa 22. 1. 2008 súd preto právnu zástupkyňu navrhovateľky vyzval, aby v lehote 10 dní   tunajšiemu   súdu   zaslala   aktuálny   výpis   z LV   týkajúci   sa   nehnuteľností,   ktoré   sú predmetom   konania,   oznámila   spisové   značky   a označila   súdy,   na   ktorých   sú   vedené dedičské konania po nebohej P. Š., po nebohej H. O., po nebohej M. M., rod. M. a po nebohej M. M., rod. B. a zaslala dôkazové materiály (rozhodnutia o prejednaní dedičstva, prípadne iné), z ktorých zistila, a z ktorých je preukázateľné, že M. Š., nar. 29. 12. 1948 a M. H., nar. 12. 8.. 1948 sú dedičmi po nebohej P. Š., rod. M., zomr. 11. 7. 1992, že A. Č., nar. 9. 10. 1943 a J. S., nar. 26. 10. 1937 sú dedičmi po nebohej H. O., že A. Š., nar. 18. 2. 1944, M. Š., nar. 4. 6. 1947, M. M., nar. 23. 4. 1978, R. M., nar. 11. 8. 1972, A. P., nar. 23. 2. 1974, nar. 23. 2. 1974, I. M., nar. 19. 4. 1949, M. M., nar. 18. 4. 1985 a I. M., nar. 19. 5. 1987 sú dedičmi po nebohejM. M., rod. B., zomrelej 18. 9. 1973, a že všetky zhora uvedené osoby sú spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, súčasne bolo právnej zástupkyni navrhovateľky oznámené, že čo sa týka J. S., nar. 26. 10. 1937 doteraz sa súdu nepodarilo zistiť jej terajší pobyt ani v ČR, nakoľko Ministerstvo spravodlivosti ČR oznámilo tunajšiemu súdu, že táto neprechádza žiadnou evidenciou obyvateľov a ani v SR, nakoľko   Register   obyvateľov   SR   Banská   Bystrica   oznámil   súdu,   že   takáto   osoba   sa v evidencii občanov SR nenachádza a v tomto štádiu zisťovania pobytu J. S. jej súd nemôže ustanoviť opatrovníka v tomto konaní z dôvodu, že doteraz nebolo zistené, či ide vôbec o existujúcu osobu, keďže navrhovateľka uvádzala jej priezvisko aj ako Š. a či táto osoba aj žije a taktiež nie je súdu známa jej štátna príslušnosť

-   výzvu   zhora   prevzala   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   do   vlastných   rúk   dňa 28. 1. 2008

Okresný súd Senica uznesením č. k. 5 C 50/02-236 zo dňa 31. 10. 2008 podania navrhovateľky zo dňa 14. 5. 2001 a zo dňa 21. 10. 2008 odmietol z toho dôvodu, že podania navrhovateľky   zo   dňa   14.   5.   2001   aj   zo   dňa   21.   10.   2008   o zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nemajú náležitosti riadneho návrhu v súlade s ustanoveniami §   42   ods.   3   a   §   79   ods.   1   O.   s.   p.,   pretože   navrhovateľka   v podaniach   jednoznačne a nezameniteľne neoznačila všetkých účastníkov konania na strane odporcov, teda všetkých spoluvlastníkov nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 242 pre obec a k. ú. Moravský Svätý Ján, parc. č. 684/1 – zastavaná plocha vo výmere... m2 a parc. č. 684/2 – zastavaná plocha vo výmere 14 m2 a keďže riadny návrh je nutnou podmienkou konania a v prejednávanej veci sa jeho neexistenciu nepodarilo odstrániť

Krajský   súd   v Trnave   uznesením   č.   k.   9   Co/83/2009-254   zo   dňa   30.   9.   2009, na odvolanie navrhovateľky, uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 5 C 50/02-236 zo dňa 31. 10. 2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa sa má pokúsiť o verifikovanie skutočnosti o tom, že J. S. by mala byť mŕtva, pričom Krajský súd v Trnave poukázal na tú skutočnosť, že o úplný okruh účastníkov konania sa v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má postarať navrhovateľka, nie súd

Súd   sa   snažil   byť   navrhovateľke   opakovane   nápomocný,   a to   nad   rámec   svojich povinností, nakoľko podľa názoru Krajského súdu Trnava, vysloveného v uznesení č. k. 9 Co/83/2009-254 zo dňa 30. 9. 2009, práve navrhovateľka sa musí postarať o to, aby označenie účastníkov bolo úplné, a preto ďalej zisťoval skutočnosť, či J. S. nar. 26. 10. 1937 žije alebo zomrela, a to dopytmi zo dňa 22. 2. 2010 na: Správu katastra Senica, Ministerstvo   spravodlivosti   Českej   republiky   v Prahe,   právnu   zástupkyňu   navrhovateľky JUDr. S.- účastníkov konania –A.. Č., A. Š. R. M. a M. M.

- právna zástupkyňa navrhovateľky JUDr. S.   zaslala súdu odpoveď na výzvu súdu dňa 12. 4. 2010, ktorú doplnila dňa 29. 4. 2010, a to ako posledná z dožiadaných subjektov, pričom   opakovane   skutočnosť,   či   J.   S.,   nar. 26.   10.   1937   žije   a kde   alebo   zomrela, neozrejmila

- súd preto ďalej zisťoval skutočnosť, či J. S., nar. 26. 10. 1937 žije alebo zomrela a predvolal na výsluch na T: 7. 6. 2010 účastníčku A. Č., ktorá však predvolanie súdu odmietla prevziať a nedostavila sa na výsluch a dopytom na Okresný súd Bratislava II, či sa na   ich súde   vedie,   resp.   viedlo   konanie   o prejednanie dedičstva po   nebohej   Helene O. rodenej M, naposledy bytom Herlianska 128/4, B.

- na žiadosť tunajšieho súdu zo dňa 14. 5. 2010 Okresný súd Bratislava II dňa 28. 5. 2010   doručil   tunajšiemu   súdu   ich   spis   sp.   zn.   38   D/767/2004   vedený   vo   veci prejednania dedičstva po nebohej Helene O., rodenej M., zomrelej dňa 5. 5. 2004 a z toho spisu súd zistil, že J. S. zomrela, avšak v spise sa nenachádza údaj o dátume a mieste jej úmrtia, a preto súd vyzval dňa 13. 7. 2010 jej syna L. Š. zaslať tunajšiemu súdu originál, resp. overenú fotokópiu úmrtného listu jeho matkyJ. Š., rodenej O., nar. 26. 10. 1937, prípadne ak dedičské konanie po nebohej J. Š. bolo už právoplatne skončené zaslať súdu originál, resp. overenú fotokópiu rozhodnutia o vyporiadaní dedičstva, opatrenú doložkou právoplatnosti.

Ďalej súd preveruje, či a kedy prebehlo dedičské konanie po M. M., rodenej M., zomrelej pravdepodobne dňa 20. 6. 1966, naposledy bytom Moravský Svätý Ján, Zámocká 23 alebo po M. M., rodenej M..“

Po zrušení uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd opakovane zisťoval rozhodujúce skutočnosti o osobe J. S. dopytmi z 22. februára 2010, ako aj výsluchom účastníčky A. Č., ktorá sa nedostavila na výsluch, ako aj dožiadaním na Okresný súd Bratislava II na konanie o prejednaní dedičstva po nebohej H. O. O., rodenej M..“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojej   odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu z 23. júla 2010 doručenej ústavnému súdu 9. augusta 2010 uviedla, že netrvá na tom, aby sa vo   veci   konalo ústne pojednávanie.   Možnosť   zaujať stanovisko   k vyjadreniu   okresného súdu nevyužila.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné   opatrenia, aby sa   zabezpečilo splnenie   účelu pojednávania a úspešné   vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc zo   skutočnosti,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Zo   skutočností uvedených sťažovateľkou a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu pripustil, že je potrebné poukázať na to, že predmetná vec vykazuje znaky   faktickej   zložitosti   (počet   účastníkov   na   strane   odporcov,   identifikácia   osôb a zadováženie viacerých listinných dôkazov), ale zároveň zdôraznil, že faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že vec nie je   napriek viac ako osemročnému trvaniu konania právoplatne skončená.

2.   Správanie sťažovateľky   ako účastníčky   konania je druhým kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že na ťarchu sťažovateľky, ktorá je v tomto spore navrhovateľkou,   možno   čiastočne   pripísať   skutočnosť,   že   v súvislosti   s namietanými prieťahmi   v označenom   konaní   objektívne   nedokázala   označiť   úplný   okruh   účastníkov konania – ako jednu zo základných podmienok konania (miesto pobytu jednej z účastníčok J. S., resp. Š. na strane odporcov sa bezvýsledne zisťovalo niekoľko rokov). Bol to okresný súd, ktorý zisťoval trvalý pobyt tejto účastníčky konania a tiež skutočnosť, či ešte žije.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   50/02   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka   podala   14.   mája   2002   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Okresný súd po výzvach na zaplatenie súdneho poplatku a na doplnenie podania nariadil pojednávanie na 22. september 2003.

Sťažovateľka   zobrala   späť   návrh   proti   pôvodným   odporcom   v 6.   a 7.   rade, v dôsledku čoho okresný súd uznesením č. k. 5 C 50/02-88 z 22. septembra 2004 konanie proti nim zastavil.

Okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   15.   novembra   2004,   ktoré   nič   neprinieslo; pojednávanie   uskutočnené   12.   januára   2005   za   účasti   navrhovateľky   (sťažovateľky), odporcov a svedkov smerovalo k rozhodnutiu vo veci samej.

Okresný   súd   21.   júna   2005   vyzval   sťažovateľku   na zaslanie   aktuálnych   výpisov z listov vlastníctva týkajúcich sa nehnuteľností, ktoré sú predmetom namietaného konania, na oznámenie spisových značiek a označenie súdov, na ktorých sa vedú dedičské konania po   zomrelých   účastníkoch   konania,   ktorých   vo   výzve   označil,   na   zaslanie   dôkazových materiálov, z ktorých sťažovateľka zistila, že označené osoby sú dedičmi po zomrelých účastníkoch   konania a že   všetky   tieto   osoby   sú   spoluvlastníkmi nehnuteľností,   ktoré   sú predmetom tohto konania.

Okresný súd ďalej uznesením č. k. 5 C 50/02-133 zo 7. marca 2006 nepripustil vstup do konania ďalších účastníkov na strane odporcov a nepripustil ani zmenu petitu podľa návrhu sťažovateľky z 15. augusta 2005. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 9 Co 129/2006-144 z 28. apríla 2006 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (31. mája 2006).

Okresný súd potom vyzval 6. júla 2005 sťažovateľku na spresnenie jej návrhu a na návrh sťažovateľky z 5. septembra 2006 pripustil vstup ďalších dvanástich účastníkov do konania uznesením sp. zn. 5 C 50/02 z 20. apríla 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2007 (okrem J. S.).

Okresný   súd   ďalej   vyzval   sťažovateľku   21.   júna   2007,   28.   januára   2008 a 26. septembra 2008 (t. j. v priebehu 15 mesiacov) na spresnenie údajov o odporcoch a na predloženie ďalších listinných dôkazov.

Okresný   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľky   uznesením   č.   k.   5   C   50/02-236 z 31. októbra   2008,   ktorým   jej   podanie   zo   14.   mája   2002   v spojení s podaním z 21. októbra 2008 odmietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie doručené okresnému súdu 22. decembra 2008, ktoré okresný súd spolu so spisom vo veci sp. zn. 5 C 50/02 predložil 11. marca 2009 krajskému súdu.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co/83/2009-254   z   30.   septembra   2009   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu predmetnú vec na ďalšie konanie. Krajský súd doručil 21. októbra 2009 uvedené uznesenie okresnému súdu.

Krajský súd k rozhodnutiu okresného súdu uviedol:„Odvolací   súd   postup   súdu   prvého   stupňa   nepovažuje   za   správny.   Vydaním uznesenia,   ktorým súd prvého stupňa uvedenú osobu pribral do konania ako účastníka konania, akceptoval označenie tejto osoby ako účastníka a len vtedy mohol pripustiť jej vstup do konania. Ďalší procesný postup je už vecou súdu, ktorý uskutočňuje účinné kroky k tomu, aby v konaní vykonal potrebné dokazovanie a vo veci rozhodol. Odmietnuť podanie navrhovateľky preto, že sa zásielky nepodarili doručiť na navrhovateľkou uvedenú adresu už v takomto štádiu konania možné nie je. Doručovanie rozhodnutí účastníkom konania i za situácie, že sa ukáže, že ich adresa nie je známa, je už vecou súdu, nie navrhovateľa. I keď o oznámenia   niektorých   spoluvlastníkov vyplynulo,   že uvedená osoba   je   niekoľko rokov mŕtva,   treba   súhlasiť   so   stanoviskom   navrhovateľky   vyjadreným   v odvolaní,   že   ide o tvrdenie   doposiaľ   nikým   neverifikované,   z ktorého   nie   je   možné   vyvodiť   jednoznačný záver, že ide o osobu t. č. mŕtvu.

V danom prípade súd prvého stupňa pochybil i pri vydávaní tohto uznesenia, pretože jeho   uznesenie   o pribraní   účastníkov   do   konania   nadobudlo   právoplatnosť   s výnimkou vstupu J. S., ostatní odporcovia sú už účastníkmi tohto konania, mali byť preto uvedení v záhlaví napadnutého uznesenia.

Preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa pokúsi o verifikovanie skutočnosti o tom, že by J. S. mala byť mŕtva, zistí tieto skutočnosti v pôsobnosti svojho súdu,   prípadne   v obci,   kde   sa   sporná   nehnuteľnosť   nachádza,   zistí,   odkiaľ   získala informácie   o jej   bydlisku   navrhovateľa,   prípadne   podľa   zápisu   uvedenej   osoby   do   listu vlastníctva,   či   podľa   iných   účastníkmi   oznámených   skutočností   a potom,   ako   uznesenie o vstupe do konania nadobudne právoplatnosť, bude konať s celým okruhom účastníkov. K veci   je   potrebné   podotknúť   ešte   to,   že   o úplný   okruh   účastníkov   konania   sa v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má postarať navrhovateľ, nie súd.“

Konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po 8 a pol roku od jeho začatia. Z doterajšej doby konania okresný súd vykazuje niekoľko opakovaných období krátkodobej nečinnosti   (na   čiastočné   späťvzatie   návrhu   sťažovateľky   23.   januára   2004   okresný   súd reagoval až 22. septembra 2004, t. j. po 9 mesiacoch, približne 8 mesiacov trvala nečinnosť okresného   súdu   v čase   od   júna   2005   do   marca 2006   bez   ústavne   akceptovateľných dôvodov).   Konanie   okresného   súdu   vykazuje   aj   neefektívnu   činnosť   spojenú so zabezpečovaním   dôkazov   a ich   vyhodnocovaním   vyúsťujúce   do   následného   zrušenia uznesenia okresného súdu o odmietnutí návrhu sťažovateľky z 31. októbra 2008 krajským súdom a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na tieto skutočnosti uzavrel, že v označenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti: „... Nečinnosť súdu vo veci prispela k tomu,   že   sťažovateľka   sa   ocitla   v stave   právnej   neistoty,   ktorý   jej   spôsobuje   nemalé problémy. Pociťuje krivdu a beznádej, keď súd ani po toľkých rokoch nerozhodol vo veci samej.... Sťažovateľka žiada adekvátne posúdiť výšku finančného zadosťučinenia tak, aby zodpovedala   rozsahu   ňou   prežitých   stresov   a nervov   a jej   sústavnej   snahe   domôcť   sa svojich práv rôznymi dokladovanými žiadosťami, s prihliadnutím na dĺžku nečinnosti súdu vo veci samej a ľahostajnosť orgánov, ktorých povinnosťou bolo konať. So zreteľom na uvedený skutkový aj právny stav vychádzajúc z rozhodnutí ÚS SR a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných prípadoch máme za to, že finančné zadosťučinenie vo výške   6.000,-   EUR   bude   v jej   prípade   pri   uvedených   viacerých   prieťahoch   v konaní primeraným.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 8 C 1/2003 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sumu 3 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou Mgr. A. S.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   240,46   €   (za   dva   úkony   právnej   služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 19 % DPH, t. j. 48,43 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010